Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 507/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. M. M., zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Badinským,

Advokátska kancelária, ČSA 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. M. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -358 z 29. septembra 2010,

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -358 z 29. septembra 2010, z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. M. trovy

konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Badinského, Advokátska kancelária, ČSA 20,

Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , .

1. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konania vedeného pred Krajským

súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súdom prvostupňovým

pod sp. zn. , v ktorom sa proti nej ako žalovanej obchodná spoločnosť R.,

(ďalej len „žalobca“), domáhala vydania bezdôvodného obohatenia a zaplatenia náhrady

škody. Po ukončenom priebehu prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho konania

ústavný súd nálezom č. k. -44 zo 14. mája 2008 vyslovil porušenie

základného práva sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu z 29. marca 2007 v konaní

sp. zn. a zrušil ho s vrátením veci na ďalšie konanie. Rešpektovanie

záväzného právneho názoru ústavného súdu malo v konečnom dôsledku za následok

vrátenie predmetného sporu až na prvý stupeň súdnej sústavy.

Krajský súd rozsudkom č. k. -358 z 29. septembra 2010 uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19 763,50 € do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zo súvisiaceho trestného spisu Okresného

súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) považoval za preukázané, že sťažovateľka

bola právoplatne uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248

ods. 1 a 2 v znení neskorších predpisov „na tom

skutkovom základe, že ako spoločníčka žalobcu dňa 23.03.1996 v rozpore so spoločenskou

zmluvou bez vedomia súhlasu a druhej spoločníčky predala technologické zariadenie,

nachádzajúce sa v pekárni, svojmu manželovi Ing. J. M., čím spôsobila žalobcovi škodu

vo výške 274.090,- Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu predaja podľa

znaleckého posudku podaného v trestnom konaní. Súd tiež zistil, že technologické

zariadenie – pekárenské stroje a súvisiace zariadenie sa fyzicky stále nachádzalo na tom

istom mieste, v pekárni. Nakoľko žalobca neodvádzal sociálnej poisťovni za zamestnancov

príslušné odvody, vydala sociálna poisťovňa dňa 27.10.1997 po č. 200-5/243 výkaz

nedoplatkov na zaplatenie 120.450,- Sk a 152.066,- Sk penále. V exekučnom konaní

vedenom na návrh oprávneného Sociálna poisťovňa pob. v Žiari nad Hronom

proti žalobcovi ako povinnému bola v dražbe konanej dňa 26.11.1998 časť technologického

zariadenia pekárne predaná manželovi žalovanej, ktorý sa na základe udelenia príklepu

na dražbe hnuteľných vecí stal vlastníkom hnuteľných vecí – zariadenia, uvedených

v potvrdení o nadobudnutí vlastníctva zo dňa 26.11.1998... Zo zhodného vyjadrenia

účastníkov konania, ako aj z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že v období

od 23.03.1996 žalobca v priestoroch pekárne... nepodnikal, v týchto priestoroch vykonával

podnikateľskú činnosť... manžel žalovanej ako podnikateľ – fyzická osoba.“.

Krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľka „bola zodpovedná za vedenie

účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie príslušných odvodov do sociálnej poisťovne,

preto... zodpovedá za to, že žalobca si odvodové povinnosti... neplnil a neuhradil svoje

záväzky voči sociálnej poisťovni ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov..., ktorý bol

exekučným titulom. Skutočnosť, že na základe vykonateľného rozhodnutia sociálnej

poisťovni bol v exekučnom konaní predaný majetok žalobcu v hodnote 226.950,- Sk, čím sa

majetok žalovaného (správne má byť žalobcu, pozn.) o túto hodnotu znížil a vznikla mu

škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinností zo strany žalovanej. Nebyť

protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe vôbec

nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil

a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná predovšetkým tým, že príslušné

poistné vôbec neodviedla, ako aj tým, že sčasti si ho ponechala pre svoje potreby,

čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku.“.

Krajský súd tiež dôvodil, že sťažovateľka „sa dopustila protiprávneho konania,

keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace

žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny

a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpovede za žalobcu pracovníkom žalobcu

a podnikla aj príslušné kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom

umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca,

a to v priestoroch žalobcu a s technologickým zariadením patriacim žalobcovi tretej osobe

– Ing. M. ako fyzickej osobe. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená podnikateľská

činnosť žalobcu... Pokiaľ by nebolo došlo k uvedenému porušeniu povinností zo strany

žalovanej, bol by žalobca dosahoval zisk. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie

od 01.04.1996 do 31.03.2001 vo výške 2.210.672,- Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca

vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne Ing. A. V... zo dňa 31.01.1997, ktorý bol

vypracovaný na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Žiari nad

Hronom vo veci preverenia úplnosti účtovníctva firma R. za rok 1995, objektivizácie výšky

náhrady škody požadovanej spoločníčkou Ž. S. v závislosti na dosiahnutom výsledku

hospodárskej činnosti firmy za rok 1995 a posúdenia finančnej situácie obchodnej

spoločnosti žalobcu.“.

