Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 356/2014
PDF · 290.51 KB
No categories available
IV. ÚS 356/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
23 CoE 25/2013 a jeho uznesením z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 CoE 25/2013 a jeho uznesením z 29. mája 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je povinným v exekučnom
konaní o vymoženie sumy 497,91 € s príslušenstvom vedenom pod spisovou značkou
sp. zn. EX 78/2000. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol
Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 1 Er 563/2000-51
z 8. novembra 2012 tak, že tento návrh zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 CoE 25/2013-61 z 29. mája 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho „právo
na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote, vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberali mojou námietkou, že exekučné
konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. v platnom znení
(exekučný poriadok) prerušené v dobe od 01. 02. 2001 do 11. 10. 2006 a v rozpore
so zákonom sa v ňom pokračuje.
Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14. 08. 2008 bola predmetná pohľadávka I.
Ch. označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo,
čím došlo k premlčaniu práva na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho
zákonníka.
Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa okresného
súdu vedené od 12. 04. 2000 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku
nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu
zastaviť. K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25. 06. 2013
v prípade CSÁKO proti SR, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003
a skončilo najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konanie označil
za neprimeranú.
Krajský súd v uznesení na strane 2 tvrdí, že dlh podľa ustanovenia § 579 ods. 1
Občianskeho zákonníka nezanikol. K sťažnosti prikladám list I. Ch., ktorý mi zaslal
na adresu môjho pracoviska až po 08. 01. 2001, kedy som sa o pôžičke vôbec dozvedel.
Z uvedeného dôvodu trvám na tom, že ide o dlh výlučne viazaný na moju nebohú manželku.
Nie je tiež pravda, že v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo, pretože na viac ako päť
a pol roka bolo prerušené. S nezákonným prerušením exekučného konania sa vôbec
nezaoberal ani prvostupňový súd a ani súd odvolací.
Na postup okresného súdu a prieťahy v konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke
Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici
porušené bolo.
... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 CoE/25/2013 zo dňa 29. 05. 2013
a uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1 Er/563/2000-51 zo dňa
08. 11. 2012 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho
uplatnenie.
... Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR M. P. 4.500,- € z titulu
nemajetkovej ujmy a 500,- € ako náhradu nákladov výdavkov.
... Exekútorský úrad... je povinný vrátiť celú sumu vo výške 1.898,01 € M. P., zrazenú
z dôchodku sťažovateľa + úroky z omeškania.
... Právnemu zástupcovi sťažovateľa... sa priznáva náhrada trov právneho
zastupovania v sume 223,46 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája 2013
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu nie je totiž zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
z 29. mája 2013. Porušenie označeného základného práva odôvodňuje tým, že predmetné
exekučné konanie malo byť prerušené od 1. februára 2001 do 11. októbra 2006 v rozpore
s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Malo tiež dôjsť k premlčaniu pohľadávky, keďže
v dedičskom konaní bola označená za spornú s tým, že veriteľ si ju neuplatnil na súde.
Sťažovateľ tvrdí, že predmetný dlh bol viazaný výlučne na manželku.
Krajský súd v napadnutom uznesení v prvom rade poukázal na obsah súdneho spisu
a následne na základe § 235 ods. 2 Exekučného poriadku citoval § 57 ods. 1 a 2 a § 37
ods. 1, 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, pričom uviedol
svoje úvahy a právne závery k prerokúvanej veci:
„Ustanovenie § 37 ods. 3 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady, že exekúciu možno
vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako oprávnený
a iba proti tomu, kto je označený ako povinný. Toto zákonné ustanovenie neurčuje
prostriedky, ktoré môže oprávnený označiť či predložiť na preukázanie prechodu práv
a povinností z exekučného titulu. Prechod práv a povinností možno preukázať aj listinou
(napr. osvedčením o dedičstve). K prechodu práv a povinností dochádza na základe
právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností
pôvodného subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia − prichádza do úvahy,
ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých práv
a povinností poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú
na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že predmetom
dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t. j. aj poručiteľove dlhy.
Právna úprava týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa
ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený.
Možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi
prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi
a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo
z ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o delenú zodpovednosť, podľa
ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť
má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič
zodpovedá za každý dlh poručiteľ je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje
rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotou týchto práv. Ak má preto
oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá
po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného
titulu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Ex. por. z poručiteľa na dediča preukázať
rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív
dedičstva uvedený.
