Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 152/2014
PDF · 367.83 KB
No categories available
III. ÚS 152/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I., a V. H., zastúpených
JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom, Dostojevského rad 1, Bratislava, ktorou namietajú
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 121/2006, postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 191/2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. októbra 2013 doručená sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 121/2006, postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co
191/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení navrhovateľov
účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 121/2006, predmetom
ktorého bol návrh na vydanie dedičstva oprávneným dedičom. Okresný súd návrh
sťažovateľov rozsudkom č. k. 16 C/121/2006-249 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol, krajský súd na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom
č. k. 9 Co/191/2011-273 z 22. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok
okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie niektorých zo sťažovateľov podané proti
rozsudku krajského súdu uznesením sp. zn. 7 Cdo 66/2013 z 24. júla 2013 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.
Sťažovatelia v sťažnosti rozsiahlo opisujú skutkový stav a v tejto súvislosti
poukazujú v 1. rade predovšetkým na skutočnosť, že krajský súd vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania, pričom až vo svojom rozsudku prvýkrát formuloval záver
o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľov v konaní. Sťažovatelia ďalej poukazujú
na to, že v danej veci majú právny význam dve dedičské konania po dvoch rôznych
poručiteľoch, avšak len vo vzťahu k jednému z poručiteľov boli účastníkmi dedičského
konania. Nadväzne na to uvádzajú, že sporná nehnuteľnosť, ktorej vydania sa návrhom
adresovaným okresnému súdu domáhali, nebola predmetom darovacej zmluvy spísanej
27. mája 1991, a že táto darovacia zmluva bola neskôr sfalšovaná, keď bol do nej zahrnutý
aj sporný pozemok.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti namietajú výsledky dokazovania realizované
všeobecnými súdmi vo veci vychádzajúc zo skutočnosti, že z piatich vyhotovení darovacej
zmluvy je sporná nehnuteľnosť zapísaná len na jednej z nich, a to na tej, ktorá sa nachádza
v zbierke listín Katastrálneho úradu v Trnave. Pritom v archívnej zložke pôvodného
štátneho notárstva Trnava, kde sa nachádza jeden exemplár tejto zmluvy, nemá byť podľa
tvrdenia sťažovateľov uvedená sporná parcela. Pritom poukazujú na výpovede svedkyne H.,
podľa ktorej „zmluva, ktorá parc. č... neobsahuje, je zrejme originálnym vyhotovením
zmluvy, zmluva ktorá túto nehnuteľnosť obsahuje, je zrejme odpisom originálu zmluvy“, ale
aj na svedecké výpovede notárky, ktorá registráciu zmluvy uskutočnila, a advokáta, ktorý ju
pre právnych predchodcov odporcov mal spísať.
Sťažovatelia v sťažnosti napádajú, že námietku „pasívnej legitimácie v konaní
nevzniesol žiadny z účastníkov a odvolací súd ju uplatnil len v našej neprítomnosti
v neverejnej časti konania. Ako uvádzame vyššie, táto námietka podľa nášho názoru ani
neobstojí. Ak by námietka obstála, odvolací súd mal možnosť na ňu prihliadnuť
a zamietnuť žalobu, už keď rozhodoval vo veci prvýkrát uznesením zo dňa 30. 3. 2010
sp. zn. 9 CoD 89/2009. Pred rozhodnutím Krajského súdu Trnava zo dňa 22. 8. 2012
sp. zn. 9 Co 191/2011 sme nemali možnosť reagovať na takúto námietku a uvedené
rozhodnutie Krajského súdu Trnava bolo pre nás prekvapivé (§ 213 ods. 2 OSP).“.
Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Základné práva sťažovateľov, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú
čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... čl. 20 právo vlastniť majetok a zaručenie
dedenia zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 11 ods. 1 Listiny... právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené čl. 6 bod 1, Dohovoru... právo pokojne užívať majetok
zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... v konaní vedenom na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 16 C/121/2006 v spojitosti s konaním na Krajskom súde v Trnave,
sp. zn. 9 Co/191/2011 a konaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky, sp. zn.
7 Cdo 66/2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 2013, v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013-309 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 9 Co/191/2011-273 a v spojitosti s rozsudkom Okresného
súdu Trnava zo dňa 14. júna 2011, sp. zn. 16 C/121/2006-249 zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia, ako
budú Ústavným súdom Slovenskej republiky ustálené, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Jána
Čarnogurského... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom
okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov postupom
(a rozsudkom) okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať
ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudku podliehali
revíznej právomoci krajského súdu, ktorý má aj kasačnú právomoc, čo sťažovatelia
podaním odvolania aj využili. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu by teda
bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho
preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu.