Krajský súd akceptoval sťažovateľkinu námietku premlčania práva žalobcu

na zaplatenie ušlého zisku, keď konštatoval, že žalobcove nároky na ušlý zisk sú

„nepremlčané... od 02.05.1997“.

Krajský súd tiež rešpektoval skorší právny názor najvyššieho súdu o podstate

verejnej obchodnej spoločnosti, „pre ktorú je charakteristické predovšetkým spojenie

ľudských individualít na dosiahnutie spoločných podnikateľských cieľov... Tento aspekt

v. o. s. je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní nároku žalobcu na ušlý zisk, a to hlavne

vzhľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca žiadal ušlý zisk priznať. Vzhľadom

na viacročné pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti žalobcu

pani Ž. S. a Ing. M. M..., nie je reálne tvrdenie žalobcu, že spoločnosť by bola úspešne

podnikala a dosahovala zisky až do roku 2001. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že

žalovaná prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou už výpoveďou zo dňa

29.06.1997, zatiaľ čo druhá spoločníčka obchodnej spoločnosti žalobcu Ž. S. už dňa

19.11.1993 dala na súd návrh na zrušenie účasti Ing. M. M. ako spoločníčky v obchodnej

spoločnosti žalobcu. Ako už bolo uvedené, od 23.03.1996 spoločníčky obchodnej

spoločnosti žalobcu spoločnú podnikateľskú činnosť nevykonávali. Pokiaľ teda aj v období

bezprostredne nasledujúcom po 23.03.1996 mohol žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom

technologického zariadenia znemožnila jeho podnikateľskú činnosť, v dôsledku

pretrvávajúcich nezhôd medzi spoločníčkami a jasne prejavenej vôle žalovanej ukončiť

účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu výpoveďou k 02.01.1998, je tvrdenie žalobcu, že

obchodná spoločnosť by bola naďalej podnikala a dosahovala zisky, podľa názoru súdu

vylúčené. Je treba zdôrazniť, že predmetom sporu nie je vysporiadanie nárokov spoločníčok

zo spoločného podnikania, ale nárok spoločnosti ako žalobcu na náhradu škody voči

spoločníčke. Na základe uvedených dôvodov považoval súd nárok žalobcu na ušlý zisk

za právne odôvodnený len za obdobie od 02.05.1997 (nároky uplatnené do tohto dátumu sú

premlčané) do 31.12.1997.“.

Rozsudok krajského súdu v zamietavom výroku napadol odvolaním žalobca

a vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu škody podala odvolanie

sťažovateľka. Zdôraznila, že nehnuteľnosti, ktoré slúžili na podnikateľskú činnosť žalobcu,

„boli nadobúdané tak, že podiel v režime BSM v polovici vlastnila žalovaná a jej manžel

a podiel ďalšej polovice vlastnila v režime BSM Ž. S. s manželom. Dňom 1.1.1992 začal

užívať tieto nehnuteľnosti žalobca. Do užívania týchto nehnuteľností vstúpil bez právneho

dôvodu a nikdy medzi vlastníkmi a žalobcom nebola uzatvorená nájomná zmluva.

Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíval všetky nehnuteľnosti,... Keďže žalobca

tieto nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, za ich užívanie od doby užívania, teda

od 1.1.1992 až do... 23.3.1996... neplatil, pričom takúto zákonnú povinnosť mal, a preto

na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie.“. Preto sťažovateľka uplatnila právo podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“).

Pokiaľ išlo o sumu 226 950 Sk, podľa sťažovateľky „z vykonaného dokazovania

v trestnom konaní nikdy nevyplynulo, že by... krátila tieto finančné prostriedky a ponechala

si ich pre seba a použila ich pre svoju potrebu. Vždy sa snažila o to, aby... spoločnosť

riadne fungovala a uhrádzala prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto

spoločnosti bol zabezpečený, išlo o úhradu plynu, elektriny a podobne. Naopak, problém

bol v tom, že zo strany druhej spoločníčky žalovanej, nebolo poukázané práve na odvody,

za ktoré ale bola vyvodená trestno-právna zodpovednosť len voči žalovanej... Pokiaľ teda

žalovaná neuhradila odvody, nebolo to z dôvodu, že by si bola tieto finančné prostriedky

zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky nemala. Pokiaľ

bolo v trestnom rozsudku konštatované, že žalovaná tieto odvody zrazila z hrubej mzdy

zamestnancov, tak toto je pravda, ale žalovaná ich zrazila len účtovne, nikdy reálne s týmito

peniazmi nedisponovala.“. Sťažovateľka teda „nezávisle na svojej vôli a okolnostiach

reálne a objektívne nemohla plniť zúčtované odvody v účtovníctve, aj reálne odviesť

jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami nikdy nedisponovala“.

