Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-20-2025.pdf
PDF · 143.02 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/20/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa - spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: A. A., nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. XX, prechodne bytom C., D. E. F. XX, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o. so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 793/21, proti žalovaným: 1/ G. A., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, 2/ A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, obe právne zastúpené Mgr. Petrom Balážom, advokátom so sídlom Martin, Volgogradská 10964/19, 3/ C. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I., I. J. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Mejstríkom, advokátom so sídlom Martin, E. B. Lukáča 2, o určenie vlastníckeho práva a iné, na základe odvolania žalobcu a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/27/2020-1055 zo dňa 3.7.2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaná 1/ a žalovaný 3/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovaná 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 63 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol primárny žalobný návrh o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, katastrálne územie C. (výrok I.). V časti eventuálneho žalobného návrhu vyhovel žalobe tak, že žalovaná 2/ je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 111.000 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 31.5.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II). Vo zvyšnej časti eventuálneho žalobného návrhu žalobu zamietol (výrok III.). 2. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná 1/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.) a žalovaná 2/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 63 % (výrok V.). Napokon rozhodol, že žalovaný 3/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.).
3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vo veci už bolo skôr rozhodnuté rozsudkom č. k. 15C/27/2020-706 zo dňa 18.11.2022, ktorý bol zrušený v odvolacom konaní Krajským súdom v Žiline uznesením č. k. 9Co/43/2023-821 zo dňa 30.11.2023. 4. Následne okresný súd vo vzťahu k primárnemu žalobnému návrhu o určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, katastrálne územie C., konštatoval, že sporná kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2/ zo dňa 1.7.2019 je platná. Žalovaná 2/ bola preto oprávnená nakladať s nehnuteľnosťami a tieto previesť kúpnou zmluvou zo dňa 12.12.2019 na žalovaného 3/. Do času prevodu totiž nedošlo k platnému odstúpeniu žalobcu od ním uzavretej
kúpnej zmluvy. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný 3/ nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam od nevlastníka (žalovanej 2/), preto okresný súd zamietol primárny žalobný petit o určenie, že žalobca je vlastníkom označených nehnuteľností.
5. Pokiaľ ide o eventuálny petit žaloby, súd prvej inštancie poukázal na to, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2/ dňa 1.7.2019 bola modifikovaná mimosúdnou dohodou zo dňa 16.9.2019. V prípade tejto mimosúdnej dohody ide o urovnanie, pokonávku upravujúcu všetky sporné otázky strán (§ 585 Občianskeho zákonníka). Okresný súd mal za to, že k riadnemu platnému odstúpeniu žalobcu od mimosúdnej dohody nedošlo, resp. takýto záver bol ustálený na základe vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti odkázal na odseky 40. až 41. odôvodnenia prvého rozsudku okresného súdu, resp. odsek 41. odôvodenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. 6. Pokiaľ žalobca po rozhodnutí odvolacieho súdu predložil argumentáciu o odstúpení od mimosúdnej dohody podaním zo dňa 28.5.2020, ohľadom čoho predložil aj príslušnú listinu, okresný súd na toto skutkové tvrdenie a súvisiace podklady neprihliadal v zmysle § 153 ods. 2 CSP. Žalobca totiž mohol a mal relevantným spôsobom uplatniť tvrdenie o odstúpení touto listinou skôr, keďže predmetný úkon realizoval a disponoval aj podkladmi už v čase pred podaním žaloby. Žaloba však bola od počiatku skutkovo založená na odstúpení od mimosúdnej dohody podaním zo dňa 7.5.2020, v priebehu celého sporu do jeho rozhodnutia v poradí prvým rozsudkom nedošlo k zmene žaloby ohľadom tohto skutkového tvrdenia. 7. Ak žalobca v podaní zo dňa 16.5.2022 konštatoval duplicitné odstúpenie od mimosúdnej dohody dňa 7.5.2020 aj 28.5.2020 s tým, že listiny boli už súdu predložené, išlo podľa okresného súdu o ojedinelé skutkové tvrdenie, ktoré ani nebolo súdu predložené relevantným spôsobom (návrhom na zmenu žaloby ohľadom rozhodujúcich skutkových okolností); zároveň taká listina (odstúpenie od mimosúdnej dohody zo dňa 28.5.2020) nebola okresnému súdu predložená a nie je obsahom „dovtedajšieho“ spisu. Okresný súd podotkol, že aj v ďalších procesných prejavoch žalobca poukazoval na skoršie odstúpenie od zmluvy, a to listinou zo dňa 7.5.2020. Dokonca ani zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 3.7.2024 nemal vedomosť o odstúpení žalobcu od mimosúdnej dohody listinou zo dňa 28.5.2020. Sankciou za nesplnenie povinnosti uplatniť prostriedky procesného útoku včas, môže byť strata sporu. Keďže žalobca urobil relevantným odstúpenie od mimosúdnej dohody datované dňom 28.5.2020, procesnoprávne irelevantné sú neskoršie odstúpenia žalobcu od mimosúdnej dohody (zo dňa 18.12.2023 a zo dňa 19.4.2024). Pre úplnosť okresný súd dodal, že tieto boli žalobcom realizované po uplynutí premlčacej doby; námietka premlčania bola v danej veci vznesená žalovanými 1/ a 2/.
8. Čo sa týka eventuálneho petitu o zaplatenie 600.000 EUR s úrokom z omeškania, súd prvej inštancie tento kvalifikoval ako nárok z mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019. Podľa tejto dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovanou 2/ sa žalovaná 2/ zaviazala zaplatiť žalobcovi pri predaji budovy čiastku 111.000 EUR ako celkové vyrovnanie z predaja nehnuteľností s tým, že všetky ostatné finančné nároky žalobcu, ktoré boli predmetom súdneho sporu vedeného pod sp. zn. 21C/44/2019 sú týmto vyrovnané a ukončené k spokojnosti oboch zúčastnených strán. Táto dohoda platí, žalobca od nej neodstúpil riadne/platne, preto je z nej žalovaná 2/ zaviazaná. 9. Aj keď uplatnený finančný nárok žalobca kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody, okresný súd podotkol, že otázka právnej kvalifikácie je na vyhodnotení súdu. Žalobcovi bol teda priznaný nárok z mimosúdnej dohody spolu s úrokom z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.). Žalovaná 2/ sa dostala do omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie na základe výzvy žalobcu adresovanej žalovanej, t. j. odo dňa 21.5.2020. Žalobca si však uplatnil nárok na príslušenstvo až od 31.5.2020.
