Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (44)III. ÚS 507/2013
PDF · 458.82 KB
No categories available
III. ÚS 507/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. M. M., zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Badinským,
Advokátska kancelária, ČSA 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. M. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011 z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 Cbs 1/2010-358 z 29. septembra 2010,
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 20/2011,
5 Obo 21/2011 z 31. mája 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 43 Cbs 1/2010-358 z 29. septembra 2010, z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. M. trovy
konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Badinského, Advokátska kancelária, ČSA 20,
Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012
doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011.
1. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konania vedeného pred Krajským
súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súdom prvostupňovým
pod sp. zn. 40 Cbs 72/00, v ktorom sa proti nej ako žalovanej obchodná spoločnosť R.,
(ďalej len „žalobca“), domáhala vydania bezdôvodného obohatenia a zaplatenia náhrady
škody. Po ukončenom priebehu prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho konania
ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 285/07-44 zo 14. mája 2008 vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu z 29. marca 2007 v konaní
sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 a zrušil ho s vrátením veci na ďalšie konanie. Rešpektovanie
záväzného právneho názoru ústavného súdu malo v konečnom dôsledku za následok
vrátenie predmetného sporu až na prvý stupeň súdnej sústavy.
Krajský súd rozsudkom č. k. 43 Cbs 1/2010-358 z 29. septembra 2010 uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19 763,50 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zo súvisiaceho trestného spisu Okresného
súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) považoval za preukázané, že sťažovateľka
bola právoplatne uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248
ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov „na tom
skutkovom základe, že ako spoločníčka žalobcu dňa 23.03.1996 v rozpore so spoločenskou
zmluvou bez vedomia súhlasu a druhej spoločníčky predala technologické zariadenie,
nachádzajúce sa v pekárni, svojmu manželovi Ing. J. M., čím spôsobila žalobcovi škodu
vo výške 274.090,- Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu predaja podľa
znaleckého posudku podaného v trestnom konaní. Súd tiež zistil, že technologické
zariadenie – pekárenské stroje a súvisiace zariadenie sa fyzicky stále nachádzalo na tom
istom mieste, v pekárni. Nakoľko žalobca neodvádzal sociálnej poisťovni za zamestnancov
príslušné odvody, vydala sociálna poisťovňa dňa 27.10.1997 po č. 200-5/243 výkaz
nedoplatkov na zaplatenie 120.450,- Sk a 152.066,- Sk penále. V exekučnom konaní
vedenom na návrh oprávneného Sociálna poisťovňa pob. v Žiari nad Hronom
proti žalobcovi ako povinnému bola v dražbe konanej dňa 26.11.1998 časť technologického
zariadenia pekárne predaná manželovi žalovanej, ktorý sa na základe udelenia príklepu
na dražbe hnuteľných vecí stal vlastníkom hnuteľných vecí – zariadenia, uvedených
v potvrdení o nadobudnutí vlastníctva zo dňa 26.11.1998... Zo zhodného vyjadrenia
účastníkov konania, ako aj z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že v období
od 23.03.1996 žalobca v priestoroch pekárne... nepodnikal, v týchto priestoroch vykonával
podnikateľskú činnosť... manžel žalovanej ako podnikateľ – fyzická osoba.“.
Krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľka „bola zodpovedná za vedenie
účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie príslušných odvodov do sociálnej poisťovne,
preto... zodpovedá za to, že žalobca si odvodové povinnosti... neplnil a neuhradil svoje
záväzky voči sociálnej poisťovni ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov..., ktorý bol
exekučným titulom. Skutočnosť, že na základe vykonateľného rozhodnutia sociálnej
poisťovni bol v exekučnom konaní predaný majetok žalobcu v hodnote 226.950,- Sk, čím sa
majetok žalovaného (správne má byť žalobcu, pozn.) o túto hodnotu znížil a vznikla mu
škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinností zo strany žalovanej. Nebyť
protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe vôbec
nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil
a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná predovšetkým tým, že príslušné
poistné vôbec neodviedla, ako aj tým, že sčasti si ho ponechala pre svoje potreby,
čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku.“.
Krajský súd tiež dôvodil, že sťažovateľka „sa dopustila protiprávneho konania,
keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace
žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny
a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpovede za žalobcu pracovníkom žalobcu
a podnikla aj príslušné kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom
umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca,
a to v priestoroch žalobcu a s technologickým zariadením patriacim žalobcovi tretej osobe
– Ing. M. ako fyzickej osobe. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená podnikateľská
činnosť žalobcu... Pokiaľ by nebolo došlo k uvedenému porušeniu povinností zo strany
žalovanej, bol by žalobca dosahoval zisk. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie
od 01.04.1996 do 31.03.2001 vo výške 2.210.672,- Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca
vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne Ing. A. V... zo dňa 31.01.1997, ktorý bol
vypracovaný na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Žiari nad
Hronom vo veci preverenia úplnosti účtovníctva firma R. za rok 1995, objektivizácie výšky
náhrady škody požadovanej spoločníčkou Ž. S. v závislosti na dosiahnutom výsledku
hospodárskej činnosti firmy za rok 1995 a posúdenia finančnej situácie obchodnej
spoločnosti žalobcu.“.
