Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 218/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) po tom, ako márne vyzval sťažovateľku (oprávnenú) na zaslanie ešte jedného

rovnopisu odvolania proti rozhodnutiu č. k. -41 z 13. augusta 2012, ktorým

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi a sťažovateľke

nepriznal náhradu trov exekúcie, uznesením č. k. -62 z 12. októbra 2012

uložil sťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania proti

rozhodnutiu Okresného súdu... č. k. -41 zo dňa 13. 08. 2012 vo výške 5,- €...“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že s napadnutým rozhodnutím krajského súdu

nesúhlasí a považuje ho za také, ktoré porušuje jej základné právo na súdnu ochranu

zaručené a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

dohovoru, a to z dôvodu, že závery v ňom uvedené sú z ústavnoprávneho hľadiska

neudržateľné a odporujú zákonnej úprave, ako aj ustálenej rozhodovacej praxi krajského

súdu v totožných veciach, pričom konkrétne poukazuje na rozhodnutia tohto súdu

č. k. -75 z 3. decembra 2012 a č. k. -62 z 30. novembra

2012.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „dezinterpretoval ust. § 42 ods. 3 vetá druhá

“, podľa ktorého podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak,

aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami,

ak je to potrebné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, ako krajský

súd posúdil námietky sťažovateľky týkajúce sa chýbajúcich podstatných náležitostí

rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie, pretože z „vydaného uznesenia nie je možné zistiť,

koľko rovnopisov súd vyhotovil, aké podanie bolo predmetom vyhotovovania rovnopisov,

komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnosť,

či opodstatnenosť vyhotovenia rovnopisov. Dôvody rozhodnutia je preto možné len

domýšľať.

... súdny exekútor je účastníkom konania len, ak sa rozhoduje o trovách konania.

Odvolanie, ktoré podal oprávnený však nesmeruje voči rozhodnutiu o trovách, preto

súdneho exekútora nie je možné považovať za účastníka konania v tejto časti. Zároveň

oprávnenému nie je známe, kto by mal byť ďalším účastníkom konania, ktorému by bolo

potrebné zaslať jedno vyhotovenie odvolania, resp. pre aký účel má byť jedno jeho

vyhotovenie súdu doručené.“.

Sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013 bolo porušené jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, aby napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej

moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013, ktorým

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu č. k. -62 z 12. októbra 2012

o uložení povinnosti sťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu

odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -41

zo dňa 13. 08. 2012 vo výške 5,- €...“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav,

aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu

neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. ).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva,

že prvostupňový súd „... svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 42 ods. 3 druhá

a tretia veta , z. č. , položka č. 21 Sadzobníka súdnych

poplatkov a konštatoval, že oprávnený podal proti rozhodnutiu, ktorým súd vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, súdnemu exekútorovi a oprávnenému nepriznal

náhradu trov exekúcie, v celosti odvolanie doručené súdu v dvoch rovnopisoch. Podaním

odvolania voči rozhodnutiu v celosti o zastavení a trovách exekúcie bolo odvolanie

potrebné podať podľa v troch rovnopisoch tak, aby jeden rovnopis zostal

v súdnom spise a aby povinný a súdny exekútor dostali na vyjadrenie k odvolaniu jeden

rovnopis. Výrok o trovách súdneho exekútora je závislým výrokom od výroku o zastavení

exekúcie. Podľa nemôže tento výrok nadobudnúť právoplatnosť, pokiaľ

je odvolaním napadnutý výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Súdny

exekútor ako účastník konania v takom prípade nie je povinný sa vyjadriť k odvolaniu,

ale súd má povinnosť mu odvolanie doručiť. Nakoľko účastník bol na predloženie

chýbajúceho rovnopisu vyzývaný márne, vyhotovil okresný súd kópiu na jeho trovy.

Na základe uvedeného okresný súd zaviazal oprávneného podľa § 2 ods. 1 písm. a) v

spojení s na úhradu súdneho poplatku vo výške 5,-

€ (položka č. 21 sadzobníka súdnych poplatkov), ktorý vznikol podaním odvolania v rozsahu

10 strán, ktoré nebolo predložené s potrebným počtom rovnopisov a na ktorého doplnenie

bol účastník vyzývaný márne.

