Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 152/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I., a V. H., zastúpených

JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom, Dostojevského rad 1, Bratislava, ktorou namietajú

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok podľa

a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. októbra 2013 doručená sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co

191/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení navrhovateľov

účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , predmetom

ktorého bol návrh na vydanie dedičstva oprávneným dedičom. Okresný súd návrh

sťažovateľov rozsudkom č. k. -249 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol, krajský súd na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom

č. k. -273 z 22. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie niektorých zo sťažovateľov podané proti

rozsudku krajského súdu uznesením sp. zn. z 24. júla 2013 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti rozsiahlo opisujú skutkový stav a v tejto súvislosti

poukazujú v 1. rade predovšetkým na skutočnosť, že krajský súd vo veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania, pričom až vo svojom rozsudku prvýkrát formuloval záver

o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľov v konaní. Sťažovatelia ďalej poukazujú

na to, že v danej veci majú právny význam dve dedičské konania po dvoch rôznych

poručiteľoch, avšak len vo vzťahu k jednému z poručiteľov boli účastníkmi dedičského

konania. Nadväzne na to uvádzajú, že sporná nehnuteľnosť, ktorej vydania sa návrhom

adresovaným okresnému súdu domáhali, nebola predmetom darovacej zmluvy spísanej

27. mája 1991, a že táto darovacia zmluva bola neskôr sfalšovaná, keď bol do nej zahrnutý

aj sporný pozemok.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti namietajú výsledky dokazovania realizované

všeobecnými súdmi vo veci vychádzajúc zo skutočnosti, že z piatich vyhotovení darovacej

zmluvy je sporná nehnuteľnosť zapísaná len na jednej z nich, a to na tej, ktorá sa nachádza

v zbierke listín Katastrálneho úradu v Trnave. Pritom v archívnej zložke pôvodného

štátneho notárstva Trnava, kde sa nachádza jeden exemplár tejto zmluvy, nemá byť podľa

tvrdenia sťažovateľov uvedená sporná parcela. Pritom poukazujú na výpovede svedkyne H.,

podľa ktorej „zmluva, ktorá parc. č... neobsahuje, je zrejme originálnym vyhotovením

zmluvy, zmluva ktorá túto nehnuteľnosť obsahuje, je zrejme odpisom originálu zmluvy“, ale

aj na svedecké výpovede notárky, ktorá registráciu zmluvy uskutočnila, a advokáta, ktorý ju

pre právnych predchodcov odporcov mal spísať.

Sťažovatelia v sťažnosti napádajú, že námietku „pasívnej legitimácie v konaní

nevzniesol žiadny z účastníkov a odvolací súd ju uplatnil len v našej neprítomnosti

v neverejnej časti konania. Ako uvádzame vyššie, táto námietka podľa nášho názoru ani

neobstojí. Ak by námietka obstála, odvolací súd mal možnosť na ňu prihliadnuť

a zamietnuť žalobu, už keď rozhodoval vo veci prvýkrát uznesením zo dňa 30. 3. 2010

sp. zn. . Pred rozhodnutím Krajského súdu Trnava zo dňa 22. 8. 2012

sp. zn. sme nemali možnosť reagovať na takúto námietku a uvedené

rozhodnutie Krajského súdu Trnava bolo pre nás prekvapivé ( ).“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľov, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú

... a Listiny... právo vlastniť majetok a zaručenie

dedenia zaručené ... a Listiny... právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 bod 1, Dohovoru... právo pokojne užívať majetok

zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... v konaní vedenom na Okresnom súde

Trnava pod sp. zn. v spojitosti s konaním na Krajskom súde v Trnave,

sp. zn. a konaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky, sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 2013, v konaní

vedenom pod sp. zn. -309 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. -273 a v spojitosti s rozsudkom Okresného

súdu Trnava zo dňa 14. júna 2011, sp. zn. -249 zrušuje a vec mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia, ako

budú Ústavným súdom Slovenskej republiky ustálené, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Jána

Čarnogurského... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov postupom

(a rozsudkom) okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať

ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis , , , ,

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudku podliehali

revíznej právomoci krajského súdu, ktorý má aj kasačnú právomoc, čo sťažovatelia

podaním odvolania aj využili. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu by teda

bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho

preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním

rozsudku sp. zn. zo 14. júna 2011, odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota

sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky

dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,

zostalo ústavnému súdu posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu

možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a listiny niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá,

že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd rozsudkom č. k. -273 z 22. augusta 2012 potvrdil

rozsudok okresného súdu vo veci samej a v časti náhrady trov konania ho zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení k meritu veci, vo vzťahu ku ktorému sťažovatelia

v podstate argumentujú, krajský súd uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec samotnú

správne právne posúdil s použitím správneho ustanovenia právneho predpisu, jeho závery

viedli k správnemu rozhodnutiu, rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku týkajúcom sa

veci samej vecne správne...