Krajský súd akceptoval sťažovateľkinu námietku premlčania práva žalobcu
na zaplatenie ušlého zisku, keď konštatoval, že žalobcove nároky na ušlý zisk sú
„nepremlčané... od 02.05.1997“.
Krajský súd tiež rešpektoval skorší právny názor najvyššieho súdu o podstate
verejnej obchodnej spoločnosti, „pre ktorú je charakteristické predovšetkým spojenie
ľudských individualít na dosiahnutie spoločných podnikateľských cieľov... Tento aspekt
v. o. s. je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní nároku žalobcu na ušlý zisk, a to hlavne
vzhľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca žiadal ušlý zisk priznať. Vzhľadom
na viacročné pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti žalobcu
pani Ž. S. a Ing. M. M..., nie je reálne tvrdenie žalobcu, že spoločnosť by bola úspešne
podnikala a dosahovala zisky až do roku 2001. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že
žalovaná prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou už výpoveďou zo dňa
29.06.1997, zatiaľ čo druhá spoločníčka obchodnej spoločnosti žalobcu Ž. S. už dňa
19.11.1993 dala na súd návrh na zrušenie účasti Ing. M. M. ako spoločníčky v obchodnej
spoločnosti žalobcu. Ako už bolo uvedené, od 23.03.1996 spoločníčky obchodnej
spoločnosti žalobcu spoločnú podnikateľskú činnosť nevykonávali. Pokiaľ teda aj v období
bezprostredne nasledujúcom po 23.03.1996 mohol žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom
technologického zariadenia znemožnila jeho podnikateľskú činnosť, v dôsledku
pretrvávajúcich nezhôd medzi spoločníčkami a jasne prejavenej vôle žalovanej ukončiť
účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu výpoveďou k 02.01.1998, je tvrdenie žalobcu, že
obchodná spoločnosť by bola naďalej podnikala a dosahovala zisky, podľa názoru súdu
vylúčené. Je treba zdôrazniť, že predmetom sporu nie je vysporiadanie nárokov spoločníčok
zo spoločného podnikania, ale nárok spoločnosti ako žalobcu na náhradu škody voči
spoločníčke. Na základe uvedených dôvodov považoval súd nárok žalobcu na ušlý zisk
za právne odôvodnený len za obdobie od 02.05.1997 (nároky uplatnené do tohto dátumu sú
premlčané) do 31.12.1997.“.
Rozsudok krajského súdu v zamietavom výroku napadol odvolaním žalobca
a vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu škody podala odvolanie
sťažovateľka. Zdôraznila, že nehnuteľnosti, ktoré slúžili na podnikateľskú činnosť žalobcu,
„boli nadobúdané tak, že podiel v režime BSM v polovici vlastnila žalovaná a jej manžel
a podiel ďalšej polovice vlastnila v režime BSM Ž. S. s manželom. Dňom 1.1.1992 začal
užívať tieto nehnuteľnosti žalobca. Do užívania týchto nehnuteľností vstúpil bez právneho
dôvodu a nikdy medzi vlastníkmi a žalobcom nebola uzatvorená nájomná zmluva.
Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíval všetky nehnuteľnosti,... Keďže žalobca
tieto nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, za ich užívanie od doby užívania, teda
od 1.1.1992 až do... 23.3.1996... neplatil, pričom takúto zákonnú povinnosť mal, a preto
na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie.“. Preto sťažovateľka uplatnila právo podľa
§ 98 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“).
Pokiaľ išlo o sumu 226 950 Sk, podľa sťažovateľky „z vykonaného dokazovania
v trestnom konaní nikdy nevyplynulo, že by... krátila tieto finančné prostriedky a ponechala
si ich pre seba a použila ich pre svoju potrebu. Vždy sa snažila o to, aby... spoločnosť
riadne fungovala a uhrádzala prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto
spoločnosti bol zabezpečený, išlo o úhradu plynu, elektriny a podobne. Naopak, problém
bol v tom, že zo strany druhej spoločníčky žalovanej, nebolo poukázané práve na odvody,
za ktoré ale bola vyvodená trestno-právna zodpovednosť len voči žalovanej... Pokiaľ teda
žalovaná neuhradila odvody, nebolo to z dôvodu, že by si bola tieto finančné prostriedky
zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky nemala. Pokiaľ
bolo v trestnom rozsudku konštatované, že žalovaná tieto odvody zrazila z hrubej mzdy
zamestnancov, tak toto je pravda, ale žalovaná ich zrazila len účtovne, nikdy reálne s týmito
peniazmi nedisponovala.“. Sťažovateľka teda „nezávisle na svojej vôli a okolnostiach
reálne a objektívne nemohla plniť zúčtované odvody v účtovníctve, aj reálne odviesť
jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami nikdy nedisponovala“.
