Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 164/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť L. A. Z., zastúpenej

advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Komenského 3, Veľký Krtíš, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa až 5 a práva

podľa čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 4. októbra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. A. Z. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť L. A. Z. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa až 5 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011, ako

aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu“).

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd rozsudkom č. k. -355 zo 4. októbra

2011 rozhodol tak, že určil vlastníctvo Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku,

k nehnuteľnostiam vedeným v tom čase Správou Katastra Veľký Krtíš, kat. územie...

na LV... v celosti. Rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený ako vecne správny

rozsudkom krajského súdu č. k. -464 z 24. októbra 2012.

Podľa sťažovateľky okresný súd svoj rozsudok odôvodnil najmä tým, že

navrhovateľ, t. j. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, mal uvedené nehnuteľnosti

v správe a užívaní od konfiškácie až doteraz, čím splnil podmienky vydržania a mal

na určení vlastníctva oprávnený naliehavý záujem. Podľa právneho názoru okresného súdu

sa konfiškácia majetku právneho predchodcu sťažovateľky (v konaní pred okresným súdom

v procesnom postavení odporkyne) D. Z. ako osoby maďarskej národnosti týkala aj

žalovaných nehnuteľností v kat. území... Tento právny predchodca nadobudol predmetné

nehnuteľnosti ako dedičstvo po závetnom poručiteľovi. Okresný súd odmietol námietku

uplatňovanú sťažovateľkou týkajúcu sa spochybňovania aktívnej legitimácie navrhovateľa

v tomto konaní. V podstate na rovnakých skutkových a právnych názoroch založil svoje

rozhodnutie aj odvolací súd, podľa ktorého navyše prídelová listina o pridelení

konfiškovaných nehnuteľností D. Z. do správy bývalých Štátnych lesov vo Zvolene

nevykazuje znaky perfektného právneho aktu. Krajský súd sa v napadnutom odvolacom

rozsudku stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu, konštatujúc, že tento správne posúdil

všetky relevantné skutočnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o dovolaní sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2012 ňou podané dovolanie

odmietol podľa (ďalej len „OSP“) v spojení

s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné, a preto sa dovolaním napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti

nezaoberal.

Sťažovateľka považuje právny názor okresného súdu a odvolacieho súdu

„za nesprávny, neodôvodnený a zavádzajúci“. Podľa nej „Vydaný rozsudok nezodpovedá

existujúcemu právnemu a skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Sťažovateľka sa

domnieva, že Krajský súd ako aj Okresný súd nedostatočne vyhodnotil závery vykonané

v rámci dedičského konania pred Okresným súdom Veľký Krtíš č. k.

a súdnym komisárom notárom JUDr. Pavlom Tóthom po poručiteľovi T. Z.

Nakoľko Okresný súd uznesením zo dňa 11. 3. 2008 pod č. k. (správne má byť

, pozn.) zastavil dodatočné dedičské konanie po poručiteľovi a až Krajský súd

v Banskej Bystrici ako odvolací súd na základe podaného odvolanie sťažovateľkou toto

prvostupňové rozhodnutie zrušil uznesením z 21. 5. 2008 pod č. k. a vec

vrátil na ďalšie konanie. V tomto dedičskom konaní po poručiteľovi T. Z. súdny komisár –

notár JUDr. Pavel Tóth osvedčením o dedičstve z 02. 10. 2008 novoobjavené dedičstvo

po poručiteľovi potvrdil v plnom rozsahu do vlastníctva odporkyni. V uznesení odvolací súd

vyslovil právny názor, ktorým bol prvostupňový súd viazaný a to, že zápisom vlastníctva

nehnuteľností do katastra nehnuteľností na základe schváleného registra obnovenej

evidencie pozemok záznamom ako verejnej listiny podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov sa konštituovalo vlastníctvo pôvodného vlastníka

nehnuteľností T. Z. Schválením tohto registra príslušným správnym orgánom došlo

v katastri nehnuteľností k platnému zápisu tohto poručiteľa ako vlastníka nehnuteľností.

Pritom je nesporné, že v rámci vykonaného registra obnovenej evidencie pozemkov /ďalej

len ROEP/ si SR-LESY SR, š. p., nenárokoval vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a ani

v zákone určenej trojročnej lehote od zápisu tohto registra do katastra nehnuteľností

nedošlo zo strany príslušného správneho orgánu k začatiu konania o oprave schváleného

registra ohľadom vlastníctva tohto poručiteľa. Zjednodušený register obnovenej evidencie

pozemkov pre k. ú. a obec... bol schválený Obvodným pozemkovým úradom vo Veľkom

Krtíši dňa 03. 07. 2001 a do katastra nehnuteľností bol zapísaný 24. 05. 2002 Správou