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska
podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním
rozsudku sp. zn. 16 C/121/2006 zo 14. júna 2011, odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota
sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky
dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,
zostalo ústavnému súdu posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu
možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá,
že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd
v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co/191/2011-273 z 22. augusta 2012 potvrdil
rozsudok okresného súdu vo veci samej a v časti náhrady trov konania ho zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení k meritu veci, vo vzťahu ku ktorému sťažovatelia
v podstate argumentujú, krajský súd uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec samotnú
správne právne posúdil s použitím správneho ustanovenia právneho predpisu, jeho závery
viedli k správnemu rozhodnutiu, rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku týkajúcom sa
veci samej vecne správne...
Odvolací súd k odôvodneniu vo výroku správneho napadnutého rozhodnutia dodáva
v súvislosti s ustálením okruhu účastníkom konania a ich aktívnej vecnej legitimácie
nasledovné:
Podľa ust. § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa po prejednaní dedičstva zistí,
že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať
oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.
Oprávneným dedičom je osoba, ktorá je dedičom poručiteľovho majetku už v dobe
jeho smrti, ale súd s nim ako dedičom nekonal. Je to teda osoba, ktorej svedčí niektorý z
dedičských titulov. Zákon ako nepravého dediča označuje osobu, ktorá podľa rozhodnutia
súdu o dedičstve nadobudla majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho
nadobudnúť nemala vôbec, resp. nie v takom rozsahu v akom ho nadobudla. Oprávnený
dedič môže svoje právo na vydanie dedičstva uplatniť voči nepravému dedičovi dedičskou
žalobou, ktorú je oprávnený podať len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, hoci
nim mal byť (R 44/1986).
Je dôležité zdôrazniť, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa ust. § 485
Občianskeho zákonníka môže úspešne podať len ten účastník, ktorý nebol účastníkom
konania o dedičstve, čo vo svojom rozhodnutí zdôrazňuje aj súd prvého stupňa. Z ustálenej
judikatúry vyplýva, že právo na vydanie dedičstva nemá ten, kto sa zúčastnil pôvodného
konania o dedičstve, hoci by aj bol ukrátený na svojom dedičskom práve. Takáto osoba sa
môže domáhať nápravy, na rozdiel od v pôvodnom dedičskom konaní opomenutého dediča,
cestou riadnych, pripadne mimoriadnych opravných prostriedkov. Z obsahu spisového
materiálu vyplýva, že samotní navrhovatelia v priebehu konania uviedli, že keď prebiehalo
dedičské konanie po ich matke mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť už nebola v jej
vlastníctve. Napriek tejto vedomosti v dedičskom konaní, ktorého boli riadnymi účastníkmi,
nevyužili žiadne riadne, ani mimoriadne opravné prostriedky na zvrátenie stavu, kedy
nebola prededená sporná parcele, pokiaľ teda mali za to, že predmetom dedenia mala byť.
Čo sa týka samotnej žaloby oprávneného dediča, toto nie je žaloba na určenie
existencie, či neexistencie právneho pomeru podlá ust. § 80 písm. c) O. s. p. Navrhovateľ
nežiada autoritatívne vyjasnenie neistých právnych pomerov, ale vznik nových pomerov.
Takáto žaloba môže byť úspešná, ak sa navrhovateľovi pri splnení zákonných predpokladov
podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva odporcu ako nepravého
dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a vylúči tak, aby nepravý dedič celkom alebo
z časti nadobudol dedičstvo. Keďže z uvedeného vyplýva, že podanie žaloby na vydanie
dedičstva neprislúcha tomu, kto bol síce ukrátený na svojom dedičskom práve, avšak
dedičského konania sa zúčastnil, je zjavné, že v tomto konaní navrhovatelia nemajú ani
aktívnu vecnú legitimáciu. Nápravy sa môžu dedičia domáhať buď v rámci obnovy
dedičského konania, prípadne určovacou žalobou týkajúcou sa určenia, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi. Základným predpokladom úspechu žaloby podanej podľa ust. § 4
í? 5 Občianskeho zákonníka je, že navrhovateľ musí v súdnom konaní preukázať, že ku dňu
smrti poručiteľa spĺňal predpoklady nadobudnutia dedičstva alebo jeho časti, t. j. bol
spôsobilým dedičom a mal dedičský titul a teda musí preukázať, že to mal byť on, komu sa
malo dedičstvo potvrdiť, keby skutočnosti zakladajúce jeho dedičské právo vyšli najavo do
doby právoplatného skončenia dedičského konania (R 17/1985).