Sťažovateľka neuznávala ani nárok žalobcu na ušlý zisk, keďže nielen nezhody
spoločníčok žalobcu bránili ďalšiemu podnikaniu, ale „tu bolo aj zákonné právo manžela
žalovanej z titulu spoluvlastníctva využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania
nehnuteľností a začať v týchto priestoroch podnikať. Doposiaľ sa nikto nezaoberal tou
skutočnosťou, či mohol manžel žalovanej v medziach zákona ako spoluvlastník
nehnuteľnosti v tejto nehnuteľnosti podnikať a nikdy nebolo rozhodnuté o hospodárení
so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. Podľa názoru žalovanej... má právo užívať
nehnuteľnosť v ideálnom podielovom spoluvlastníctve ktorýkoľvek z týchto spoluvlastníkov
a nie subjekt, ktorý na toto nemá žiadne zákonné právo. Ak takýto subjekt nemá zákonné
právo na užívanie tejto veci, je bezpredmetné zaoberať sa problematikou ušlého zisku. Ak sa
žalobca domnieva, že mohol podnikať v tejto nehnuteľnosti, tak si mal svoje nároky
uplatňovať voči manželovi žalovanej.“.
Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2012 v konaní sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo
21/2011 odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením
krajského súdu č. k. 43 Cbs 1/2010-402 z 27. januára 2011 potvrdil. V odôvodnení
vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky najvyšší súd poukázal na bod VIII spoločenskej
zmluvy, podľa ktorého „spoločníci sa zaväzujú v spoločnosti pracovať a plniť svoje
povinnosti čo najzodpovednejšie, s cieľom vytvárať čo najvyšší zisk“. Zdôrazňujúc v tejto
súvislosti osobný charakter verejnej obchodnej spoločnosti najvyšší súd uviedol, že zákon
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov „upravuje
aj tzv. obchodné vedenie spoločnosti, pričom však neustanovuje požiadavku,
aby obchodným vedením bola poverená len osoba, ktorá je zároveň aj štatutárnym
orgánom. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad
dohodnutých medzi nimi (§ 81 Obch. zák.). Aj keď Obchodný zákonník tento pojem používa,
nijako ho nedefinuje. Spravidla sa vykladá ako správa rutinných záležitostí spoločnosti,
najmä rozhodovanie o organizačných, obchodných, personálnych, finančných otázkach
bežného života spoločnosti. Do sféry obchodného vedenia patrí napr. vedenie evidencie
a účtovníctva, prijímanie rozhodnutí, vrátane prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy
(uzavretie zmluvy ako konanie voči tretím osobám už patrí do pôsobnosti štatutárneho
orgánu). Obchodným vedením možno poveriť výlučne len spoločníka.“.
Následne sa najvyšší súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu
o sťažovateľkinej zodpovednosti za vedenie účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie
príslušných odvodov do Sociálnej poisťovne. Zdôraznil, že „samotná žalovaná potvrdila,
že viedla účtovníctvo spoločnosti a viedla ho tak z dôvodu, že mala na to vzdelanie, pričom
druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a tejto problematike sa ani nerozumela.
V konaní tiež bolo preukázané, že nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná
pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe nebola vznikla, nebola by potrebná exekúcia
ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila
žalovaná predovšetkým tým, že príslušné poistné Sociálnej poisťovni vôbec neodviedla,
pričom z právoplatného trestného rozsudku vyplýva, že časť prostriedkov si ponechala
pre svoje potreby.“.
Najvyšší súd tiež akceptoval záver krajského súdu, podľa ktorého sa sťažovateľka
„dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala
technologické zariadenie patriace žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky
s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď
za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu
v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete
podnikania ako žalobca, a to v prospech žalobcu a s technologickým zariadením, patriacim
žalobcovi, tretej osobe, a to Ing. M. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená
podnikateľská činnosť žalobcu.“.
Najvyšší súd ďalej dôvodil, že sťažovateľka „počas konania neoznačila žiaden
dôkaz a nepreukázala, že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi
jej zodpovednosť“. Súčasne najvyšší súd neprihliadal na vzájomný návrh sťažovateľky,
a to s odkazom na § 216 ods. 1 OSP.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí nedostatočnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Cituje rozsiahlejšie state svojho
odvolania a kritizuje stručné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s citovanou argumentáciou.