Odvolací súd k odôvodneniu vo výroku správneho napadnutého rozhodnutia dodáva

v súvislosti s ustálením okruhu účastníkom konania a ich aktívnej vecnej legitimácie

nasledovné:

Podľa ust. ak sa po prejednaní dedičstva zistí,

že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať

oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom

obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Oprávneným dedičom je osoba, ktorá je dedičom poručiteľovho majetku už v dobe

jeho smrti, ale súd s nim ako dedičom nekonal. Je to teda osoba, ktorej svedčí niektorý z

dedičských titulov. Zákon ako nepravého dediča označuje osobu, ktorá podľa rozhodnutia

súdu o dedičstve nadobudla majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho

nadobudnúť nemala vôbec, resp. nie v takom rozsahu v akom ho nadobudla. Oprávnený

dedič môže svoje právo na vydanie dedičstva uplatniť voči nepravému dedičovi dedičskou

žalobou, ktorú je oprávnený podať len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, hoci

nim mal byť (R 44/1986).

Je dôležité zdôrazniť, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa ust. § 485

môže úspešne podať len ten účastník, ktorý nebol účastníkom

konania o dedičstve, čo vo svojom rozhodnutí zdôrazňuje aj súd prvého stupňa. Z ustálenej

judikatúry vyplýva, že právo na vydanie dedičstva nemá ten, kto sa zúčastnil pôvodného

konania o dedičstve, hoci by aj bol ukrátený na svojom dedičskom práve. Takáto osoba sa

môže domáhať nápravy, na rozdiel od v pôvodnom dedičskom konaní opomenutého dediča,

cestou riadnych, pripadne mimoriadnych opravných prostriedkov. Z obsahu spisového

materiálu vyplýva, že samotní navrhovatelia v priebehu konania uviedli, že keď prebiehalo

dedičské konanie po ich matke mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť už nebola v jej

vlastníctve. Napriek tejto vedomosti v dedičskom konaní, ktorého boli riadnymi účastníkmi,

nevyužili žiadne riadne, ani mimoriadne opravné prostriedky na zvrátenie stavu, kedy

nebola prededená sporná parcele, pokiaľ teda mali za to, že predmetom dedenia mala byť.

Čo sa týka samotnej žaloby oprávneného dediča, toto nie je žaloba na určenie

existencie, či neexistencie právneho pomeru podlá ust. Navrhovateľ

nežiada autoritatívne vyjasnenie neistých právnych pomerov, ale vznik nových pomerov.

Takáto žaloba môže byť úspešná, ak sa navrhovateľovi pri splnení zákonných predpokladov

podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva odporcu ako nepravého

dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a vylúči tak, aby nepravý dedič celkom alebo

z časti nadobudol dedičstvo. Keďže z uvedeného vyplýva, že podanie žaloby na vydanie

dedičstva neprislúcha tomu, kto bol síce ukrátený na svojom dedičskom práve, avšak

dedičského konania sa zúčastnil, je zjavné, že v tomto konaní navrhovatelia nemajú ani

aktívnu vecnú legitimáciu. Nápravy sa môžu dedičia domáhať buď v rámci obnovy

dedičského konania, prípadne určovacou žalobou týkajúcou sa určenia, že vec patrí do

dedičstva po poručiteľovi. Základným predpokladom úspechu žaloby podanej podľa ust. § 4

í? 5 je, že navrhovateľ musí v súdnom konaní preukázať, že ku dňu

smrti poručiteľa spĺňal predpoklady nadobudnutia dedičstva alebo jeho časti, t. j. bol

spôsobilým dedičom a mal dedičský titul a teda musí preukázať, že to mal byť on, komu sa

malo dedičstvo potvrdiť, keby skutočnosti zakladajúce jeho dedičské právo vyšli najavo do

doby právoplatného skončenia dedičského konania (R 17/1985).

