Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 233/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., Hroncova 5,

Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária

GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D&J stav, s. r. o., Hroncova 5, Košice (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Gorejom, Advokátska kancelária

GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -171 z 10. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti

„rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zn. č.: 1/223/22168-

132335/2011/990057-r zo dňa 05.12.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice

I - dodatočný platobný výmer zn. č.: /Ihn zo dňa 12.08.2011“.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 23. januára 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“)

potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ v žalobe podanej na Krajský súd v Košiciach namietal nesprávne

zistenie skutkového stavu veci a absenciu vyrubovacieho konania v konaní pred daňovým

úradom Košice I. Táto žalobná námietka Sťažovateľa spočívala v postupe Daňového úradu

Košice I, ktorý nevzal zreteľ na návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania vykonaného

v priebehu daňovej kontroly, ktoré návrhy Sťažovateľ predložil vo svojom vyjadrení

k protokolu z daňovej kontroly. Sťažovateľ navrhol vykonať výsluch aktuálnych konateľov

svojich dodávateľov... Daňový úrad Košice I označil dokazovanie navrhnuté Sťažovateľom

za neúčelné a vo veci vydal rozhodnutie - dodatočný platobný výmer

zn. č.: /Ihn zo dna 12.08.2011, v ktorého odôvodnení temer doslovne

prepísal svoje závery uvedené v protokole z daňovej kontroly. ...

Žalovaný - Finančné riaditeľstvo SR, Krajský súd v Košiciach a ako aj Najvyšší súd

SR svojimi nasledujúcimi rozhodnutiami aprobovali postup Daňového úradu Košice I,

v zásade zhodne konštatujúc, že vykonanie dôkazov navrhnutých Sťažovateľom by bolo

neúčelné a nič nepreukazujúce. V spojení s uvedeným zároveň svorne konštatovali, že

určujúcim v tomto prípade boli iba výsluchy svedkov... ktorí boli konateľmi spoločností OV-

Tip, s.r.o. a BJY, s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení. Výsluchy svedkov boli

vyhodnotené ako nedostatočné, odôvodňujúc tento záver tvrdením, že si tieto osoby nevedeli

spomenúť na podrobnosti týkajúce sa výkonu podnikateľskej činnosti ich spoločností ako aj

detaily týkajúce sa sporných zdaniteľných plnení. ...

Sťažovateľ si je vedomý, že v daňovom konaní znáša dôkazné bremeno daňový

subjekt, no je toho názoru, že v posudzovanom prípade bolo jeho bremeno neakceptovateľné

rozšírené aj o preukázanie takých skutočností, ktoré sa uskutočnenia zdaniteľných plnení

bezprostredne nedotýkali. Obaja svedkovia totiž vo svojich výpovediach uskutočnenie

zdaniteľných plnení potvrdili, čím bolo dôkazné bremeno o opaku prenesené na správcu

dane. ... Nad rámec svojej dôkaznej povinnosti, v snahe vyvrátiť pochybnosti Daňového

úradu Košice I, však Sťažovateľ navrhol aj výsluch svedkov A. J. N., Z. M. B. a bývalej

účtovníčky spoločnosti OV-Tip, s.r.o. – E. T., ktorí disponujúc účtovnou dokumentáciou

spoločností, mohli poskytnúť správcovi dane odpovede, ktorých sa mu nedostalo od svedkov

J. K. a O. V. Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv taký postup Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, v ktorom duševnú neschopnosť (resp. inú indispozíciu) svedkov

pripísal na ťarchu Sťažovateľa, a to za súčasného nevyhovenia jeho návrhom na doplnenie

dokazovania, ktoré by pochybnosti správcu dane mohli odstrániť. ...

V súvislosti s námietkou absencie vyrubovacieho konania poukazuje Sťažovateľ aj na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -39 zo dňa 16.12.2008 a na právne

závery v ňom vyjadrené. Ústavný súd Slovenskej republiky v tam prejednávanej skutkovo

a právne obdobnej veci skonštatoval, že v situácii, kedy správca dane iba poukazom na

závery vyjadrené v protokole z daňovej kontroly pristúpi k vydaniu rozhodnutia bez

vykonania daňového - vyrubovacieho konanie cit.: „nemožno mať pochybnosti o tom, že

v danom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie

(prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť svoje

procesné práva, najmä aby už v prvostupňovom konaní dostala príležitosť predložiť všetky

dôkazy potrebné na to, aby jej návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu,

a vyjadriť sa k nim. Daňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľku začalo

bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak

svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti,

zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti). Ak je konanie pred správnym orgánom vo veci

sťažovateľky tak výraznou procesnou chybou, že v danom prípade ani neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, nedostáva nie iné, ako konštatovať, že také procesné

pochybenie daňového orgánu je vážnym porušením ustanoveného zákonného postupu ako

podstatného znaku ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu. Správny orgán postupoval

v danom prípade spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe

objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého

procesu, vrátane porušenia fasády rovností.“ ...

