Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 233/2014
PDF · 218.81 KB
No categories available
I. ÚS 233/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., Hroncova 5,
Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária
GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžf 2/2013 z 23. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., Hroncova 5, Košice (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária
GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 2/2013 z 23. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom č. k. 7 S 25/2012-171 z 10. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti
„rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zn. č.: 1/223/22168-
132335/2011/990057-r zo dňa 05.12.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice
I - dodatočný platobný výmer zn. č.: 695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12.08.2011“.
Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 2/2013
z 23. januára 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“)
potvrdil rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ v žalobe podanej na Krajský súd v Košiciach namietal nesprávne
zistenie skutkového stavu veci a absenciu vyrubovacieho konania v konaní pred daňovým
úradom Košice I. Táto žalobná námietka Sťažovateľa spočívala v postupe Daňového úradu
Košice I, ktorý nevzal zreteľ na návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania vykonaného
v priebehu daňovej kontroly, ktoré návrhy Sťažovateľ predložil vo svojom vyjadrení
k protokolu z daňovej kontroly. Sťažovateľ navrhol vykonať výsluch aktuálnych konateľov
svojich dodávateľov... Daňový úrad Košice I označil dokazovanie navrhnuté Sťažovateľom
za neúčelné a vo veci vydal rozhodnutie - dodatočný platobný výmer
zn. č.: 695/230/71442/11/Ihn zo dna 12.08.2011, v ktorého odôvodnení temer doslovne
prepísal svoje závery uvedené v protokole z daňovej kontroly. ...
Žalovaný - Finančné riaditeľstvo SR, Krajský súd v Košiciach a ako aj Najvyšší súd
SR svojimi nasledujúcimi rozhodnutiami aprobovali postup Daňového úradu Košice I,
v zásade zhodne konštatujúc, že vykonanie dôkazov navrhnutých Sťažovateľom by bolo
neúčelné a nič nepreukazujúce. V spojení s uvedeným zároveň svorne konštatovali, že
určujúcim v tomto prípade boli iba výsluchy svedkov... ktorí boli konateľmi spoločností OV-
Tip, s.r.o. a BJY, s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení. Výsluchy svedkov boli
vyhodnotené ako nedostatočné, odôvodňujúc tento záver tvrdením, že si tieto osoby nevedeli
spomenúť na podrobnosti týkajúce sa výkonu podnikateľskej činnosti ich spoločností ako aj
detaily týkajúce sa sporných zdaniteľných plnení. ...
Sťažovateľ si je vedomý, že v daňovom konaní znáša dôkazné bremeno daňový
subjekt, no je toho názoru, že v posudzovanom prípade bolo jeho bremeno neakceptovateľné
rozšírené aj o preukázanie takých skutočností, ktoré sa uskutočnenia zdaniteľných plnení
bezprostredne nedotýkali. Obaja svedkovia totiž vo svojich výpovediach uskutočnenie
zdaniteľných plnení potvrdili, čím bolo dôkazné bremeno o opaku prenesené na správcu
dane. ... Nad rámec svojej dôkaznej povinnosti, v snahe vyvrátiť pochybnosti Daňového
úradu Košice I, však Sťažovateľ navrhol aj výsluch svedkov A. J. N., Z. M. B. a bývalej
účtovníčky spoločnosti OV-Tip, s.r.o. – E. T., ktorí disponujúc účtovnou dokumentáciou
spoločností, mohli poskytnúť správcovi dane odpovede, ktorých sa mu nedostalo od svedkov
J. K. a O. V. Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv taký postup Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v ktorom duševnú neschopnosť (resp. inú indispozíciu) svedkov
pripísal na ťarchu Sťažovateľa, a to za súčasného nevyhovenia jeho návrhom na doplnenie
dokazovania, ktoré by pochybnosti správcu dane mohli odstrániť. ...
V súvislosti s námietkou absencie vyrubovacieho konania poukazuje Sťažovateľ aj na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 a na právne
závery v ňom vyjadrené. Ústavný súd Slovenskej republiky v tam prejednávanej skutkovo
a právne obdobnej veci skonštatoval, že v situácii, kedy správca dane iba poukazom na
závery vyjadrené v protokole z daňovej kontroly pristúpi k vydaniu rozhodnutia bez
vykonania daňového - vyrubovacieho konanie cit.: „nemožno mať pochybnosti o tom, že
v danom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie
(prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť svoje
procesné práva, najmä aby už v prvostupňovom konaní dostala príležitosť predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby jej návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu,
a vyjadriť sa k nim. Daňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľku začalo
bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak
svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti,
zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti). Ak je konanie pred správnym orgánom vo veci
sťažovateľky tak výraznou procesnou chybou, že v danom prípade ani neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, nedostáva nie iné, ako konštatovať, že také procesné
pochybenie daňového orgánu je vážnym porušením ustanoveného zákonného postupu ako
podstatného znaku ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu. Správny orgán postupoval
v danom prípade spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe
objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého
procesu, vrátane porušenia fasády rovností.“ ...
Ďalšou z námietok Sťažovateľa, ktorá bola Najvyšším súdom SR vyhodnotená ako
nedôvodná, bolo porušenie zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom
v zmysle § 2 odsek 2 zákona o správe daní a poplatkov. Podstata tejto námietky Sťažovateľa
spočívala v nesprávnom úradnom postupe Daňového úradu Košice I, ktorý v priebehu celej
daňovej kontroly neinformoval Sťažovateľa o svojich pochybnostiach týkajúcich sa
sporných zdaniteľných plnení Sťažovateľa so spoločnosťami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o...
Daňový úrad Košice I svoje pochybnosti oznámil Sťažovateľovi až v samom závere daňovej
kontroly - protokolom z daňovej kontroly. ...
Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však
s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.: 7S/25/2012-171 zo dňa
10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za
nedôvodnú. Svoj záver odôvodnil cit.: „Zo zápisnice o ústnom pojednávaní
č. 695132114477/20111Šál zo dňa 20.01.2011 vyplýva, že správca dane informoval
konateľa žalobcu o priebehu kontroly a výsledku šetrenia u dodávateľa BJV, s.r.o.,
Bratislava ako aj o svedeckej výpovedi bývalého konateľa spoločnosti OV-Tip, s.r.o. O. V..
Z uvedených výsledkov Šetrenia správcu dane objektívne zo strany dodávateľov OV-Tip,
s.r.o. a BJV, s.r.o. nebolo preukázané“.
Sťažovateľ je opačného názoru ako Krajský súd v Košiciach a tvrdí, že z výsluchov
svedkov O. V. a J. K., ktorý vyslovene potvrdili uskutočnenie zdaniteľných plnení, Daňový
úrad Košice I objektívne nemohol dospieť k opačnému záveru bez vykonania ďalších
dôkazov, ktoré by tento jeho opačný záver potvrdzovali. Taktiež poukaz Krajského súdu v
Košiciach na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 695/321/4477/201 l/Sál zo dňa 20.01.2011
je vo vzťahu k námietke porušenia zásady úzkej súčinnosti irelevantný, nakoľko Daňový
úrad Košice I v ňom neinformoval Sťažovateľa o tom, ako vyhodnotil výsluch O. V. a už
vôbec ho nemohol informovať o tom ako vyhodnotil výsluch J. K., pretože tento sa
uskutočnil až o niekoľko mesiacov neskôr. Daňový úrad Košice I tak vôbec Sťažovateľa
neinformoval o tom ako sa mu javia výsledky ním vykonaného dokazovania a tým, že
fakticky nevykonal vyrubovacie konanie a odmietol dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, odňal
mu možnosť realizovať jeho práva tak v priebehu daňovej kontroly ako aj v priebehu
daňového konania. ...
Sťažovateľ v neposlednom rade namietal, že rozhodnutie Daňového úradu Košice I
mu bolo doručené na 48 samostatných hárkoch papiera, bez trvalého alebo dočasného
spojenia. Sťažovateľ je presvedčený, že pre dodržanie písomnej formy rozhodnutia orgánu
verejnej moci nepostačuje, pokiaľ sú jeho náležitosti (§ 30 ZSDP) zachytené na viacerých
samostatných listinách, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Rozhodnutie orgánu
verejnej moci má povahu verejnej listiny, ktorá pokiaľ je zachytená na viacerých listoch,
musí predstavovať technickú jednotu tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností (nielen na
strane orgánu verejnej moci) možné v každom okamihu zistiť, ktorý orgán verenej moci,
ktorý jeho poverený zamestnanec, v ktorý deň, v ktorom mieste, v ktorom konaní, akým
spôsobom a s akým obsahom prejavil štátnu, alebo inú verejnú moc formou individuálneho
správneho aktu. ...
Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však
s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.: 7S/25/2012-171 zo dňa
10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za
nedôvodnú. Svoj záver odôvodnil cit.: „Tento ani iný všeobecne záväzný právny predpis
nestanovuje pre dodatočný platobný výmer ako formu rozhodovania daňového úradu
požiadavku technickej jednoty“.
Sťažovateľ s právnym názorom Najvyššieho súdu SR ako aj Krajského súdu
v Košiciach nesúhlasí. Potreba technickej jednoty listov tvoriacich dodatočný platobný
výmer vyplýva z vlastnej povahy tohto rozhodnutia ako verejnej listiny. Pre túto verejnú
listinu predpisuje všeobecne záväzný právny predpis (zákon č. 511/1992 Zb.) obligatórne
náležitosti, ktoré musia byť inkorporované v jednom (samovoľne) nerozlučnom dokumente,
tvoriacom právnu a faktickú jednotu. ...»
Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa D&J stav, s.r.o. na súdnu ochranu podľa či 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn: 8Sžf/2/2013 zo dna 23.01.2014, porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 8Sžf/2/2013 zo dňa
23.01.2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania
Sťažovateľovi v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o.,
so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, keď
v napadnutom rozsudku uviedol:
«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“
alebo „prvostupňový súd“) zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v
záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 1/223/22168-132335/2011/990057-r zo dňa
5. decembra 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní
a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/230/71442/11/Ihn
zo dňa 12. augusta 2011, ktorým bol žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2009,
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona o správe
daní a poplatkov vo výške 234 184,70 €. Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov
konania.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) a § 15 ods. 6
a 10, § 29 ods. 8 a § 44 ods. 1 a 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov.
Krajský súd dospel k záveru, že všetky žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné.
Poukázal na skutočnosť, keď správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly všetky
do úvahy prichádzajúce dôkazy, ktorými mohol čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preto
mu nemožno vytýkať neuskutočnenie vyrubovacieho konania. Krajský súd poukázal
na skutočnosť, že žalobcovi nič nebránilo v rámci daňovej kontroly navrhovať a predkladať
správcovi dane dôkazy, ktorými by preukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení.
Podľa krajského súdu mal žalobca v súlade sust. § 15 ods. 10 zákona o správe daní
a poplatkov v lehote osem pracovných dní od doručenia Protokolu o kontrole
č. 695/320/60491/201 l/Šál z 8. júla 2011 vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Toto svoje
právo však žalobca riadne nevyužil a ním navrhované dôkazy by k tomuto účelu neprispeli.
Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia zásady úzkej
súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle § 2 ods. 2 zákona o správe daní
a poplatkov. Podľa súdu bolo nemysliteľné, aby si konateľ spoločnosti OV-Tip, s.r.o – O. V.
nevedel spomenúť, či v roku 2009 zamestnával zamestnancov, či dodávky služieb a tovarov
realizoval prostredníctvom vlastných zamestnancov, resp. subdodávateľským spôsobom a
nespomenul si na zrealizovanie ani jedného zo 14 sporných zdaniteľných plnení, pričom ten
istý záver vyvodil aj pri konateľovi spoločnosti BJV, s.r.o. J. K. Podľa súdu mal žalobca
dostatočný časový priestor na splnenie si svojej dôkaznej povinnosti a to do 10. januára
2011, resp. do skončenia daňovej kontroly do 10. augusta 2011. Krajský súd v súvislosti s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/l/2011 poukázal na
konštantnú rozhodovaciu prax pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty sa nezohľadňuje existencia materiálneho plnenia u platiteľa dane,
ale jednoznačne sa akcentuje na preukázanie dodania zdaniteľných plnení konkrétnymi
podnikateľskými subjektmi.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo...
Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským
súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd
v preskúmavanej veci nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu
s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. ...
... Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly
jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohli vykonať spoločnosti
OV-TIP, s.r.o. a a BJV, s.r.o., ktoré síce sporné faktúry pre žalobcu vystavili, ale dodanie
tovaru a služieb reálne uskutočniť nemohli.