Keďže súd prvého stupňa správne rozhodol s poukazom na ust. § 485 Občianskeho

zákonníka, pričom však skúmal aj ostatné dôvody súvisiace s návrhmi na dokazovanie

účastníkov, v súvislosti s navrhovateľmi tvrdenou neplatnosťou úkonu darovania, odvolací

súd len konštatuje, že aj úvahy súdu prvého stupňa v tejto časti sú správne. S ohľadom

na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov sa k nim podrobnejšie nevyjadruje

s poukazom na správnosť a komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Hoci súd prvého stupňa žalobu zamietol z iných dôvodov (inak správnych a skutkovo

odôvodnených), avšak bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj aktívnu vecnú

legitimáciu navrhovateľov, a teda výrok jeho rozhodnutia je vecne správny, je správne

použitý právny predpis a jeho ustanovenia, odvolací súd takéto rozhodnutie súdu prvého

stupňa v zmysle ust. potvrdil.“

Vzhľadom na to, že sa krajský súd s odôvodnením rozsudku okresného súdu v celom

rozsahu stotožnil, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformity rozhodnutia krajského

súdu považuje za potrebné poukázať aj na podstatné časti odôvodnenia rozsudku okresného

súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd skúmal najmä otázku platnosti darovacej zmluvy

uzavretej medzi právnou predchodkyňou sťažovateľov a právnym predchodcom odporcov,

a po uvedení ustanovení právnych predpisov účinných v čase vzniku tohto hmotnoprávneho

úkonu dopadajúcich na prípad okresný súd uviedol:

„Z citovaných ustanovení vyplýva, že originál podpisu zákon vyžadoval len

na prvopise zmluvy. Pri jej registrácii štátne notárstvo postupovalo v súlade so zákonom,

prvopis sa bez jeho zavinenia, resp. zavinenia účastníkov nezachoval a bol zaslaný

nadobúdateľovi, resp. jeho zástupcovi. Overené kópie sú však s originálom totožné.

Z vykonaných dôkazov, či už registrového spisu alebo oboch svedeckých výpovedí, súd

jednoznačne dospel k záveru, že bol dodržaný zákonom stanovený postup, registrovaná bola

zmluva, ktorá obsahovala prevod aj spornej nehnuteľnosti. Z hľadiska hodnotenia dôkazov

súd poukazuje na výpoveď svedkyne K., ktorá spochybnila platnosť a pravosť zmluvy

predloženej žalobcami a naopak, potvrdila dôveryhodnosť žalovanými predloženej zmluvy a

zároveň práve jej registráciu. Navyše práve v registrovom spise sú záznamy o spornej

nehnuteľnosti. Takisto Správa katastra Trnava potvrdila prevod vlastníctva k spornej

nehnuteľnosti v uvedenej darovacej zmluve. Preto súd dospel k záveru, že obrana

žalovaných je dôvodná, zmluva bola platne registrovaná vrátane parc. č... Žalobcovia svoj

nárok nepreukázali a nevyvrátili relevantným spôsobom dôkazy, ktoré svedčia v prospech

žalovaných.

Z hľadiska posúdenia žaloby je potrebné postupovať v zmysle citovaného

ustanovenia zákona, o ktorý žalobcovia svoj nárok opierajú, a teda skutočnosť, že žalovaný

majú byť povinní vydať spornú nehnuteľnosť oprávnenému dedičovi. Z vykonaného

dokazovania vyplýva, že M. I. platne uzavretou a registrovanou zmluvou spornú

nehnuteľnosť darovala I. I., v tomto smere žalobcovia nepredložili žiadne skutočnosti a

relevantné dôkazy, ktorými by platnosť zmluvy spochybnili. Je nepochybné, v konaní boli

súdu predložené dve rozdielne zmluvy.

Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Napriek

tomu, že predložili dve verzie zmluvy, bolo potrebné vychádzať zo zmluvy, ktorá bola riadne

spísaná, registrovaná a na jej základe došlo aj k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Nakoľko účastníci zmluvy už nežijú, teda nie je možné realizovať ich výsluch, je potrebné

vychádzať len z relevantne predložených dôkazov. Vykonávanie ďalšieho dokazovania

potvrdilo, že došlo k registrácii zmluvy, predmetom ktorej bola aj sporná parc. č... zapísaná

vo... Vyplýva to nielen z obsahu spisu týkajúceho sa samotnej registrácie zmluvy, keď je

obsiahnutá v dotazníku a čestnom vyhlásení k registrácii a spoplatneniu zmluvy, ako aj v

zozname a popis prevádzaných nehnuteľností. Zápis vlastníckeho práva na základe riadnej

registrácie zmluvy, ktorá bola perfektná z hľadiska jej náležitostí, je pre súd záväzný, ak nie

je dokázaný opak, tento však v konaní nebol preukázaný. Rovnako ani samotný prejav

darkyne nebol v konaní spochybnený žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali, že práve

spornú nehnuteľnosť nemala v úmysle darkyňa darovať svojmu synovi. Naviac samotní