Ďalšou z námietok Sťažovateľa, ktorá bola Najvyšším súdom SR vyhodnotená ako

nedôvodná, bolo porušenie zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom

v zmysle § 2 odsek 2 zákona o správe daní a poplatkov. Podstata tejto námietky Sťažovateľa

spočívala v nesprávnom úradnom postupe Daňového úradu Košice I, ktorý v priebehu celej

daňovej kontroly neinformoval Sťažovateľa o svojich pochybnostiach týkajúcich sa

sporných zdaniteľných plnení Sťažovateľa so spoločnosťami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o...

Daňový úrad Košice I svoje pochybnosti oznámil Sťažovateľovi až v samom závere daňovej

kontroly - protokolom z daňovej kontroly. ...

Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však

s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.: -171 zo dňa

10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za

nedôvodnú. Svoj záver odôvodnil cit.: „Zo zápisnice o ústnom pojednávaní

č. 695132114477/20111Šál zo dňa 20.01.2011 vyplýva, že správca dane informoval

konateľa žalobcu o priebehu kontroly a výsledku šetrenia u dodávateľa BJV, s.r.o.,

Bratislava ako aj o svedeckej výpovedi bývalého konateľa spoločnosti OV-Tip, s.r.o. O. V..

Z uvedených výsledkov Šetrenia správcu dane objektívne zo strany dodávateľov OV-Tip,

s.r.o. a BJV, s.r.o. nebolo preukázané“.

Sťažovateľ je opačného názoru ako Krajský súd v Košiciach a tvrdí, že z výsluchov

svedkov O. V. a J. K., ktorý vyslovene potvrdili uskutočnenie zdaniteľných plnení, Daňový

úrad Košice I objektívne nemohol dospieť k opačnému záveru bez vykonania ďalších

dôkazov, ktoré by tento jeho opačný záver potvrdzovali. Taktiež poukaz Krajského súdu v

Košiciach na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 695/321/4477/201 l/Sál zo dňa 20.01.2011

je vo vzťahu k námietke porušenia zásady úzkej súčinnosti irelevantný, nakoľko Daňový

úrad Košice I v ňom neinformoval Sťažovateľa o tom, ako vyhodnotil výsluch O. V. a už

vôbec ho nemohol informovať o tom ako vyhodnotil výsluch J. K., pretože tento sa

uskutočnil až o niekoľko mesiacov neskôr. Daňový úrad Košice I tak vôbec Sťažovateľa

neinformoval o tom ako sa mu javia výsledky ním vykonaného dokazovania a tým, že

fakticky nevykonal vyrubovacie konanie a odmietol dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, odňal

mu možnosť realizovať jeho práva tak v priebehu daňovej kontroly ako aj v priebehu

daňového konania. ...

Sťažovateľ v neposlednom rade namietal, že rozhodnutie Daňového úradu Košice I

mu bolo doručené na 48 samostatných hárkoch papiera, bez trvalého alebo dočasného

spojenia. Sťažovateľ je presvedčený, že pre dodržanie písomnej formy rozhodnutia orgánu

verejnej moci nepostačuje, pokiaľ sú jeho náležitosti (§ 30 ZSDP) zachytené na viacerých

samostatných listinách, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Rozhodnutie orgánu

verejnej moci má povahu verejnej listiny, ktorá pokiaľ je zachytená na viacerých listoch,

musí predstavovať technickú jednotu tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností (nielen na

strane orgánu verejnej moci) možné v každom okamihu zistiť, ktorý orgán verenej moci,

ktorý jeho poverený zamestnanec, v ktorý deň, v ktorom mieste, v ktorom konaní, akým

spôsobom a s akým obsahom prejavil štátnu, alebo inú verejnú moc formou individuálneho

správneho aktu. ...