Senát odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
žalobcova námietka, týkajúca sa a nedoručenia rozhodnutia tak, aby toto bolo spojené
v jeden celok neobstojí, nakoľko predmetné rozhodnutie bolo riadne číslované a nemohlo
dôjsť k jeho zámene. Nakoniec ani žalobca sám nespochybnil údaje uvedené v predmetnom
rozhodnutí, t.j. v protokole o kontrole, ku ktorej zaujal svoje stanovisko a ktoré zaslal
prvostupňovému orgánu - správcovi dane. Ten na základe jeho námietok a vyjadrenia
vyhotovil aj dodatok č. 1 k Protokolu o kontrole a následne vo vyrubovacom konaní vyrubil
žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie 12/2009, ktorý bol premietnutý
v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Košice I č. 695/230/71442/11/Ihn zo dňa
12. augusta 2011.
Podľa odvolacieho súdu nie je správny názor krajského súdu, že v danej veci
neprebehlo vyrubovacie konanie. Vyrubovacie konanie v danom prípade, začalo bežať od
okamihu vyhotovenia Protokolu o kontrole č. 695/320/60491/2011/Šál z 8. júla 2011, ktorý
správca dane doručil žalobcovi s tým, aby sa k nemu v lehote určenej vo výzve vyjadril.
Následne po vyhodnotení žalobcových námietok k uvedenému Protokolu z 8. júla 2011
(vo vyrubovacom konaní), ktoré bolo premietnuté do dodatku č. 1 k Protokolu o kontrole,
správca dane vyrubil žalobcovi rozhodnutím č. 695/230/71442/11/Ihn zo dňa 12. augusta
2011 rozdiel DPH za 12/2009 v sume vo výške 234 184,70 €.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci správca dane vykonal dostatočné
dokazovanie tak, aby správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil
správne všetky získané dôkazy, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť aj žalobca. Bolo by
irelevantné vypočúvať terajších konateľov firiem, o ktorých sporné zákazky sa jednalo,
nakoľko o vtedajšej činnosti nemohli mať žiadne relevantné informácie. Tie mali len
pôvodní konatelia spoločnosti O. V. a J. K., ktorí boli konateľmi spoločností OV-Tip, s.r.o,
resp. BJV, s.r.o. v čase, kedy malo dôjsť podľa daňových dokladov k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Z ich výpovedí, ako aj z následného priebehu vývoja v uvedených
firmách však vyplynulo, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení firmami OV-Tip,
s.r.o. a BJV, s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi dôjsť reálne nemohlo.
Žalobca naviac o uvedenej situácii dostatočne informoval aj žalobcu a bolo na jeho
ťarchu doplniť svoju dôkaznú núdzu o také dôkazy, ktorými by správcom dane spochybnené
uskutočnenie zdaniteľných plnení vyvrátil. Toto však žalobca neurobil a preto správca dane
správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.
Žalobcom namietané nezohľadnenie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení
taktiež ako argument pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí neobstojí. Správca dane
nespochybnil reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení, ale napadol len uskutočnenie
zdaniteľných plnení spoločnosťami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o., pričom pre možnosť
uplatnenia si odpočtu DPH z zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne
uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aby k uskutočneniu
dodávky tovaru a služieb aj reálne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení
na daňových dokladoch. Toto však správca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi
spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo nepochybne preukázané, že dodávku tovarov
a služieb obe spoločnosti (OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o.) reálne uskutočniť nemohli a to buď
svojou vlastnou činnosťou alebo subdodávateľským spôsobom. ...
Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal
s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia je
postačujúci... zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné
námietky žalobcu...
... správne orgány oboch stupňov svoje rozhodnutia náležité a podrobne odôvodnili,
pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti
dodatočnému platobnému výmeru správcu dane. ...»
Pokiaľ sťažovateľka namieta nesprávne skutkové zistenia a závery daňového úradu
následne akceptované krajským súdom aj najvyšším súdom, ústavný súd opätovne
zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (v tomto prípade
výsluchy svedkov a vyhodnotenie obsahu výpovedí a iné). Pri posudzovaní napadnutého
rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný
v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad
o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj
najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom “, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie
na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09,
II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti nie je skutkovým súdom. Ústavný
súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej
neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
vykonaného dokazovania v daňovom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady považovali daňové úrady, ako aj súdy
za relevantné na rozhodnutie, a prečo. Preto táto námietka sťažovateľky nevyvoláva zásadné
ústavnoprávne otázniky.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o absencii vyrubovacieho konania, porušenia
zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom a nezachovania formy
administratívneho rozhodnutia, ústavný súd argumentáciu sťažovateľky ani v tejto časti
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014