Sťažovateľka neuznávala ani nárok žalobcu na ušlý zisk, keďže nielen nezhody

spoločníčok žalobcu bránili ďalšiemu podnikaniu, ale „tu bolo aj zákonné právo manžela

žalovanej z titulu spoluvlastníctva využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania

nehnuteľností a začať v týchto priestoroch podnikať. Doposiaľ sa nikto nezaoberal tou

skutočnosťou, či mohol manžel žalovanej v medziach zákona ako spoluvlastník

nehnuteľnosti v tejto nehnuteľnosti podnikať a nikdy nebolo rozhodnuté o hospodárení

so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. Podľa názoru žalovanej... má právo užívať

nehnuteľnosť v ideálnom podielovom spoluvlastníctve ktorýkoľvek z týchto spoluvlastníkov

a nie subjekt, ktorý na toto nemá žiadne zákonné právo. Ak takýto subjekt nemá zákonné

právo na užívanie tejto veci, je bezpredmetné zaoberať sa problematikou ušlého zisku. Ak sa

žalobca domnieva, že mohol podnikať v tejto nehnuteľnosti, tak si mal svoje nároky

uplatňovať voči manželovi žalovanej.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2012 v konaní sp. zn. , 5 Obo

21/2011 odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením

krajského súdu č. k. -402 z 27. januára 2011 potvrdil. V odôvodnení

vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky najvyšší súd poukázal na bod VIII spoločenskej

zmluvy, podľa ktorého „spoločníci sa zaväzujú v spoločnosti pracovať a plniť svoje

povinnosti čo najzodpovednejšie, s cieľom vytvárať čo najvyšší zisk“. Zdôrazňujúc v tejto

súvislosti osobný charakter verejnej obchodnej spoločnosti najvyšší súd uviedol, že zákon

č. v znení neskorších predpisov „upravuje

aj tzv. obchodné vedenie spoločnosti, pričom však neustanovuje požiadavku,

aby obchodným vedením bola poverená len osoba, ktorá je zároveň aj štatutárnym

orgánom. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad

dohodnutých medzi nimi ( Obch. zák.). Aj keď tento pojem používa,

nijako ho nedefinuje. Spravidla sa vykladá ako správa rutinných záležitostí spoločnosti,

najmä rozhodovanie o organizačných, obchodných, personálnych, finančných otázkach

bežného života spoločnosti. Do sféry obchodného vedenia patrí napr. vedenie evidencie

a účtovníctva, prijímanie rozhodnutí, vrátane prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy

(uzavretie zmluvy ako konanie voči tretím osobám už patrí do pôsobnosti štatutárneho

orgánu). Obchodným vedením možno poveriť výlučne len spoločníka.“.

Následne sa najvyšší súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu

o sťažovateľkinej zodpovednosti za vedenie účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie

príslušných odvodov do Sociálnej poisťovne. Zdôraznil, že „samotná žalovaná potvrdila,

že viedla účtovníctvo spoločnosti a viedla ho tak z dôvodu, že mala na to vzdelanie, pričom

druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a tejto problematike sa ani nerozumela.

V konaní tiež bolo preukázané, že nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná

pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe nebola vznikla, nebola by potrebná exekúcia

ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila

žalovaná predovšetkým tým, že príslušné poistné Sociálnej poisťovni vôbec neodviedla,

pričom z právoplatného trestného rozsudku vyplýva, že časť prostriedkov si ponechala

pre svoje potreby.“.

Najvyšší súd tiež akceptoval záver krajského súdu, podľa ktorého sa sťažovateľka

„dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala

technologické zariadenie patriace žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky

s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď

za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu

v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete

podnikania ako žalobca, a to v prospech žalobcu a s technologickým zariadením, patriacim

žalobcovi, tretej osobe, a to Ing. M. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená

podnikateľská činnosť žalobcu.“.

Najvyšší súd ďalej dôvodil, že sťažovateľka „počas konania neoznačila žiaden

dôkaz a nepreukázala, že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi

jej zodpovednosť“. Súčasne najvyšší súd neprihliadal na vzájomný návrh sťažovateľky,

a to s odkazom na .

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí nedostatočnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Cituje rozsiahlejšie state svojho

odvolania a kritizuje stručné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s citovanou argumentáciou.

