Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 165/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o.

„v likvidácii“, Šarkaň, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo

námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Bratislava III, takto

rozhodol:

1.Základné právo obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“, p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd

Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

RAFEX s. r. o. „v likvidácii“, trovy konania v sume 501,58 € (slovom päťstojeden eur

a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej, Jakubovo

námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o.

„v likvidácii“ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka

namietala porušenie označeného práva postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 20. decembra 2004 podala okresnému súdu

návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovaným v 1. a 2. rade, pričom po podaní

odporu proti platobnému rozkazu bola vec vedená pod sp. zn. (neskôr

pod sp. zn. ).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Zároveň

navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr. 3806/2013 (doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013), v ktorom sa

okrem iného uvádza:

„Vo vzťahu ku konaniu Okresného súdu Bratislava III je možné posudzovať iba

úkony, ktoré boli predmetom prvostupňového súdneho konania. Ako vyplýva z prehľadu

jednotlivých procesných úkonov žaloba napadla dňa 20. 12. 2004 a po vykonanom

dokazovaní, ktoré bolo čiastočne komplikované nutnosťou vykonávania dôkazov

prostredníctvom dožiadaného súdu ako i skutočnosťou o prerušení konania, resp.

samotnými žiadosťami navrhovateľa o vyčkanie na rozhodnutie najvyššieho súdu

v podobnej veci, súd vyhlásil prvostupňový rozsudok dňa 22. 04. 2009. Proti uvedenému

rozsudku bolo podané odvolanie a v čase od 10. 08. 2009 do 14. 06. 2010 prebiehalo

odvolacie konanie, keď Krajský súd v Bratislave zmenil prvostupňové rozhodnutie,

meritórne vec rozhodol a vec nadobudla právoplatnosť dňa 23. 06. 2010. V nadväznosti

na toto rozhodnutie bolo podané dovolanie a v čase od 02. 09. 2010 do 30. 08. 2011

prebiehalo dovolacie konanie, v ktorom bolo zrušené meritórne rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave a vec bola vrátená opätovne do odvolacieho konania. Odvolacie konanie

prebiehalo na Krajskom súde v Bratislave od 23. 11. 2011 do 22. 01. 2013, kedy krajský súd

vrátil spis prvostupňovému súdu na nové prejednanie veci. Následne uznesením Okresného

súdu Bratislava III zo dňa 13. 05. 2013 pre späťvzatie návrhu bolo konanie zastavené.

Z pohľadu Okresného súdu Bratislava III poukazujem predovšetkým na to, že vo veci

prvostupňový súd vyhlásil rozsudok dňa 22. 04. 2009. Následne prebiehalo vo veci

prakticky od 10. 08. 2009 až do 22. 01. 2013 najskôr odvolacie a v nadväznosti na to

dovolacie konanie, na ktoré Okresný súd Bratislava III nemal žiadny vplyv, resp. v tejto

časti iba doručoval súdne rozhodnutia v lehotách, ktoré nemožno považovať za prieťahy

v konaní. Následne po vrátení spisu bolo konanie zastavené.

Okrem toho navrhujem ústavnému súdu, aby pri svojom rozhodovaní zvážil najmä tú

okolnosť, že predmetom konania je reálne plnenie zo zmluvy, ktorého sa domáhal

navrhovateľ žalobou zo dňa 20. 12. 2004. Navrhovateľ, ktorým je zároveň sťažovateľ

vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že jeho právne postavenie je neisté a to v sťažnosti,

ktorú doručil ústavnému súdu dňa 06. 03. 2013, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že dňa

01. 03. 2011 suma, ktorá je predmetom nároku, bola zo strany odporcu v rámci výkonu

rozhodnutia zaplatená a sťažovateľ už na odvolacom pojednávaní dňa 24. 01. 2012 zobral

v celom rozsahu žalobu späť. Z tohto možno vyvodiť záver, že právne postavenie

sťažovateľa – navrhovateľa z pohľadu žalovaného nároku nie je už vôbec neistým, nakoľko

jeho nárok zanikol splnením dňa 01. 03. 2011. Z uvedeného dôvodu bolo i konanie

uznesením prvostupňového súdu zo dňa 13. 05. 2013 zastavené. V tejto súvislosti

poukazujem i na to, že pokiaľ by nedošlo k zastaveniu konania pre späťvzatie návrhu,

muselo by dôjsť bez ďalšieho k zamietnutiu návrhu vzhľadom na to, že nie je možné

navrhovateľovi priznať sumu, ktorá mu už bola uhradená.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní (doručenom

