Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 152/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť F. D., zastúpeného

JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s. r. o., Ulica M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Veselovského, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. októbra 2013 v

časti nepriznania práva na náhradu trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2014 doručená sťažnosť F. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. JURKOVEC

ADVOKAT DK, s. r. o., Ulica M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Veselovského, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co

166/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v časti nepriznania práva na

náhradu trov konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade podali

Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľovi

(žalovaný, pozn.) žalobu o nahradenie prejavu vôle „sťažovateľa na uzavretie kúpnej

zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nebytovému priestoru - garáži súpis č..., postavenej

na pozemku... dohodnutú kúpnu cenu 9.300 EUR a to na tom skutkovom základe, že

sťažovateľ ako budúci kupujúci sa voči žalobcom ako budúcim predávajúcim zaviazal dňa

21. 12. 2010 zmluvou o budúcej kúpnej zmluve na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy, a to

najneskôr do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu zo 14. januára 2013“) žalobu v celom rozsahu zamietol a sťažovateľovi

nepriznal právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania podaného tak žalobcami,

ako aj sťažovateľom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu

potvrdil a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým skutočnosť, «že napriek tomu, že

podal odvolanie proti výroku rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa

14. 01. 2013, č. k. , ktorým súd sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov

konania s tým, že vo svojom odvolaní uviedol viaceré argumenty proti nepriznaniu práva na

náhradu trov konania, Krajský súd v Žiline sa s týmito argumenty vysporiadal takým

spôsobom, že uviedol: „Pokiaľ ide o namietaný výrok o náhrade trov konania krajský súd

v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.“ Sťažovateľ uvádza, že

takto odôvodnené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pokiaľ nespĺňa požiadavku riadneho

odôvodnenia rozsudku a to aj napriek tomu, že Krajský súd v Žiline poukázal na

ustanovenie v znení

neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“).».

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho odvolacie námietky «uvedené v odvolaní proti

rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 14. 01. 2013, č. k.

signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci v otázke vzniku

práva sťažovateľa na náhradu trov konania. Sťažovateľ v odvolaní uviedol podstatné

argumenty, ktorých obsah je možné zhrnúť do tvrdenia, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal

svojich práv žalobou, odvolaním proti poriadkovej pokute alebo rokovaním o zmieri, ktorý

nakoniec neuzavrel, nie je možné tieto jeho procesné práva využiť proti nemu a nepriznať

mu náhradu trov konania, pokiaľ bol v plnom rozsahu úspešný a to odvolaním sa na

ustanovenie . Za týchto okolností bolo povinnosťou Krajského súdu v Žiline na

túto odvolaciu argumentáciu sťažovateľa primeraným a ústavne konformným spôsobom

reagovať. Krajský súd v Žiline sa však obmedzil, pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti

výroku o trovách konania, len na konštatovanie obsiahnuté v jednej vete: „Pokiaľ ide

o namietaný výrok o náhrade trov konania krajský súd v plnej miere odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.“ Sťažovateľ sa domnieva, že takýmto postupom

Krajský súd v Žiline čisto formálne aplikoval ustanovenie bez spojenia

s judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP a bez spojenia s (porovnaj nález

Ústavného súdu SR, sp. zn. ). Krajský súd v Žiline sa právnou

argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní vôbec nezaoberal, neuviedol na

zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš žiadne

dôvody, ktoré by mohli sťažovateľa uspokojiť a poskytnúť mu pocit, že jeho odvolaním sa

Krajský súd v Žiline zaoberal aspoň v takej miere, či jeho argumenty v odvolaní majú resp.

nemajú význam pre rozhodnutie. Pokiaľ sa však Krajský súd obmedzil len na konštatovanie

obsiahnuté v jednej vete: „Pokiaľ ide o namietaný výrok o náhrade trov konania krajský

súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.“ v sťažovateľovi toto

vyvolalo pocit márnosti, krivdy a nespravodlivosti, smerujúce k nadobudnutiu presvedčenia,

že odvolanie sťažovateľa zostalo „bez povšimnutia“. Uvedený pocit sťažovateľa vyplýva

predovšetkým z toho, že jeho odvolanie bolo v rozsahu päť strán A4, kde sťažovateľ popísal

viaceré argumenty, ktoré prvostupňový súd nemal k dispozícii pri vydávaní svojho

rozhodnutia s tým, že tieto argumenty predovšetkým popisovali motiváciu, postoj

sťažovateľa v konaní, jeho komunikáciu s právnym zástupcom, zvažovanie jednotlivých

krokov pri postupe v konaní. Tieto skutočnosti prvostupňový súd nemal k dispozícii, t. j. pri

vydávaní rozhodnutia z nich nemohol vychádzať a ani z nich, ako to vyplýva z odôvodnenia

rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš nevychádzal. Krajský súd v Žiline na

argumenty sťažovateľa absolútne nereagoval, neuviedol, či tieto argumenty mali, resp.

nemali význam pre rozhodnutie Krajského súdu v Žiline.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod č. k. porušil základné

právo F. D... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 30. 10. 2013 zrušuje

a to v časti potvrdzujúcej výrok rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa

14. 01. 2013, č. k. o tom, že žalovanému sa nepriznáva právo na náhradu trov

konania a v časti, kde Krajský súd v Žiline žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania a vec vracia na ďalšie konanie.