Podľa jej názoru sa odvolací súd „v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal týmito mnou
uvádzanými skutočnosťami:
a) skutočnosťou, že som si finančné prostriedky potrebné k úhrade dlhov
voči Sociálnej poisťovni neponechala pre seba a ani nepoužila pre svoju potrebu ale, vždy
som sa snažila o to, aby táto obchodná spoločnosť riadne fungovala, a preto som uhrádzala
prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto spoločnosti bol zabezpečený... Tento náš
názor sme podopreli citáciou z rozsudku KS v B. Bystrici, č. k. 8To 87/2000.
b) skutočnosťou, že zo strany druhej spoločníčky p. S. mi z jej tržieb nebolo
poukázané práve na odvody, za ktoré ale bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť len
voči mojej osobe... a že pokiaľ som teda neuhradila odvody, bolo tak nie z toho dôvodu,
že by som bola tieto fin. prostriedky zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že som
na ne reálne z uvedených dôvodov nemala a tieto finančné prostriedky mala a neodviedla
práve p. S.
c) skutočnosťou, že som nemala povinnosť viesť účtovníctvo výlučne len ja,
pretože takáto povinnosť nevyplývala zo žiadnej dohody.
d) skutočnosťou, že som reálne a objektívne nemohla plniť – zúčtované odvody
v účtovníctve aj reálne odviesť jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami
ako som už uviedla a opätovne zdôrazňujem som nikdy nedisponovala.
e) skutočnosťou, že druhá spoločníčka p. S., ktoré reálne disponovala s časťou
finančných prostriedkov spoločnosti nezaplatila záväzky spoločnosti v Sociálnej poisťovni
a to aj napriek tomu, že bola ako spoločníčka spoločnosti pri neexistencii dohody
o zásadách vedenia spoločnosti povinná sa o spoločnosť starať. To znamená, že odvolací
súd sa vôbec nezaoberal zodpovednosťou druhej spoločníčky za vzniknutú škodu.“.
Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva
podľa sťažovateľky aj zo spôsobu, akým sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou
argumentáciou týkajúcou sa existencie škody. V tomto prípade sťažovateľka tvrdí,
že najvyšší súd sa „v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal týmito mnou
uvádzanými skutočnosťami:
a) skutočnosťou, že na strane žalobcu nemohla vzniknúť škoda vo výške 226.950,- Sk.
Skutočná škoda je chápaná ako zmenšenie existujúcich majetkových hodnôt, ktoré nastalo
v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom. V danom prípade sa teda súd vôbec
nezaoberal skutočnosť, že spoločnosť bola povinná platiť odvody a že ich zaplatením riadne
a včas dochádza k zmenšenie majetkových hodnôt spoločnosti. Skutočnou škodou
preto nikdy nemôže byť vzhľadom na túto skutočnosť aj vymerané poistné, pretože je to
nárok, ktorý by spoločnosť musela zaplatiť bez ohľadu na to, či by k protiprávnemu úkonu
došlo alebo nebolo došlo...
b) skutočnosťou, že tu bolo aj zákonné právo môjho manžela z titulu spoluvlastníctva
využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania tejto nehnuteľnosti a začať v týchto
priestoroch následne podnikať a s tým súvisiacou skutočnosťou, že spoločnosť nemala
žiadny nárok predmetnú nehnuteľnosť užívať. Právo užívať predmetnú nehnuteľnosť bolo
pritom základným predpokladom vykonávania predmetu podnikateľskej činnosti spoločnosti
a tým aj základným predpokladom pre dosahovanie zisku.
c) skutočnosťou, že žalobca so svojim zamestnancami ukončil pracovné pomery
najneskôr k 31.12.1997 a teda nemal v prac. pomere osoby spôsobilé k vykonávaniu tejto
pekárenskej činnosti a teda, že žalobca nemal kým... vykonávať svoju podnikateľskú
činnosť...
d) skutočnosťou, že pre účely vyčíslenia nároku žalobcu na ušlý zisk nie je možné
vychádzať zo záverov Ing. V., ktorá vypracovala znalecký posudok ohľadne ušlého zisku
za rok 1995, pretože pomery sa každým rokom menia a teda mať za to, že by bol vždy
dosahovaný zisk len v takej výške, resp. vyššej sume podľa tvrdenia žalobcu, je
skutočnosťou dosiaľ nepreukázanou a to tým skôr, že hneď v úvode tohto môjho odvolania
som špecifikovala aj ďalší záväzok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia,... za obdobie,
kedy žalobca bez právneho dôvodu tieto nehnuteľnosti užíval. Logicky teda v tomto smere
by aj bol zisk tejto spoločnosti oveľa nižší a nakoniec aj pri skúmaní znaleckého posudku je
zrejmé, že s takýmto záväzkom sa nikto ani nezaoberal...“.
Všetky uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľky boli rozhodujúce
pre posúdenie vzniku jej zodpovednosti za škodu, preto sa najvyšší súd „mal týmito
otázkami v odôvodnení svojho rozsudku zaoberať“.