Podľa jej názoru sa odvolací súd „v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal týmito mnou

uvádzanými skutočnosťami:

a) skutočnosťou, že som si finančné prostriedky potrebné k úhrade dlhov

voči Sociálnej poisťovni neponechala pre seba a ani nepoužila pre svoju potrebu ale, vždy

som sa snažila o to, aby táto obchodná spoločnosť riadne fungovala, a preto som uhrádzala

prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto spoločnosti bol zabezpečený... Tento náš

názor sme podopreli citáciou z rozsudku KS v B. Bystrici, č. k. .

b) skutočnosťou, že zo strany druhej spoločníčky p. S. mi z jej tržieb nebolo

poukázané práve na odvody, za ktoré ale bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť len

voči mojej osobe... a že pokiaľ som teda neuhradila odvody, bolo tak nie z toho dôvodu,

že by som bola tieto fin. prostriedky zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že som

na ne reálne z uvedených dôvodov nemala a tieto finančné prostriedky mala a neodviedla

práve p. S.

c) skutočnosťou, že som nemala povinnosť viesť účtovníctvo výlučne len ja,

pretože takáto povinnosť nevyplývala zo žiadnej dohody.

d) skutočnosťou, že som reálne a objektívne nemohla plniť – zúčtované odvody

v účtovníctve aj reálne odviesť jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami

ako som už uviedla a opätovne zdôrazňujem som nikdy nedisponovala.

e) skutočnosťou, že druhá spoločníčka p. S., ktoré reálne disponovala s časťou

finančných prostriedkov spoločnosti nezaplatila záväzky spoločnosti v Sociálnej poisťovni

a to aj napriek tomu, že bola ako spoločníčka spoločnosti pri neexistencii dohody

o zásadách vedenia spoločnosti povinná sa o spoločnosť starať. To znamená, že odvolací

súd sa vôbec nezaoberal zodpovednosťou druhej spoločníčky za vzniknutú škodu.“.

Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva

podľa sťažovateľky aj zo spôsobu, akým sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou

argumentáciou týkajúcou sa existencie škody. V tomto prípade sťažovateľka tvrdí,

že najvyšší súd sa „v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal týmito mnou

uvádzanými skutočnosťami:

a) skutočnosťou, že na strane žalobcu nemohla vzniknúť škoda vo výške 226.950,- Sk.

Skutočná škoda je chápaná ako zmenšenie existujúcich majetkových hodnôt, ktoré nastalo

v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom. V danom prípade sa teda súd vôbec

nezaoberal skutočnosť, že spoločnosť bola povinná platiť odvody a že ich zaplatením riadne

a včas dochádza k zmenšenie majetkových hodnôt spoločnosti. Skutočnou škodou

preto nikdy nemôže byť vzhľadom na túto skutočnosť aj vymerané poistné, pretože je to

nárok, ktorý by spoločnosť musela zaplatiť bez ohľadu na to, či by k protiprávnemu úkonu

došlo alebo nebolo došlo...

b) skutočnosťou, že tu bolo aj zákonné právo môjho manžela z titulu spoluvlastníctva

využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania tejto nehnuteľnosti a začať v týchto

priestoroch následne podnikať a s tým súvisiacou skutočnosťou, že spoločnosť nemala

žiadny nárok predmetnú nehnuteľnosť užívať. Právo užívať predmetnú nehnuteľnosť bolo

pritom základným predpokladom vykonávania predmetu podnikateľskej činnosti spoločnosti

a tým aj základným predpokladom pre dosahovanie zisku.

c) skutočnosťou, že žalobca so svojim zamestnancami ukončil pracovné pomery

najneskôr k 31.12.1997 a teda nemal v prac. pomere osoby spôsobilé k vykonávaniu tejto

pekárenskej činnosti a teda, že žalobca nemal kým... vykonávať svoju podnikateľskú

činnosť...

d) skutočnosťou, že pre účely vyčíslenia nároku žalobcu na ušlý zisk nie je možné

vychádzať zo záverov Ing. V., ktorá vypracovala znalecký posudok ohľadne ušlého zisku

za rok 1995, pretože pomery sa každým rokom menia a teda mať za to, že by bol vždy

dosahovaný zisk len v takej výške, resp. vyššej sume podľa tvrdenia žalobcu, je

skutočnosťou dosiaľ nepreukázanou a to tým skôr, že hneď v úvode tohto môjho odvolania

som špecifikovala aj ďalší záväzok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia,... za obdobie,

kedy žalobca bez právneho dôvodu tieto nehnuteľnosti užíval. Logicky teda v tomto smere

by aj bol zisk tejto spoločnosti oveľa nižší a nakoniec aj pri skúmaní znaleckého posudku je

zrejmé, že s takýmto záväzkom sa nikto ani nezaoberal...“.

Všetky uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľky boli rozhodujúce

pre posúdenie vzniku jej zodpovednosti za škodu, preto sa najvyšší súd „mal týmito

otázkami v odôvodnení svojho rozsudku zaoberať“.