Najvyšší súd SR sa k predmetnej námietke výslovne nevyjadril, stotožnil sa však

s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.: -171 zo dňa

10.10.2012, v ktorom Krajský súd v Košiciach vyhodnotil aj túto námietku Sťažovateľa za

nedôvodnú. Svoj záver odôvodnil cit.: „Tento ani iný všeobecne záväzný právny predpis

nestanovuje pre dodatočný platobný výmer ako formu rozhodovania daňového úradu

požiadavku technickej jednoty“.

Sťažovateľ s právnym názorom Najvyššieho súdu SR ako aj Krajského súdu

v Košiciach nesúhlasí. Potreba technickej jednoty listov tvoriacich dodatočný platobný

výmer vyplýva z vlastnej povahy tohto rozhodnutia ako verejnej listiny. Pre túto verejnú

listinu predpisuje všeobecne záväzný právny predpis () obligatórne

náležitosti, ktoré musia byť inkorporované v jednom (samovoľne) nerozlučnom dokumente,

tvoriacom právnu a faktickú jednotu. ...»

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa D&J stav, s.r.o. na súdnu ochranu podľa či 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn: zo dna 23.01.2014, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: zo dňa

23.01.2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

Sťažovateľovi v sume 340,90 EUR na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o.,

so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, keď

v napadnutom rozsudku uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“

alebo „prvostupňový súd“) zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len ako „“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v

záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 1/223/22168-132335/2011/990057-r zo dňa

5. decembra 2011, ktorým žalovaný podľa o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ako „“ alebo „zákon o správe daní

a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. /Ihn

zo dňa 12. augusta 2011, ktorým bol žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2009,

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona o správe

daní a poplatkov vo výške 234 184,70 €. Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov

konania.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) a

a 10, § 29 ods. 8 a § 44 ods. 1 a 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov.

Krajský súd dospel k záveru, že všetky žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné.

Poukázal na skutočnosť, keď správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly všetky

do úvahy prichádzajúce dôkazy, ktorými mohol čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preto

mu nemožno vytýkať neuskutočnenie vyrubovacieho konania. Krajský súd poukázal

na skutočnosť, že žalobcovi nič nebránilo v rámci daňovej kontroly navrhovať a predkladať

správcovi dane dôkazy, ktorými by preukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení.

Podľa krajského súdu mal žalobca v súlade sust. § 15 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov v lehote osem pracovných dní od doručenia Protokolu o kontrole

č. 695/320/60491/201 l/Šál z 8. júla 2011 vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Toto svoje

právo však žalobca riadne nevyužil a ním navrhované dôkazy by k tomuto účelu neprispeli.

Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia zásady úzkej

súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle § 2 ods. 2 zákona o správe daní

a poplatkov. Podľa súdu bolo nemysliteľné, aby si konateľ spoločnosti OV-Tip, s.r.o – O. V.

nevedel spomenúť, či v roku 2009 zamestnával zamestnancov, či dodávky služieb a tovarov

realizoval prostredníctvom vlastných zamestnancov, resp. subdodávateľským spôsobom a

nespomenul si na zrealizovanie ani jedného zo 14 sporných zdaniteľných plnení, pričom ten

istý záver vyvodil aj pri konateľovi spoločnosti BJV, s.r.o. J. K. Podľa súdu mal žalobca

dostatočný časový priestor na splnenie si svojej dôkaznej povinnosti a to do 10. januára

2011, resp. do skončenia daňovej kontroly do 10. augusta 2011. Krajský súd v súvislosti s

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/l/2011 poukázal na

konštantnú rozhodovaciu prax pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie

dane z pridanej hodnoty sa nezohľadňuje existencia materiálneho plnenia u platiteľa dane,

ale jednoznačne sa akcentuje na preukázanie dodania zdaniteľných plnení konkrétnymi

podnikateľskými subjektmi.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote

odvolanie. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo...

Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským

súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd

v preskúmavanej veci nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu

s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. ...

... Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly

jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohli vykonať spoločnosti

OV-TIP, s.r.o. a a BJV, s.r.o., ktoré síce sporné faktúry pre žalobcu vystavili, ale dodanie

tovaru a služieb reálne uskutočniť nemohli.