2. Ústavný súd si 27. marca 2013 vyžiadal od krajského súdu súdny spis
sp. zn. 43 Cbs 1/2010 (pôvodne sp. zn. 40 Cbs 72/00) a po doručení odpovede krajského
súdu sa s rovnakou požiadavkou obrátil na najvyšší súd, ktorý mu požadovaný spis doručil
22. júla 2013.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 507/2013-23 z 29. októbra 2013 prijal sťažnosť sťažovateľky
na ďalšie konanie.
Následne ústavný súd 21. novembra 2013 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.
4. Najvyšší súd doručil 2. januára 2014 ústavnému súdu vyjadrenie,
v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide
o vecnú stránku sťažnosti, najvyšší súd označil sťažnosť sťažovateľky za neopodstatnenú.
Konštatoval, že „nemožno... považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu...
stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,
ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Najvyšší súd je toho názoru, že odvolací súd sa v sťažnosťou napadnutých
rozhodnutiach sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011 z 31. mája 2012, adekvátne zaoberal
všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal
tak, ako to zjavne vyplýva z odôvodnení vytýkaných rozhodnutí. Odôvodnenia rozhodnutí
odvolacieho súdu spĺňajú kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu
§ 157 ods. 2 OSP, a tohto sa najvyšší súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci,
súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade
s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenia sťažnosťou napadnutých rozhodnutí
odvolacieho súdu poskytujú dostatočný základ pre svoje výroky, čím spĺňajú požiadavky
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor,
že medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako súdu odvolacieho,
a namietaným porušením základného práva zaručeného ústavou, neexistuje taká spojitosť,
ktorá by umožňovala vysloviť záver o jeho porušení.
Najvyšší súd má za to, rozsudkom NS SR sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011
z 31. mája 2012, k porušeniu sťažovateľkou namietaného práva, nedošlo.“.
5. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 10. februára 2014 právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
6. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 26. februára 2014 sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. K veci samej uviedla, že nepovažuje „za potrebné zaujať stanovisko
k vyjadreniu Najvyššieho súdu..., nakoľko toto neobsahovalo žiadne skutočnosti,
ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadrovať“.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie
rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný
starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).
1. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v otázke protiprávneho konania
sťažovateľky a príčinnej súvislosti medzi ním a vznikom škody namietala sťažovateľka
v piatich bodoch [písm. a) až e) na strane 7 a 8 odôvodnenia sťažnosti], pričom
argumentovala v prospech nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia. Všetkých
päť bodov vymedzených sťažovateľkou zjednocuje argumentačná línia, podľa ktorej
spoločníčka sťažovateľky jej neposkytovala na účel riadneho plnenia odvodových
povinností žalobcu potrebnú súčinnosť, hoci údajne povinnosť viesť účtovníctvo sa
nevzťahovala výlučne na sťažovateľku, a tak sťažovateľka musela disponibilnými
prostriedkami na účtoch žalobcu pokrývať výdavky, ktoré boli pre činnosť žalobcu
naliehavejšie.
Z obsahu odôvodnení sťažovateľkou predložených súdnych rozhodnutí i z obsahu
odôvodnenia jej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola právoplatne uznaná vinnou
zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a to práve
na podklade jej správania v pozícii spoločníčky žalobcu pri zabezpečovaní realizácie
odvodových povinností žalobcu. Sťažovateľka je toho názoru, že právoplatný odsudzujúci
trestný rozsudok neznamená, že by „bola krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si
ich pre seba a použila pre svoju potrebu“.
Podľa § 135 ods. 1 OSP je v civilnom súdnom konaní súd okrem iného viazaný
aj rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.
Viazanosť civilného súdu sa tak prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty
konkrétneho trestného činu. Inými slovami, v civilnom konaní si konajúci súd nemôže
urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu.
Podľa § 248 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola
zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa... Podľa § 248
ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo zákazom
činnosti alebo peňažným trestom sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným
v odseku 1 škodu nie malú.
Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že objektívna stránka trestného činu sprenevery
je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom takého protiprávneho konania
musí byť vznik škody (... a spôsobí tak na cudzom majetku škodu...). Ak teda okresný súd
v trestnej veci sp. zn. 1 T 354/98 právoplatne (na základe potvrdenia krajským súdom
v konaní sp. zn. 8 To 87/00) rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin
sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1
OSP znamená aj záväznosť v otázke naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty
predmetného trestného činu, teda existencie protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku
škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho
spisu zistil, že rozsudok krajského súdu z 8. marca 2000 v konaní sp. zn. 8 To 87/00 zaujal
jednoznačný postoj, podľa ktorého „daň a odvody boli zrazené z hrubej mzdy
zamestnancov, boli tieto finančné prostriedky vybraté od osôb povinných daň a odvody
platiť. Zamestnanci teda zverili tieto finančné prostriedky obžalovanej s tým, že táto ich
odvedie prísl. orgánom. Obžalovaná tak neurobila, prisvojila si zverené sumy, použila
pre potreby firmy...“.