2. Ústavný súd si 27. marca 2013 vyžiadal od krajského súdu súdny spis

sp. zn. (pôvodne sp. zn. ) a po doručení odpovede krajského

súdu sa s rovnakou požiadavkou obrátil na najvyšší súd, ktorý mu požadovaný spis doručil

22. júla 2013.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -23 z 29. októbra 2013 prijal sťažnosť sťažovateľky

na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd 21. novembra 2013 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

4. Najvyšší súd doručil 2. januára 2014 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide

o vecnú stránku sťažnosti, najvyšší súd označil sťažnosť sťažovateľky za neopodstatnenú.

Konštatoval, že „nemožno... považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu...

stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Najvyšší súd je toho názoru, že odvolací súd sa v sťažnosťou napadnutých

rozhodnutiach sp. zn. , z 31. mája 2012, adekvátne zaoberal

všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal

tak, ako to zjavne vyplýva z odôvodnení vytýkaných rozhodnutí. Odôvodnenia rozhodnutí

odvolacieho súdu spĺňajú kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu

, a tohto sa najvyšší súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci,

súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade

s ( ). Odôvodnenia sťažnosťou napadnutých rozhodnutí

odvolacieho súdu poskytujú dostatočný základ pre svoje výroky, čím spĺňajú požiadavky

vyplývajúce z .

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor,

že medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako súdu odvolacieho,

a namietaným porušením základného práva zaručeného , neexistuje taká spojitosť,

ktorá by umožňovala vysloviť záver o jeho porušení.

Najvyšší súd má za to, rozsudkom NS SR sp. zn. ,

z 31. mája 2012, k porušeniu sťažovateľkou namietaného práva, nedošlo.“.

5. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 10. februára 2014 právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 26. februára 2014 sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. K veci samej uviedla, že nepovažuje „za potrebné zaujať stanovisko

k vyjadreniu Najvyššieho súdu..., nakoľko toto neobsahovalo žiadne skutočnosti,

ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadrovať“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie

rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný

starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej (m. m. ).

1. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v otázke protiprávneho konania

sťažovateľky a príčinnej súvislosti medzi ním a vznikom škody namietala sťažovateľka

v piatich bodoch [písm. a) až e) na strane 7 a 8 odôvodnenia sťažnosti], pričom

argumentovala v prospech nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia. Všetkých

päť bodov vymedzených sťažovateľkou zjednocuje argumentačná línia, podľa ktorej

spoločníčka sťažovateľky jej neposkytovala na účel riadneho plnenia odvodových

povinností žalobcu potrebnú súčinnosť, hoci údajne povinnosť viesť účtovníctvo sa

nevzťahovala výlučne na sťažovateľku, a tak sťažovateľka musela disponibilnými

prostriedkami na účtoch žalobcu pokrývať výdavky, ktoré boli pre činnosť žalobcu

naliehavejšie.

Z obsahu odôvodnení sťažovateľkou predložených súdnych rozhodnutí i z obsahu

odôvodnenia jej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola právoplatne uznaná vinnou

zo spáchania trestného činu sprenevery podľa a , a to práve

na podklade jej správania v pozícii spoločníčky žalobcu pri zabezpečovaní realizácie

odvodových povinností žalobcu. Sťažovateľka je toho názoru, že právoplatný odsudzujúci

trestný rozsudok neznamená, že by „bola krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si

ich pre seba a použila pre svoju potrebu“.

Podľa je v civilnom súdnom konaní súd okrem iného viazaný

aj rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Viazanosť civilného súdu sa tak prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty

konkrétneho trestného činu. Inými slovami, v civilnom konaní si konajúci súd nemôže

urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu.

Podľa kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola

zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa... Podľa § 248

ods. 2 odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo zákazom

činnosti alebo peňažným trestom sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným

v odseku 1 škodu nie malú.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že objektívna stránka trestného činu sprenevery

je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom takého protiprávneho konania

musí byť vznik škody (... a spôsobí tak na cudzom majetku škodu...). Ak teda okresný súd

v trestnej veci sp. zn. právoplatne (na základe potvrdenia krajským súdom

v konaní sp. zn. ) rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin

sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1

znamená aj záväznosť v otázke naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty

predmetného trestného činu, teda existencie protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku

škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho

spisu zistil, že rozsudok krajského súdu z 8. marca 2000 v konaní sp. zn. zaujal

jednoznačný postoj, podľa ktorého „daň a odvody boli zrazené z hrubej mzdy

zamestnancov, boli tieto finančné prostriedky vybraté od osôb povinných daň a odvody

platiť. Zamestnanci teda zverili tieto finančné prostriedky obžalovanej s tým, že táto ich

odvedie prísl. orgánom. Obžalovaná tak neurobila, prisvojila si zverené sumy, použila

pre potreby firmy...“.

Ak za daných okolností krajský súd i najvyšší súd v konaní o náhradu škody

vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci,

nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1

závery z trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by

dokonca platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd

so závermi z trestnej veci nestotožňovali.

