Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 164/2014
PDF · 223.78 KB
No categories available
IV. ÚS 164/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť L. A. Z., zastúpenej
advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Komenského 3, Veľký Krtíš, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 a jeho rozsudkom
zo 4. októbra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 329/2011 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. A. Z. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2013 doručená sťažnosť L. A. Z. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011, ako
aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 329/2011 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu“).
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 82/2008-355 zo 4. októbra
2011 rozhodol tak, že určil vlastníctvo Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku,
k nehnuteľnostiam vedeným v tom čase Správou Katastra Veľký Krtíš, kat. územie...
na LV... v celosti. Rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený ako vecne správny
rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012.
Podľa sťažovateľky okresný súd svoj rozsudok odôvodnil najmä tým, že
navrhovateľ, t. j. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, mal uvedené nehnuteľnosti
v správe a užívaní od konfiškácie až doteraz, čím splnil podmienky vydržania a mal
na určení vlastníctva oprávnený naliehavý záujem. Podľa právneho názoru okresného súdu
sa konfiškácia majetku právneho predchodcu sťažovateľky (v konaní pred okresným súdom
v procesnom postavení odporkyne) D. Z. ako osoby maďarskej národnosti týkala aj
žalovaných nehnuteľností v kat. území... Tento právny predchodca nadobudol predmetné
nehnuteľnosti ako dedičstvo po závetnom poručiteľovi. Okresný súd odmietol námietku
uplatňovanú sťažovateľkou týkajúcu sa spochybňovania aktívnej legitimácie navrhovateľa
v tomto konaní. V podstate na rovnakých skutkových a právnych názoroch založil svoje
rozhodnutie aj odvolací súd, podľa ktorého navyše prídelová listina o pridelení
konfiškovaných nehnuteľností D. Z. do správy bývalých Štátnych lesov vo Zvolene
nevykazuje znaky perfektného právneho aktu. Krajský súd sa v napadnutom odvolacom
rozsudku stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu, konštatujúc, že tento správne posúdil
všetky relevantné skutočnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 329/2011 z 24. októbra 2012 ňou podané dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné, a preto sa dovolaním napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti
nezaoberal.
Sťažovateľka považuje právny názor okresného súdu a odvolacieho súdu
„za nesprávny, neodôvodnený a zavádzajúci“. Podľa nej „Vydaný rozsudok nezodpovedá
existujúcemu právnemu a skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Sťažovateľka sa
domnieva, že Krajský súd ako aj Okresný súd nedostatočne vyhodnotil závery vykonané
v rámci dedičského konania pred Okresným súdom Veľký Krtíš č. k. 4 D 96/2006
Dnot 99/2006 a súdnym komisárom notárom JUDr. Pavlom Tóthom po poručiteľovi T. Z.
Nakoľko Okresný súd uznesením zo dňa 11. 3. 2008 pod č. k. 4 D/2006 (správne má byť
4 D 96/2006, pozn.) zastavil dodatočné dedičské konanie po poručiteľovi a až Krajský súd
v Banskej Bystrici ako odvolací súd na základe podaného odvolanie sťažovateľkou toto
prvostupňové rozhodnutie zrušil uznesením z 21. 5. 2008 pod č. k. 13 CoD/90/2008 a vec
vrátil na ďalšie konanie. V tomto dedičskom konaní po poručiteľovi T. Z. súdny komisár –
notár JUDr. Pavel Tóth osvedčením o dedičstve z 02. 10. 2008 novoobjavené dedičstvo
po poručiteľovi potvrdil v plnom rozsahu do vlastníctva odporkyni. V uznesení odvolací súd
vyslovil právny názor, ktorým bol prvostupňový súd viazaný a to, že zápisom vlastníctva
nehnuteľností do katastra nehnuteľností na základe schváleného registra obnovenej
evidencie pozemok záznamom ako verejnej listiny podľa § 34 a nasl. Zák. č. 162/1995 Z. z.
v znení neskorších predpisov sa konštituovalo vlastníctvo pôvodného vlastníka
nehnuteľností T. Z. Schválením tohto registra príslušným správnym orgánom došlo
v katastri nehnuteľností k platnému zápisu tohto poručiteľa ako vlastníka nehnuteľností.
