Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 249/2014
PDF · 162.5 KB
No categories available
II. ÚS 249/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bitalová & Demeterová, s. r. o., Žánovská 5183/2A, Rimavská Sobota, adresa
pre doručovanie písomností Hviezdoslavova 8, Rimavská Sobota, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 18/2012 z 24. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 7 Sžso 18/2012 z 24. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažnosťou napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 bol
zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa č. k. 4S 166/2009-
39 zo dňa 24. 02. 2012 vo veci samej.
Predmetom týchto súdnych rozhodnutí bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
a postupov správnych orgánov (žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).
V predmetnej veci senát Krajského súdu v Bratislave, ako súd prvého stupňa,
jednomyseľne rozhodol rozsudkom č. k.: 4S 166/2009-39 zo dňa 24. 02. 2012 tak, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p.: SLV-61/PK-2009 zo dňa 24. 06. 2009 zrušuje
podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací rozsudkom č. k. 7Sžso/18/2012
zo dňa 24. 04. 2013 rozhodol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2012,
č. k. 4S/166/2009-39 mení tak, že žalobu zamieta. Žalobca nemá právo na náhradu trov
konania.
Proti zmeňujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote dovolanie
z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Za vecne správny
žalobca považuje rozsudok súdu prvého stupňa. Dovolanie podal podľa ustanovenia § 238
ods. 1 O. s. p., z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.
Dňa 11. 11. 2013 žalobca (sťažovateľ) prevzal Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 1Sdo/38/2013 zo dňa 29. 10. 2013, ktorým o dovolaní žalobcu
(sťažovateľa) proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/18/2012
z 24. apríla 2013 jednohlasne rozhodol takto: Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie
o dovolaní zastavuje. Účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.
Citované uznesenie je odôvodnené tým, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). V danej veci
považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že síce dovolanie je opravným prostriedkom
(a to mimoriadnym) avšak, zo žiadneho ustanovenia piatej časti OSP nevyplýva prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, že najvyšší súd
v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom. Z uvedeného je preto zrejmé, že samotná
neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom.
Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je
v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, ÚS 208/08).
Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. 1Sdo/38/2013 nie je prípustný opravný
prostriedok.
Po rozhodnutí o neprípustnosti dovolania možno konštatovať, že sťažovateľ
v doterajších konaniach pred správnymi a súdnymi orgánmi vyčerpal všetky opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie bol v procesnom postavení žalobcu
oprávnený podľa osobitných predpisov. Napriek tomu jeho základné práva a slobody neboli
ochránené.
Ochrana základných práv a slobôd jednotlivca sa však v demokratickom a právnom
štáte nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec, lebo všetky orgány verejnej moci sú povinné
rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp.
svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. V danej veci už niet iného súdu,
ktorý by chránil základné práva sťažovateľa, preto konať v jeho veci môže len ústavný súd.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre pamätá aj na zachovanie
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade odmietnutia dovolania. Konštatuje v nej, že
v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý
zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je
lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010, IV. ÚS 481/2011). To však platí,
len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
Sťažovateľ pri podaní tejto sťažnosti postupuje v súlade s uvedenou judikatúrou
a stanovenou lehotou.»
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá podstatou sporu rozhodovaného
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, konaním správnych orgánov, súdnym konaním
a odôvodnením podstaty podanej sťažnosti.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 bolo porušené.
2.) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa
24. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3.) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 Eur (za 2 úkony
právnej služby 1. úkon príprava a prevzatie 134 Eur plus 2. úkon podanie sťažnosti vo výške
134 Eur t. j. 268 Eur plus 2 x režijný paušál vo výške 8,04 Eur t. j. 16,08 Eur), ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie
AK Bitalová & Demeterová do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu na č. ú kancelárie:
2920887512/1100, VS: 0114.
4.) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume vo výške 1.000
Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná
včas.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj
princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je podaná
oneskorene.
Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. januára 2014 napáda
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 18/2012 z 24. apríla 2013, od nadobudnutia
právoplatnosti ktorého uplynula doba viac ako dvoch mesiacov. Sťažovateľ podanou
sťažnosťou nenapáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 38/2013 z 29. októbra 2013,
ktoré mu bolo doručené 11. novembra 2013.
Neobstojí argumentácia sťažovateľa, pokiaľ uvádza, že po rozhodnutí
o neprípustnosti dovolania možno konštatovať, že sťažovateľ v doterajších konaniach pred
správnymi a súdnymi orgánmi vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje, a pokiaľ ďalej uvádza, že ústavný súd vo svojej judikatúre pamätá aj na
zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade odmietnutia dovolania.
Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 195/2010, sp. zn. III. ÚS 227/2010, sp. zn. I. ÚS 276/2010 a sp. zn.
IV. ÚS 481/2011, v ktorých ústavný súd vyslovil, že „v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak
najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu“.
V označených konaniach ústavný súd rozhodoval za okolností, keď sťažovatelia
podali vo svojich právnych veciach dovolanie ešte predtým, ako doručili ústavnému súdu
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach takýchto prípadov sťažovatelia
podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili
stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom
na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v daných veciach predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, bolo možné považovať podanie sťažnosti ústavnému
súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý
bol sťažovateľmi využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie
konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú
možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa nejde o rovnakú
procesnú situáciu. Dovolanie podané sťažovateľom nebolo spôsobilé vytvoriť stav
„dvojkoľajnosti konania“ z dôvodu nedostatku právomoci najvyššieho súdu konať o tomto
dovolaní. Najvyšší súd nemohol uplatniť svoju právomoc pred právomocou ústavného súdu
vzhľadom na to, že v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom. Dovolanie podané
sťažovateľom nebolo najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné v zmysle § 243 ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale
konanie o dovolaní bolo zastavené s poukazom na § 104 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 OSP z dôvodu, že v správnom súdnictve dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu neprichádza do úvahy, a teda dovolanie sťažovateľa nebolo účinným prostriedkom
nápravy.
Pokiaľ teda v správnom súdnictve nie je najvyšší súd dovolacím súdom a o dovolaní
nemôže najvyšší súd z dôvodu nedostatku právomoci konať a rozhodovať, nemožno ani
podanie dovolania považovať za opravný prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv
sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2014