V posudzovanej veci mal odvolací súd za preukázané, že pôvodne povinná zomrela...,
teda v priebehu exekučného konania, pričom na základe uznesenia Okresného súdu
Považská Bystrica, č. k. 10 D 979/2006-285 zo dňa 24. 01. 2011 sa schválila dohoda
dedičov, a to tak, že nadobúdateľom dedičstva je M. P. Z uvedeného je zrejmé, že po vydaní
exekučného titulu nastala právna skutočnosť, s ktorou hmotné právo spája prechod práv a
povinností. Predmetné uznesenie preukazuje, že M. P. je dedičom po poručiteľke uvedenej v
exekučnom titule. Okrem toho zároveň preukazuje, že nadobudol celé dedičstvo uvedené v
súpise, čím je osvedčený aj pomer zodpovednosti tohto dediča za dlh poručiteľky. Uvedené
uznesenie je preto treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 4
Ex. por. prechod povinnosti z exekučného titulu z E. P. (pôvodne povinná), na M. P., bez
ohľadu na tom, že v ňom dlh nie je v súpise pasív uvedený.
Z dôvodu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti bol
hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Ex. por. mal odvolací súd za to, že je potrebné uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne správne.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 563/2000-51
z 8. novembra 2012 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V odôvodnení uznesenia
okresný súd poukázal v prvom rade na obsah exekučného spisu, pričom uviedol:
„Zo spisu 1 Ro/203/00 bolo zistené, že veriteľ I. Ch. podal dňa 25. 2. 2000
na Okresný súd Považská Bystrica návrh na vydanie platobného rozkazu,
ktorým sa domáhal, aby bola E. P. ako odporkyňa zaviazaná zaplatiť sumu 15 000,00 Sk
a nahradila súdny poplatok 600.00 Sk a trovy právneho zastúpenia 1 100,00 Sk.
Navrhovateľ v návrhu uviedol, že s odporkyňou uzatvoril Zmluvu o pôžičke
dňa 29. 1. 1999, na základe ktorej jej poskytol pôžičku v sume 15 000,00 Sk a odporkyňa
sa túto zaviazala vrátiť do 31. 12. 1999, čo však neurobila.
Súd vydal dňa 3. 3. 2000 platobný rozkaz č. k. 1 Ro/203/00, ktorým návrhu v plnom
rozsahu vyhovel.
Keďže si odporkyňa platobný rozkaz prevzala dňa 9. 3. 2000 a nepodala
proti nemu odpor, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 24. 3. 2000.
Ďalej súd z exekútorského spisu... EX 78/00 zistil, že potom ako sud poveril súdnu
exekútorku poverením zo dňa 12. 4. 2000 na vykonanie exekúcie na základe návrhu
oprávneného v neprospech pôvodnej povinnej E. P., exekútorka vydala dňa 14. 4. 2000
upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnej doručené do vlastných rúk dňa 19. 4.
2000, o čom svedčí vlastnoručne podpísaná doručenka, nachádzajúca sa na čísle listu
5a spisu, v ktorom bola povinná riadne poučená o možnosti, spôsobe a lehote na podanie
námietok proti začatiu exekúcie. Povinná však námietky proti začatiu exekúcie nepodala ani
dobrovoľne pohľadávku neuhradila, a preto exekútorka pristúpila k nútenému výkonu
exekúcie.
Exekútorka teda vykonala dňa 21. 9. 2000 súpis hnuteľných vecí, a to na betónovú
garáž..., vydala upovedomenie o vykonaní súpisu a exekučný príkaz − predaj hnuteľných
vecí − prefabrikovanej betónovej garáže..., ktoré dokumenty si povinná prevzala dňa
21. 9. 2000, o čom svedčí povinnou podpísaná doručenka na čísle listu 14 spisu EX.
Povinná o vylúčenie hnuteľnej veci z exekúcie nežiadala. Exekútorke odovzdala kľúč
od garáže, nepredložila jej žiadne doklady od nej s tým, že žiadne nemá a uviedla, že garáž
vydražila a je stará okolo 7 a 1 roka. Pri exekúcii predajom uvedenej hnuteľnej veci
exekútorka vychádzala z ceny 20 580,00 Sk určenej znaleckým posudkom č. 179/2000
znalca z odboru stavebníctvo...
Pretože na prvé kolo dražby dňa 19. 1. 2001 sa nedostavil žiadny záujemca,
dňa 1. 2. 2001 sa konala opakovaná dražba, na ktorej bola garáž predaná vydražiteľovi R.