katastra vo Veľkom Krtíši. Subjektu SR – Lesy SR, š. p., lehota na podanie návrhu na

opravu tohto registra dňom 25. 05. 2005. Trojročná premlčacia lehota je záväzná pre

všetky subjekty – v rámci rozhodovacej praxe súdov tieto bežne zamietajú určovacie žaloby

fyzických osôb a to s poukazom na uplynutie premlčacej doby po skončení ROEP. Preto sa

sťažovateľka domnieva, že takýto postup mal zachovať 1. stupňový ako aj odvolací súd

a návrh navrhovateľa mal zamietnuť. Ak plynie táto lehota pre všetky subjekty, je touto

lehotou viazaný aj štát v zastúpení Lesmi SR. Tieto tvrdenia sťažovateľky súd vôbec nebral

v úvahu a žiadnym spôsobom sa s nimi vo svojom rozsudku nevysporiadal.“.

Sťažovateľka poukazuje navyše aj na to, že v konaní pred všeobecným súdmi

predložili Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, „neoverenú fotokópiu prídelovej listiny

v prospech Československých štátnych lesov, n. p., vzťahujúcu sa na sporné žalované

nehnuteľnosti, pričom táto kópia je bez dátumu, pečiatky a podpisu kompetentnej osoby, čo

spochybňuje jej hodnovernosť a platnosť“.

Sťažovateľka tvrdí, že „nadobudla vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam

v dedičskom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto považuje podanú žalobu

navrhovateľa v pôvodnom konaní z 18. 11. 2008 a jeho uplatňované nároky na vlastníctvo

k nehnuteľnosti za zjavne neopodstatnené. Ak došlo k zápisu vlastníctva nehnuteľnosti

na základe spôsobilej verejnej listiny rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nemôže

navrhovateľ uplatňovať určenie vlastníckeho práva na základe vykonanej konfiškácie

majetku tretej osoby. V pozemkovej knihe bol ako vlastník evidovaný T. Z., tento zápis sa

následne preniesol na list vlastníctva aj v rámci vykonaného ROEP, nakoľko zápis

v pozemkovej knihe vychádzal z reálneho právneho stavu. Majetok poručiteľa T. Z. nebol

nikdy konfiškovaný a tento poručiteľ zomrel dňa 10. 7. 1927 a bol zapísaný ako vlastník

žalovaných nehnuteľností v pozemkovej knihe.“.

V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo v danej veci k porušeniu jej v petite sťažnosti uvedených práv.

Čo sa týka lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), sťažovateľka zastáva názor, že táto lehota

je v danom prípade zachovaná, a to z dôvodu, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. mája 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti napadnutému

rozsudku odvolacieho súdu, jej nebolo zaslané v jazyku, ktorý ovláda, ale na základe

urgencie právnej zástupkyne sťažovateľky jej ho okresný súd zaslal až dodatočne,

po vyhotovení jeho úradného prekladu.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa -5 a právo a podľa

ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského súdu v B. Bystrici č. k. zo dňa

24. 10. 2012, ako aj postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 4. 10. 2011 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici č. k.

zo dňa 24. 10. 2012, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní

vedenom pod sp. zn. zo dňa 4. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke L. A. Z. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 50.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd

v B. Bystrici spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Veľký Krtíš do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v B. Bystrici a Okresný súd Veľký Krtíš sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke L. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur /2

úkony a to 1x prevzatie a príprava a 1x vypracovanie tejto sťažnosti po 130,16 Eur a 2x

náhrada hotových výdavkov po 7,81 Eur/ na účet právnej zástupkyne sťažovateľky

advokátky Mgr. Andrey Legényovej... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 až 5 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -355 zo 4. októbra 2011

Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni

().

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -464 z 24. októbra 2012 tak,

že napadnutý rozsudok okresného súdu podľa a ako vecne správny

potvrdil.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku uplatnenom v danej

veci sťažovateľkou vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 až 5 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -464 z 24. októbra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným

rozsudkom okresného súdu 3. decembra 2012, pričom sťažovateľka podala sťažnosť

na poštovú prepravu 23. decembra 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53

ods. 3 .

Keďže sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa

sťažnosťou smerujúcou iba proti napadnutému rozsudku krajského súdu, bolo

potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa ako

podanú oneskorene.

Ústavný súd ďalej dodáva, že aj keby mal lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa

ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto

prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. , ,

), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel

vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak sťažovateľka

uplatnila mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jej

práv, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky ho následne odmietol ako neprípustný, mala

namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však

neurobila. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že by ústavný súd

pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistil a porušenie práv sťažovateľky

nevyslovil, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho

súdu (napr. , , ).

Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní

proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu)

pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý

by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale na druhej strane

aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu

zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie

(m. m. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014