Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 171/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o., Hviezdoslavova 118,

Tvrdošín, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária,

Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na ochranu vlastníctva podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -151

zo 6. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o., Hviezdoslavova 118, Tvrdošín

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska

kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na ochranu vlastníctva podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -151 zo 6. novembra 2013

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je

účastníčkou exekučného konania v postavení oprávneného vedeného súdnym exekútorom

na základe poverenia vydaného okresným súdom pod č. 5102109069 zo 16. januára 2012

o vymoženie sumy 730 266 € s príslušenstvom od povinných 1. BRICOLER, s. r. o.,

a 2. CSI FINANCE S. A.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 0 Er 52/2012-

121 zo 14. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 56 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov povolil odklad označenej exekúcie v časti vykonania exekúcie predajom

nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. 1333 pre k. ú. Trnávka, obec Bratislava –

mestská časť Ružinov, a to do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. .

Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie sťažovateľky potvrdil uznesenie

okresného súdu a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Z obsahu exekučného spisu , súd zistil že na Okresný súd Bratislava

II bola dňa 22.03.2005 podaná žaloba, ktorou sa oprávnený domáha uspokojenia svojej

pohľadávky z predaja nehnuteľností, ktoré sú predmetom exekúcie voči povinným v 1. a 2.

rade a proti spoločnosti DROTA s.r.o., Ivánska cesta 10., Bratislava. ...

Podľa § 56 ods. 2, Ex. poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak

možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 61 Ex. poriadku, navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní

vylúčené.

Podľa názoru odvolacieho súdu je namieste odložiť vykonávanú exekúciu pre

vymoženie 730.266,- Eur s príslušenstvom, až do právoplatného rozhodnutia vo veci

vedenej pred Okresným súdom Bratislava II, pod spisovou značkou z dôvodu,

že prejednávaná vec môže mať priamy súvis s vykonávanou exekúciou. ...

V prípade, že žalobe pred Okresným súdom Bratislava II bude vyhovené exekučné

konanie, bude ďalej pokračovať v súlade s vydaným poverením a v prípade, že táto žaloba

bude zamietnutá, bude namieste exekúciu, ako neprípustnú zastaviť. Vzhľadom na dve

možné varianty ďalšieho postupu v exekučnom konaní je podľa názoru odvolacieho súdu

namieste vyčkať na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II a odklad v predmetnej

exekúcii povoliť. Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetom exekúcie sú nehnuteľnosti

a v súlade s § 61 exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu vylúčené, je

namieste povoliť navrhnutý odklad exekúcie aj z toho dôvodu, aby prípadnou exekúciou

nedošlo k nevratnému stavu, čo by v konečnom dôsledku vyvolalo ďalšie súdne konania.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, odvolací súd napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne podľa ust. , potvrdil.“

Sťažovateľka napadla sťažnosťou uznesenie krajského súdu, ktoré považuje

za arbitrárne a porušujúce ňou označené základné a iné práva.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd vo svojom uznesení predmet

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (vedením ktorého odôvodnil

povolenie odkladu exekúcie) nesprávne vyhodnotil ako konanie o vylúčenie vecí

z exekúcie, pričom v skutočnosti nejde o konanie o vylúčenie vecí z exekúcie podľa § 55

Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedené pochybenie okresného súdu

v napadnutom uznesení nenapravil.

Sťažovateľka namieta nesprávne právne závery krajského súdu a nesprávnu aplikáciu

§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku, keď podľa krajského súdu vedenie súdneho konania

okresným súdom pod sp. zn. môže mať „priamy súvis s vykonávanou

exekúciou“, resp. môže byť dôvodom očakávania, že exekúcia bude podľa § 57 Exekučného

poriadku zastavená. Sťažovateľka okrem iného uviedla: „Exekučné konanie bolo začaté

v roku 2012 t.j. o 7 rokov neskôr ako citovaný civilný spor, ktorý možno v súčasnosti

považovať za nadbytečný, a ktorý vôbec nemusí pokračovať. Súdna prax vec zjednodušila

a vyriešila. ...

Meritórne rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. nemôže mať pre toto exekučné konanie žiadny význam ...

V konaní neboli preukázané žiadne okolnosti z ktorých vyplýva, že možno dôvodne

očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a z uvedeného dôvodu je napadnuté

uznesenie objektívne nesprávne a arbitrárne.

Porušovateľ zrejme vedome ignoroval skutočnosť, že povinní v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. nevystupujú ako žalobcovia a že

predmetom tohto konania nie je ani platnosť resp. neplatnosť exekučného titulu, na základe

ktorého sa oprávnený domáha uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní.

Povinní v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava TI pod sp. zn.

OEr/52/2012 teda zo svojej procesnej pozície žalovaných v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava II pod sp. zn. nemôžu a nikdy nemohli ovplyvniť vedenie

a výsledok tohto exekučného konania.

Žiadna skutočnosť totiž nebráni sťažovateľovi, aby napríklad v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava II vzal celý návrh v zmysle ust. späť.

Zastavenie citovaného občianskoprávneho konania nespôsobí následok, ktorý upravuje

ust. § 57 odst. 1 písm. e. Ex. por.

Vzhľadom na predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. by meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ani v prípade

procesného neúspechu žalobcu, nepredstavovalo ani nezakladalo ani jeden z dôvodov pre

zastavenie exekúcie ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 písm. a) až j)

Exekučného poriadku...“

Sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -151 zo dňa

06.11.2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ust.

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľa podľa ust. ,

spočívajúce v práve sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa

ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce

v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -151 zo dňa 06.11.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

2.276,14 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu o povolení odkladu exekúcie.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu

hodnotil predmet konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ako konanie

o vylúčení veci z exekúcie, uvedenej námietke sťažovateľa nezodpovedá obsah

odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Ústavný súd nevyhodnotil ako relevantnú ani

ostatnú časť sťažnostnej argumentácie, v ktorej sťažovateľka namietala, že „Vzhľadom na

predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.

by meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ani v prípade procesného neúspechu

žalobcu, nepredstavovalo ani nezakladalo ani jeden z dôvodov pre zastavenie exekúcie

ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného poriadku.“. V

tomto smere je potrebné dodať, že v prípade, ak sťažovateľka konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. považuje toho času za „nadbytočné“, nič jej nebráni ako

žalobkyni v tom, ako to aj sama uvádza v sťažnosti, aby učinila procesný úkon smerujúci k

jeho zastaveniu. Pokiaľ však označené súdne konanie nie je ukončené, závery krajského

súdu nadväzujúce na vedenie tohto konania a možné dôsledky meritórneho rozhodnutia v

tomto konaní na exekučné konanie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa

(ako aj dohovoru) uznesením krajského súdu odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie základného práva podľa , je len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a uznesenie sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014