M. podľa § 126 ods. 2 Exekučného poriadku za sumu 13720,- Sk, ktorá predstavuje 2/3-iny
ceny určenej znaleckým posudkom. Exekútorka dosiahnutý výťažok rozvrhla v súlade
s ustanovením § 127 ods. 1 Exekučného poriadku na trovy exekúcie 7 211,50 Sk a zvyšnou
sumou 6 508,50 Sk čiastočne uspokojila pohľadávku oprávneného.
Okrem toho bolo v spise EX zistené, že exekútorka dňa 18. 5. 2000 vydala
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva,
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností a taktiež vydala
exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a exekučný príkaz na predaj
spoluvlastníckych podielov pôvodnej povinnej k nehnuteľnostiam v k. ú. S... Z exekučného
spisu bolo zistené, že k zriadeniu exekučného záložného práva ani k predaju týchto
nehnuteľností nedošlo.
Exekútorka ďalej šetrila platiteľa mzdy a iných príjmov, avšak neúspešne. Ďalej
dňa 11. 10. 2006 prihlásila nárok do dedičského konania.
Z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 10 D 979/2006-285 zo dňa
24. 1. 2011 a oznámenia o úmrtí v exekučnom spise bolo zistené, že povinná zomrela...
Exekútorka prihlásila do dedičského konania po nej nevymoženú pohľadávku
aj s príslušenstvom, avšak pohľadávka nebola v uznesení o vyporiadaní dedičstva uvedená
ako pasívum dedičstva, pretože bola zo strany dediča popretá. Celé dedičstvo v čistej
hodnote 15 345,65 € nadobudol manžel poručiteľky M. P... bez povinnosti výplaty
ustupujúcim dedičom. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 19 CoD 7/2011-300 zo dňa
31. 3. 2011, potvrdil dedičské rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 16. 5. 2011.
Ďalej z exekučného spisu vyplýva, že exekútorka vyčkala na výsledky dedičského
konania po zomrelej povinnej, a po zistení, že celé nadobudol M. P., prešetrila jeho zdroj
príjmu, na základe čoho dňa 11. 6. 2012 vydala príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných
príjmov EX 78/2000-76, a to z jeho výsluhového dôchodku, za účelom vymoženia
zostatku pohľadávky vo výške 269,86 € a exekučným príkazom spis. zn. EX 78/2000-77
zo dňa 11. 6. 2012 prikázala Ministerstvu vnútra SR ako platiteľovi výsluhového dôchodku
po doručení exekučného príkazu zraziť a na účet exekútora poukázať 1/3tinu jeho dôchodku
na vymoženie zostatku pohľadávky vo výške 269,86 €.“
Následne okresný súd uviedol svoje právne závery k prerokúvanej veci:
„Exekučný poriadok ako osobitný predpis v ustanovení § 37 stanovuje, akým
spôsobom dochádza k zmene účastníkov exekučného konania na strane oprávneného alebo
povinného. Tieto ustanovenia treba podľa § 251 ods. 4 O. s. p. aplikovať na prípady zmeny
účastníkov konania v exekúcii, pretože Exekučný poriadok je lex specialis
vo vzťahu k O. s. p. Nemožno teda v tejto veci použiť ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p.
o pripustení zmeny účastníka. Rovnaký záver konštatoval v obdobných prípadoch
aj Krajský súd v Trenčíne v uzneseniach č. k. 5 CoE/108/2008-69 zo dňa 12. 2. 2009,
č. k. 8 CoE/52/2011-22 zo dňa 30. 6. 2011.
Z návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyplýva, že nesúhlasí s tým,
aby exekúcia, ktorá začala pôvodne proti jeho manželke, pokračovala po jej úmrtí proti
nemu, pretože vymáhanú pohľadávku poprel v dedičskom konaní a veriteľ si ju mal uplatniť
proti dedičovi osobitnou žalobou a pohľadávka by mala byť premlčaná.
Exekúciu možno zastaviť len z dôvodov stanovených zákonom...
V tejto veci vymáhaná pohľadávka vznikla titulom nezaplatenej pôžičky, a teda nejde
o dlh, ktorý by bol viazaný výlučne na osobu pôvodnej povinnej, a preto jej úmrtím tento dlh
podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezanikol. Pretože hodnota dedičstva pôvodnej
povinnej, ktoré nadobudol v celom rozsahu dedič M. P., preukázateľne prevyšovala hodnotu
vymáhanej pohľadávky, podľa § 37 ods. 3 a 4 Ex. por. v citovanom znení a § 470 ods. 1
Občianskeho zákonníka vymáhaný dlh v neuhradenej výške prešiel na dediča povinnej M.