žalobcovia potvrdili, že M. I. sa vyjadrila, že darovala nehnuteľnosti svojmu synovi I. I. Z

uvedeného vyplýva, že pôvodný žalovaný sa stal vlastníkom /i keď nie výlučným. Neobstojí

potom tvrdenie žalobcov, že mali byť oprávnenými dedičmi spornej nehnuteľnosti. V tomto

smere žiadnym spôsobom nepreukázali, na základe akých skutočností mali byť účastníkmi

konania o dedičstve po svojej právnej predchodkyni, ktorá už v dôsledku uzavretia

darovacej zmluvy nebola vlastníckou nehnuteľnosti, a teda na základe čoho sa domáhajú

voči žalovanému vypratania a vydania nehnuteľnosti. Tu treba zdôrazniť skutočnosť, že je

povinnosťou žalobcov preukázať dôvodnosť svojho nároku a títo dôkazné bremeno

neuniesli.

S poukazom na uvedené má súd za to, že návrh je nedôvodný, nepreukázaný, a bolo

ho potrebné v celom rozsahu zamietnuť.“

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozsudkom krajského

súdu, ktorý potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie sťažovateľov na podanom návrhu, avšak s týmto dôvodom zamietnutia ich

návrhu sa sťažovatelia mohli oboznámiť až v rozsudku krajského súdu. Zároveň

sťažovatelia namietajú aj vyhodnotenie vykonaných dôkazov a právnych záverov z nich

vyvodených okresným súdom, s ktorými sa krajský súd podľa § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil.

Vo vzťahu k prvej z uvedených námietok ústavný súd poukazuje na to, že krajský

súd v súvislosti s ním formulovaným dôvodom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľov svoje rozhodnutie nezaložil na použití ustanovenia právneho predpisu, ktoré

pri rozhodovaní vo veci súdom prvého stupňa nebolo použité, keďže § 485 ods. 1

použil pri právnom posúdení veci ako okresný súd, tak aj krajský

súd. Krajský súd len návrh sťažovateľov podrobil podľa označeného ustanovenia právnemu

posúdeniu predpokladov úspešnosti takéhoto návrhu, a to v zmysle ustálenej súdnej

judikatúry, ktorú vo svojom rozhodnutí primerane aplikoval a v dôsledku toho odôvodnenie

doplnil o nový dôvod potvrdzujúci vecnú správnosť výroku rozsudku okresného súdu.

Nekonal tak v rozpore s povinnosťou ustanovenou v zavedenou

do procesného kódexu so zámerom naplnenia princípu dvojinštančnosti súdneho konania,

pričom v danom prípade boli zároveň dodržané aj limity doplnenia dôvodov zvýrazňujúcich

správnosť potvrdzovaných prvostupňových rozhodnutí. Ústavný súd zastáva názor, že

takýto postup nemožno považovať za porušenie ústavno-právnych princípov vyplývajúcich

zo sťažovateľmi označeného základného práva na súdnu ochranu, keďže v danom prípade

sa sťažovatelia mohli vyjadriť ku všetkým skutkovým okolnostiam, ktoré vyšli

dokazovaním pred súdom prvého stupňa najavo, ako aj k argumentácii druhej procesnej

strany, a nedošlo tak ani k odopretiu možnosti prieskumu správnosti akýchkoľvek

skutkových zistení relevantných v danej veci.

Aj keď sťažovatelia tvrdia, že tento právny záver krajského súdu neobstojí,

v sťažnosti nepodávajú žiadne relevantné právne argumenty svedčiace o zjavnom omyle

konajúceho krajského súdu v tejto otázke a v podstate naznačujú len prekvapivosť dôvodov

na vydanie takéhoto rozhodnutia. Tieto námietky sa však vo svetle už citovanej časti

rozsudku krajského súdu javia len ako prejav nespokojnosti sťažovateľov s výsledkami

konania a s právnym názorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje.

Obdobne možno konštatovať, že rozsudok krajského súdu je v spojitosti s rozsudkom

okresného súdu dostatočne kvalifikovaný a ústavne konformný, aj pokiaľ ide o ustálenie

skutkového stavu z vykonaného dokazovania. Hoci sťažovatelia s výsledkami hodnotenia

dôkazov v ich veci nesúhlasia, ústavný súd aj v súvislosti s touto otázkou konštatuje,

že závery, ku ktorým krajský súd (a pred ním okresný súd) dospel, nie sú zjavne

neodôvodnené ani svojvoľné, a tak popierajúce obsah základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré účastníkovi konania nezaručujú právo na rozhodnutie

v súlade s jeho právnym názorom ani právo na úspech v konaní (, resp.