Ak za daných okolností krajský súd i najvyšší súd v konaní o náhradu škody
vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci,
nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1
OSP závery z trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by
dokonca platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd
so závermi z trestnej veci nestotožňovali.
Ústavný súd konštatuje, že samotný odkaz krajského súdu i najvyššieho súdu
na právny a skutkový základ meritórneho rozhodnutia v súvisiacej trestnej veci je
v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu postačujúci pre odôvodnenia záveru
o protiprávnosti konania sťažovateľky pri zabezpečovaní plnenia odvodových povinností
žalobcu a o spôsobilosti takého konania viesť ku vzniku škody.
Z obsahu príloh sťažnosti však ústavný súd zistil, že najvyšší súd napriek povinnosti
plynúcej mu z § 135 ods. 1 OSP poskytol sťažovateľke širšiu mieru ochrany jej základnému
právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na úrovni odôvodňovania svojho rozhodnutia. Poukázal
totiž na pojem obchodného vedenia obchodnej spoločnosti a vymedzil jeho obsah,
do ktorého zahrnul i vedenie účtovníctva. Zdôraznil tvrdenie samotnej sťažovateľky,
že účtovníctvo spoločnosti viedla z dôvodu vzdelania, na rozdiel od druhej spoločníčky.
Poukaz na ustanovenie spoločenskej zmluvy, podľa ktorého sa spoločníci zaviazali
„v spoločnosti pracovať a plniť svoje povinnosti čo najzodpovednejšie“, spolu so záverom
o neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa prípadných okolností vylučujúcich
zodpovednosť sťažovateľky za vzniknutú škodu vytvárajú podľa názoru ústavného súdu
dostatočnú argumentačnú bázu pre záver najvyššieho súdu o danosti zodpovednosti
sťažovateľky za škodu na úrovni protiprávneho konania i jeho príčinnej spätosti so vznikom
škody.
Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti vôbec nenamieta záver
najvyššieho súdu, podľa ktorého „počas konania neoznačila žiaden dôkaz a nepreukázala,
že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi jej zodpovednosť...“.
Údajná nesúčinnosť spoločníčky Ž. S. spočívajúca v nepoukazovaní potrebných finančných
prostriedkov na účty žalobcu tak z hľadiska procesného zostala len v rovine tvrdení
sťažovateľky, čo pri uplatňovaní zásady kontradiktórnosti a zásady formálnej pravdy
v sporovom civilnom konaní logicky muselo konajúci súd viesť ku kontumačnému záveru.
Námietky sťažovateľky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti
týkajúcej sa protiprávnosti jej konania a existencie príčinnej súvislosti smerujúcej od jej
protiprávneho konania ku vzniku škody preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné.
V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu totiž tento rekapituloval všetky popísané
rozhodujúce skutkové a právne faktory, ktoré v konečnom dôsledku mali za následok záver
o protiprávnom konaní sťažovateľky vedúcom ku vzniku škody na majetku žalobcu.
V tomto smere tak odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa ústavno-právne kritériá
plynúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.
2. Druhý okruh sťažovateľkiných námietok proti odôvodneniu rozsudku najvyššieho
súdu vychádza z popierania vzniku škody v časti týkajúcej sa istiny pohľadávky Sociálnej
poisťovne (podľa sťažovateľky tieto prostriedky predstavujú zákonnú povinnosť žalobcu,
a tak v tomto prípade nemohlo dôjsť ku škode), z argumentácie spoluvlastníckym vzťahom
manžela sťažovateľky k priestorom, v ktorých žalobca podnikal, a z kritiky spôsobu,
akým konajúce súdy vyčíslili vzniknutú škodu.
2.1 Sťažovateľka v prvom rade namieta, že v okolnostiach jej prípadu nemožno
považovať za škodu tú časť majetkovej základe žalobcu, ktorá by na podklade splnenia
žalobcovej verejnoprávnej povinnosti platiť daň a poistné za každých okolností musela
opustiť vlastnícku sféru žalobcu. Z hľadiska vzniku škody je preto podľa sťažovateľky
irelevantné, či sa uvedené opustenie vlastníckej sféry žalobcu udialo na základe
dobrovoľného splnenia jeho povinnosti, alebo v dôsledku núteného vymoženia
v exekučnom konaní.
Krajský súd ako súd prvého stupňa v predmetnej čiastkovej otázke konštatoval,
že „žalobca si odvodové povinnosti... neplnil... ani na základe vydaného výkazu
nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo dňa 17.10.1997 (pohľadávka vo výške 120.405,- Sk
a príslušenstvo vo výške 152.066,- Sk), ktorý bol exekučným titulom. Skutočnosť,
že na základe vykonateľného rozhodnutia sociálnej poisťovni bol v exekučnom konaní
predaný majetok žalobcu v hodnote 226.950,- Sk, čím sa majetok... o túto sumu znížil
a vznikla mu škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinností zo strany žalovanej.
Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe
vôbec nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol
znížil a nevznikla by mu škoda.“.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka citovaný právny
záver krajského súdu vo svojom odvolaní namietala. Kritizovala sumu vyčíslenej škody,
pretože v exekučnom konaní „došlo k úhrade reálneho záväzku sociálnej poisťovne,
za ktorý zodpovedal subjekt ako taký – obchodná spoločnosť a nie ja, ako spoločníčka,
pričom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že na strane druhej v účtovníctve tejto
spoločnosti sa znížili o vymoženú sumu aj jej záväzky“.
Najvyšší súd citovaný argument sťažovateľky pri rekapitulácii prednesených
odvolacích dôvodov v naratívnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vôbec nespomína.
Následne pri formulácii vlastných dôvodov, ktorého viedli k potvrdeniu odvolaním
napadnutého prvostupňového rozsudku, sa najvyšší súd s predmetnou odvolacou
argumentáciou sťažovateľky nijako nevysporiadal, iba skonštatoval, že „ku vzniku škody
došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26.11.1998. s vypočítanou výškou škody –
226 950 Sk sa odvolací súd stotožnil...“.
Ústavný súd neopomína potrebu skúmania odôvodnenia rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v ich vzájomnom prepojení. Odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92)
z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť
aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).
Využitie uvedenej možnosti, ktorú pripúšťa judikatúra ESĽP i judikatúra ústavného
súdu, je však v prostredí dôsledne uplatňovanej požiadavky potrebnej kvality odôvodnení
súdnych rozhodnutí podmienené aj dôvodmi, na ktorých sťažovateľ zakladá svoj opravný
prostriedok proti rozsudku prvostupňového súdu. Inými slovami, ak sťažovateľ v opravnom
prostriedku prednáša dôvody spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa,
alebo pri rešpektovaní stanovených procesných pravidiel predostrie novú právnu
argumentáciu, a takto nastolí otázky z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatné,
potom sa odvolací súd nemôže obmedziť na konštatovanie, že sa so závermi súdu prvého
stupňa stotožňuje. V takom prípade totiž jeho odôvodnenie nedáva potrebné odpovede
na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom poskytovanej súdnej ochrany a dostáva
sa do konfliktu so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vznik škody je jedným zo základných predpokladov na priznanie pred súdom
uplatneného nároku na jej náhradu. Neoddeliteľnou súčasťou posudzovania vzniku škody je
jej rozsah. Ide o to, že ak konajúci súd dospeje k záveru, že škoda skutočne vznikla, potom
je jeho nevyhnutnou ďalšiu úlohou na podklade vykonaného dokazovania škodu vyčísliť.
Dôvody vedúce konajúci všeobecný súd k záveru o sume priznanej náhrady škody
preto predstavujú podstatnú otázku, na ktorú je v rozhodnutí o uložení povinnosti nahradiť
škodu potrebné odpovedať.
Z okolností posudzovaného prípadu ústavný súd vyvodzuje, že odvolacia
argumentácia sťažovateľky bola spôsobilá účinne spochybniť sumu náhrady škody
priznanej žalobcovi krajským súdom ako súdom prvého stupňa. Ak totiž k exekúcii viedol
exekučný titul, ktorý ukladal povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky a jej príslušenstvo,
a súčasne istina predstavovala zákonný verejnoprávny peňažný nárok (odvody na povinné
poistné plnenia), potom sa skutočne javí ako racionálny názor, podľa ktorého sťažovateľka
identifikovaná ako subjekt zodpovedný za odvedenie konkrétnych súm môže byť
zodpovedná iba za škodu v podobe príslušenstva verejnoprávnej pohľadávky. Istina by
oprávnenému subjektu musela byť zaplatená za každých okolností, teda bez ohľadu
na protiprávne (ne)konanie sťažovateľky.
Ústavný súd však nemieni zasahovať do skutkových a nadväzujúcich právnych úvah
krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ani najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho,
a nehodlá tak pristúpiť k ich hodnoteniu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Vyčíslená suma škody v časti súvisiacej s neplnením odvodových povinností žalobcu
ako skutkový a právny záver najvyššieho súdu je však ústavným súdom aktuálne
nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Problémom, ktorý totiž ústavný súd pri
poskytovaní ochrany základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu vníma ako zásadný,
je zistený fakt, že najvyšší súd svoj súhlasný záver o sume škody vyčíslenej krajským
súdom v prostredí dôvodnej konfrontácie nastolenej sťažovateľkou v jej odvolaní nijako
nezdôvodnil. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu nespĺňa kritériá kvality odôvodnenia rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré plynú zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
2.2 Argument sťažovateľky týkajúci sa spoluvlastníckeho vzťahu jej manžela
k priestorom, v ktorých žalobca podnikal, považuje z pohľadu kvality odôvodnenia
rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd za irelevantný. Týmto argumentom totiž
sťažovateľka namietala dôvody prvostupňového rozsudku popisujúce protiprávne konanie,
ktorým sťažovateľka marila ďalšiu podnikateľskú činnosť žalobcu. Krajský súd i najvyšší
súd identicky konštatovali, že sťažovateľka „predala technologické zariadenie patriace
žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny
a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu
a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť
pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca... tretej osobe, a to
Ing. M.“. Z citovanej rekapitulácie jednoznačne vyplýva, že k mareniu podnikateľskej
činnosti žalobcu sťažovateľkou zďaleka nedochádzalo iba tým, že jej manžel začal
priestory, v ktorých dovtedy podnikal žalobca, užívať. Sťažovateľka zjavne podnikla
viacero ďalších právnych krokov smerujúcich k faktickému i právnemu zabráneniu
žalobcovi v jeho podnikaní.