P., ktorý vstúpil do procesného postavenia pôvodnej povinnej v exekučnom konaní
a oprávnený môže požadovať uspokojenie neuhradenej pohľadávky aj z dedičovho majetku,
teda aj z jeho dôchodku, a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia k zmene...
na strane povinného došlo priamo zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné vydať
rozhodnutie súdu o zmene na strane účastníka konania.
Judikatúra súdov je už niekoľko rokov ustálená v otázke možnosti vymáhať
exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča dlžníka. Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu ČR spis. zn. 4 Cz 19/68 výkon rozhodnutia možno nariadiť a uskutočniť proti dedičovi
toho, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, ak osoba dediča a rozsah dedičstva
sú preukázané právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva. Najvyšší súd SR v uznesení
spis. zn. 4 MCdo 18/2009 zo dňa 22. 7. 2010 dal za pravdu argumentácii generálneho
prokurátora v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorej aj dlh neprihlásený, resp.
neprejednaný, a teda nezahrnutý do pasív dedičstva prechádza na dedičov priamo zo
zákona podľa zásad uvedených v § 470 Občianskeho zákonníka a exekúciu poručiteľovho
dlhu priznaného exekučným titulom možno vykonať proti dedičom poručiteľa.
V danej veci je podstatné, že oprávnený má exekučný titul, ktorý je vykonateľný
s tým, že právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil dedič do dosiaľ neuspokojenej
povinnosti poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku. Nič na tejto okolnosti nemení ani tá
skutočnosť, že dedič v rámci dedičského konania pohľadávku oprávneného neuznal, poprel.
Popretie pohľadávky má tie právne následky, že táto nemohla byť pojatá ako pasívum do
dedičského rozhodnutia s tým, že jedine pokiaľ by sa nejednalo o pohľadávku priznanú
právoplatným rozhodnutím súdu, bolo by potom povinnosťou oprávneného podľa § 175y O.
s. p. domáhať sa svojho nároku ďalej súdnou cestou. Rovnaký právny názor je obsiahnutý
v uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/42/2009-62 zo dňa 7. 4. 2009. Nie je teda
potrebné, aby sa veriteľ proti dedičovi domáhal zaplatenia už judikovaného dlhu novou
osobitnou žalobou, ako tvrdil povinný. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že takáto žaloba by
musela byť súdom zamietnutá pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods.
3 O. s. p. vzhľadom na totožnosť predmetu konania a totožnosť účastníkov, pretože dedič
je právnym nástupcom poručiteľa (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
4 MCdo 18/2009 zo dňa 22. 7. 2010) a z pohľadu veriteľa by to malo za následok
nemožnosť vymôcť právo priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím.
Z exekučného spisu vyplynulo, že exekútorka pri predaji betónovej garáže patriacej
pôvodnej povinnej vychádzala zo znaleckého posudku. V znaleckom posudku... bola určená
cena prefabrikovanej betónovej garáže na sumu 20 580,00 Sk. Znalecký posudok s určenou
cenou garáže exekútorka doručila pôvodnej povinnej a táto cenu určenú znaleckým
posudkom nenamietala a nepožiadala ani o vylúčenie veci z nehnuteľnosti. Keďže ako
aj vyplýva zo znaleckého posudku garáž nebola evidovaná ako nehnuteľnosť zapísaná v KN,
bola postavená na murovanej podmurovke bez základov na verejnom priestranstve −
parkovisku, teda sa nejednalo o nehnuteľnosť podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a exekútorka správne postupovala pri dražbe ako s hnuteľnou vecou. Keďže prvé kolo
dražby garáže bolo neúspešné, exekútorka správne dražbu opakovala a garáž bola v súlade
s § 126 ods. 2 Ex. por. predaná za 2/3-iny jej ceny. Súd poukazuje na skutočnosť,
že exekútorka predala jednu prefabrikovanú garáž... a nie dve, ako tvrdí povinný.
Predajom tohto majetku povinnej nebola uspokojená celá pohľadávka priznaná
platobným rozkazom vrátane jej príslušenstva a preto exekútorka za účelom vymoženia
neuspokojeného nároku v prospech oprávneného opodstatnene pokračovala vo vykonávaní
exekúcie proti M. P., ktorý zodpovedá za dlhy pôvodnej povinnej do výšky ceny dedičstva,
ktoré nadobudol. Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľky svojím majetkom, ktorý podlieha
exekúcii a je bez významu, kedy majetok nadobudol.