Podľa ust. nie je súd viazaný rozsahom odvolania

v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním

nebol dotknutý. Výrok o trovách exekúcie je závislým výrokom vo vzťahu k výroku

o zastavení exekúcie. V konkrétnom prípade to znamená, že ak by odvolací súd zrušil

uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, došlo by k zrušeniu

aj výroku o trovách exekúcie (aj keby odvolanie nesmerovalo proti výroku o trovách).

Ak by výrok o zastavení exekúcie bol potvrdený, odvolací súd potvrdí aj výrok o trovách

exekúcie súdneho exekútora, keďže oprávnený v odvolaní, napriek tomu, že uviedol,

že uznesenie napáda v celom rozsahu, svoju odvolaciu argumentáciu zameral výlučne

na výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, a nie na výrok o trovách

exekúcie.

Podľa ust. § 37 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje o trovách

exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Predmetom prieskumu odvolacieho

súdu bol aj výrok o trovách exekúcie a výrok závislý, a preto súdny exekútor mal

v odvolacom konaní postavenie účastníka konania. V tom dôsledku bol daný dôvod

pre zaslanie odvolania súdnemu exekútorovi podľa a teda aj pre

uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu

odvolania. Navyše odvolací súd poukazuje na znenie , podľa ktorého

sa podanie doručuje účastníkom konania, len ak je to potrebné. O tom, či je potrebné

podanie, v tomto prípade odvolanie oprávneného, doručovať súdnemu exekútorovi

rozhoduje súd.

Súdny exekútor má v exekučnom konaní osobitné postavenie, z ktorého mu v súlade

s právnym poriadkom vyplýva osobitné postavenie. Preto odvolací súd v súlade s ust. § 37

ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že odvolanie podané oprávneným bolo nutné

a potrebné doručovať súdnemu exekútorovi.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu

je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil.“.

Ústavný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľky, že z „vydaného uznesenia

nie je možné zistiť, koľko rovnopisov súd vyhotovil, aké podanie bolo predmetom

vyhotovovania rovnopisov, komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť dôvodnosť, či opodstatnenosť vyhotovenia rovnopisov“. Krajský súd

v namietanom uznesení špecificky uviedol, že sa týka „odvolania v rozsahu 10 strán“,

ktoré podala sťažovateľka „proti rozhodnutiu, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju, súdnemu exekútorovi a oprávnenému nepriznal náhradu trov exekúcie,

v celosti“ s tým, že „odvolanie [bolo] doručené súdu v dvoch rovnopisoch“. Rovnako

tak uviedol, že súdny exekútor „ako účastník konania v takom prípade nie je povinný

sa vyjadriť k odvolaniu, ale súd má povinnosť mu odvolanie doručiť“. Krajský súd v spojení

s okresným súdom poukázali na závislosť výroku o trovách konania s výrokom o zastavení

exekúcie, ktorým odôvodnili potrebu doručenia odvolania sťažovateľky aj súdnemu

exekútorovi. Ústavný súd nepovažuje uvedené závery krajského súdu v spojení so závermi

okresného súdu za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Ústavný súd poukazuje tiež na závery, ktoré uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí

() v skutkovo rovnakej veci týkajúcej sa sťažovateľky, podľa ktorých

by úsilie o hľadanie spravodlivosti nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít,

ako je to v danom prípade, keď predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 5 €.

Predstava, že by sa zaplatenie tohto poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého

z garantovaných práv sťažovateľky, je absurdná, pretože len náklady spojené

s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti ústavnému súdu

mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu pre sťažovateľku

„v hre“. V danom prípade nejde o taký zásah krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne

relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.

Primerané sú aj v prerokúvanom prípade relevantné závery ústavného súdu,

ktoré konštantne uvádza v súvislosti s tvrdeným porušením základných práv podľa

alebo práv podľa dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu o trovách konania. Ústavný súd

nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.

Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno

spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou

intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu

na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného rozhodnutia vo výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie)

extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné

právo (m. m. , , , , ).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch,

keď relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu

v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru umožňuje dospieť k záveru,

ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (m. m. , , , ).

V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá

by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014