3. F. D... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR (slovom tri

stoštyridsať eur a deväťdesiat eurocentov), ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na

účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Argumentácia, ktorou sťažovateľ odôvodňuje svoje tvrdenie, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, je založená na námietkach, podľa ktorých sa krajský súd v súvislosti

s rozhodovaním o trovách konania nevysporiadal ústavne súladným spôsobom so všetkými

jeho argumentmi obsiahnutými v jeho odvolaní proti výroku o trovách konania v rozsudku

okresného súdu zo 14. januára 2013, pričom len „formálne aplikoval ustanovenie § 219

ods. 2 bez spojenia s judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP a bez spojenia s

“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa

názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú

povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o

trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď zistí, že došlo k zásahu do

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd ďalej vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

V súlade s sa základného práva na súdnu ochranu a v jeho rámci

aj práva na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach

zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“). Ustanovenie všeobecnému súdu umožňuje,

aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania tomu

účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia

však môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani

exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre neobmedzenú a ničím

neohraničenú voľnú úvahu súdu.

Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej

judikatúry všeobecných súdov potrebné prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné

pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov na obidvoch stranách sporu, okolnosti,

ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového

konania ( ). Vymedzenie obsahu právneho pojmu „dôvody hodné

osobitného zreteľa“ obsiahnutého v je teda v zásade výlučne úlohou

všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží posudzovať existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide

o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd

ale zdôrazňuje, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný

prípad (odôvodňujúci aplikáciu , pozn.), musí byť v rozhodnutí

všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo

ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle (). Ústavný súd však

v posudzovanej veci nezistil, že by mohlo ísť o takýto prípad.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil

s časťou odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sp. zn. zo 14. januára

2013 týkajúcou sa náhrady trov prvostupňového konania a k náhrade trov odvolacieho

konania uviedol: „O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2

(v spojení s ). V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia

(v časti výroku o náhrade trov konania), ako aj odporca (vo výroku o veci samej), preto

bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozsudku.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu

obsiahnutým v jeho rozsudku sp. zn. zo 14. januára 2013 v časti týkajúcej sa

výroku o náhrade trov konania, t. j. postupoval v súlade s ,

a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na relevantnú časť rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013

týkajúcu sa náhrady trov konania.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2013 sa

k výroku o náhrade trov prvostupňového konania uvádza:

«O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 150 Obč.

súd. por. V konaní úspešný žalovaný podal návrh na prisúdenie náhrady trov konania. Súd

však aplikoval ustanovenie § 150 Obč. súd. por. a z dôvodov osobitného zreteľa žalovanému

právo na náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto

rozhodnutie súd vidí v okolnostiach prípadu aj v postoji účastníkov v konaní. Podanie tohto

návrhu zo strany žalobcov bolo vyvolané správaním sa žalovaného, ktorý najskôr podal

27. 10. 2011 žalobu na tunajšom okresnom súde, vedenú pod sp. zn.

o vrátenie kúpnej ceny 9.300 eur z dôvodu podľa § 48 ods. 2 Obč. zák., teda z dôvodu

odstúpenia od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože nedošlo k odstráneniu vád

postavenej garáže. Predpokladom takéhoto postupu je však uzavretie kúpnej zmluvy, ku

ktorému nedošlo. Jej uzavretia sa potom žalobcovia následne domáhali žalobou doručenou

súdu 22. 02. 2012 v konaní sp. zn. . Pri prihliadaní na postoj účastníkov

v konaní súd nemohol opomenúť, že žalovaný pri pokuse žalobcov dohodnúť sa o urovnaní

ich vzájomných vzťahov počas tohto súdneho konania bol ochotný pristúpiť na dohodu,

ktorej návrh bol prednesený na pojednávaní 08. 10. 2012 v tom smere, že prevezme garáž

do vlastníctva, ak mu žalobcovia poskytnú zľavu z kúpnej ceny 1.500 eur. Takýto návrh

žalovaného súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože pod ťarchou

súdneho konania by primäl žalobcov k poskytnutiu „zľavy“, ktorej získanie žalovaný

zmeškal pri podpise zmluvy o budúcej zmluve (keby bol kúpil niektorú z prvých štyroch

garáží, on však kúpil garáž piatu). Napokon súd apeluje na žalovaného, aby do riešenia

svojich vzťahov so žalobcami nezapájal ostatných kupujúcich tak, ako to urobil pri stretnutí

so žalobcami 26. 07. 2011, ktoré si na tento deň dohodol len on sám.»

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa konštatuje, že súčasťou

obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , IV. ÚS

112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý napr. vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v

rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na

ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za

rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav.

Aplikácia založená na konkrétnych okolnostiach posudzovaného

prípadu a postoji účastníka konania (sťažovateľa, pozn.) je v danom prípade podľa názoru

ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Za

okolností, keď sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa

výroku o trovách prvostupňového konania stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 14. januára 2013, ktoré je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, nemožno mať výhrady ústavnej intenzity

ani proti príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ústavný

súd považuje za ústavne konformný záver vo veci sťažovateľa konajúcich všeobecných

súdov, podľa ktorého vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu a usporiadanie

vzťahov medzi účastníkmi konania si každý účastník konania má hradiť vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2013 v časti

týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom konania nie sú podľa názoru

ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a

preto ich nemožno považovať za odporujúce , ktorého porušenie

sťažovateľ namieta. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za

nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a

preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne

nahrádzať vlastnými.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , ktorá by mu reálne umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie k záveru, že označeným rozhodnutím došlo k porušeniu tohto základného

práva. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014