10. Nadväzne, keďže platí mimosúdna dohoda, boli bezpredmetné prípadné nároky žalobcu z kúpnej zmluvy, a to či už voči žalovanej 1/ alebo žalovanej 2/. Okresný súd zamietol tiež žalobu v časti eventuálneho petitu o určenie, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ je vo vzťahu k žalobcovi neúčinná. K tomuto nároku uviedol, že odporovateľnými nikdy nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Musí ísť o reálne ekvivalentné právne úkony a v konaní o odporovacej žalobe musí byť vždy tento záver preukázaný. 11. V danom prípade okresný súd konštatoval, že žalovaný 3/ nadobudol nehnuteľnosti od žalovanej 2/, a to za obvyklú primeranú cenu. Nebola tu naplnená jednak subjektívna stránka odporovateľnosti spočívajúca v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, jednak ani objektívna stránka odporovateľnosti spočívajúca v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka.
12. Pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle princípu úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP, a to vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/, ktorí boli v plnom rozsahu úspešní. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, táto bola čiastočne úspešná, preto v jej prípade okresný súd aplikoval § 255 ods. 2 CSP, pričom čistý úspech okresný súd vypočítal pomerom uplatnenej sumy 600.000 EUR k priznanej sume 111.000 EUR.
13. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca a žalovaná 2/.
14. Žalobca sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že bude vyhovené jeho primárnemu žalobnému návrhu, resp. že budú žalovaná 1/ a 2/ spoločne zaviazané na zaplatenie sumy 600.000 EUR. V podanom opravnom prostriedku chronologicky poukázal na jednotlivé skutkové okolnosti prípadu relevantné pre posúdenie veci. Zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú už v štádiu pred okresným súdom, že sporná kúpna zmluva je neplatná, pretože tu absentovala jeho skutočná vôľa uzavrieť takýto typ zmluvy. Vytýkal okresnému súdu, ako aj odvolaciemu súdu, že sa vôbec nezaoberali jeho podstatnou argumentáciou vo vzťahu k namietaným nedostatkom danej zmluvy. 15. Za neplatný právny úkon žalobca považoval aj mimosúdnu dohodu, keďže táto neobsahovala žiadnu explicitnú zmienku o novácii, resp. nahradení akéhokoľvek záväzku vyplývajúceho z kúpnej zmluvy a ani žiadnu jednoznačnú a určitú identifikáciu čo, v akom rozsahu a akým spôsobom sa má na kúpnej zmluve zmeniť. Poukázal aj na znenie § 49a Občianskeho zákonníka a konštatoval, že bol pri uzatváraní tejto dohody uvedený do omylu, keďže suma finančného urovnania na vyplatení ktorej sa dohodli, vychádzala zo zámerne oznámeného iného (nepravdivého) údaja o výške kúpnej ceny dohodnutej za prevádzané nehnuteľnosti, ako bola skutočná suma tejto kúpnej ceny. Mimosúdnu dohodu uzatváral žalobca ako právny laik jednoznačne v tiesni a bez toho, aby mal možnosť ju akýmkoľvek spôsobom a s kýmkoľvek odkomunikovať. Mimosúdna dohoda je preto od počiatku neplatnou aj preto, že kúpna zmluva, ktorú nahrádzala, je tiež neplatným právnym úkonom. 16. Odvolateľ poukázal aj na to, že okresný súd vo svojom prvom rozsudku zo dňa 18.11.2022 správne uviedol, že platným odstúpením od mimosúdnej dohody sa mimosúdna dohoda zrušila od počiatku, teda všetky výzvy zaslané zo strany žalobcu vo vzťahu k zaplateniu kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy musia byť platnými právnymi úkonmi, keďže platnosť a účinnosť nadobudli najneskôr momentom platného odstúpenia od mimosúdnej dohody. Odstúpenie od mimosúdnej dohody zo dňa 28.5.2020 je platné, pretože bolo urobené v čase, kedy žalobcovi už celkom jednoznačne vzniklo právo na vykonanie takéhoto úkonu. Navyše žalobca po vrátení veci odvolacím súdom z dôvodu opatrnosti odoslal ešte ďalšie odstúpenie od mimosúdnej dohody, teda nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, že žalobca od mimosúdnej dohody platne odstúpil. Neobstojí ani konštatovanie okresného súdu o nemožnosti aplikácie § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku je síce upravené odstúpenie, avšak nie prípad skoršieho odstúpenia, t. j. pred uplynutím dodatočnej lehoty, o ktorom Občiansky zákonník mlčí. Analógiu legis by bolo možné vylúčiť iba v prípade, ak by Občiansky zákonník takúto situáciu upravoval odlišne. 17. Ďalej odvolateľ argumentoval, že okresný súd sa v rozsudku nevysporiadal s nedobromyseľnosťou žalovaného 3/, ktorá je však nepochybne významná len v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s argumentáciou žalobcu a vyhlási kúpnu zmluvu za neplatnú. Žalobca zdôraznil, že žalovaný 3/ mal v čase nadobúdania nehnuteľností vedomosť o súdnom konaní, ktoré inicioval žalobca v minulosti voči žalovanej 2/. Tiež mal vedomosť o iniciovaní trestného konania proti žalovanej 2/, ako aj o odstúpení od kúpnej zmluvy či od mimosúdnej dohody. Žalovaný 3/ si teda musel byť vedomý rizika, že nehnuteľnosti nenadobúda od ich skutočného vlastníka. 18. Vo vzťahu k postupu okresného súdu, ktorý o eventuálnom petite rozhodol tak, že priznal žalobcovi len čiastočný nárok, odvolateľ poukázal na to, že tu bol nesprávne aplikovaný princíp koncentrácie konania. O odstúpení od mimosúdnej dohody zo dňa 28.5.2020 žalobca argumentoval ešte v máji 2022. Keďže okresný súd pri svojom predbežnom právnom posúdení považoval za platné už odstúpenie od mimosúdnej dohody zo dňa 7.5.2020, spomínané neskoršie odstúpenie považoval žalobca v tom čase za bezpredmetné. Uvedené sa však zmenilo po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom. Odstúpenie od mimosúdnej dohody učinené dňa 28.5.2020 nebolo nijako zo strany žalovaných namietané, preto malo byť považované za nesporné. Ďalšie odstúpenie od mimosúdnej dohody vykonané dňa 19.4.2024 a odstúpenie od kúpnej zmluvy vykonané dňa 11.6.2024, boli reakciou na prekvapivý právny názor odvolacieho súdu. Všetky dôkazy s tým spojené boli predložené okresnému súdu v júni 2024, teda bezprostredne po vykonaní posledného z týchto právnych úkonov, preto tieto dôkazy nemohli byť predložené skôr a súd tak nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.