Čo sa týka predaja rodinného domu a motorového vozidla, v exekučnom spis
nie je o ich predaji žiadna zmienka. Súdu z inej rozhodovacej činnosti je známe, že tento
majetok bol predmetom predaja v inej exekúcii.
Pokiaľ povinný argumentoval prieťahmi v exekučnom konaní, súd uvádza,
že v Exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej
by musel súd exekúciu zastaviť.
V tejto veci je vymáhaná pohľadávka, ktorá bola priznaná súdom platobným
rozkazom zo dňa 3. 3. 2000, spis. zn. 1 Ro/203/2000, a ako vyplýva zo spisového materiálu
1 Ro/203/2000 dlh vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka, preto súd námietku premlčania vznesenú povinný preskúmal
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
ustanovuje premlčaciu lehotu v prípade práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu
na dobu desiatich rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Pretože platobný
rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. 3. 2000 a oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie pred uplynutím zákonnej premlčacej body dňa 31. 3. 2000, kedy
došlo opäť k spočívaniu premlčacej doby, a premlčacia doba nezačala znova plynúť ani
úmrtím pôvodnej povinnej, pretože v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo po jej úmrtí
s dedičom, ktorý nadobudol celé dedičstvo, dlh premlčaný nie je a námietka premlčania
bola vznesená bezdôvodne.
Pretože súd nezistil žiaden dôvod v zmysle § 57 ods. 1, ods. 2 Ex. por., pre ktorý
by mala byť exekúcia proti povinnému zastavená, návrh povinného na zastavenie exekúcie
ako nedôvodný zamietol.
Okrem toho súd nie je oprávnený rozhodnúť v exekučnom konaní o nárokoch
povinného, ktoré si na pojednávaní uplatnil titulom údajne spôsobenej škody.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v spojení s okresným
súdom možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru,
podľa ktorého by rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného
súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, malo byť arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského
súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil
svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu
príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,
vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli,
ktoré ustanovenia Exekučného poriadku aplikovali, čo zisťovali, čo považovali
za preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodli.
Krajský súd a okresný súd zhodne uviedli, že zastaviť exekúciu možno len
zo zákonom ustanovených dôvodov (§ 57 Exekučného poriadku). Poukázali na právnu
úpravu prechodu a prevodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu (§ 37 ods. 3 a 4
Exekučného poriadku). Uviedli tiež právny režim relevantný v situácii, keď dlh nie je
prerokovaný, prípadne prihlásený v dedičskom konaní, a dospeli k záveru, že k prechodu
dlhu na dediča dochádza zo zákona, pričom ak nie je dohoda dedičov, ktorá by upravovala
niečo iné, pomer, v akom dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa, určuje hodnota
ich dedičského podielu (§ 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Okresný súd uviedol,
že popretie predmetného dlhu v dedičskom konaní sťažovateľom malo len ten následok,
že tento dlh nebol zahrnutý do pasív v dedičskom rozhodnutí. Vzhľadom na to, že išlo
o judikovaný nárok, neprichádzalo do úvahy, aby oprávnený mal povinnosť opäť uplatniť
tento nárok na súde. Okresný súd sa tiež špecificky vysporiadal s námietkou sťažovateľa
o premlčaní predmetného dlhu, pričom túto námietku považoval za neopodstatnenú.
Konajúce súdy dospeli k záveru, že exekúcia sa vykonáva zákonne, pričom samotné trvanie
tejto exekúcie nemá samo osebe vplyv na jej zákonnosť.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu
ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 29. mája 2013, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, nemá
znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi
(napr. § 37 ods. 1, 3 a 4, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 175y Občianskeho
súdneho poriadku) a hmotnoprávnymi predpismi (napr. § 110 ods. 1, § 470 ods. 2
Občianskeho zákonníka), s tým, že krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným
súdom svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti,
ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája
2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku, Občianskeho
súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Bez väzby na konkrétny postup alebo rozhodnutie štátneho orgánu sťažovateľ
namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable
claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver
a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje
iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného
súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami
dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol ani dospieť k záveru, že by krajský súd mohol porušiť
právo sťažovateľa zaručené v čl. 13 dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom konaní
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „postupom
Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu
v Považskej Bystrici...“.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie
rozhodol okresný súd uznesením z 8. novembra 2012 tak, že tento návrh zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením z 29. mája 2013. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že toto uznesenie
krajského súdu mu bolo doručené 17. júna 2013, pričom v tento deň aj nadobudlo
právoplatnosť.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 12. augusta 2013, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku
čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva jeho
postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014