Keďže súd prvého stupňa správne rozhodol s poukazom na ust. § 485 Občianskeho
zákonníka, pričom však skúmal aj ostatné dôvody súvisiace s návrhmi na dokazovanie
účastníkov, v súvislosti s navrhovateľmi tvrdenou neplatnosťou úkonu darovania, odvolací
súd len konštatuje, že aj úvahy súdu prvého stupňa v tejto časti sú správne. S ohľadom
na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov sa k nim podrobnejšie nevyjadruje
s poukazom na správnosť a komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Hoci súd prvého stupňa žalobu zamietol z iných dôvodov (inak správnych a skutkovo
odôvodnených), avšak bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj aktívnu vecnú
legitimáciu navrhovateľov, a teda výrok jeho rozhodnutia je vecne správny, je správne
použitý právny predpis a jeho ustanovenia, odvolací súd takéto rozhodnutie súdu prvého
stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Vzhľadom na to, že sa krajský súd s odôvodnením rozsudku okresného súdu v celom
rozsahu stotožnil, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformity rozhodnutia krajského
súdu považuje za potrebné poukázať aj na podstatné časti odôvodnenia rozsudku okresného
súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd skúmal najmä otázku platnosti darovacej zmluvy
uzavretej medzi právnou predchodkyňou sťažovateľov a právnym predchodcom odporcov,
a po uvedení ustanovení právnych predpisov účinných v čase vzniku tohto hmotnoprávneho
úkonu dopadajúcich na prípad okresný súd uviedol:
„Z citovaných ustanovení vyplýva, že originál podpisu zákon vyžadoval len
na prvopise zmluvy. Pri jej registrácii štátne notárstvo postupovalo v súlade so zákonom,
prvopis sa bez jeho zavinenia, resp. zavinenia účastníkov nezachoval a bol zaslaný
nadobúdateľovi, resp. jeho zástupcovi. Overené kópie sú však s originálom totožné.
Z vykonaných dôkazov, či už registrového spisu alebo oboch svedeckých výpovedí, súd
jednoznačne dospel k záveru, že bol dodržaný zákonom stanovený postup, registrovaná bola
zmluva, ktorá obsahovala prevod aj spornej nehnuteľnosti. Z hľadiska hodnotenia dôkazov
súd poukazuje na výpoveď svedkyne K., ktorá spochybnila platnosť a pravosť zmluvy
predloženej žalobcami a naopak, potvrdila dôveryhodnosť žalovanými predloženej zmluvy a
zároveň práve jej registráciu. Navyše práve v registrovom spise sú záznamy o spornej
nehnuteľnosti. Takisto Správa katastra Trnava potvrdila prevod vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti v uvedenej darovacej zmluve. Preto súd dospel k záveru, že obrana
žalovaných je dôvodná, zmluva bola platne registrovaná vrátane parc. č... Žalobcovia svoj
nárok nepreukázali a nevyvrátili relevantným spôsobom dôkazy, ktoré svedčia v prospech
žalovaných.
Z hľadiska posúdenia žaloby je potrebné postupovať v zmysle citovaného
ustanovenia zákona, o ktorý žalobcovia svoj nárok opierajú, a teda skutočnosť, že žalovaný
majú byť povinní vydať spornú nehnuteľnosť oprávnenému dedičovi. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že M. I. platne uzavretou a registrovanou zmluvou spornú
nehnuteľnosť darovala I. I., v tomto smere žalobcovia nepredložili žiadne skutočnosti a
relevantné dôkazy, ktorými by platnosť zmluvy spochybnili. Je nepochybné, v konaní boli
súdu predložené dve rozdielne zmluvy.
Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Napriek
tomu, že predložili dve verzie zmluvy, bolo potrebné vychádzať zo zmluvy, ktorá bola riadne
spísaná, registrovaná a na jej základe došlo aj k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Nakoľko účastníci zmluvy už nežijú, teda nie je možné realizovať ich výsluch, je potrebné
vychádzať len z relevantne predložených dôkazov. Vykonávanie ďalšieho dokazovania
potvrdilo, že došlo k registrácii zmluvy, predmetom ktorej bola aj sporná parc. č... zapísaná
vo... Vyplýva to nielen z obsahu spisu týkajúceho sa samotnej registrácie zmluvy, keď je
obsiahnutá v dotazníku a čestnom vyhlásení k registrácii a spoplatneniu zmluvy, ako aj v
zozname a popis prevádzaných nehnuteľností. Zápis vlastníckeho práva na základe riadnej
registrácie zmluvy, ktorá bola perfektná z hľadiska jej náležitostí, je pre súd záväzný, ak nie
je dokázaný opak, tento však v konaní nebol preukázaný. Rovnako ani samotný prejav
darkyne nebol v konaní spochybnený žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali, že práve
spornú nehnuteľnosť nemala v úmysle darkyňa darovať svojmu synovi. Naviac samotní
žalobcovia potvrdili, že M. I. sa vyjadrila, že darovala nehnuteľnosti svojmu synovi I. I. Z
uvedeného vyplýva, že pôvodný žalovaný sa stal vlastníkom /i keď nie výlučným. Neobstojí
potom tvrdenie žalobcov, že mali byť oprávnenými dedičmi spornej nehnuteľnosti. V tomto
smere žiadnym spôsobom nepreukázali, na základe akých skutočností mali byť účastníkmi
konania o dedičstve po svojej právnej predchodkyni, ktorá už v dôsledku uzavretia
darovacej zmluvy nebola vlastníckou nehnuteľnosti, a teda na základe čoho sa domáhajú
voči žalovanému vypratania a vydania nehnuteľnosti. Tu treba zdôrazniť skutočnosť, že je
povinnosťou žalobcov preukázať dôvodnosť svojho nároku a títo dôkazné bremeno
neuniesli.
S poukazom na uvedené má súd za to, že návrh je nedôvodný, nepreukázaný, a bolo
ho potrebné v celom rozsahu zamietnuť.“
Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozsudkom krajského
súdu, ktorý potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie sťažovateľov na podanom návrhu, avšak s týmto dôvodom zamietnutia ich
návrhu sa sťažovatelia mohli oboznámiť až v rozsudku krajského súdu. Zároveň
sťažovatelia namietajú aj vyhodnotenie vykonaných dôkazov a právnych záverov z nich
vyvodených okresným súdom, s ktorými sa krajský súd podľa § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil.
Vo vzťahu k prvej z uvedených námietok ústavný súd poukazuje na to, že krajský
súd v súvislosti s ním formulovaným dôvodom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľov svoje rozhodnutie nezaložil na použití ustanovenia právneho predpisu, ktoré
pri rozhodovaní vo veci súdom prvého stupňa nebolo použité, keďže § 485 ods. 1
Občianskeho zákonníka použil pri právnom posúdení veci ako okresný súd, tak aj krajský
súd. Krajský súd len návrh sťažovateľov podrobil podľa označeného ustanovenia právnemu
posúdeniu predpokladov úspešnosti takéhoto návrhu, a to v zmysle ustálenej súdnej
judikatúry, ktorú vo svojom rozhodnutí primerane aplikoval a v dôsledku toho odôvodnenie
doplnil o nový dôvod potvrdzujúci vecnú správnosť výroku rozsudku okresného súdu.
Nekonal tak v rozpore s povinnosťou ustanovenou v § 213 ods. 2 OSP zavedenou
do procesného kódexu so zámerom naplnenia princípu dvojinštančnosti súdneho konania,
pričom v danom prípade boli zároveň dodržané aj limity doplnenia dôvodov zvýrazňujúcich
správnosť potvrdzovaných prvostupňových rozhodnutí. Ústavný súd zastáva názor, že
takýto postup nemožno považovať za porušenie ústavno-právnych princípov vyplývajúcich
zo sťažovateľmi označeného základného práva na súdnu ochranu, keďže v danom prípade
sa sťažovatelia mohli vyjadriť ku všetkým skutkovým okolnostiam, ktoré vyšli
dokazovaním pred súdom prvého stupňa najavo, ako aj k argumentácii druhej procesnej
strany, a nedošlo tak ani k odopretiu možnosti prieskumu správnosti akýchkoľvek
skutkových zistení relevantných v danej veci.
Aj keď sťažovatelia tvrdia, že tento právny záver krajského súdu neobstojí,
v sťažnosti nepodávajú žiadne relevantné právne argumenty svedčiace o zjavnom omyle
konajúceho krajského súdu v tejto otázke a v podstate naznačujú len prekvapivosť dôvodov
na vydanie takéhoto rozhodnutia. Tieto námietky sa však vo svetle už citovanej časti
rozsudku krajského súdu javia len ako prejav nespokojnosti sťažovateľov s výsledkami
konania a s právnym názorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje.