Ústavný súd konštatuje, že samotný odkaz krajského súdu i najvyššieho súdu

na právny a skutkový základ meritórneho rozhodnutia v súvisiacej trestnej veci je

v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu postačujúci pre odôvodnenia záveru

o protiprávnosti konania sťažovateľky pri zabezpečovaní plnenia odvodových povinností

žalobcu a o spôsobilosti takého konania viesť ku vzniku škody.

Z obsahu príloh sťažnosti však ústavný súd zistil, že najvyšší súd napriek povinnosti

plynúcej mu z poskytol sťažovateľke širšiu mieru ochrany jej základnému

právu podľa na úrovni odôvodňovania svojho rozhodnutia. Poukázal

totiž na pojem obchodného vedenia obchodnej spoločnosti a vymedzil jeho obsah,

do ktorého zahrnul i vedenie účtovníctva. Zdôraznil tvrdenie samotnej sťažovateľky,

že účtovníctvo spoločnosti viedla z dôvodu vzdelania, na rozdiel od druhej spoločníčky.

Poukaz na ustanovenie spoločenskej zmluvy, podľa ktorého sa spoločníci zaviazali

„v spoločnosti pracovať a plniť svoje povinnosti čo najzodpovednejšie“, spolu so záverom

o neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa prípadných okolností vylučujúcich

zodpovednosť sťažovateľky za vzniknutú škodu vytvárajú podľa názoru ústavného súdu

dostatočnú argumentačnú bázu pre záver najvyššieho súdu o danosti zodpovednosti

sťažovateľky za škodu na úrovni protiprávneho konania i jeho príčinnej spätosti so vznikom

škody.

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti vôbec nenamieta záver

najvyššieho súdu, podľa ktorého „počas konania neoznačila žiaden dôkaz a nepreukázala,

že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi jej zodpovednosť...“.

Údajná nesúčinnosť spoločníčky Ž. S. spočívajúca v nepoukazovaní potrebných finančných

prostriedkov na účty žalobcu tak z hľadiska procesného zostala len v rovine tvrdení

sťažovateľky, čo pri uplatňovaní zásady kontradiktórnosti a zásady formálnej pravdy

v sporovom civilnom konaní logicky muselo konajúci súd viesť ku kontumačnému záveru.

Námietky sťažovateľky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti

týkajúcej sa protiprávnosti jej konania a existencie príčinnej súvislosti smerujúcej od jej

protiprávneho konania ku vzniku škody preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné.

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu totiž tento rekapituloval všetky popísané

rozhodujúce skutkové a právne faktory, ktoré v konečnom dôsledku mali za následok záver

o protiprávnom konaní sťažovateľky vedúcom ku vzniku škody na majetku žalobcu.

V tomto smere tak odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa ústavno-právne kritériá

plynúce z .

2. Druhý okruh sťažovateľkiných námietok proti odôvodneniu rozsudku najvyššieho

súdu vychádza z popierania vzniku škody v časti týkajúcej sa istiny pohľadávky Sociálnej

poisťovne (podľa sťažovateľky tieto prostriedky predstavujú zákonnú povinnosť žalobcu,

a tak v tomto prípade nemohlo dôjsť ku škode), z argumentácie spoluvlastníckym vzťahom

manžela sťažovateľky k priestorom, v ktorých žalobca podnikal, a z kritiky spôsobu,

akým konajúce súdy vyčíslili vzniknutú škodu.

2.1 Sťažovateľka v prvom rade namieta, že v okolnostiach jej prípadu nemožno

považovať za škodu tú časť majetkovej základe žalobcu, ktorá by na podklade splnenia

žalobcovej verejnoprávnej povinnosti platiť daň a poistné za každých okolností musela

opustiť vlastnícku sféru žalobcu. Z hľadiska vzniku škody je preto podľa sťažovateľky

irelevantné, či sa uvedené opustenie vlastníckej sféry žalobcu udialo na základe

dobrovoľného splnenia jeho povinnosti, alebo v dôsledku núteného vymoženia

v exekučnom konaní.

Krajský súd ako súd prvého stupňa v predmetnej čiastkovej otázke konštatoval,

že „žalobca si odvodové povinnosti... neplnil... ani na základe vydaného výkazu

nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo dňa 17.10.1997 (pohľadávka vo výške 120.405,- Sk

a príslušenstvo vo výške 152.066,- Sk), ktorý bol exekučným titulom. Skutočnosť,

že na základe vykonateľného rozhodnutia sociálnej poisťovni bol v exekučnom konaní

predaný majetok žalobcu v hodnote 226.950,- Sk, čím sa majetok... o túto sumu znížil

a vznikla mu škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinností zo strany žalovanej.

Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe

vôbec nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol

znížil a nevznikla by mu škoda.“.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka citovaný právny

záver krajského súdu vo svojom odvolaní namietala. Kritizovala sumu vyčíslenej škody,

pretože v exekučnom konaní „došlo k úhrade reálneho záväzku sociálnej poisťovne,

za ktorý zodpovedal subjekt ako taký – obchodná spoločnosť a nie ja, ako spoločníčka,

pričom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že na strane druhej v účtovníctve tejto

spoločnosti sa znížili o vymoženú sumu aj jej záväzky“.

Najvyšší súd citovaný argument sťažovateľky pri rekapitulácii prednesených

odvolacích dôvodov v naratívnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vôbec nespomína.

Následne pri formulácii vlastných dôvodov, ktorého viedli k potvrdeniu odvolaním

napadnutého prvostupňového rozsudku, sa najvyšší súd s predmetnou odvolacou

argumentáciou sťažovateľky nijako nevysporiadal, iba skonštatoval, že „ku vzniku škody

došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26.11.1998. s vypočítanou výškou škody –

226 950 Sk sa odvolací súd stotožnil...“.

Ústavný súd neopomína potrebu skúmania odôvodnenia rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v ich vzájomnom prepojení. Odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92)

z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť

aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).

Využitie uvedenej možnosti, ktorú pripúšťa judikatúra ESĽP i judikatúra ústavného

súdu, je však v prostredí dôsledne uplatňovanej požiadavky potrebnej kvality odôvodnení

súdnych rozhodnutí podmienené aj dôvodmi, na ktorých sťažovateľ zakladá svoj opravný

prostriedok proti rozsudku prvostupňového súdu. Inými slovami, ak sťažovateľ v opravnom

prostriedku prednáša dôvody spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa,

alebo pri rešpektovaní stanovených procesných pravidiel predostrie novú právnu

argumentáciu, a takto nastolí otázky z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatné,

potom sa odvolací súd nemôže obmedziť na konštatovanie, že sa so závermi súdu prvého

stupňa stotožňuje. V takom prípade totiž jeho odôvodnenie nedáva potrebné odpovede

na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom poskytovanej súdnej ochrany a dostáva

sa do konfliktu so základným právom zaručeným .

Vznik škody je jedným zo základných predpokladov na priznanie pred súdom

uplatneného nároku na jej náhradu. Neoddeliteľnou súčasťou posudzovania vzniku škody je

jej rozsah. Ide o to, že ak konajúci súd dospeje k záveru, že škoda skutočne vznikla, potom

je jeho nevyhnutnou ďalšiu úlohou na podklade vykonaného dokazovania škodu vyčísliť.

Dôvody vedúce konajúci všeobecný súd k záveru o sume priznanej náhrady škody

preto predstavujú podstatnú otázku, na ktorú je v rozhodnutí o uložení povinnosti nahradiť

škodu potrebné odpovedať.

Z okolností posudzovaného prípadu ústavný súd vyvodzuje, že odvolacia

argumentácia sťažovateľky bola spôsobilá účinne spochybniť sumu náhrady škody

priznanej žalobcovi krajským súdom ako súdom prvého stupňa. Ak totiž k exekúcii viedol

exekučný titul, ktorý ukladal povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky a jej príslušenstvo,

a súčasne istina predstavovala zákonný verejnoprávny peňažný nárok (odvody na povinné

poistné plnenia), potom sa skutočne javí ako racionálny názor, podľa ktorého sťažovateľka

identifikovaná ako subjekt zodpovedný za odvedenie konkrétnych súm môže byť

zodpovedná iba za škodu v podobe príslušenstva verejnoprávnej pohľadávky. Istina by

oprávnenému subjektu musela byť zaplatená za každých okolností, teda bez ohľadu

na protiprávne (ne)konanie sťažovateľky.

Ústavný súd však nemieni zasahovať do skutkových a nadväzujúcich právnych úvah

krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ani najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho,

a nehodlá tak pristúpiť k ich hodnoteniu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Vyčíslená suma škody v časti súvisiacej s neplnením odvodových povinností žalobcu

ako skutkový a právny záver najvyššieho súdu je však ústavným súdom aktuálne

nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Problémom, ktorý totiž ústavný súd pri

poskytovaní ochrany základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu vníma ako zásadný,

je zistený fakt, že najvyšší súd svoj súhlasný záver o sume škody vyčíslenej krajským

súdom v prostredí dôvodnej konfrontácie nastolenej sťažovateľkou v jej odvolaní nijako

nezdôvodnil. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu nespĺňa kritériá kvality odôvodnenia rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré plynú zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného .

2.2 Argument sťažovateľky týkajúci sa spoluvlastníckeho vzťahu jej manžela

k priestorom, v ktorých žalobca podnikal, považuje z pohľadu kvality odôvodnenia

rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd za irelevantný. Týmto argumentom totiž

sťažovateľka namietala dôvody prvostupňového rozsudku popisujúce protiprávne konanie,

ktorým sťažovateľka marila ďalšiu podnikateľskú činnosť žalobcu. Krajský súd i najvyšší

súd identicky konštatovali, že sťažovateľka „predala technologické zariadenie patriace

žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny

a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu

a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť

pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca... tretej osobe, a to

Ing. M.“. Z citovanej rekapitulácie jednoznačne vyplýva, že k mareniu podnikateľskej

činnosti žalobcu sťažovateľkou zďaleka nedochádzalo iba tým, že jej manžel začal

priestory, v ktorých dovtedy podnikal žalobca, užívať. Sťažovateľka zjavne podnikla

viacero ďalších právnych krokov smerujúcich k faktickému i právnemu zabráneniu

žalobcovi v jeho podnikaní.

2.3 Pokiaľ ide o sťažovateľkin názor o nesprávnom spôsobe určenia sumy škody

vzniknutej v dôsledku sťažovateľkinho marenia podnikateľskej činnosti žalobcu (súdy

vychádzali zo znaleckého posudku vyžiadaného v trestnom konaní, ktorý sa týkal ušlého

zisku len za rok 1995 a okrem toho žalobca sa podľa sťažovateľky na jej úkor bezdôvodne

obohatil, keď na účel svojho podnikania užíval priestory, ktoré mu nepatrili), ústavný súd

konštatuje, že podľa konajúci súd v procese dokazovania môže výšku

uplatnených nárokov určiť aj podľa svojej úvahy, a to za podmienky, že túto výšku možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Ušlý zisk

v podnikaní je len ťažko exaktne vyčísliteľný, pretože na výsledky podnikania v reálnom

čase a priestore má vplyv veľké množstvo rôznorodých faktorov. Krajský súd i najvyšší súd

preto nepostupovali arbitrárne, ak za základ pre výpočet ušlého zisku pojali údaje

zo znaleckého posudku viažuceho sa na rok 1995. Je pravdou, že tento koncept mohli

všeobecné súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí zdôrazniť, uvedený nedostatok však

podľa názoru ústavného súdu v celkovom obraze sťažovateľkinho prípadu nedosahuje

ústavnú intenzitu.

Argumentácia bezdôvodným obohatením, ktoré malo byť započítané na sumu škody

uplatnenej žalobcom proti sťažovateľke, je rovnako bez právneho významu. Najvyšší súd

zreteľne v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na , podľa ktorého

pre odvolacie konanie neplatí, a správne zdôraznil, že táto výluka má za cieľ zabrániť

porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

Ústavný súd tak po vyhodnotení sťažovateľkiných námietok proti rozsudku

najvyššieho súdu z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , 5 Obo

21/2011 dospel k záveru, že tento ústavnoprávne nemôže obstáť, a to z dôvodu

nedostatočnosti jeho odôvodnenia v časti priznanej náhrady škody spôsobenej

sťažovateľkou neplnením verejnoprávnych platobných povinností žalobcu (bod 2.1 v časti

II odôvodnenia tohto nálezu). Preto bolo potrebné vysloviť, že potvrdzujúcim výrokom

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručené (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa .

Ústavný súd však neopomenul, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dva výroky. Prvý, meritórny a potvrdzujúci, ktorý kritizovala sťažovateľka, a druhý výrok,

ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -383

z 25. novembra 2010. Týmto uznesením krajský súd uložil žalobcovi zaplatiť súdny

poplatok za podané odvolanie (prvostupňový rozsudok krajského súdu totiž odvolaním

napadol aj žalobca), pričom žalobca v odvolaní proti nemu namietal prekážku veci

rozhodnutej s ohľadom na spoločnú poznámku k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 Sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na predmet rozhodovania v uvedenom uznesení, ako aj s ohľadom na absenciou

vecnej súvislosti medzi výrokom, ktorým najvyšší súd uznesenie krajského súdu zaväzujúce

žalobcu zrušil, a ochranou základného práva sťažovateľky zaručeného

nebolo potrebné aplikovať na v poradí druhý výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

kasačnú právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu iba v potvrdzujúcom výroku a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu dôsledne sa vysporiadať

s odvolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľka v odvolaní podanom proti prvostupňovému

rozsudku krajského súdu založila kritiku sumy priznanej náhrady škody za porušenie

svojich povinností pri realizácii odvodových povinností žalobcu. Ústavný súd tu má

na mysli dôvody smerujúce k rozlišovaniu medzi istinou verejnoprávnej pohľadávky

žalobcu ako jeho zákonnou povinnosťou na jednej strane a jej príslušenstvom na strane

druhej.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho

zastúpenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu

26. februára 2014 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla

žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne

ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 €

pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 254,32 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný

súd sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku

tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014