Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
01e/435523.a84254.pdf
PDF · 160.09 KB
No categories available
5Obo/21/2011
Najvyšší súd 5 Obo 20/2011
Slovenskej republiky 5 Obo 21/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Gabriely
Mederovej v právnej veci žalobcu: R., verejná obchodná spoločnosť, ul. J.K., IČO: X., zast.
advokátkou JUDr. Ľ.P.,
AK ul. Ž.A.Ž. proti žalovanej: Ing. M.M.,
nar. X., V.K., zast. JUDr. P.D., advokátom, AK H.B., o zaplatenie 80 914,22 eur (2 437 622
Sk) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu i žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. septembra 2010, č. k. 43 Cbs 1/2010-358 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2011, č. k. 43Cbs 1/2010-402
a odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. novembra 2010,
č. k. 43Cbs 1/2010-383, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. septembra 2010, č. k. 43 Cbs 1/2010-358 v spojení s opravným uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2011, č. k. 43Cbs 1/2010-402 p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. novembra 2010, č. k.
43Cbs 1/2010-383 z r u š u j e.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z 29. septembra 2010, č. k.
43Cbs 1/10-358 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 19 763,50 eur (595 395 Sk).
Vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca R., v. o. s., so sídlom v K., je
existujúcim subjektom, v čase rozhodovania súdu bola táto obchodná spoločnosť zapísaná
v OR vedenom Okresným súdom v Banskej Bystrici. V konaní vedenom na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod č. k. 42Cb 1424/93-78 v právnej veci Ž.S. ako žalobkyne voči Ing.
M.M. ako žalovanej o zrušenie verejnej obchodnej spoločnosti nebola právoplatne vyriešená
otázka zrušenia tejto spoločnosti v zmysle § 88
ods. 1 písm. a/ Obch. zák. na základe výpovede spoločníčky Ing. M.M., t. j. žalovanej.
Doposiaľ ani nebolo začaté s likvidáciou obchodnej spoločnosti R., v. o. s. a spoločníčkami
spoločnosti R., v. o. s., so sídlom v K., sú naďalej Ž.S. a Ing. M.M..
Žalovaná bola rozsudkami Okresného súdu v Žiari nad Hronom, č. k. 1T 354/98-1323
z 26. júla 1999 a Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 8To 87/00 z 8. marca 2000 uznaná
za vinnú z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 2 Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že ako spoločníka žalobcu dňa 23. marca 1996 v rozpore
so spoločenskou zmluvou bez vedomia a súhlasu druhej spoločníčky predala technologické
zariadenie, nachádzajúce sa v pekárni na ul. J.K. svojmu manželovi, Ing. J.M., čím spôsobila
žalobcovi škodu vo výške 274 090 Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu
predaja podľa znaleckého posudku podaného v trestnom konaní. Keď žalobca neodvádzal S.
za zamestnancov príslušné odvody, vydala S. dňa 27.10.1997 pod č. 200-5/243 výkaz
nedoplatkov na zaplatenie 120 450 Sk a 152 066 Sk penále. V exekučnom konaní vedenom na
návrh oprávneného S., pobočka Ž. proti žalobcovi ako povinnému bola v dražbe konanej dňa
26.11.1998 časť z technologického zariadenia pekárne predaná manželovi žalovanej, ktorý na
základe udelenia príklepu na dražbe hnuteľných vecí sa stal vlastníkom hnuteľných vecí -
zariadenia, uvedených v Potvrdení o nadobudnutí vlastníctva zo dňa 26.11.1998.
Zo zhodného vyjadrenia účastníkov konania, ako aj z vykonaného dokazovania, mal
súd tiež preukázané, že v období od 23.03.1996 žalobca v priestoroch pekárne na ul.
