Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Bitalová & Demeterová, s. r. o., Žánovská 5183/2A, Rimavská Sobota, adresa

pre doručovanie písomností Hviezdoslavova 8, Rimavská Sobota, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 24. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažnosťou napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho č. k. zo dňa 24. 04. 2013 bol

zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa č. k.

39 zo dňa 24. 02. 2012 vo veci samej.

Predmetom týchto súdnych rozhodnutí bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

a postupov správnych orgánov (žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).

V predmetnej veci senát Krajského súdu v Bratislave, ako súd prvého stupňa,

jednomyseľne rozhodol rozsudkom č. k.: -39 zo dňa 24. 02. 2012 tak, že

napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p.: SLV-61/PK-2009 zo dňa 24. 06. 2009 zrušuje

podľa a vec mu vracia na ďalšie konanie. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací rozsudkom č. k.

zo dňa 24. 04. 2013 rozhodol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2012,

č. k. -39 mení tak, že žalobu zamieta. Žalobca nemá právo na náhradu trov

konania.

Proti zmeňujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 24. 04. 2013 podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote dovolanie

z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Za vecne správny

žalobca považuje rozsudok súdu prvého stupňa. Dovolanie podal podľa ustanovenia § 238

ods. 1 , z dôvodu uvedeného v

Dňa 11. 11. 2013 žalobca (sťažovateľ) prevzal Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 29. 10. 2013, ktorým o dovolaní žalobcu

(sťažovateľa) proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. apríla 2013 jednohlasne rozhodol takto: Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie

o dovolaní zastavuje. Účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Citované uznesenie je odôvodnené tým, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). V danej veci

považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že síce dovolanie je opravným prostriedkom

(a to mimoriadnym) avšak, zo žiadneho ustanovenia piatej časti nevyplýva prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, že najvyšší súd

v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom. Z uvedeného je preto zrejmé, že samotná

neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je

v správnom súdnictve neprípustné“ (, ).

Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. nie je prípustný opravný

prostriedok.

Po rozhodnutí o neprípustnosti dovolania možno konštatovať, že sťažovateľ

v doterajších konaniach pred správnymi a súdnymi orgánmi vyčerpal všetky opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie bol v procesnom postavení žalobcu

oprávnený podľa osobitných predpisov. Napriek tomu jeho základné práva a slobody neboli

ochránené.

Ochrana základných práv a slobôd jednotlivca sa však v demokratickom a právnom

štáte nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec, lebo všetky orgány verejnej moci sú povinné

rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp.

svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. V danej veci už niet iného súdu,

ktorý by chránil základné práva sťažovateľa, preto konať v jeho veci môže len ústavný súd.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre pamätá aj na zachovanie

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade odmietnutia dovolania. Konštatuje v nej, že

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je

lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , , ). To však platí,

len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Sťažovateľ pri podaní tejto sťažnosti postupuje v súlade s uvedenou judikatúrou

a stanovenou lehotou.»

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá podstatou sporu rozhodovaného

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, konaním správnych orgánov, súdnym konaním

a odôvodnením podstaty podanej sťažnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 24. 04. 2013 bolo porušené.

2.) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

24. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 Eur (za 2 úkony

právnej služby 1. úkon príprava a prevzatie 134 Eur plus 2. úkon podanie sťažnosti vo výške

134 Eur t. j. 268 Eur plus 2 x režijný paušál vo výške 8,04 Eur t. j. 16,08 Eur), ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie

AK Bitalová & Demeterová do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu na č. ú kancelárie:

2920887512/1100, VS: 0114.

4.) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume vo výške 1.000

Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná

včas.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote

na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže

zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty (m. m. , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je podaná

oneskorene.

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. januára 2014 napáda

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2013, od nadobudnutia

právoplatnosti ktorého uplynula doba viac ako dvoch mesiacov. Sťažovateľ podanou

sťažnosťou nenapáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2013,

ktoré mu bolo doručené 11. novembra 2013.

Neobstojí argumentácia sťažovateľa, pokiaľ uvádza, že po rozhodnutí

o neprípustnosti dovolania možno konštatovať, že sťažovateľ v doterajších konaniach pred

správnymi a súdnymi orgánmi vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje, a pokiaľ ďalej uvádza, že ústavný súd vo svojej judikatúre pamätá aj na

zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade odmietnutia dovolania.

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, v ktorých ústavný súd vyslovil, že „v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní

mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak

najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu“.

V označených konaniach ústavný súd rozhodoval za okolností, keď sťažovatelia

podali vo svojich právnych veciach dovolanie ešte predtým, ako doručili ústavnému súdu

sťažnosť podľa . V okolnostiach takýchto prípadov sťažovatelia

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili

stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom

na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v daných veciach predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, bolo možné považovať podanie sťažnosti ústavnému

súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý

bol sťažovateľmi využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie

konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú

možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa nejde o rovnakú

procesnú situáciu. Dovolanie podané sťažovateľom nebolo spôsobilé vytvoriť stav

„dvojkoľajnosti konania“ z dôvodu nedostatku právomoci najvyššieho súdu konať o tomto

dovolaní. Najvyšší súd nemohol uplatniť svoju právomoc pred právomocou ústavného súdu

vzhľadom na to, že v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom. Dovolanie podané

sťažovateľom nebolo najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné v zmysle § 243 ods. 5

v spojení s (ďalej len „OSP“), ale

konanie o dovolaní bolo zastavené s poukazom na v spojení s

ods. 1 z dôvodu, že v správnom súdnictve dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu neprichádza do úvahy, a teda dovolanie sťažovateľa nebolo účinným prostriedkom

nápravy.

Pokiaľ teda v správnom súdnictve nie je najvyšší súd dovolacím súdom a o dovolaní

nemôže najvyšší súd z dôvodu nedostatku právomoci konať a rozhodovať, nemožno ani

podanie dovolania považovať za opravný prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014