Pokiaľ bola zo strany žalovaných v konaní vznesená námietka premlčania vo vzťahu k neskorším odstúpeniam od mimosúdnej dohody a kúpnej zmluvy, k tomu odvolateľ uviedol, že premlčacia doba by mala vo vzťahu k uplatneniu takéhoto práva spočívať, keďže táto otázka je neoddeliteľnou súčasťou konania a má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej. 19. Žalobca tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia vo výroku III. Poukázal na to, že odvolaním plnomocenstva nezanikajú záväzky, ktoré vznikli počas jeho platnosti. Voči žalovanej 1/ bolo platne odvolané plnomocenstvo, a teda od 31.5.2020 nemohla prijímať nijaké plnenia súvisiace s kúpnou zmluvou. Splatnosť prvej splátky nastala dňa 22.8.2019 a druhej splátky dňa 13.1.2020, t. j. viac ako štyri mesiace pred odvolaním plnomocenstva. Žalobca ani súd nemôžu nijakým spôsobom vylúčiť, či došlo k nejakému plneniu zo strany žalovanej 2/ v prospech žalovanej 1/, ktorá konala v zastúpení žalobcu, pretože súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Ak by aj k plneniu zo strany žalovanej 2/ nedošlo, je nepochybné, že práve žalovaná 1/ mala byť skutočným príjemcom kúpnej ceny, čo vyplynulo aj z výpovedí strán sporu, ako aj svedkov, keďže práve žalovaná 1/ mala kvôli množstvu vlastných súdnych konaní a zhoršujúcej sa finančnej situácie eminentný záujem na predaji nehnuteľností. Žalobca v podrobnostiach popísal najpravdepodobnejší priebeh relevantných skutkových okolností. Išlo v podstate o jeho vlastnú úvahu, ktorou vysvetľoval motiváciu žalovanej 1/ ako zástupkyne žalobcu, previesť nehnuteľnosti na žalovanú 2/. Mal za to, že ak už aj okresný súd nevyhovel primárnemu petitu žaloby, mal v rámci eventuálneho petitu vykonať ďalšie dokazovanie a následne zaviazať na úhradu žalovanej sumy spoločne a nerozdielne žalovanú 1/ a žalovanú 2/.
20. Žalovaná 2/ sa domáhala zmeny rozsudku v jeho výrokoch II. a V. a to tak, že bude zamietnutý eventuálny žalobný návrh v plnom rozsahu a priznaná jej náhrada trov konania. V podrobnostiach odkázala na obsah žaloby, ktorá vymedzila podstatu eventuálneho petitu týkajúceho sa zaplatenia sumy 600.000 EUR s príslušenstvom. Žalobca si uplatňoval tento nárok na tom skutkovom základe, že odstúpil od kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019, ako aj od mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019 a v možnostiach žalovanej 2/ nie je vrátiť mu nehnuteľnosti medzičasom prevedené na žalovaného 3/. Po právnej stránke žalobca svoj nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia. 21. Okresný súd prehliadol fakt, že žalobca nikdy v priebehu sporu nežiadal žiaden nárok z mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, konkrétne zaplatenie sumy 111.000 EUR. Žalobca sa nikdy nedomáhal ani zaplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. V priebehu sporu síce spomenul mimosúdnu dohodu zo dňa 16.9.2019, ale iba v kontexte údajného ďalšieho podvodného konania žalovaných 1/ a 2/ pri jej uzatváraní a v súvislosti s tým, že od nej platne odstúpil. Žalovaná 2/ odkázala na znenie § 132 ods. 1 CSP i na závery prijaté Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 22.9.2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009. Mala za to, že medzi žalobcom požadovanou sumou 600.000 EUR a priznanou sumou 111.000 EUR je iba tá súvislosť, že ide o peňažné plnenie uplatňované a priznané voči žalovanej 2/. Skutkovo, ako aj právne však ide o dva úplne odlišné nároky založené na úplne odlišných skutočnostiach. Nárok na zaplatenie sumy 111.000 EUR vyplýva z uzatvorenej mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, jej platnosti a zachovania jej účinkov aj v čase rozhodovania súdu v dôsledku série neplatných odstúpení od nej zo strany žalobcu. Je zjavné, že okresný súd priznal žalobcovi niečo celkom iné, ako uplatňoval. Uvedený postup okresného súdu je zjavným porušením § 216 ods. 1 a 2 CSP. Žalobca ani v žalobe a ani v priebehu celého sporu netvrdil, že má akýkoľvek nárok z mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019 a že tento si uplatňuje voči žalovaným 1/ a 2/. Práve naopak, žalobca o mimosúdnej dohode tvrdil, že pri jej uzatvorení bol uvedený do omylu, že je neplatná, resp. tvrdil a predkladal dôkazy o tom, že od nej odstúpil. Na tieto jeho tvrdenia a procesné úkony logicky nadväzuje fakt, že žalobca sa nedomáhal žiadneho plnenia z tejto dohody. Navyše sa žalobca nedomáhal ani zaplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019, pretože tvrdil, že záväzky z nej v čase rozhodnutia súdu už neexistujú, čo bolo jeho podstatné skutkové tvrdenie, na ktorom zakladal svoj nárok. Odôvodnenie priznania nároku na zaplatenie sumy 111.000 EUR je teda nielen nesprávne, keďže napadnuté rozhodnutie súdu odporuje zásade ne ultra petitum, ale je aj nepreskúmateľné. 22. Žalovaná 2/ tiež podotkla, že okresný súd mimosúdnu dohodu nesprávne považoval za modifikáciu kúpnej zmluvy, čo do výšky kúpnej ceny, t. j. za kvázi dodatok ku kúpnej zmluve meniaci obsah záväzkov z nej vyplývajúcich. Podstata urovnania však spočíva v tom, že jeho účinnosťou zanikajú sporné alebo pochybné práva a povinnosti a vznikajú celkom nové práva a povinnosti dohodnuté v urovnaní. Nárok na zaplatenie sumy 111.000 EUR je teda celkom novým nárokom, odlišným od nároku na zaplatenie kúpnej ceny. Podmienky na jeho vyplatenie, t. j. skutkové okolnosti, na ktorých sa tento nárok zakladá, sú úplne odlišné ako podmienky na vyplatenie kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Dohoda zo dňa 16.9.2019 má povahu dohody o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na jej základe zanikli pôvodné záväzky z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Zmluvné strany sa zároveň dohodli,
že žalovaná 2/ pri ďalšom predaji ako celkové vyrovnanie vyplatí žalobcovi sumu 111.000 EUR. Okresný súd síce na pojednávaní upozornil, že takto mieni postupovať, tým však nezhojil vadu spočívajúcu v prekročení návrhu žalobcu.
23. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť vo výrokoch, ktoré sa ho týkajú, konkrétne vo výrokoch I. a VI. Argumentoval tým, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo, bola vlastníčkou sporných nehnuteľností žalovaná 2/. Rovnako v danom čase nebola v katastri evidovaná žiadna plomba k nehnuteľnostiam alebo poznámka o súdnom konaní či iná ťarcha. Popieral, že by pri prvotných stretnutiach vystupoval žalobca ako jediný a nespochybniteľný vlastník, keďže pri prehliadke budovy sa prezentoval ako správca a aj z emailovej komunikácie vyplýva, že mal vedomosť o budúcom predaji nehnuteľností, čo sám deklaroval. On sám dokonca oboznámil vtedajších nájomníkov o zmene vlastníka, keďže bolo potrebné aktualizovať nájomné zmluvy.
24. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ vyslovila súhlas s prezentovanou odvolacou argumentáciou.
25. Žalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na správnosť záverov okresného súdu, ktorý posúdil kúpnu zmluvu zo dňa 1.7.2019 ako platnú. Išlo pritom o záver, ktorý korešponduje s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Žalobca chcel budovu predať a za týmto účelom splnomocnil žalovanú 1/. Námietka o absencii jeho vôle je teda v rozpore s vykonanými dôkazmi. Pokiaľ žalobca argumentoval, že sporná kúpna zmluva mala nelogický obsah, uvedené nie je dôvodom pre konštatovanie jej neplatnosti z dôvodu absencie vôle. 26. Ak žalobca poukazoval na chyby dohody o urovnaní v tom zmysle, že v nej absentuje definícia záväzku, ktorého sa týka, k tomu žalované 1/ a 2/ uviedli, že takáto požiadavka zo zákona nevyplýva. Nahradenie pôvodných záväzkov novými je zákonným následkom uzatvorenia dohody o urovnaní. Podľa názoru súdov oboch stupňov je pritom konkrétna a určitá a je nepochybné, čo ňou zmluvné strany chceli docieliť. Žalobca neprodukoval ani jeden dôkaz o tom, že by mal byť pri uzatváraní mimosúdnej dohody uvedený do omylu ohľadom výšky kúpnej ceny dojednanej v kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2019. V priebehu sporu svoje údajné konanie v omyle nijako nekonkretizoval. Dohoda o urovnaní nemôže byť neplatná, pretože kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 je platným právnym úkonom. Dohoda o urovnaní teda mohla byť jej nováciou. 27. Pokiaľ žalobca v priebehu sporu poukazoval na viacero odstúpení od mimosúdnej dohody, išlo o tvrdenia, ktoré popri sebe nemohli logicky obstáť. Bolo totiž úlohou žalobcu označiť právne úkony, na podklade ktorých tvrdí, že došlo k zrušeniu mimosúdnej dohody. Odvolací súd v danej veci vyslovil záver, že žalobca odstúpil ním tvrdeným právnym úkonom od mimosúdnej dohody predčasne, a teda neplatne. Žalobca sa teda nemôže dnes brániť tým, že odstúpil iným úkonom a nie tým, ktorý označoval za relevantný v priebehu celého sporu na okresnom súde. Žalobca v spore uvádzal veľké množstvo viac či menej relevantných skutočností. Mnohé z nich si vzájomne odporovali a nemohli existovať popri sebe. Nie je úlohou súdu vyberať si z tvrdení žalobcu tie, ktoré budú tvoriť skutkový základ žaloby; toto bola povinnosť žalobcu. Žalobca až na pojednávaní dňa 3.7.2024 žiadal, aby okresný súd vychádzal z odstúpenia od mimosúdnej dohody, vykonaného dňa 28.5.2020. Žalobca týmto svojím postupom zjavne opomína existenciu koncentračnej zásady a jeho zodpovednosti za včasné uvedenie správnych skutočností. 28. Žalované 1/ a 2/ nesúhlasili s argumentmi žalobcu, že v danom prípade bol aplikovateľný Obchodný zákonník. Následne sa vyjadrili aj k tej časti odvolania žalobcu, ktorá sa týkala žalovaného 3/. Mali za to, že žalovaný 3/ nemohol byť nedobromyseľný pri nadobúdaní nehnuteľností. 29. Taktiež zdôraznili, že žalobca doposiaľ nezdôvodnil, prečo požaduje od žalovaných 1/ a 2/ práve sumu 600.000 EUR, v čom malo spočívať ich obohatenie na úkor žalobcu práve v tejto sume. Žalované 1/ a 2/ počas celého sporu zhodne tvrdili, že k platnému odstúpeniu od mimosúdnej dohody zo strany žalobcu nedošlo, preto nie je namieste tvrdenie žalobcu, že nepopretím jeho tvrdení o odstúpení žalované 1/ a 2/ platnosť odstúpenia potvrdili. Žalobca nepredložil do skončenia prvého konania na prvom stupni žiaden dôkaz o tom, že by mal odstúpiť od mimosúdnej dohody aj dňa 28.5.2020. Svoj nárok pritom odvodzoval od odstúpenia zo dňa 7.5.2020, ku ktorému sa vykonávalo dokazovanie a týkali sa ho právne argumenty strán sporu. 30. K nároku na zaplatenie 600.000 EUR žalované 1/ a 2/ zdôraznili, že žalobca sa takého nároku nikdy nedomáhal z titulu zaplatenia kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Žalobca totiž uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody. Žalované 1/ a 2/ navyše
preukázali platné započítanie pohľadávok voči nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny postúpených na žalovanú 2/, takže žalobcovi by ani v prípade, že by ho žiadal, nárok na zaplatenie kúpnej ceny nemohol byť priznaný. 31. Žalobca tiež v odvolaní rozvíja ničím nepodloženú úvahu, že žalovaná 1/ prijala od žalovanej 2/ plnenie z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019, a to v mene a na účet žalobcu, čím sa mala na jeho úkor obohatiť. Žalobca bez opory vo vykonanom dokazovaní tvrdí, že konečným príjemcom kúpnej ceny z predaja nehnuteľností mala byť žalovaná v rade 1/. Tieto tvrdenia mali vytvoriť základ pre priznanie nároku žalobcovi na zaplatenie 600.000 EUR voči žalovanej 1/. Podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ ide o čistú fabuláciu nepodporenú žiadnym dôkazom. 32. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že v otázke eventuálneho petitu mal súd vykonať ďalšie dokazovanie, nešpecifikuje však, aké dôkazy mal súd v tomto smere vykonať, keďže žalobca svoj nárok na zaplatenie 600.000 EUR neoprel o konkrétne skutkové tvrdenia smerujúce k záveru, že nárok je daný a nepredložil o ňom, ani nenavrhol žiadne dôkazy.
33. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ z opatrnosti uviedol, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v odvolaní a skutkový a právny stav by posúdil zhodne s prvostupňovým súdom, potom sú právne závery uvedené v rozsudku vecne správne. Vyslovil nesúhlas s argumentáciou žalovanej 2/, že tu došlo k prekročeniu žalobného návrhu súdom. Rozhodujúcimi skutočnosťami, na podklade ktorých uplatnil v spore svoj nárok, bola totiž práve mimosúdna dohoda a kúpna zmluva, t. j. posúdenie ich platnosti či neplatnosti a z toho vychádzajúca právna kvalifikácia nároku je iba a výlučne vecou súdu. Tvrdenia týkajúce sa mimosúdnej dohody a kúpnej zmluvy ako rozhodujúcich skutočností boli súčasťou konania, a teda v rozsudku nedošlo k zmene týchto skutočností, ale len k zmene ich právneho posúdenia. Otázka platnosti spornej kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody, resp. platného odstúpenia od nich, už nie je rozhodujúcou skutočnosťou, ale právnym posúdením, v rámci ktorého už súd nie je viazaný žalobným petitom žalobcu. Zároveň následná kvalifikácia peňažného nároku žalobcu v celosti závisí od posúdenia mimosúdnej dohody a kúpnej zmluvy ako predbežnej otázky, a teda ani táto kvalifikácia nie je rozhodujúcou skutočnosťou, ale právnym posúdením. Pokiaľ žalovaná 2/ argumentovala možnosťou započítania svojej pohľadávky, k tomu žalobca uviedol, že takéto svoje právo nepreukázala alebo bolo premlčané.
34. Sporové strany následne zaslali viaceré vyjadrenia, ktorými reagovali na iné vyjadrenia ostatných subjektov sporu. V zásade v nich opakovali argumentáciu prezentovanú jednak v štádiu pred okresným súdom, jednak v podaných odvolaniach, resp. vo vyjadreniach.
35. Žalobca zotrval na svojej opakovanej argumentácii prezentovanej v rozsiahlych podaniach. Osobitne zvýraznil fakt, že duplicitné odstúpenie od mimosúdnej dohody a kúpnopredajnej zmluvy dňa 7.5.2020 a dňa 28.5.2020 je skutková okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná. Považoval za nepravdivé tvrdenie žalovaných, že žalobca mal údajne odstúpenie zo dňa 28.5.2024 predložiť súdu po prvýkrát až dňa 25.3.2024, keďže toto odstúpenie bolo v spise už pred skončením dokazovania v pôvodnom prvostupňovom konaní. Pokiaľ žalované 1/ a 2/ získali kúpnu cenu za nehnuteľnosť na základe neplatného právneho úkonu, resp. právneho úkonu, od ktorého žalobca platne odstúpil, takto zinkasovaná kúpna cena je absolútne zhodná so zákonnou definíciou bezdôvodného obohatenia. 36. Opakovane poukázal na neplatnosť započítania, keďže žalované 1/ a 2/ buď neuniesli dôkazné bremeno o existencii pohľadávok, alebo boli tieto pohľadávky v čase údajného započítania už premlčané. Žalobca tiež vo svojich vyjadreniach akcentoval skutočnosť, že mimosúdna dohoda a kúpnopredajná zmluva sú dva samostatné nezávislé dokumenty, dve samostatné listiny. Nie sú prepojené, navzájom sa nevylučujú, ani nenahrádzajú. V mimosúdnej dohode by muselo byť jasne a určito uvedené, že kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 uzavretá medzi predávajúcim a kupujúcou, sa v celom rozsahu ruší a nahrádza ju mimosúdna dohoda. Ani takéto, ani podobné ustanovenie sa v mimosúdnej dohode neuvádza, a teda je kúpnopredajná zmluva irelevantná vo vzťahu k mimosúdnej dohode. Osobitne tiež poukázal na to, že v kúpnopredajnej zmluve je uvedená kúpna cena vo výške 600.000 EUR a v mimosúdnej dohode je suma 111.000 EUR, čo sú dve rôzne plnenia vychádzajúce z dvoch rôznych listín, pričom sa navzájom nevylučujú ani nenahrádzajú. Navrhol, aby súd vykonal dokazovanie oboznámením odstúpenia zo dňa 7.5.2020 a 28.5.2020, a to od mimosúdnej dohody uzavretej dňa 16.9.2019 a od kúpnopredajnej zmluvy uzavretej dňa 1.7.2019.
37. Žalovaná 2/ v ďalšom svojom vyjadrení poukazovala na to, že argumentácia žalobcu, v rámci ktorej z opatrnosti súhlasil aj s priznaním nároku na zaplatenie sumy 111.000 EUR ako modifikovanej kúpnej ceny, je úplne novým postojom žalobcu. Mala za to, že žalobca si zamieňa opis skutkového stavu a jeho právne posúdenie. Zdôraznila, že žalobca nikdy počas konania neuviedol, že by chcel čokoľvek v zmysle mimosúdnej dohody priznať.