).

S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia síce bližšie neuvádzajú dôvody proti uzneseniu najvyššieho súdu,

z obsahu sťažnosti však vyplýva ich nespokojnosť s odmietnutím dovolania z dôvodu

absencie akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, predovšetkým že najvyšší súd

nekonštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v , t. j.

odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, z dôvodu, že krajský súd vo svojom

rozsudku uviedol nový dôvod na zamietnutie návrhu bez poskytnutia príležitosti

sťažovateľom vyjadriť sa k tomuto dôvodu.

Najvyšší súd po zhodnotení neprípustnosti dovolania z iných dôvodov, ako sú

dôvody zmätočnosti, a po uvedení procesných ustanovení (§ 157 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2

) uviedol, že «rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti z vykonaných dôkazov zistil,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval.

Prijaté závery, na základe ktorých žalobu žalobcov zamietol, vysvetlil logicky, zrozumiteľne

a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového

súdu, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov prvostupňového súdu uviedol ďalšie

argumenty. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na

relevantné otázky súvisiace so zamietnutím žaloby žalobcov, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo prečo bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu. Okolnosť, že táto

odpoveď žalobcov neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

odôvodnenia rozhodnutia podľa a Za odňatie možnosti

konať pred súdom sa v žiadnom prípade nemôže považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcov. Podľa dovolacieho súdu

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky

zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sa nejednalo o tzv.

prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže občianskoprávne kolégium Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 13. decembra 2011 prijalo na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozhodnutie č. 29,

podľa ktorého „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku

v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol

ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je

rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom

v zmysle ust. “ Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je zaujatý

názor plne opodstatnený aj v prejednávanej veci.

K námietke dovolateľov, v rámci ktorej vyvodzujú existenciu vady konania podľa

zo skutočnosti, že odvolací súd vec prejednával bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, dovolací súd uvádza, že tento postup odvolacieho súdu má

oporu v zákone. Podľa v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o prípad, v ktorom by

odvolací súd bol povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 ods. 1

); odvolaciemu súdu preto nemožno vytýkať, že postupoval podľa

Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

nesprávny, t. j. spočíva na nesprávnom právnom posúdení ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania podľa a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).». V ostatnej časti odôvodnenia

svojho uznesenia sa najvyšší súd zaoberal neprípustnosťou dovolania proti rozhodnutiu

o trovách konania.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku krajského súdu. Prihliadal pritom na obsah námietok

sťažovateľov, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť

k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v , t. j. k odňatiu možnosti

sťažovateľov konať pred súdom, resp. k vydaniu vecne nesprávneho rozsudku,

a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď

na argumentáciu sťažovateľov.

Názor dovolacieho súdu o tom, že v danom prípade nejde o prekvapivé rozhodnutie

súdov, nie je v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu ani práva

na spravodlivý proces. Skutočnosť, že o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd bez nariadenia pojednávania, bol v súlade s procesnoprávnym predpisom.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je pritom podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov. Pre neprípustnosť dovolania ani najvyšší súd

nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska namietaného nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie najvyššieho súdu ani jeho rozhodnutie

nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel, a súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom,

že by bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za popierajúce zmysel základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na základe čoho dospel

k záveru, že najvyšší súd neporušil sťažovateľmi označené základné právo na súdnu

ochranu podľa , resp. listiny, ani právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to vyhodnotil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

2.4 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

, listiny a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a a práva na ochranu majetku podľa dohovoru, ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej

je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 , listiny a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľmi označeného základného práva podľa a listiny ani

práva zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu vo veci

sťažovateľov nedošlo k svojvoľnej aplikácii . Vzhľadom

na ústavne udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľov na vydanie dedičstva ako oprávneným dedičom nemožno v súvislosti

s napadnutým rozhodnutím dovodiť ani existenciu takej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu (ani uznesením najvyššieho súdu) a základným

právom vlastniť majetok podľa , listiny, prípadne právom

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie zakladala možnosť vyslovenia ich porušenia, na základe čoho je potrebné

považovať sťažnosť aj v tomto rozsahu za zjavne neopodstatnenú.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu k záveru o nedostatku

právomoci na prerokovanie sťažnosti a vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku

krajského súdu a postupu a uzneseniu najvyššieho súdu k záveru o jej zjavnej

neopodstatnenosti. S poukazom na uvedené bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014