Obdobne možno konštatovať, že rozsudok krajského súdu je v spojitosti s rozsudkom
okresného súdu dostatočne kvalifikovaný a ústavne konformný, aj pokiaľ ide o ustálenie
skutkového stavu z vykonaného dokazovania. Hoci sťažovatelia s výsledkami hodnotenia
dôkazov v ich veci nesúhlasia, ústavný súd aj v súvislosti s touto otázkou konštatuje,
že závery, ku ktorým krajský súd (a pred ním okresný súd) dospel, nie sú zjavne
neodôvodnené ani svojvoľné, a tak popierajúce obsah základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré účastníkovi konania nezaručujú právo na rozhodnutie
v súlade s jeho právnym názorom ani právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
za zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu
Sťažovatelia síce bližšie neuvádzajú dôvody proti uzneseniu najvyššieho súdu,
z obsahu sťažnosti však vyplýva ich nespokojnosť s odmietnutím dovolania z dôvodu
absencie akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, predovšetkým že najvyšší súd
nekonštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, t. j.
odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, z dôvodu, že krajský súd vo svojom
rozsudku uviedol nový dôvod na zamietnutie návrhu bez poskytnutia príležitosti
sťažovateľom vyjadriť sa k tomuto dôvodu.
Najvyšší súd po zhodnotení neprípustnosti dovolania z iných dôvodov, ako sú
dôvody zmätočnosti, a po uvedení procesných ustanovení (§ 157 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2
OSP) uviedol, že «rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti z vykonaných dôkazov zistil,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval.
Prijaté závery, na základe ktorých žalobu žalobcov zamietol, vysvetlil logicky, zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového
súdu, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov prvostupňového súdu uviedol ďalšie
argumenty. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na
relevantné otázky súvisiace so zamietnutím žaloby žalobcov, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo prečo bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu. Okolnosť, že táto
odpoveď žalobcov neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti
konať pred súdom sa v žiadnom prípade nemôže považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcov. Podľa dovolacieho súdu
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky
zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sa nejednalo o tzv.
prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže občianskoprávne kolégium Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 13. decembra 2011 prijalo na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozhodnutie č. 29,
podľa ktorého „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol
ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je
rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom
v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.“ Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je zaujatý
názor plne opodstatnený aj v prejednávanej veci.
K námietke dovolateľov, v rámci ktorej vyvodzujú existenciu vady konania podľa
§ 237 písm. f) O. s. p. zo skutočnosti, že odvolací súd vec prejednával bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, dovolací súd uvádza, že tento postup odvolacieho súdu má
oporu v zákone. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. Podľa §214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o prípad, v ktorom by
odvolací súd bol povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 ods. 1
O. s. p.); odvolaciemu súdu preto nemožno vytýkať, že postupoval podľa § 234 ods. 2
Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
nesprávny, t. j. spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).». V ostatnej časti odôvodnenia
svojho uznesenia sa najvyšší súd zaoberal neprípustnosťou dovolania proti rozhodnutiu
o trovách konania.
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti
dovolania proti rozsudku krajského súdu. Prihliadal pritom na obsah námietok
sťažovateľov, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť
k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti
sťažovateľov konať pred súdom, resp. k vydaniu vecne nesprávneho rozsudku,
a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď
na argumentáciu sťažovateľov.
Názor dovolacieho súdu o tom, že v danom prípade nejde o prekvapivé rozhodnutie
súdov, nie je v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu ani práva
na spravodlivý proces. Skutočnosť, že o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol
krajský súd bez nariadenia pojednávania, bol v súlade s procesnoprávnym predpisom.
Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania je pritom podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov. Pre neprípustnosť dovolania ani najvyšší súd
nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska namietaného nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie najvyššieho súdu ani jeho rozhodnutie
nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel, a súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom,
že by bolo možné napadnuté rozhodnutie považovať za popierajúce zmysel základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľné, na základe čoho dospel
k záveru, že najvyšší súd neporušil sťažovateľmi označené základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ani právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to vyhodnotil sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
2.4 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
a čl. 11 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej
je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny ani
práva zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu vo veci
sťažovateľov nedošlo k svojvoľnej aplikácii § 485 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom
na ústavne udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľov na vydanie dedičstva ako oprávneným dedičom nemožno v súvislosti
s napadnutým rozhodnutím dovodiť ani existenciu takej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu (ani uznesením najvyššieho súdu) a základným
právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, prípadne právom
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie zakladala možnosť vyslovenia ich porušenia, na základe čoho je potrebné
považovať sťažnosť aj v tomto rozsahu za zjavne neopodstatnenú.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu k záveru o nedostatku
právomoci na prerokovanie sťažnosti a vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku
krajského súdu a postupu a uzneseniu najvyššieho súdu k záveru o jej zjavnej
neopodstatnenosti. S poukazom na uvedené bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuť.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2014