Senát odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že

žalobcova námietka, týkajúca sa a nedoručenia rozhodnutia tak, aby toto bolo spojené

v jeden celok neobstojí, nakoľko predmetné rozhodnutie bolo riadne číslované a nemohlo

dôjsť k jeho zámene. Nakoniec ani žalobca sám nespochybnil údaje uvedené v predmetnom

rozhodnutí, t.j. v protokole o kontrole, ku ktorej zaujal svoje stanovisko a ktoré zaslal

prvostupňovému orgánu - správcovi dane. Ten na základe jeho námietok a vyjadrenia

vyhotovil aj dodatok č. 1 k Protokolu o kontrole a následne vo vyrubovacom konaní vyrubil

žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie 12/2009, ktorý bol premietnutý

v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Košice I č. /Ihn zo dňa

12. augusta 2011.

Podľa odvolacieho súdu nie je správny názor krajského súdu, že v danej veci

neprebehlo vyrubovacie konanie. Vyrubovacie konanie v danom prípade, začalo bežať od

okamihu vyhotovenia Protokolu o kontrole č. /Šál z 8. júla 2011, ktorý

správca dane doručil žalobcovi s tým, aby sa k nemu v lehote určenej vo výzve vyjadril.

Následne po vyhodnotení žalobcových námietok k uvedenému Protokolu z 8. júla 2011

(vo vyrubovacom konaní), ktoré bolo premietnuté do dodatku č. 1 k Protokolu o kontrole,

správca dane vyrubil žalobcovi rozhodnutím č. /Ihn zo dňa 12. augusta

2011 rozdiel DPH za 12/2009 v sume vo výške 234 184,70 €.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci správca dane vykonal dostatočné

dokazovanie tak, aby správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil

správne všetky získané dôkazy, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť aj žalobca. Bolo by

irelevantné vypočúvať terajších konateľov firiem, o ktorých sporné zákazky sa jednalo,

nakoľko o vtedajšej činnosti nemohli mať žiadne relevantné informácie. Tie mali len

pôvodní konatelia spoločnosti O. V. a J. K., ktorí boli konateľmi spoločností OV-Tip, s.r.o,

resp. BJV, s.r.o. v čase, kedy malo dôjsť podľa daňových dokladov k uskutočneniu

zdaniteľných plnení. Z ich výpovedí, ako aj z následného priebehu vývoja v uvedených

firmách však vyplynulo, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných plnení firmami OV-Tip,

s.r.o. a BJV, s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi dôjsť reálne nemohlo.

Žalobca naviac o uvedenej situácii dostatočne informoval aj žalobcu a bolo na jeho

ťarchu doplniť svoju dôkaznú núdzu o také dôkazy, ktorými by správcom dane spochybnené

uskutočnenie zdaniteľných plnení vyvrátil. Toto však žalobca neurobil a preto správca dane

správne vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.

Žalobcom namietané nezohľadnenie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení

taktiež ako argument pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí neobstojí. Správca dane

nespochybnil reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení, ale napadol len uskutočnenie

zdaniteľných plnení spoločnosťami OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o., pričom pre možnosť

uplatnenia si odpočtu DPH z zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne

uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aby k uskutočneniu

dodávky tovaru a služieb aj reálne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení

na daňových dokladoch. Toto však správca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi

spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo nepochybne preukázané, že dodávku tovarov

a služieb obe spoločnosti (OV-Tip, s.r.o. a BJV, s.r.o.) reálne uskutočniť nemohli a to buď

svojou vlastnou činnosťou alebo subdodávateľským spôsobom. ...

Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal

s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia je

postačujúci... zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné

námietky žalobcu...

... správne orgány oboch stupňov svoje rozhodnutia náležité a podrobne odôvodnili,

pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým

spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti

dodatočnému platobnému výmeru správcu dane. ...»

Pokiaľ sťažovateľka namieta nesprávne skutkové zistenia a závery daňového úradu

následne akceptované krajským súdom aj najvyšším súdom, ústavný súd opätovne

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (v tomto prípade

výsluchy svedkov a vyhodnotenie obsahu výpovedí a iné). Pri posudzovaní napadnutého

rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný

v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad

o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj

najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom “, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie

na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov

pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (,

). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti nie je skutkovým súdom. Ústavný

súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej

neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

vykonaného dokazovania v daňovom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady považovali daňové úrady, ako aj súdy

za relevantné na rozhodnutie, a prečo. Preto táto námietka sťažovateľky nevyvoláva zásadné

ústavnoprávne otázniky.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o absencii vyrubovacieho konania, porušenia

zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom a nezachovania formy

administratívneho rozhodnutia, ústavný súd argumentáciu sťažovateľky ani v tejto časti

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014