Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 115/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného ŠÁŠIK &

Partners, s. r. o., Sokolská 18, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Jaroslava Šášika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva, že sťažovateľovi bola ako povinnému

platobným výmerom vydaným Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

z 23. januára 2009 (ďalej len „exekučný titul“) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému

sumu 3 864,85 € s prísl. Sťažovateľ sa proti exekúcii vedenej na základe exekučného titulu

bránil podaním návrhu na jej odklad a zastavenie, namietajúc, že exekučný titul nie je

právoplatný ani vykonateľný, keďže mu nebol riadne doručený.

Okresný súd Nitra (ďalej aj „okresný súd“) rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka

č. k. -17 z 30. novembra 2009 návrh sťažovateľa na odklad a zastavenie

exekúcie zamietol. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. -31

z 24. februára 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že návrhu sťažovateľa

na odklad exekúcie nevyhovel. Vychádzal z § 57 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku, podľa ktorých súd povolí odklad exekúcie, ak možno očakávať jej zastavenie

z dôvodu, že exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným pre jeho nedoručenie

povinnému. Zohľadňujúc výpis zo živnostenského registra sťažovateľa (v danej veci

v procesnom postavení povinného) mal okresný súd za preukázané, že doručenie

exekučného titulu bolo v zmysle § 25 ods. 3 Správneho poriadku realizované na adresu

miesta podnikania sťažovateľa formou náhradného doručenia, a to dňom 6. februára 2009.

V danej veci preto okresný súd nezistil splnenie podmienok na zastavenie exekúcie

v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, a preto, ako už bolo uvedené, návrhu

sťažovateľa na odklad exekúcie nevyhovel.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 17. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odmietol odvolanie

sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu

na odklad exekúcie, ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a súčasne ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je v zmysle odvolanie prípustné. Odvolací súd z obsahu spisu

zistil, že sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa po uplynutí

zákonom ustanovenej 15-dňovej odvolacej lehoty. Odvolanie sťažovateľa považoval taktiež

za neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie,

čo správne uviedol aj súd prvého stupňa v poučení napadnutého rozhodnutia (výklad

a contrario – § 56 ods. 7 Exekučného poriadku). Krajský súd navyše prípisom z rovnakého

dňa vrátil vo zvyšnom rozsahu vec prvostupňovému súdu s usmernením, že procesne

pochybil a spis predložil predčasne, pretože je potrebné vo výroku rozhodnúť nielen

o návrhu na odklad exekúcie, ale aj o návrhu na zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol, aby dovolací

súd zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že mu

postupom súdu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu vyčítal, že

tento pri rozhodovaní nezohľadnil aj jeho ďalší návrh (návrh na zastavenie exekúcie), čím

umožnil pokračovať v exekúcii napriek tomu, že mu nemal byť doručený exekučný titul.

Proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení exekúcie v zmysle je

odvolanie prípustné. V dôsledku podľa sťažovateľa nesprávneho postupu sa exekučný súd

nezaoberal ani jeho námietkou, že v danej veci je miestne príslušným Okresný súd

Topoľčany, nie Okresný súd Nitra (§ 45 Exekučného poriadku).

Najvyšší súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania sťažovateľa

a napadnutým uznesením ho odmietol. So zreteľom na obsah dovolania sa najvyšší súd

osobitne zaoberal námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej dovolanie je prípustné podľa

, pričom uviedol, že „Dovolateľ v dovolaní v podstate spochybňuje

správnosť postupu súdu, ktorý vyplýva z ustanovenia Dovolací sú

v tejto súvislosti uvádza, že ak bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí

návrhu na zastavenie exekúcie, ktoré vydal súdny úradník, kde je odvolanie prípustné, záleží

na rozhodnutí sudcu, či odvolaniu vyhovie alebo vec predloží odvolaciemu súdu

na rozhodnutie, ak sa s odvolaním nestotožní. Iná procesná situácia nastáva v prípade, ak

ide o rozhodnutie, ktorým súd zamietol návrh povinného na odklad exekúcie, proti ktorému

zákon odvolanie nepripúšťa (a contrario § 56 ods. 7 Exekučného poriadku), tu sa bez

ďalšieho rozhodnutie podaním odvolania zrušuje a opätovne o návrhu na odklad exekúcie

musí rozhodnúť sudca. O návrhu na odklad exekúcie a návrhu na zastavenie exekúcie súd

rozhodol spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia , a preto takýmto

postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti povinného konať pred súdom. Za správny

dovolací súd považuje i postup odvolacieho súdu, ktorý podľa

odmietol odvolanie povinného smerujúce voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol

návrh na odklad exekúcie zamietnutý z dôvodu, že toto smeruje voči rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné (a contrario § 56 ods. 7 Exekučného poriadku).

Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový

stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania

v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď

), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle I keby tvrdenia

dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku

toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).“.

So závermi najvyššieho súdu vyplývajúcimi z jeho napadnutého uznesenia

sťažovateľ nesúhlasí a potom, ako v sťažnosti rekapituluje doterajší priebeh konania

a nedostatky, ktorých sa mali dopustiť okresný súd a krajský súd, tvrdí, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a z dôvodu odmietnutia dovolania bez toho, aby sa „zaoberal

prípustnosťou exekúcie, ktorá bola začatá na základe rozhodnutia správneho orgánu, ktoré

nie je právoplatné a vykonateľné, bolo porušené právo povinného na podanie dovolania

a tým aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nedostatočne posúdil

jeho námietky poukazujúce na porušenie procesného a hmotného práva, pričom „jednou

z najdôležitejších je konanie nepríslušného a tým aj nezákonného exekučného súdu“, keďže

miestne príslušný na exekúciu mal byť súd, v obvode ktorého má povinný bydlisko, a ak

nemá bydlisko, tak súd, v obvode ktorého sa povinný zdržuje, resp. tam, kde má majetok.

Okrem toho sa exekučný súd mal nesprávne zaoberať „námietkami“ sťažovateľa v konaní

vzhľadom na to, že podal návrh na odklad a zastavenie exekúcie, pričom okresný súd pri

rozhodovaní nezohľadnil jeho ďalší návrh (návrh na zastavenie exekúcie), keďže rozhodol

iba o odklade exekúcie, čím mal umožniť pokračovať v exekúcii napriek nedoručeniu

exekučného titulu sťažovateľovi.

Z týchto dôvodov podal sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom

z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa ,

t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného

súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného

súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení JUDr. Štefana Harabina

nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne

a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu

najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej

besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich

korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej

23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina o nadržiavaní

sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej

pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie

postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto oznámenia sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. ,

). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom

môže byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na

ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami voči

podmienkam a predpokladom vedenia exekúcie, osobitne vo vzťahu k namietanému

nedoručeniu exekučného titulu a nedostatku miestnej príslušnosti exekučného súdu.

Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľa nestotožňuje. Aj keby mal dať

sťažovateľovi za pravdu v prípade námietok o nedostatku exekučného titulu alebo

o nesprávne určenej miestnej príslušnosti exekučného súdu, tak tieto sťažovateľom tvrdené

nedostatky sa netýkajú napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý skúmal rozhodnutie

krajského súdu o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol

návrh na odklad exekúcie zamietnutý. Argumentácia sťažovateľa sa teda netýka konania

a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému sa domáha od ústavného súdu vyslovenia porušenia

svojich práv podľa a dohovoru v zmysle petitu sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

odôvodnil, prečo v okolnostiach danej veci bol vecne správny názor krajského súdu, ktorým

odôvodnil odmietnutie odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné.

Námietky sťažovateľa pritom nepoukazovali na nesprávnosť tohto právneho záveru

(nemožnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie),

ale smerovali iba proti nesprávnemu postupu exekučného súdu (nesprávne posúdenie

právoplatnosti exekučného titulu a nesprávne určená miestna príslušnosť exekučného súdu),

ktorý nemal byť odstránený v inštančnom postupe. Ustanovenia Exekučného poriadku ale

proti danému rozhodnutiu exekučného súdu (o odklade exekúcie) riadny opravný

prostriedok, a teda ani možnosť ich preskúmania v inštančnom postupe nepripúšťajú, čo

nespochybňuje ani sťažovateľ. Týmito námietkami sťažovateľa sa najvyšší súd v dôsledku

odmietnutia dovolania ako neprípustného zaoberať nemusel a ani nemohol, a preto tieto

námietky ani nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú konformitu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej

súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014