ústavnému súdu 30. apríla 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

«V prvom rade treba zdôrazniť na akej skutočnosti spočíva pertraktovaná ústavná

sťažnosť. Je síce pravdou, že sťažovateľkin dlžník (a. s. Levické mliekárne) zaplatil

pod tlakom exekúcie v marci 2011, no v merite veci pretrváva stav právnej neistoty. A to je

v danej afére kritický fenomén. Proces, ktorý sa začal v decembri 2004 (podaním

predmetnej žaloby), je dnes „len“ v štádiu odvolacieho konania na Krajskom súde

Bratislava (pod č. ). Je tomu tak preto, lebo:

OS Ba III rozhodol v prvom stupni až dňa 22. 04. 2009 [teda istotne nad časovým

„limitom“ – veď lehotu presahujúcu obdobie troch rokov považuje ÚS SR

za neakceptovateľnú na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky (,

, ). Také obdobie súdneho konania nemožno hodnotiť ako

efektívne vedenie súdneho procesu – . ÚS SR spresnil, že konanie, ktoré nad

tento rámec trvá na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej, možno považovať

za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v SR. Zdĺhavosť konania

totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutého účastníka konania

pred všeobecným súdom do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym,

a teda ho ohrozuje vo svojej podstate].

OS Ba III pritom rozhodol vecne chybne a popritom urobil (toleroval) vážnu

procesnú chybu pri vypočúvaní svedka M. Z. Špeciálne tou argumentoval KS Ba, keď sa

dňa 20. 11. 2012 rozhodol, že druhý raz zruší rozsudok OS Ba III č. z 22. 04.

2009. Dá sa teda istotne povedať, že nebol naplnený obsah sťažovateľovho

garantovaného základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Nestačí, aby

všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet

(napr. , , , , ). K

vytvoreniu „stavu právnej istoty“ dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

štátneho orgánu“ – , , .

Ak dnes a v predmetnej súvislosti už nekomentujeme absurdnosť existencie dvoch

diametrálne protichodných rozhodnutí KS Ba (na tej istej faktografickej právnej báze), tak

sme nerezignovali ale redukovali sme sa do účelovosti. Tento moment aj istým spôsobom

(hoci skreslene) vníma predseda OS Ba III JUDr. T. Michálek, keď hovorí, že ústavnú

sťažnosť sme podali účelovo a jediným motívom môže byť iba získanie finančného

zadosťučinenia. Je potrebné zamyslieť sa: Prvou otázkou je, či je vôľou sťažovateľovi odňať

ochranu SR. Druhým momentom je fakt, že ústavná sťažnosť je per se

účelovým podaním. Tretím momentom je predsedom OS Ba III JUDr. T. Michálekom

insinuovaná „ziskuchtivosť“, keď žiadame o priznanie finančného zadosťučinenia.

Hlavným naším cieľom je dosiahnutie právnej istoty v predmetnej kauze. Už sme

uviedli (a to nesmie vedeniu OS Bratislava III uniknúť), že spor je dodnes otvorený!

Sekundárne smerujeme k priznaniu finančného zadosťučinenia. Uplatnenie je právom

sťažovateľa – priznanie je možnosťou ÚS SR v rámci jeho kompetencie. V tomto smere je

názor vedenia všeobecného súdu (porušovateľa) viac menej irelevantný.»

Ďalej sťažovateľka uviedla:

«Chceme ešte upriamiť pozornosť štvrtého senátu ÚS SR na výstižnú pozíciu ÚS SR

(vyjadrenú v podobných súvislostiach napr. v Náleze č. z 05. 03. 2014).

