Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 297/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. F. vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014

doručená sťažnosť A. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj práva na prerokovanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. mája 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. mája 2005, bol uznaný vinným

zo spáchania trestných činov vydierania, nedovolenej výroby a držby omamnej látky,

psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi, týrania blízkej a zverenej

osoby a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

Na základe záverov uvedených v náleze ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý sa podľa názoru sťažovateľa vzťahuje aj na jeho trestnú vec,

podal 15. apríla 2013 návrh na obnovu konania. Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci

sťažovateľa na 10. december 2013, teda 8 mesiacov po podaní návrhu sťažovateľom, čo je

podľa jeho názoru v takom jednoduchom prípade neprimeraná lehota. Na uvedenom

pojednávaní sťažovateľ poukazoval na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Tpj 44/2013 vydané v záujme zjednotenia praxe všeobecných súdov vo veci

posudzovania splnenia podmienok obnovy konania. Okresný súd návrh sťažovateľa

na pojednávaní 10. decembra 2013 uznesením zamietol. Proti predmetnému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) uznesením zo 4. februára 2014 tak, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 10. decembra 2013 zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému

súdu, aby o veci znovu konal a rozhodol. Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie

na 13. máj 2014, ktoré bolo bez udania dôvodu zrušené. Do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté napriek tomu, že nejde o skutkovo

náročnú vec.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že vzhľadom na uvedený postup okresného súdu,

ktorý sa vyznačuje viacerými skutkovými a procesnými nedostatkami, sa naďalej nachádza

v stave právnej neistoty a zotrváva vo výkone trestu odňatia slobody, čím súčasne dochádza

k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukázal na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), ako aj ústavného súdu pri posudzovaní primeranosti doby konania pred

všeobecnými súdmi. Vo vzťahu k trom základným kritériám zohľadňovaným pri hodnotení

zbytočných prieťahov vo veci, ktorými sú povaha veci, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd vo veci postupuje, sťažovateľ uviedol, že jeho vec ani z právneho, ani

z hľadiska skutkového nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, avšak okresný súd svoju

prácu neorganizoval spôsobom, aby mohol vo veci sťažovateľa rozhodnúť v primeranej

lehote, za ktorú nemožno považovať dobu 14 mesiacov.

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo A. F... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2) Okresnému súdu Trnava prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5

konal bez zbytočných prieťahov.

3) A. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- €..., ktoré mu

je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu

ktorých malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

o povolení obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. , , ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie

sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr.

).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že po odvolacom konaní, v rámci ktorého bolo

rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania zrušené

a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, boli vo veci nariadené pojednávania

na 13. máj 2014 a 19. jún 2014 zrušené z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného

sudcu. Ďalšie pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa je nariadené na 18. september 2014.

Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že

využil účinný prostriedok nápravy, ktorým mohol brojiť proti zdĺhavému, teda

„prieťahovému“ postupu súdov v jeho veci/konaní o povolenie obnovy konania. Takýmto

prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“) podaná predsedovi okresného súdu, ako aj krajského súdu. Zároveň

sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu disponoval aj podobným

účinným prostriedkom nápravy podľa

v znení neskorších predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu subsidiarity

postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť podaná ústavnému

súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie ním podanej

sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti ( ).

V závere svojej argumentácie sa ústavnému súdu žiada sťažovateľovi pripomenúť

judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého pri obnove trestného konania

podľa môžu byť práva sťažovateľa podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia o povolení obnovy konania. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu

do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu

na obnovu konania – nie je aplikovateľný v časti týkajúcej sa práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta

dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde

o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného

obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym

rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. ). Inými slovami, právna neistota

sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. mája 2005 právoplatným 12. mája 2005. Až v prípade

právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by teda okresný súd bez

ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval, by už išlo o rozhodovanie o hmotnom práve

a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím,

a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť v časti týkajúcej

sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1

prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote

(m. m. , , , , ).

V dôsledku uvedených skutočností je sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

zjavne neopodstatnená, resp. neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd v tejto jej časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá už po jej predbežnom

prerokovaní, bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o ustanovení právneho zástupcu

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014