J.v K.K. nepodnikal, v týchto priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť Ing. J.M., manžel
žalovanej ako podnikateľ - fyzická osoba.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná bola
zodpovedná za vedenie účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie príslušných odvodov
do S., preto aj žalovaná zodpovedá za to, že žalobca si odvodové povinnosti do S. neplnil
a neuhradil svoje záväzky voči S.,
ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo 17.10.1997
(pohľadávka vo výške 120 405 Sk a prísl. vo výške 152 066 Sk), ktorý bol exekučným
titulom. Skutočnosť, že na základe vykonateľného rozhodnutia S. bol v exekučnom konaní
predaný majetok žalobcu v hodnote 226 950 Sk, čím sa majetok žalovaného o túto hodnotu
znížil a vznikla mu škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinnosti zo strany
žalovanej. Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo
vymáhateľnej podobe vôbec nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok
žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná
predovšetkým tým, že príslušné poistné S. vôbec neodviedla,
ako aj tým, že sčasti si ho ponechala pre svoje potreby, čo vyplýva z obsahu právoplatného
trestného rozsudku. Ku vzniku škody došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa
26.11.1998. Keďže žalobca nárok na náhradu škody vo výške 226 950 Sk uplatnil podaním
na súd dňa 2. mája 2001, nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu škody v tejto
výške.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd tiež k záveru, že žalovaná sa
dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala
technologické zariadenie, patriace žalobcovi, svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky
s cieľom „fakticky odovzdať“ listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď
za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj príslušné kroky voči obchodným partnerom
žalobcu v mene žalobcu, s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete
podnikania ako žalobca, a to v priestoroch žalobcu a s technologickým zariadením patriacim
žalobcovi tretej osobe, Ing. M. ako fyzickej osobe. Týmto správaním žalovanej bola
znemožnená podnikateľská činnosť žalobcu. K protiprávnemu odpredaju technologického
zariadenia patriaceho žalobcovi Ing. M. došlo dňa 23. marca 1996 a následne
po tomto dátume bola podnikateľská činnosť žalobcu znemožnená.
Pokiaľ by nebolo došlo k uvedenému porušeniu povinnosti zo strany žalovanej, bol by
žalobca dosahoval zisk. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie od 1.4.1996 do 31.03.2001
vo výške 2 210 672 Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca vychádzal zo znaleckého
posudku znalkyne Ing. A.V. č. 7/1966 zo dňa 31.1.1997, ktorý bol vypracovaný
na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Žiari nad Hronom vo veci
preverenia úplnosti účtovníctva firma R., v. o. s., K. za rok 1995, objektivizácie výšky
náhrady škody požadovanej spoločníčkou v. o. s. S., v závislosti
na dosiahnutom výsledku hospodárskej činnosti firmy za rok 1995 a posúdenia finančnej
situácie obchodnej spoločnosti žalobcu. Znalkyňa v znaleckom posudku okrem iného uviedla,
že obchodná spoločnosť žalobcu vykázala za rok 1995 na prevod podielu na hospodárskom
výsledku spoločníkom sumu 623 394,67 Sk, z čoho po znížení o náklady v sume 70 726,90
Sk sa prevod podielu upravuje na sumu 552 668 Sk a na jednu spoločníčku pripadá podiel
v sume 276 334 Sk.
Žalovaná v konaní namietala premlčanie práva žalobcu, keďže žalobca právo
na zaplatenie ušlého zisku uplatnil voči žalovanej v rozšírení žalobného návrhu, ktoré bolo
podané na Najvyšší súd SR 2. mája 2001. Nároky žalobcu, ktoré vznikli v čase do 2. mája
1997, sa premlčali v 4-ročnej premlčacej lehote v zmysle cit. § 397 Obch. zák. a súd ich
s poukazom na § 388 Obch. zák. žalobcovi z dôvodu námietky žalovanej nemohol priznať.
Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie od 1.4.1996, nepremlčané sú preto jeho nároky
na ušlý zisk od 2.5.1997.
Najvyšší súd SR v uznesení 6 Obo 114/09-300 zo dňa 24. februára 2010 poukázal
aj na to, že pri verejnej obchodnej spoločnosti ide o dobrovoľné spojenie najmenej dvoch
spoločníkov. Verejná obchodná spoločnosť, osobná obchodná spoločnosť, pre ktorú je
charakteristické predovšetkým spojenie ľudských individualít na dosiahnutie spoločných
podnikateľských cieľov. Tento aspekt v. o. s. je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní nároku
na ušlý zisk, a to hlavne vzhľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca žiadal ušlý zisk
priznať. Vzhľadom na viacročné pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej
spoločnosti nie je reálne tvrdenie žalobcu, že spoločnosť by bola úspešne podnikala
a dosahovala zisky až do roku 2001. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaná
prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou už výpoveďou zo dňa 29.06.1997,
zatiaľčo druhá spoločníčka obchodnej spoločnosti žalobcu Ž.S. už dňa 19.11.1993 dala na súd
návrh na zrušenie účasti Ing. M.M. ako spoločníčky v obchodnej spoločnosti žalobcu. Od
23.03.1996 spoločníčky obchodnej spoločnosti žalobcu spoločnú podnikateľskú činnosť
nevykonávali. Pokiaľ teda aj v období bezprostredne nasledujúcom po 20.03.1996 mohol
žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom technologického zariadenia znemožnila jeho
podnikateľskú činnosť, v dôsledku pretrvávajúcich nezhôd medzi spoločníčkami a jasne
prejavenej vôle žalovanej ukončiť účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu výpoveďou
k 2.1.1998, je tvrdenie žalobcu, že obchodná spoločnosť by bola naďalej podnikala
a dosahovala zisky, podľa názoru súdu vylúčené. Je treba zdôrazniť, že predmetom sporu nie
je vysporiadanie nárokov spoločníčok zo spoločného podnikania, ale nárok spoločnosti ako
žalobcu na náhradu škody voči spoločníčke.