Citujeme: „súd nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené

nepovažoval Ústavný súd za potrebné poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti

okresného súdu, pretože celková doba takmer sedem rokov (poznámka: v našom prípade ide

o desať rokov), počas ktorej vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama o sebe

osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 20. decembra 2004 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie

platobného rozkazu proti žalovaným v 1. a 2. rade,

- 3. januára 2005 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby spresnila podaný

návrh na začatie konania,

- 26. januára 2005 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podali

odpor žalovaní v 1. aj 2. rade (8. februára 2005, resp. 15. februára 2005),

- 22. februára 2005 okresný súd uznesením uložil žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť

súdny poplatok za podaný odpor,

- 6. júla 2005 po predložení uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 22. marca 2005 o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade okresný súd

uznesením prerušil napadnuté konanie,

- 19. októbra 2005 okresný súd uznesením rozhodol, že konanie proti žalovanému

v 2. rade nevylučuje na samostatné konanie,

- 29. júna 2006 okresný súd na základe návrhu sťažovateľky uznesením zastavil

konanie proti žalovanému v 1. rade,

- 12. septembra 2006 v dôsledku podaného odvolania žalovaným v 2. rade okresný

súd predložil súdny spis na rozhodnutie krajskému súdu,

- 30. novembra 2006 krajský súd odvolanie žalovaného v 2. rade odmietol z dôvodu,

že na jeho podanie nebol oprávnený,

- 17. apríla 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 4. jún 2007,

- 4. júna 2007 okresný súd pojednávanie odročil s tým, že sťažovateľka oznámi súdu

mená svedkov, ktorých navrhuje vypočuť dožiadaným Okresným súdom Veľký Krtíš,

- 24. septembra 2007 okresný súd požiadal dožiadaný Okresný súd Veľký Krtíš

o vypočutie svedka, pričom súdny spis mu bol doručený 1. októbra 2007,

- 13. novembra 2007 dožiadaný Okresný súd Veľký Krtíš vykonal výsluch

navrhovaného svedka a 22. novembra 2007 bol súdny spis vrátený okresnému súdu,

- 29. novembra 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. február 2008,

- 6. februára 2008 okresný súd odročil pojednávanie na 19. marec 2008,

- 19. marca 2008 sa uskutočnilo nariadené pojednávanie, avšak bolo odročené

na neurčito s tým, že sťažovateľka písomným podaním z 3. marca 2008 navrhla „odročenie

konania, resp. prerušiť ho až do skončenia konania , ktoré je vedené

na Najvyššom súde SR pod sp. zn. ...“,

- 22. apríla 2009 okresný súd rozsudkom č. k. -290 konanie v časti

zaplatenia istiny v sume 1 664,30 € zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol,

- 11. mája 2010 krajský súd rozsudkom č. k. -379 z 11. mája 2010

odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že zaviazal odporcu

zaplatiť sťažovateľke sumu 14 309,80 € s prísl.,

- 8. júla 2010 bolo okresnému súdu doručené dovolanie žalovaného v 2. rade

proti rozsudku krajského súdu z 11. mája 2010 s návrhom na odklad jeho vykonateľnosti,

- 23. júla 2010 okresný súd vyzval žalovaného v 2. rade na zaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie (jeho platba bola realizovaná 6. augusta 2010),

- 2. septembra 2010 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) doručené dovolanie spolu so súdnym spisom na rozhodnutie,

- 25. augusta 2011 bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

v napadnutej časti zrušený rozsudok krajského súdu z 11. mája 2010 a v rozsahu zrušenia

bola vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie,

- 7. októbra 2011 okresný súd doručoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom

konania,

- 23. novembra 2011 okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu „s poukazom

na rozhodnutie NS SR...“,

- 24. januára 2012 na pojednávaní uskutočnenom na krajskom súde právna

zástupkyňa vyhlásila, že berie „v tomto konaní žalobu v celom rozsahu späť, nakoľko

odporca medzičasom žalovanú sumu navrhovateľovi uhradil a to 01. 03. 2011

aj s príslušenstvom a istinou“; avšak právny zástupca žalovaného v 2. rade so späťvzatím

žaloby nesúhlasil; krajský súd pojednávanie odročil na neurčito na účel písomného

vyhotovenia uznesenia o nepripustení späťvzatia žaloby,

- 24. januára 2012 krajský súd uznesením „nepripustil späťvzatie žaloby podané

dňa 24. 01. 2012“,

- 28. marca 2012 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie,

- 30. apríla 2012 najvyšší súd „odvolacie konanie zastavil“, pričom spis bol

krajskému súdu vrátený 11. mája 2012,

- 20. novembra 2012 krajský súd uznesením v napadnutej časti zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 21. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(spis bol okresnému súdu vrátený 22. januára 2013),

- 4. marca 2013 bol súdny spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie novému

zákonnému sudcovi,

- 13. mája 2013 okresný súd uznesením sp. zn. (pôvodne sp. zn.