38. Žalovaný 3/ v ďalšom svojom vyjadrení zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii.
39. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a na odvolacom pojednávaní toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
40. Na úvod považoval krajský súd za potrebné osobitne akcentovať princíp koncentrácie odvolacieho konania, t. j. prípustnosť odvolacieho prieskumu len na základe skutočností formulovaných v lehote na podanie odvolania. Uvedené krajský súd uvádza na margo množstva podaní, ktoré doručili sporové strany v priebehu odvolacieho konania. V súvislosti s nimi tak odvolací súd poznamenáva, že neprihliadal (nemohol prihliadať) na žiadne tvrdenia predložené s cieľom dopĺňať argumentáciu a formulované po lehote na podanie riadneho opravného prostriedku. 41. Taktiež je vhodné poznamenať, že na nariadenom odvolacom pojednávaní sporové strany (po vykonaní dokazovania) zotrvali na svojej, už skôr predostretej, argumentácii.
Doterajší priebeh konania 42. Vo veci už krajský súd rozhodoval, a to na základe odvolania žalobcu a žalovanej 2/, pričom uznesením sp. zn. 9Co/43/2023 zo dňa 30.11.2023 prvoinštančný rozsudok v meritórnej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rámci toho už odvolací súd vyslovil právny názor k argumentácii žalobcu spochybňujúcej platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019 i súvisiacej mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, ktorá mala charakter dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka a riešila sporné otázky týkajúce sa zmienenej kúpnej zmluvy v spojitosti s ďalšími vzťahmi sporových strán. K uvedenému môže odvolací súd už len zopakovať, že tvrdenia o absolútnej neplatnosti uvádzaných právnych úkonov sú dôkazným bremenom žalobcu. Preto ďalej v podstate len reprodukuje to, čo uviedol vo svojom skoršom uznesení.
Kúpna zmluva
43. Žalobca zdôrazňoval, že tu absentovala jeho vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu a že táto obsahovala ustanovenia, s ktorými by nesúhlasil. Kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 bola uzavretá žalobcom zastúpeným jeho matkou (žalovanou 1/), pričom platnosť plnej moci odvolateľ aktuálne v opravnom prostriedku nespochybňuje. Tvrdenie o „alogických ustanoveniach“ nijako nedefinuje ani nerozvíja, preto niet dôvodu im akokoľvek venovať pozornosť. Ak žalobca poukazoval na prejavy žalovaných 1/ a 2/, že nemal v zmysle tejto zmluvy nič dostať, z ktorého dôvodu išlo o simulovanú kúpnu zmluvu, k tomu treba uviesť, že táto argumentácia odporuje právnemu úkonu strán v podobe dohody o urovnaní zahŕňajúcej aj otázku odplaty za prevedené nehnuteľnosti, ktorá bola výsledkom započítania vzájomných pohľadávok. Ak by mal žalobca pravdu s argumentom, že žalované mienili zastrieť uzavretie bezodplatnej zmluvy, potom by ich úkon v podobe započítacieho prejavu nedával zmysel. Prejav, že žalobca nemal podľa zmluvy dostať nič, treba hodnotiť v tomto kontexte. Nezaplatenie kúpnej ceny, či už podľa pôvodného znenia kúpnej zmluvy alebo modifikácie podľa mimosúdnej dohody, predstavuje základ pre vedenie súdneho sporu, bez ďalšieho ale nemôže založiť neplatnosť zmluvy, ako sa toho dožaduje žalobca. Ďalšia argumentácia zvýrazňujúca absenciu materiálnych podmienok vzniku právneho úkonu nie je v zásade vysvetlená tak, aby ju mohol krajský súd skúmať nad rámec toho, čo už bolo uvedené.
Mimosúdna dohoda
44. Žalobca a žalovaná 2/, za prítomnosti žalovanej 1/ uzavreli dňa 16.9.2019 mimosúdnu dohodu reagujúcu na návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom konal Okresný súd Martin pod sp. zn. 21C/44/2019. Zmieneným návrhom sa žalobca domáhal voči A. A. vyslovenia zákazu nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom aj aktuálneho sporu, pričom poukazoval na absenciu jeho vôle previesť uvedené nehnuteľnosti a na podvodné konanie A. A., prípadne tretích osôb. Mimosúdna dohoda zo dňa 16.9.2019 stanovila povinnosť žalobcu vziať späť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, strany sa dohodli na urýchlenom predaji nehnuteľností a na vyplatení sumy
111.000 EUR v prospech žalobcu po danom predaji. Dohoda obsahuje ustanovenie: „Všetky ostatné finančné nároky A. A. z predaja nehnuteľností, ktorá je predmetom súdneho sporu, sú týmto po vzájomnom započítaní pohľadávok A. A. voči A. A. vyrovnané a ukončené k spokojnosti obidvoch zúčastnených strán“. 45. Argumentácia žalobcu o tom, že mimosúdna dohoda neobsahovala explicitný odkaz na skoršiu kúpnu zmluvu, ktorá bola daným spôsobom modifikovaná, neobstojí. Obsah mimosúdnej dohody bolo nutné vykladať na základe okolností, za ktorých bola uzavretá, čo viedlo aj k definovaniu „nehnuteľností“ zmienených v tejto dohode, či vysvetleniu konečnej úhrady v sume 111.000 EUR v prospech žalobcu. Dohoda totiž odkazovala na konkrétne súdne konanie, v ktorom mal žalobca vziať späť návrh (jeho predmetom boli tie isté nehnuteľnosti ako v posudzovanej veci) a zároveň sa tieto nehnuteľnosti spomínajú v listine o rokovaní strán dňa 7.11.2019. 46. Aplikujúc výkladové pravidlo podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dospel krajský súd k záveru, že dohoda zo dňa 16.9.2019 má charakter komplexného urovnania podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je totiž zrejmé, že strany po konflikte v súvislosti s prevodom nehnuteľností pristúpili k širšiemu usporiadaniu vzájomných vzťahov, čo potvrdzuje aj riešenie viacerých dlžôb žalobcu voči žalovanej 2/ (pôvodnou veriteľkou týchto pohľadávok bola žalovaná 1/). Tento charakter dohody oslaboval potrebu detailného vymedzenia všetkých špecifických práv a záväzkov, ktoré nahrádzala, pretože to nevyžaduje právna úprava (§ 585 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka). 47. Napokon tvrdený omyl či tieseň pri uzatváraní mimosúdnej dohody sú spojené s dôkazným bremenom žalobcu, ktorý v tomto smere neoznačil žiadne relevantné dôkazy. Argument o uzavretí zmluvy v tiesni zakladá dôvod na odstúpenie od zmluvy, nie jej neplatnosť.