Pritom je nesporné, že v rámci vykonaného registra obnovenej evidencie pozemkov /ďalej
len ROEP/ si SR-LESY SR, š. p., nenárokoval vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a ani
v zákone určenej trojročnej lehote od zápisu tohto registra do katastra nehnuteľností
nedošlo zo strany príslušného správneho orgánu k začatiu konania o oprave schváleného
registra ohľadom vlastníctva tohto poručiteľa. Zjednodušený register obnovenej evidencie
pozemkov pre k. ú. a obec... bol schválený Obvodným pozemkovým úradom vo Veľkom
Krtíši dňa 03. 07. 2001 a do katastra nehnuteľností bol zapísaný 24. 05. 2002 Správou
katastra vo Veľkom Krtíši. Subjektu SR – Lesy SR, š. p., lehota na podanie návrhu na
opravu tohto registra dňom 25. 05. 2005. Trojročná premlčacia lehota je záväzná pre
všetky subjekty – v rámci rozhodovacej praxe súdov tieto bežne zamietajú určovacie žaloby
fyzických osôb a to s poukazom na uplynutie premlčacej doby po skončení ROEP. Preto sa
sťažovateľka domnieva, že takýto postup mal zachovať 1. stupňový ako aj odvolací súd
a návrh navrhovateľa mal zamietnuť. Ak plynie táto lehota pre všetky subjekty, je touto
lehotou viazaný aj štát v zastúpení Lesmi SR. Tieto tvrdenia sťažovateľky súd vôbec nebral
v úvahu a žiadnym spôsobom sa s nimi vo svojom rozsudku nevysporiadal.“.
Sťažovateľka poukazuje navyše aj na to, že v konaní pred všeobecným súdmi
predložili Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, „neoverenú fotokópiu prídelovej listiny
v prospech Československých štátnych lesov, n. p., vzťahujúcu sa na sporné žalované
nehnuteľnosti, pričom táto kópia je bez dátumu, pečiatky a podpisu kompetentnej osoby, čo
spochybňuje jej hodnovernosť a platnosť“.
Sťažovateľka tvrdí, že „nadobudla vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam
v dedičskom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto považuje podanú žalobu
navrhovateľa v pôvodnom konaní z 18. 11. 2008 a jeho uplatňované nároky na vlastníctvo
k nehnuteľnosti za zjavne neopodstatnené. Ak došlo k zápisu vlastníctva nehnuteľnosti
na základe spôsobilej verejnej listiny rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nemôže
navrhovateľ uplatňovať určenie vlastníckeho práva na základe vykonanej konfiškácie
majetku tretej osoby. V pozemkovej knihe bol ako vlastník evidovaný T. Z., tento zápis sa
následne preniesol na list vlastníctva aj v rámci vykonaného ROEP, nakoľko zápis
v pozemkovej knihe vychádzal z reálneho právneho stavu. Majetok poručiteľa T. Z. nebol
nikdy konfiškovaný a tento poručiteľ zomrel dňa 10. 7. 1927 a bol zapísaný ako vlastník
žalovaných nehnuteľností v pozemkovej knihe.“.
V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutiami
všeobecných súdov došlo v danej veci k porušeniu jej v petite sťažnosti uvedených práv.
Čo sa týka lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľka zastáva názor, že táto lehota
je v danom prípade zachovaná, a to z dôvodu, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 95/2013 zo 7. mája 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti napadnutému
rozsudku odvolacieho súdu, jej nebolo zaslané v jazyku, ktorý ovláda, ale na základe
urgencie právnej zástupkyne sťažovateľky jej ho okresný súd zaslal až dodatočne,
po vyhotovení jeho úradného prekladu.
Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1-5 ústavy a právo a podľa čl. 17
ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského súdu v B. Bystrici č. k. 17 Co 329/2011 zo dňa
24. 10. 2012, ako aj postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 82/2008 zo dňa 4. 10. 2011 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici č. k.
17 Co 329/2011 zo dňa 24. 10. 2012, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 zo dňa 4. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke L. A. Z. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 50.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd
v B. Bystrici spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Veľký Krtíš do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v B. Bystrici a Okresný súd Veľký Krtíš sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľke L. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur /2
úkony a to 1x prevzatie a príprava a 1x vypracovanie tejto sťažnosti po 130,16 Eur a 2x
náhrada hotových výdavkov po 7,81 Eur/ na účet právnej zástupkyne sťažovateľky
advokátky Mgr. Andrey Legényovej... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 až 5 ústavy a práva podľa čl. 17 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 2 C 82/2008-355 zo 4. októbra 2011
Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni
Proti označenému prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012 tak,
že napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny
potvrdil.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku uplatnenom v danej
veci sťažovateľkou vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 až 5 ústavy a práva podľa čl. 17 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že
namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným
rozsudkom okresného súdu 3. decembra 2012, pričom sťažovateľka podala sťažnosť
na poštovú prepravu 23. decembra 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa
čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou iba proti napadnutému rozsudku krajského súdu, bolo
potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podanú oneskorene.
Ústavný súd ďalej dodáva, že aj keby mal lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa
ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom
doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto
prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
IV. ÚS 58/2011), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel
vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľka
uplatnila mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jej
práv, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky ho následne odmietol ako neprípustný, mala
namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však
neurobila. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že by ústavný súd
pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistil a porušenie práv sťažovateľky
nevyslovil, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho
súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013).
Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní
proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu)
pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý
by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale na druhej strane
aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu
zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie
(m. m. IV. ÚS 406/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2014