Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 171/2014
PDF · 183.11 KB
No categories available
I. ÚS 171/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o., Hviezdoslavova 118,
Tvrdošín, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária,
Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE 153/2013-151
zo 6. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o., Hviezdoslavova 118, Tvrdošín
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska
kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 22 CoE 153/2013-151 zo 6. novembra 2013
(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je
účastníčkou exekučného konania v postavení oprávneného vedeného súdnym exekútorom
na základe poverenia vydaného okresným súdom pod č. 5102109069 zo 16. januára 2012
o vymoženie sumy 730 266 € s príslušenstvom od povinných 1. BRICOLER, s. r. o.,
a 2. CSI FINANCE S. A.
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 0 Er 52/2012-
121 zo 14. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 56 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov povolil odklad označenej exekúcie v časti vykonania exekúcie predajom
nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. 1333 pre k. ú. Trnávka, obec Bratislava –
mestská časť Ružinov, a to do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005.
Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie sťažovateľky potvrdil uznesenie
okresného súdu a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Z obsahu exekučného spisu 0 Er k 52/2012, súd zistil že na Okresný súd Bratislava
II bola dňa 22.03.2005 podaná žaloba, ktorou sa oprávnený domáha uspokojenia svojej
pohľadávky z predaja nehnuteľností, ktoré sú predmetom exekúcie voči povinným v 1. a 2.
rade a proti spoločnosti DROTA s.r.o., Ivánska cesta 10., Bratislava. ...
Podľa § 56 ods. 2, Ex. poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak
možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 61 Ex. poriadku, navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní
vylúčené.
Podľa názoru odvolacieho súdu je namieste odložiť vykonávanú exekúciu pre
vymoženie 730.266,- Eur s príslušenstvom, až do právoplatného rozhodnutia vo veci
vedenej pred Okresným súdom Bratislava II, pod spisovou značkou 16 C 75 /2005 z dôvodu,
že prejednávaná vec môže mať priamy súvis s vykonávanou exekúciou. ...
V prípade, že žalobe pred Okresným súdom Bratislava II bude vyhovené exekučné
konanie, bude ďalej pokračovať v súlade s vydaným poverením a v prípade, že táto žaloba
bude zamietnutá, bude namieste exekúciu, ako neprípustnú zastaviť. Vzhľadom na dve
možné varianty ďalšieho postupu v exekučnom konaní je podľa názoru odvolacieho súdu
namieste vyčkať na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II a odklad v predmetnej
exekúcii povoliť. Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetom exekúcie sú nehnuteľnosti
a v súlade s § 61 exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu vylúčené, je
namieste povoliť navrhnutý odklad exekúcie aj z toho dôvodu, aby prípadnou exekúciou
nedošlo k nevratnému stavu, čo by v konečnom dôsledku vyvolalo ďalšie súdne konania.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1, O.s.p. potvrdil.“
Sťažovateľka napadla sťažnosťou uznesenie krajského súdu, ktoré považuje
za arbitrárne a porušujúce ňou označené základné a iné práva.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd vo svojom uznesení predmet
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005 (vedením ktorého odôvodnil
povolenie odkladu exekúcie) nesprávne vyhodnotil ako konanie o vylúčenie vecí
z exekúcie, pričom v skutočnosti nejde o konanie o vylúčenie vecí z exekúcie podľa § 55
Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedené pochybenie okresného súdu
v napadnutom uznesení nenapravil.
Sťažovateľka namieta nesprávne právne závery krajského súdu a nesprávnu aplikáciu
§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku, keď podľa krajského súdu vedenie súdneho konania
okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005 môže mať „priamy súvis s vykonávanou
exekúciou“, resp. môže byť dôvodom očakávania, že exekúcia bude podľa § 57 Exekučného
poriadku zastavená. Sťažovateľka okrem iného uviedla: „Exekučné konanie bolo začaté
v roku 2012 t.j. o 7 rokov neskôr ako citovaný civilný spor, ktorý možno v súčasnosti
považovať za nadbytečný, a ktorý vôbec nemusí pokračovať. Súdna prax vec zjednodušila
a vyriešila. ...
Meritórne rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 16C 75/2005 nemôže mať pre toto exekučné konanie žiadny význam ...
V konaní neboli preukázané žiadne okolnosti z ktorých vyplýva, že možno dôvodne
očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a z uvedeného dôvodu je napadnuté
uznesenie objektívne nesprávne a arbitrárne.
Porušovateľ zrejme vedome ignoroval skutočnosť, že povinní v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2005 nevystupujú ako žalobcovia a že
predmetom tohto konania nie je ani platnosť resp. neplatnosť exekučného titulu, na základe
ktorého sa oprávnený domáha uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní.
Povinní v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava TI pod sp. zn.
OEr/52/2012 teda zo svojej procesnej pozície žalovaných v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2005 nemôžu a nikdy nemohli ovplyvniť vedenie
a výsledok tohto exekučného konania.
Žiadna skutočnosť totiž nebráni sťažovateľovi, aby napríklad v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava II vzal celý návrh v zmysle ust. § 96 ods. 1 O.s.p. späť.
Zastavenie citovaného občianskoprávneho konania nespôsobí následok, ktorý upravuje
ust. § 57 odst. 1 písm. e. Ex. por.
Vzhľadom na predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 16C/75/2013 by meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ani v prípade
procesného neúspechu žalobcu, nepredstavovalo ani nezakladalo ani jeden z dôvodov pre
zastavenie exekúcie ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 písm. a) až j)
Exekučného poriadku...“
Sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22CoE 153/2013-151 zo dňa
06.11.2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce
v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 22CoE 153/2013-151 zo dňa 06.11.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
2.276,14 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu o povolení odkladu exekúcie.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.
Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu
hodnotil predmet konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005 ako konanie
o vylúčení veci z exekúcie, uvedenej námietke sťažovateľa nezodpovedá obsah
odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Ústavný súd nevyhodnotil ako relevantnú ani
ostatnú časť sťažnostnej argumentácie, v ktorej sťažovateľka namietala, že „Vzhľadom na
predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2013
by meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ani v prípade procesného neúspechu
žalobcu, nepredstavovalo ani nezakladalo ani jeden z dôvodov pre zastavenie exekúcie
ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného poriadku.“. V
tomto smere je potrebné dodať, že v prípade, ak sťažovateľka konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 16 C 75 /2005 považuje toho času za „nadbytočné“, nič jej nebráni ako
žalobkyni v tom, ako to aj sama uvádza v sťažnosti, aby učinila procesný úkon smerujúci k
jeho zastaveniu. Pokiaľ však označené súdne konanie nie je ukončené, závery krajského
súdu nadväzujúce na vedenie tohto konania a možné dôsledky meritórneho rozhodnutia v
tomto konaní na exekučné konanie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a uznesenie sú založené na ústavne
konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014