Na základe uvedených dôvodov považoval súd nárok žalobcu za ušlý zisk za právne
odôvodnený len za obdobie od 2.5.1997 (nároky uplatnené do tohto dátumu sú premlčané)
do 31.12.1997. Po tomto termíne, a to najmä s prihliadnutím na predchádzajúce správanie sa
oboch spoločníčok, ako aj na odporcom podanú výpoveď, z ktorej nezáujem o ďalšiu
podnikateľskú aktivitu vo v. o. s. jednoznačne vyplýva, už nie je možné predpokladať, že by
spoločnosť bola ďalej reálne podnikala a dosahovala zisk. Vychádzajúc zo znaleckého
posudku Ing. A.V., ktorá ustálila zisk spoločnosti za rok 1995 vo výške 552 668 Sk, mal súd
za to, že ušlý zisk žalobcu za jeden mesiac predstavuje sumu 46 055 Sk,
čo za 8 mesiacov od 2.5.1997 do 31.12.1997 predstavuje sumu 368 445 Sk. Nárok žalobcu
na ušlý zisk preto považoval súd za uplatnený dôvodne len vo výške 368 445 Sk.
Súd preto dospel k záveru, že žaloba je oprávnená v časti náhrady škody 226 950 Sk
a v časti ušlého zisku vo výške 368 445 Sk, čo je spolu 595 395 Sk, t. j. 19 763,50 eur.
Súd preto zaviazal žalovanú na zaplatenie uvedenej sumy a vo zvyšku návrh zamietol. Právne
odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na ust. §§ 76, 68 ods. 1 a 2, 88 ods. 1 písm. a/,
písm. h/, § 373, 379, 397 a 398 Obch. zák.
S poukazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. súd prvého stupňa rozhodne o trovách
konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, podal
odvolanie žalobca podaním z 11. novembra 2010. Žalobca nepovažuje rozhodnutie súdu
za vecne správne v časti, v ktorej zamietol nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku
za obdobie od 1.1.1998 do 31.03.2001. Vo veci otázky ušlého zisku bolo preukázané,
že zo strany žalovanej došlo k porušeniu povinností, následkom ktorých vznikla žalobcovi
škoda vo forme ušlého zisku, t. j. zisku, ktorý by dosahoval v poctivom obchodnom styku,
pokiaľ by žalovaná neporušila tieto povinnosti. Žalobca je toho názoru, že k pochybeniu
zo strany prvostupňového súdu došlo v otázke určenia časového obdobia, za ktoré žalobcovi
prináleží ušlý zisk. Žalobca nenamieta rozhodnutie v časti o ušlý zisk do 1.5.1997
s poukazom na námietku premlčania, ale má za to, že mu prináleží ušlý zisk za obdobie
od 2.5.1997 až do 31.03.2001.
Prvostupňový súd vyhodnotil dĺžku obdobia priznania ušlého zisku tým, že žalovaná
vyjadrila vôľu ukončiť činnosť spoločnosti podaním výpovede zo dňa 29.06.1997, ktorá sa
mala ukončiť k 2.1.1998. Žalobca je toho názoru, že žalovaná túto výpoveď podala
len formálne, čo súviselo s trestným konaním č. 1T 111/97, v ktorej trestnej veci bola
žalovaná uznaná za vinnú, o čom rozhodol Okresný súd v Žiari nad Hronom na hlavnom
pojednávaní dňa 29.4.1997. Výpoveď teda podala v čase, keď bolo dostatočne známe
a preukázané, že sa dopustila protiprávneho konania, spôsobila spoločnosti zadĺženosť
a škodu. Súd sa dostatočne nevysporiadal s rozhodnutím Okresného súdu v Žiari
nad Hronom, č. 12Cb 133/2005 zo dňa 6. apríla 2006 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici, č. 41Cob 254/06 zo dňa 7. februára 2007, ktorým súd návrh o určenie,
že došlo k zrušeniu spoločnosti, zamietol.