Odstúpenie od zmlúv
48. Po rozhodnutí odvolacieho súdu o zrušení prvého rozsudku vo veci okresný súd pripustil na pojednávaní dňa 3.7.2024 zmenu žaloby v časti rozhodujúcich skutkových tvrdení, konkrétne v časti tvrdenia, kedy došlo k odstúpeniu od mimosúdnej dohody (malo ísť o tvrdenie o odstúpení od mimosúdnej dňa 28.5.2020 a o odstúpeniach v rokoch 2023 a 2024). Následne okresný súd nové skutkové tvrdenia koncentroval, resp. nárok posúdil ako premlčaný. Tento postup vo vzťahu k tvrdeniu o odstúpení od mimosúdnej dohody dňa 28.5.2020 nepovažoval krajský súd za správny. 49. Argumentácia o odstúpení zo dňa 28.5.2020 bola totiž obsahom podania žalobcu zo dňa 16.5.2022 (t. j. doručeného ešte pred vydaním prvého rozsudku okresného súdu vo veci), kde žalobca zároveň odkazoval na dôkaz, ktorý ale nebol pripojený. Uvedený nedostatok následne ale žalobca reparoval v reakcii na závery prijaté krajským súdom v zrušujúcom uznesení (podanie zo dňa 24.3.2024). Preto ak okresný súd žalobcovi vytýkal neskoré prezentovanie rozhodujúcich tvrdení a dôkazov, išlo o nenáležitý záver. Žalobca s konkrétnym argumentom prišiel včas a ak v podaní označil dôkaz, ktorý nebol pripojený, išlo o nedostatok, ktorý mal viesť k odstraňovaniu neúplnosti podania (§ 129 ods. 1 CSP). V danej fáze bolo ale pochopiteľné, že okresný súd mal na vec iný právny názor a danú listinu si nevyžiadal, pretože ju nepovažoval pre svoje (prvé) rozhodnutie za relevantnú. Po rozhodnutí krajského súdu prezentujúceho iné právne stanovisko treba predloženie „nového“ dôkazu považovať za náležité. 50. Odvolací súd zároveň považoval postup okresného súdu, ktorý najprv pripustil zmenu žaloby a vzápätí na to, takto zmenenú žalobu zamietol argumentujúc princípom koncentrácie, za odporujúci podstate procesnej úpravy. Pripustenie zmeny žaloby je totiž v zásade viazané na preskúmanie súvislosti zmeneného petitu s doterajším dokazovaním. Ak okresný súd takúto súvislosť nezisťoval, potom sa jeho postup javí ako samoúčelný – smerujúci k odmietnutiu spravodlivosti. 51. Žalobca teda riadne a včas označil tvrdenie o odstúpení od mimosúdnej dohody dňa 28.5.2020 (súčasťou ktorého bolo odstúpenie i od kúpnej zmluvy) a toto podporil dôkazom, ktorý žalovaná 2/ nespochybnila (argumentovala len koncentračným princípom, k čomu sa už odvolací súd vyjadril vyššie).
Bezdôvodné obohatenie 52. Mimosúdnou dohodou došlo k zániku záväzku zaplatiť kúpnu cenu, pričom namiesto tohto vznikol nový záväzok zaplatiť sumu 111.000 EUR, ktorá v sebe zahrnula aj započítanie pohľadávok žalovanej 2/ voči žalobcovi. Dohoda mala komplexne odstrániť sporné otázky medzi žalobcom a žalovanou 2/. Po jej uzavretí právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou 2/ definovala kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 v znení mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, nanovo upravujúcej vzájomné finančné nároky strán. 53. Ak následne mienil žalobca využiť právo podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom bolo namieste odstúpiť tak od mimosúdnej dohody, ako aj od kúpnej zmluvy. Obe uvedené zmluvy totiž predstavovali jeden celok v časti, ktorá sa týkala prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam, keďže ustanovenie o kúpnej cene sa v podstate „presunulo“ do mimosúdnej dohody.
54. Účinkom odstúpenia od kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody bol potom vznik práva na vrátenie poskytnutých plnení podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Ešte pred odstúpením od zmluvy (kúpnej i mimosúdnej) však boli nehnuteľnosti prevedené na tretiu osobu (žalovaného 3/), z ktorého dôvodu nie je možné, aby žalovaná 2/ vrátila to, čo podľa zmluvy získala; už vôbec nie je možné uvedené žiadať od následného nadobúdateľa – žalovaného 3/ (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/311/2008). Zároveň je zrejmé, že podľa mimosúdnej dohody žalovaná 2/ nikdy neplnila. 55. Právnym dôsledkom opísaného je potom poskytnutie ochrany žalobcovi v podobe priznania nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka v sume 111.000 EUR. Rozhodnutie okresného súdu je teda správne, nie však dôvody, na ktorých je založené. Mimosúdna dohoda totiž zanikla, z ktorého dôvodu nemohol okresný súd priznať nárok na jej základe, ale iba nárok, ktorý súvisí s odstúpením od tohto právneho úkonu, hoci vo výslednom finančnom vyjadrení ide o rovnakú sumu. 56. Prezentovaným/týmto (právnym posúdením) je zároveň zodpovedaná (a vyvrátená) odvolacia námietka žalovanej 2/, v zmysle ktorej sa žalobca nedomáhal (a súd mu teda nemohol priznať) žiadneho plnenia z mimosúdnej dohody.