, pozn.) konanie na základe opätovného späťvzatia návrhu na začatie konania

zastavil (sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 27. februára 2013 okrem

späťvzatia vzniesla aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, pozn.),

- 18. septembra 2013 bol súdny spis spolu s odvolaním predložený krajskému súdu,

kde v súčasnosti prebieha odvolacie konanie.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že po podaní odvolania proti uzneseniu

okresného súdu z 13. mája 2013, ktorý na základe späťvzatia návrhu sťažovateľky konanie

zastavil a spis spolu s odvolaním 18. septembra 2013 predložil na rozhodnutie krajskému

súdu. krajský súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2014 uznesenie okresného

súdu z 13. mája 2013 o zastavení napadnutého konania potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmetom preskúmavaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie

pohľadávky s prísl. za realizovanú dodávku mlieka. Podľa názoru ústavného súdu takéto

spory v rámci obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.

Metodika a postup rozhodovania v týchto veciach je obsiahnutá v stabilizovanej a pomerne

rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou

napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno pripísať na vrub

zložitosti prerokúvanej veci.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto

súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať

na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Pokiaľ sťažovateľka

v priebehu konania navrhovala vyčkať na rozhodnutie v analogických veciach, ústavný súd

konštatuje, že uvedená skutočnosť nemala na priebeh napadnutého konania zásadnejší

vplyv, rovnako ako procesné prostriedky, ktoré využívala na ochranu a presadzovanie

svojich práv. Ústavný súd taktiež konštatuje, že hoci sťažovateľka svoj návrh zobrala späť

a okresný súd uznesením z 13. mája 2013 konanie zastavil, po podaní odvolania proti

uzneseniu okresného súdu bola vec predložená krajskému súdu 18. septembra 2013, ktorý

o odvolaní rozhodol uznesením až 31. marca 2014, pričom uznesenie okresného súdu

z 13. mája 2013 o zastavení napadnutého konania potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu

možno preto argumentáciu okresného súdu poukazujúceho na účelovosť podania sťažnosti

ústavnému súdu akceptovať iba čiastočne.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu

v napadnutom konaní. Ústavný súd najmä konštatuje, že tento postup nebol dostatočne

efektívny a sústredený. Záver o neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu

v napadnutom konaní trvajúcom takmer 10 rokov vyplýva podľa názoru ústavného súdu

z toho, že o právnom základe sťažovateľkou uplatneného nároku nebolo v napadnutom

konaní meritórne rozhodnuté. Hoci napadnuté konanie bolo na základe späťvzatia návrhu

sťažovateľkou zastavené vzhľadom na to, že jej pohľadávka bola v rámci súvisiaceho

exekučného konania uspokojená, právny základ uplatneného nároku sťažovateľky môže byť

(ešte bude) predmetom iného konania, keďže odporca popiera opodstatnenosť úhrady

pohľadávky, ktorá bola realizovaná v rámci exekučného konania.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby

o jej veci rozhodol (obdobne napr. , , ,

).

Pri konštatovaní neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní zobral ústavný súd do úvahy najmä tú skutočnosť, že napadnuté

konanie ako celok fakticky do jeho skončenia uznesením o zastavení trvalo takmer

10 rokov, čo nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd uznesením 13. mája 2013

na základe späťvzatia návrhu sťažovateľkou napadnuté konanie zastavil, pričom jeho

rozhodnutie po podaní odvolania potvrdil krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2014.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka poukázala na „výraznú intenzitu

zásahov“ do jej práv a ďalej poukázala na to, že „spor sa celkovo vedie už deviaty rok“ a že

okresný súd jej „neefektívnou procesnou prácou, protrahovanou nečinnosťou

a nezákonnosťami spôsobil a stále spôsobuje mimoriadne ťažkosti“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval

priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou JUDr. Janou

Fridrichovou. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2013 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje

spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 417,98 €. Keďže advokátka je

platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie

osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 %

podľa vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH

a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 501,58 €.

Ústavný súd uplatnenú odmenu advokátky za úkon „ďalšia porada alebo rokovanie

s klientom“ vrátane paušálu 1 x 7,81 € nepriznal, pretože ho nepovažoval za účelné

na ochranu namietaného porušenia základného práva sťažovateľky.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014