Žalobca naďalej zotrváva na svojich tvrdeniach, že spoločnosť R. by vykonávala svoje
podnikateľské aktivity v takom rozsahu, ako do 23.3.1996, na čo nemali negatívny dopad
vzájomné nedorozumenia a konflikty medzi obidvomi spoločníčkami. Osobné rozpory medzi
spoločníčkami existovali už od r. 1992, ale i napriek týmto osobným nezhodám obidve
vyvíjali činnosť v prospech spoločnosti, ktorá prosperovala. Jedinou okolnosťou, ktorá bola
dôvodom, prečo žalobca nemohol vykonávať činnosť, bolo protiprávne konanie žalovanej
od dňa 23.3.1996. Prvostupňový súd nezobral do úvahy tú skutočnosť, že žalovaná i naďalej,
t. j. po 23.3.1996, resp. i po 1.1.1998, konala a rozhodovala vo veciach žalobcu
ako spoločník, resp. štatutárny zástupca, zastupovala žalobcu v exekúciach a v konaniach pred
súdom ešte v r. 2007. Právny názor prvostupňového súdu, že prejav vôľe žalovanej ukončiť
účasť žalovanej spoločnosti k 1.2.1998, znamenal ukončenie podnikania a dosahovania zisku,
nie je ničím podložený. Žalobca je toho názoru, že má nárok na zaplatenie ušlého zisku
až do 31.03.2001. Výška ušlého zisku za obdobie od 2.5.1997 do 31.03.2001 predstavuje
sumu 2 163 123,50 Sk. Ďalšia škoda z titulu predaja hnuteľných vecí na dražbe dňa
26.11.1998 predstavuje sumu 226 950 Sk.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak,
že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 79 335,91 eur (2 390 073,50 Sk).
Proti rozsudku, vo výroku ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
19 763,50 eur (595 395 Sk), podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná podaním zo dňa
9. novembra 2010. Navrhla zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak,
že v časti, v ktorej súd priznal žalobcovi nárok v sume 19 763,50 eur, odvolací súd návrh
zamietne a prizná žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 360,75 eur, žalovaná
odôvodnila odvolanie poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d/, e/, f/ O. s. p.
Poukázala na tú skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, kto je vlastníkom
nehnuteľnosti - pekárne, v ktorej žalobca prevádzkoval svoju činnosť a túto v celosti užíval
spolu aj s priľahlými pozemkami, a to prístupovými cestami a manipulačným priestorom.
Tieto nehnuteľnosti boli nadobúdané v r. 1991 a boli nadobúdané tak, že podiel v režime
BSM v polovici vlastnila žalovaná a jej manžel a podiel ďalšej polovice vlastnila v režime
BSM Ž.S. s manželom. Dňom 1.1.1992 začal užívať tieto nehnuteľnosti žalobca. Do užívania
týchto nehnuteľností vstúpil bez právneho dôvodu a nikdy medzi vlastníkmi a žalobcom
nebola uzatvorená nájomná zmluva. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíval všetky
nehnuteľnosti, ktoré boli a sú evidované u Správy katastra Ž., katastrálne územie K., na LV č.
X.. Keďže žalobca tieto nehnuteľnosti užíval
bez právneho dôvodu, za ich užívanie od doby užívania, teda od 1.1.1992 až do doby
23.3.1996 (kedy začal užívať tieto nehnuteľnosti spoluvlastník Ing. M.) neplatil, pričom
takúto zákonnú povinnosť mal, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Dĺžka
užívania bez právneho dôvodu žalobcu je 50 mesiacov, do 28.2.1996. Podľa názoru žalovanej
výška bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 451 Obč. zák. predstavuje
za 50 mesiacov sumu 647 500 Sk, čo predstavuje sumu 22 696,34 eur.