Účinky odstúpenia na kúpnu zmluvu 57. K námietkam žalobcu požadujúceho zaplatenie sumy 600.000 EUR treba uviesť, že záväzok zaplatiť kúpnu cenu vo výške 600.000 EUR zanikol v dôsledku uzavretej mimosúdnej dohody. Táto dohoda predstavovala v zmysle zákona spôsob zániku záväzku (viď názov šiesteho oddielu, druhej hlavy, ôsmej časti Občianskeho zákonníka). Uzavretím mimosúdnej dohody teda strany deklarovali zánik povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 600.000 EUR, namiesto čoho kreovali nový záväzok zaplatiť sumu 111.000 EUR ako „celkové finančné vyrovnanie z predaja nehnuteľností“. Ak medzi žalobcom a žalovanou 2/ existoval takýto právny titul definujúci ich vzťah, t. j. kúpna zmluva upravujúca záväzok previesť nehnuteľnosti žalovanej 2/ za cenu určenú mimosúdnou dohodou (zahŕňajúcej aj započítanie pohľadávok), potom dôsledky odstúpenia od týchto zmlúv a s tým súvisiace bezdôvodné obohatenie (§ 457 Občianskeho zákonníka) treba skúmať (práve a) len na základe takto vymedzeného obsahu právneho vzťahu. 58. Nemožno v tejto spojitosti pripustiť názor, že v dôsledku odstúpenia od mimosúdnej dohody došlo k „obnoveniu“ právneho titulu, ktorý bol takou dohodou zrušený, teda k obnoveniu kúpnej zmluvy v časti kúpnej ceny. Táto schéma v podstate popiera zmysel § 585 Občianskeho zákonníka, ktoré reguluje spôsob zániku záväzku. Ak záväzok zanikol uzavretím mimosúdnej dohody, potom sa nemôže obnoviť v dôsledku odstúpenia od takej dohody (nemôže vzniknúť nárok na zaplatenie sumy 600.000 EUR). Odstúpenie od kúpnej zmluvy v spojení s mimosúdnou dohodou založilo totiž len nárok podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Žalobcom naznačenie obnovenie predchádzajúceho nároku na zaplatenie sumy 600.000 EUR nemá právny základ. 59. Na podporu názoru o povinnosti žalovanej zaplatiť po odstúpení od kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody iba finančný nárok vyplývajúci zo zaniknutej mimosúdnej dohody (v danom prípade sumu 111.000 EUR) krajský súd odkazuje aj na judikatúru, ktorá v súvislosti s aplikáciou § 457 Občianskeho zákonníka pri odstúpení od kúpnej zmluvy hovorí o vrátení „kúpnej ceny“ (napr. 3Cdo/113/2007, 2Cdo/311/2008, 4Cdo/307/2021), resp. „ceny diela“ (3Cdo/115/2008). Pri definovaní toho, aký je rozsah bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy, treba preto vychádzať z jednotlivých plnení podľa zmluvy, od ktorej bolo odstúpené. V danom prípade predstavoval nárok žalobcu sumu 111.000 EUR, pretože táto suma vyplývala z mimosúdnej dohody, ktorá zanikla v dôsledku odstúpenia.
Účinky odstúpenia na nároky z pohľadávok 60. Pozornosti krajského súdu neunikol ďalší aspekt súvisiaci s odstúpením od mimosúdnej dohody, a to „rozpad“ celkového urovnania vzťahov sporových strán. Výsledná cena za prevádzané nehnuteľnosti, ktorú mala žalovaná 2/ vyplatiť žalobcovi podľa mimosúdnej dohody, bola totiž reakciou na ďalšie sporné otázky strán – započítanie pohľadávok žalovanej 2/ voči žalobcovi. 61. Uvedené pohľadávky nie sú v dohode definované, avšak (logicky) muselo ísť o pohľadávky vzniknuté pred jej uzavretím. Konkrétne pohľadávky v celkovej sume 600.000 EUR si žalovaná 2/ aj uplatnila pred súdom prvej inštancie započítacím prejavom (ten ich v prvom rozsudku posúdil sčasti ako premlčané, sčasti ako nepreukázané). Krajský súd mal za to, že zánik dohody o urovnaní nezaložil oprávnenie žalovanej 2/ žiadať vrátenie poskytnutých pôžičiek. Podstatou problému totiž bolo, že súd mohol priznať len plnenie podľa § 457 Občianskeho zákonníka, teda také, ktoré účastník podľa zmluvy dostal alebo mal dostať zo zrušeného právneho titulu. V danom prípade to bola žalovaná 2/, ktorá získala nehnuteľnosti, avšak pre nemožnosť ich vrátenia (pozri výklad vyššie) patrí žalobcovi suma plnenia vyplývajúca
z dohody o urovnaní, keďže iný právny titul právny vzťah strán sporu pred odstúpením zo dňa 28.5.2020 nedefinoval.
Odporovateľnosť
62. Žalobca v odvolaní nereagoval na konkrétne závery okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalovanému 3/ v súvislosti s namietanou neúčinnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 12.12.2019, ktorou vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný 3/. Okresný súd konštatoval nesplnenie podmienok odporovateľnosti; naopak žalobca v odvolaní poukazoval na nedobromyseľnosť žalovaného 3/ pri nadobudnutí vlastníctva. K tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019 sa už odvolací súd vyjadril vyššie, z čoho možno vyvodiť, že žalovaná 2/ sa stala legitímnou vlastníčkou nehnuteľností, preto tieto mohla platne previesť na žalovaného 3/. Otázka dobromyseľnosti je tu úplne bez právneho významu. Treba dodať, že ak došlo následne k odstúpeniu od kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody, nemohol mať tento úkon účinky voči novému vlastníkovi – žalovanému 3/ (bod 54 tohto rozsudku).
63. Zhrnúc konštatované, predostreté odvolacie dôvody nie sú spôsobilé kvalifikovane spochybniť vecnú správnosť napadnutých meritórnych výrokov rozsudku okresného súdu, čo viedlo k ich potvrdeniu a nadväzne i potvrdeniu závislého výroku o trovách prvoinštančného konania.
64. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovanej 1/ a žalovaného 3/, ako aj čiastočného úspechu žalovanej 2/ v tomto štádiu konania. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovanej 2/ je totožný s pomerom, ako ho ustálil okresný súd. Žalobca totiž žiadal v odvolaní priznanie sumy 600.000 EUR (eventuálny petit), žalovaná 2/ naopak brojila proti okresným súdom ustálenej povinnosti zaplatiť sumu 111.000 EUR. Pomer týchto súm predstavuje 18,5 % k 81,5 %, z čoho vyplýva čistý úspech žalovanej 2/ v rozsahu 63 %. O výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.
65. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.