2.3 Pokiaľ ide o sťažovateľkin názor o nesprávnom spôsobe určenia sumy škody
vzniknutej v dôsledku sťažovateľkinho marenia podnikateľskej činnosti žalobcu (súdy
vychádzali zo znaleckého posudku vyžiadaného v trestnom konaní, ktorý sa týkal ušlého
zisku len za rok 1995 a okrem toho žalobca sa podľa sťažovateľky na jej úkor bezdôvodne
obohatil, keď na účel svojho podnikania užíval priestory, ktoré mu nepatrili), ústavný súd
konštatuje, že podľa § 136 OSP konajúci súd v procese dokazovania môže výšku
uplatnených nárokov určiť aj podľa svojej úvahy, a to za podmienky, že túto výšku možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Ušlý zisk
v podnikaní je len ťažko exaktne vyčísliteľný, pretože na výsledky podnikania v reálnom
čase a priestore má vplyv veľké množstvo rôznorodých faktorov. Krajský súd i najvyšší súd
preto nepostupovali arbitrárne, ak za základ pre výpočet ušlého zisku pojali údaje
zo znaleckého posudku viažuceho sa na rok 1995. Je pravdou, že tento koncept mohli
všeobecné súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí zdôrazniť, uvedený nedostatok však
podľa názoru ústavného súdu v celkovom obraze sťažovateľkinho prípadu nedosahuje
ústavnú intenzitu.
Argumentácia bezdôvodným obohatením, ktoré malo byť započítané na sumu škody
uplatnenej žalobcom proti sťažovateľke, je rovnako bez právneho významu. Najvyšší súd
zreteľne v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na § 216 ods. 1 OSP, podľa ktorého § 98
OSP pre odvolacie konanie neplatí, a správne zdôraznil, že táto výluka má za cieľ zabrániť
porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.
Ústavný súd tak po vyhodnotení sťažovateľkiných námietok proti rozsudku
najvyššieho súdu z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo
21/2011 dospel k záveru, že tento ústavnoprávne nemôže obstáť, a to z dôvodu
nedostatočnosti jeho odôvodnenia v časti priznanej náhrady škody spôsobenej
sťažovateľkou neplnením verejnoprávnych platobných povinností žalobcu (bod 2.1 v časti
II odôvodnenia tohto nálezu). Preto bolo potrebné vysloviť, že potvrdzujúcim výrokom
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd však neopomenul, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje
dva výroky. Prvý, meritórny a potvrdzujúci, ktorý kritizovala sťažovateľka, a druhý výrok,
ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 43 Cbs 1/2010-383
z 25. novembra 2010. Týmto uznesením krajský súd uložil žalobcovi zaplatiť súdny
poplatok za podané odvolanie (prvostupňový rozsudok krajského súdu totiž odvolaním
napadol aj žalobca), pričom žalobca v odvolaní proti nemu namietal prekážku veci
rozhodnutej s ohľadom na spoločnú poznámku k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na predmet rozhodovania v uvedenom uznesení, ako aj s ohľadom na absenciou
vecnej súvislosti medzi výrokom, ktorým najvyšší súd uznesenie krajského súdu zaväzujúce
žalobcu zrušil, a ochranou základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
nebolo potrebné aplikovať na v poradí druhý výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
kasačnú právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu iba v potvrdzujúcom výroku a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu dôsledne sa vysporiadať
s odvolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľka v odvolaní podanom proti prvostupňovému
rozsudku krajského súdu založila kritiku sumy priznanej náhrady škody za porušenie
svojich povinností pri realizácii odvodových povinností žalobcu. Ústavný súd tu má
na mysli dôvody smerujúce k rozlišovaniu medzi istinou verejnoprávnej pohľadávky
žalobcu ako jeho zákonnou povinnosťou na jednej strane a jej príslušenstvom na strane
druhej.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho
zastúpenia.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu
26. februára 2014 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla
žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne
ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 €
pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 254,32 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný
súd sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku
tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014