Žalovaná napriek tej skutočnosti, že návrh žalobcu nikdy neuznávala a neuznáva,
z opatrnosti využíva procesné právo a v súlade s ust. § 98 veta druhá O. s. p. uplatňuje
vo forme procesnej obrany jej citovaný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia v sume
rovnakej, ako bol priznaný nárok žalobcu, teda v sume 19 763,50 eur a oproti tomuto nároku
žalobcu vznáša kompenzačnú námietku, v dôsledku ktorej tieto vzájomné pohľadávky, ktoré
sú rovnakého druhu, sa v tejto vzájomnej výške, v ktorej sa kryjú, zanikajú, pričom
zdôrazňuje, že ide o pohľadávky, ktoré sú zrelé a spôsobilé k započítaniu.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na úhradu sumy 226 950 Sk titulom náhrady škody, tento
nárok žalovaná neuznáva. Z vykonaného dokazovania v trestnom konaní nikdy nevyplynulo,
že by žalovaná krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si ich pre seba a použila ich
pre svoju potrebu. Vždy sa snažila o to, aby obchodná spoločnosť riadne fungovala
a uhrádzala prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto spoločnosti bol zabezpečený,
išlo o úhradu plynu, elektriny a podobne. Naopak, problém bol v tom, že zo strany druhej
spoločníčky žalovanej, nebolo poukázané práve na odvody, za ktoré ale bola vyvodená
trestno-právna zodpovednosť len voči žalovanej a nie aj voči druhej spoločníčke. Pokiaľ teda
žalovaná neuhradila odvody, nebolo to z dôvodu, že by si bola tieto finančné prostriedky
zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky nemala. Pokiaľ
bolo v trestnom rozsudku konštatované, že žalovaná tieto odvody zrazila z hrubej mzdy
zamestnancov, tak toto je pravda, ale žalovaná ich zrazila len účtovne, nikdy reálne s týmito
peniazmi nedisponovala. Podľa názoru žalovanej, za vedenie účtovníctva sú zodpovední
všetci štatutárni zástupcovia, a teda túto zodpovednosť má aj p. S.. Pokiaľ ale reálne žalovaná
viedla účtovníctvo spoločnosti, viedla ho z dôvodu, že na to mala vzdelanie, pričom
nahrádzala to, že druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a tejto problematike
ani nerozumela a aby spoločníčky nemuseli platiť za účtovníctvo inému subjektu, žalovaná sa
rozhodla, že toto účtovníctvo bude viesť nad rámec iných povinností ona.
Podľa názoru žalovanej za okolnosti vylučujúcej zodpovednosť sa považuje prekážka
uvedená v § 374 ods. 1 Obch. zák., pričom žalovaná nezávisle na svojej vôli a okolnostiach
reálne a objektívne nemohla plniť zúčtované odvody v účtovníctve, aj reálne odviesť
jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami nikdy nedisponovala. Žalovaná sa teda
nedopustila žiadneho protiprávneho konania, naopak, tento stav bol spôsobený druhou
spoločníčkou. Preto pohľadávka S. nevznikla z dôvodu protiprávneho konania žalovanej, ale
z dôvodu neexistencie finančných prostriedkov, s ktorými reálne disponovala len druhá
spoločníčka, p. S.. Každá zo spoločníčok mala právo aj povinnosť sa starať o spoločnosť. Je
namieste otázka, že ak druhá spoločníčka - p. S. vedela o tom, že nie sú zaplatené odvody do
S., prečo tak neurobila sama, ak s týmito finančnými prostriedkami disponovala. Zo zákona p.
S. bola povinná poskytnúť súčinnosť a pokiaľ tak neurobila, nemôže tu existovať ani nárok na
náhradu škody voči žalovanej. Na strane žalobcu nevznikla škoda, ktorá by bola zavinená
protiprávnym konaním žalovanej a medzi týmto konaním a vznikom škody nebola
preukázaná príčinná súvislosť, nie sú preto splnené základné predpoklady zodpovednosti
žalovanej za vzniknutú škodu.
Žalovaná taktiež neuznáva nárok žalobcu na ušlý zisk. Dôvodom, prečo obe
spoločníčky nechceli pokračovať v tejto spoločnej podnikateľskej činnosti, bolo nielen to,
že stav, ktorý nastal v spoločnosti, bol neznesiteľný a nebola vôľa za týchto pomerov
v podnikateľskej činnosti pokračovať, ale na strane druhej tu bolo aj zákonné právo manžela
žalovanej z titulu spoluvlastníctva využiť jeho zákonný nárok a vstúpiť do užívania
nehnuteľností a začať v týchto priestoroch podnikať. Doposiaľ sa nikto nezaoberal tou
skutočnosťou, či mohol manžel žalovanej v medziach zákona ako spoluvlastník nehnuteľnosti
v tejto nehnuteľnosti podnikať a nikdy nebolo rozhodnuté o hospodárení so spoločnou vecou
podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. Podľa názoru žalovanej 1/ má právo užívať nehnuteľnosť
v ideálnom podielovom spoluvlastníctve ktorýkoľvek z týchto spoluvlastníkov a nie subjekt,
ktorý na toto nemá žiadne zákonné právo. Ak takýto subjekt nemá zákonné právo na užívanie
tejto veci, je bezpredmetné zaoberať sa problematikou ušlého zisku. Ak sa žalobca domnieva,
že mohol podnikať v tejto nehnuteľnosti, tak si mal svoje nároky uplatňovať voči manželovi
žalovanej. Pasívne legitimovaný by tak zrejme mal byť Ing. M. a nie žalovaná. Podľa názoru
žalovanej taktiež pri stanovení výšky ušlého zisku nie je možné vychádzať zo záverov
znaleckého posudku Ing. V.. V tomto posudku nebol zahrnutý záväzok žalobcu z titulu
bezdôvodného obohatenia v sume 45 392,68 eur. Ing. V. ustálila zisk nereálne, ktorý
nezodpovedá skutočnosti.
Žalovaná si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 360,75 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalobcu i žalovanej § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolania nie sú dôvodné.
Žalobca v odvolaní neuviedol, o ktorý konkrétny odvolací dôvod opiera odvolanie,
avšak z obsahu odvolania možno vyvodiť, že uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. d/ O. s. p., t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná v odvolaní uviedla, že uplatňuje odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/, e/, f/ O. s. p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom
pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, to znamená, musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné
skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
ale vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo, alebo
inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 132 až 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy
iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo
a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O. s. p.
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi Ing. M.M. (žalovanou) a Ž.S. bola uzatvorená
spoločenská zmluva o založení verejnej obchodnej spoločnosti. Z bodu VIIII. Spoločenskej
zmluvy vyplýva, že spoločníci sa zaväzujú v spoločnosti pracovať a plniť svoje povinnosti čo
najzodpovednejšie, s cieľom vytvárať čo najvyšší zisk.
Verejná obchodná spoločnosťou je pravou osobnou spoločnosťou. V popredí preto
nevystupuje kapitálová účasť spoločníka, ale jej cieľom je spojiť ľudské individuality
s konkrétnymi osobnostnými kvalitami na dosiahnutie spoločných podnikateľských cieľov.
Obchodný zákonník verejnú obchodnú spoločnosť definuje ako spoločnosť, v ktorej aspoň
dve osoby podnikajú pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti
spoločne a nerozdielne všetkým svojim majetkom. Vyplýva to z ust. § 76 Obch. zák.
Pre verejnú obchodnú spoločnosť Obchodný zákonník nepredpisuje žiadnu sústavu
obligatórnych orgánov, ako je to pri kapitálových spoločnostiach. Obchodný zákonník
upravuje, kto je oprávnený konať v mene spoločnosti, no štatutárny orgán nijako osobitne
nepomenúva. Napokon, osobitne upravuje aj tzv. obchodné vedenie spoločnosti, pričom však
neustanovuje požiadavku, aby obchodným vedením bola poverená len osoba, ktorá je zároveň
aj štatutárnym orgánom. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený každý spoločník
v rámci zásad dohodnutých medzi nimi (§ 81 Obch. zák.). Aj keď Obchodný zákonník tento
pojem používa, nijako ho nedefinuje. Spravidla sa vykladá ako správa rutinných záležitostí
spoločnosti, najmä rozhodovanie o organizačných, obchodných, personálnych, finančných
otázkach bežného života spoločnosti. Do sféry obchodného vedenia patrí napr. vedenie
evidencie a účtovníctva, prijímanie rozhodnutí, vrátane prijatia rozhodnutia o uzavretí zmluvy
(uzavretie zmluvy ako konanie voči tretím osobám už patrí do pôsobnosti štatutárneho
orgánu). Obchodným vedením možno poveriť výlučne len spoločníka. Medzi nemajetkové
povinnosti spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti patrí zákaz konkurencie (§ 84 Obch.
zák.), spoločník poverený obchodným vedením spoločnosti je povinný na požiadanie
informovať ostatných spoločníkov o všetkých záležitostiach v spoločnosti (§ 81 ods. 4 Obch.
zák.) a povinnosť podieľať sa na činnosti spoločnosti. Zaradenie povinnosti podieľať sa
na činnosti spoločnosti medzi povinnosti spoločníka sa vyvodzuje z osobného charakteru
spoločnosti, v ktorej má dôjsť k spojeniu osobných znalostí jednotlivých spoločníkov, čo sa
má dosiahnuť práve osobným podieľaním sa na aktivitách spoločnosti.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná bola
zodpovedná za vedenie účtovníctva žalobcu a aj za vykonávanie príslušných odvodov
do S., a preto aj žalovaná zodpovedá za to, že žalobca si odvodové povinnosti do S. neplnil
a neuhradil svoje záväzky voči S. ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov poistného č.
200-5/243 zo dňa 17.10.1997, ktorý bol exekučným titulom. Samotná žalovaná potvrdila, že
viedla účtovníctvo spoločnosti a viedla ho tak z dôvodu, že mala na to vzdelanie, pričom
druhá spoločníčka takéto vzdelanie nemala a tejto problematike sa ani nerozumela. V konaní
taktiež bolo preukázané, že nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by
vo vymáhateľnej podobe nebola vznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok
žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná
predovšetkým tým, že príslušné poistné S. vôbec neodviedla, pričom z právoplatného
trestného rozsudku vyplýva, že časť prostriedkov si ponechala pre svoje potreby. Ku vzniku
škody došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26.11.1998. S vypočítanou výškou škody
- 226 950 Sk sa odvolací súd stotožnil a súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že
vzhľadom
na uplatnenie nároku na súde dňa 2.5.2001 nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu
škody v tejto výške, s poukazom na ust. § 397 a § 398 Obch. zák.
Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý na základe
vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná sa dopustila protiprávneho konania, keď bez
súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace žalobcovi
svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci
potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla
aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie
v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca, a to v prospech žalobcu
a s technologickým zariadením, patriacim žalobcovi, tretej osobe, a to Ing. M.. Týmto
správaním žalovanej bola znemožnená podnikateľská činnosť žalobcu. Protiprávnemu
odpredaju technologického zariadenia patriaceho žalobcovi Ing. M. došlo dňa 23.3.1996
a následne po tomto dátume bola podnikateľská činnosť žalobcu znemožnená. Správny je tiež
záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ by nebolo došlo k porušeniu povinností zo strany
žalovanej, bol by žalobca dosahoval zisk. Žalobca si uplatnil ušlý zisk za obdobie od 1.4.1996
do 31.03.2001 vo výške 2 210 672 Sk. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyčíslenou
výškou ušlého zisku, tak ako ho vyčíslil a ustálil súd prvého stupňa. Žalobca si uplatnil ušlý
zisk za obdobie od 1.4.1996, pričom súd prvého stupňa správne ustálil,
že s poukazom na ust. § 397 a 388 Obch. zák. nepremlčaný je nárok žalobcu na ušlý zisk
od 2.5.1997. Správne je tiež odôvodnenie súdu prvého stupňa, ktorý považoval nárok žalobcu
na ušlý zisk za odôvodnený len za obdobie od 2.5.1997 (nároky uplatnené do tohto dátumu
sú premlčané) do 31.12.1997. Pri verejnej obchodnej spoločnosti ide totiž o dobrovoľné
spojenie najmenej dvoch spoločníkov, ide o osobnú obchodnú spoločnosť, pre ktorú je
charakteristické spojenie ľudských individualít na dosiahnutie spoločných podnikateľských
cieľov. Tento aspekt verejnej obchodnej spoločnosti bolo potrebné zohľadniť aj pri
posudzovaní nároku žalobcu na ušlý zisk. Vzhľadom na viacročné pretrvávajúce rozpory
medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti žalobcu, nie je reálne tvrdenie žalobcu a nebolo
to ani v konaní preukázané, že spoločnosť by bola úspešne podnikala a dosahovala zisky
až do roku 2001. Žalovaná prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou
už výpoveďou zo dňa 29.6.1997, zatiaľčo druhá spoločníčka obchodnej spoločnosti žalobcu
Ž.S. už dňa 19.11.1993 dala na súd návrh na zrušenie účasti Ing. M.M. ako spoločníčky
v obchodnej spoločnosti žalobcu. Od 23.3.1996 spoločníčky obchodnej spoločnosti žalobcu
spoločnú podnikateľskú činnosť nevykonávali. V dôsledku pretrvávajúcich nezhôd medzi
spoločníčkami a jasne prejavenej vôle žalovanej ukončiť účasť obchodnej spoločnosti žalobcu
výpoveďou k 2.1.1998 je tvrdenie žalobcu, že obchodná spoločnosť by bola naďalej
podnikala, dosahovala zisky, podľa súdu vylúčené. Je irelevantné a nepreukázané tvrdenie
žalobcu v odvolaní, že výpoveď podala žalovaná len formálne,
čo súviselo s jej trestným konaním, č. 1T 111/97. Žalovaná prejavila vôľu ukončiť svoju
činnosť v spoločnosti podaním výpovede zo dňa 29.6.1997. Keďže spoločnosť R.,
v. o. s., so sídlom v K., doposiaľ nezanikla, stále je zapísaná v Obchodnom registri,
v Obchodnom registri sú stále zapísaní aj jej štatutárni zástupcovia, je preto irelevantné
pre toto konanie i tvrdenie žalobcu, že žalovaná i po 1.1.1998 konala voči tretím osobám
ako štatutárny zástupca.
Odvolací súd sa teda stotožnil s logickým a zrozumiteľným odôvodnením súdu prvého
stupňa, ktorý považoval nárok žalobcu na ušlý zisk za dôvodný vo výške 368 445 Sk.
Keďže žalovaná porušila svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu - zo Spoločenskej
zmluvy je povinná nahradiť škodu spôsobenú žalobcovi. Žalovaná počas konania neoznačila
žiaden dôkaz a nepreukázala, že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi jej zodpovednosť, preto súd správne rozhodol, keď uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 19 763,50 eur (595 395 Sk).
Žalovaná ako odvolací dôvod uviedla tiež ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p., t. j.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a).
Podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,
vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol
označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ust. ods. 1 sa nepoužije
v konaniach podľa § 120 ods. 2 (§ 205a ods. 2 O. s. p.).
Žalovaná v odvolaní neuviedla, ktoré skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvého stupňa, sú pri jej odvolaní odvolacím dôvodom, čoho sa tieto nové
skutočnosti a nové dôkazy týkali, čo by malo byť nimi preukázané, nepreukázala, že tieto
dôkazy bez svojej viny nemohla označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
pričom odvolací súd konštatuje, že účastníci konania boli riadne poučení podľa § 120 ods. 4
O. s. p. Žalovaná v odvolaní uviedla, že žalobca bez nájomnej zmluvy - bez právneho dôvodu
- užíval nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., evidované u Správy katastra Ž., katastrálne
územie K. a za ich užívanie od 1.1.1992 až do 23.3.1996 neplatil, a preto na strane žalobcu
vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 Obč. zák. Výška bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 1.1.1992 do 28.2.1996 je 22 696,34 eur, preto
i napriek tej skutočnosti, že návrh žalobcu žalovaná nikdy neuznávala, uplatnila si v súlade
s ust. § 97 a § 98 svoje právo proti žalobcovi vzájomným návrhom v sume 19 763,50 eur, teda
v takej istej sume ako bola priznaná žalobcovi a oproti nároku žalobcu vzniesla kompenzačnú
námietku. K tomu odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 216 ods. 1 O. s. p. ustanovenia
§ 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia. Zákon vylučuje v odvolacom
konaní také procesné úkony a procesné situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie
zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. K takýmto úkonom patrí i vzájomná
žaloba, vrátane kompenzácie, ktorá sa posudzuje podľa § 98 ako vzájomná žaloba. Z dôvodu
vylúčenia vzájomnej žaloby podľa § 98 O. s. p. odvolací súd nemohol preto prihliadať
na tento úkon žalovanej v odvolacom konaní.
Žalovaná ako odvolací dôvod taktiež uviedla ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., a to,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. z., že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa použil správny právny predpis,
správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval, t. z. z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil
a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok súdu prvého stupňa v súlade
s ust. § 219 O. s. p. potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 224
ods. 4 a § 151 ods. 3 O. s. p.
Uznesením z 25.11.2010, č. k. 43Cbs 1/2010-383 uložil Krajský súd v Banskej
Bystrici žalobcovi, aby v lehote 10-tich dní odo dňa doručenia uznesenia zaplatil súdny
poplatok za odvolanie vo výške 3 574 eur podľa pol. č. 1a pozn. 3 Sadzobníka súdnych
poplatkov zák. č. 71/92 Zb. v platnom znení.
Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním
z 1. decembra 2010. Navrhol zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Poukázal na tú
skutočnosť, že podľa § 5 ods. 1 zák. č. 71/92 Zb. vzniká poplatková povinnosť podaním
návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením,
č. k. 40Cb 72/00 zo dňa 04.07.2003 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie vo výške 165 100 Sk. V tomto prípade vznikla spoločnosti poplatková
povinnosť dňa 26.06.2003, t. j. podaním odvolania proti rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica, č. k. 40Cbs 72/00 zo dňa 30.04.2003. Žalobca sa domnieva, že uznesenie Krajského
súdu Banská Bystrica, č. k. 43Cbs 1/2010 zo dňa 25.11.2010 o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo výške 3 574 eur je nezákonné, nakoľko v uvedenej veci ide
o prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 14 ods. 1 zákona č. 71/92 Zb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
proti napadnutému uzneseniu je dôvodné.
Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov, poplatková povinnosť vzniká tiež
podaním odvolania.
Podľa spoločnej poznámky k pol. 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 Sadzobníka súdnych poplatkov,
ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania, poplatok
z odvolania proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, dovolania alebo za obnovu
konania neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok zaplatil.
V dôsledku odvolania žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. apríla 2003, č. k. 40Cbs 72/00-183a bola uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
uložená žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 165 100 Sk.
Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.07.2003, preto bol
nesprávny postup súdu prvého stupňa, ak za odvolanie proti novému rozhodnutiu súdu prvého
stupňa uložil žalobcovi opätovne poplatok za odvolanie vo výške 3 574 eur.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Darina Ličková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová