Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 356/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. mája 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je povinným v exekučnom

konaní o vymoženie sumy 497,91 € s príslušenstvom vedenom pod spisovou značkou

sp. zn. EX 78/2000. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol

Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -51

z 8. novembra 2012 tak, že tento návrh zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením č. k. -61 z 29. mája 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho „právo

na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote, vyplývajúce z

Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberali mojou námietkou, že exekučné

konanie bolo v rozpore s ustanovením v platnom znení

(exekučný poriadok) prerušené v dobe od 01. 02. 2001 do 11. 10. 2006 a v rozpore

so zákonom sa v ňom pokračuje.

Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14. 08. 2008 bola predmetná pohľadávka I.

Ch. označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo,

čím došlo k premlčaniu práva na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho

zákonníka.

Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa okresného

súdu vedené od 12. 04. 2000 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku

nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu

zastaviť. K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25. 06. 2013

v prípade CSÁKO proti SR, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003

a skončilo najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konanie označil

za neprimeranú.

Krajský súd v uznesení na strane 2 tvrdí, že dlh podľa ustanovenia § 579 ods. 1

nezanikol. K sťažnosti prikladám list I. Ch., ktorý mi zaslal

na adresu môjho pracoviska až po 08. 01. 2001, kedy som sa o pôžičke vôbec dozvedel.

Z uvedeného dôvodu trvám na tom, že ide o dlh výlučne viazaný na moju nebohú manželku.

Nie je tiež pravda, že v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo, pretože na viac ako päť

a pol roka bolo prerušené. S nezákonným prerušením exekučného konania sa vôbec

nezaoberal ani prvostupňový súd a ani súd odvolací.

Na postup okresného súdu a prieťahy v konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke

Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1, ods. 4 a v postupom Krajského súdu

v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici

porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 29. 05. 2013

a uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. -51 zo dňa

08. 11. 2012 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho

uplatnenie.

... Za zistené porušenie , 4 a

a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR M. P. 4.500,- € z titulu

nemajetkovej ujmy a 500,- € ako náhradu nákladov výdavkov.

... Exekútorský úrad... je povinný vrátiť celú sumu vo výške 1.898,01 € M. P., zrazenú

z dôchodku sťažovateľa + úroky z omeškania.

... Právnemu zástupcovi sťažovateľa... sa priznáva náhrada trov právneho

zastupovania v sume 223,46 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu nie je totiž zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 4 postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 29. mája 2013. Porušenie označeného základného práva odôvodňuje tým, že predmetné

exekučné konanie malo byť prerušené od 1. februára 2001 do 11. októbra 2006 v rozpore

s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Malo tiež dôjsť k premlčaniu pohľadávky, keďže

v dedičskom konaní bola označená za spornú s tým, že veriteľ si ju neuplatnil na súde.

Sťažovateľ tvrdí, že predmetný dlh bol viazaný výlučne na manželku.

Krajský súd v napadnutom uznesení v prvom rade poukázal na obsah súdneho spisu

a následne na základe § 235 ods. 2 Exekučného poriadku citoval § 57 ods. 1 a 2 a § 37

ods. 1, 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, pričom uviedol

svoje úvahy a právne závery k prerokúvanej veci:

„Ustanovenie § 37 ods. 3 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady, že exekúciu možno

vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako oprávnený

a iba proti tomu, kto je označený ako povinný. Toto zákonné ustanovenie neurčuje

prostriedky, ktoré môže oprávnený označiť či predložiť na preukázanie prechodu práv

a povinností z exekučného titulu. Prechod práv a povinností možno preukázať aj listinou

(napr. osvedčením o dedičstve). K prechodu práv a povinností dochádza na základe

právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností

pôvodného subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia − prichádza do úvahy,

ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých práv

a povinností poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú

na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že predmetom

dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t. j. aj poručiteľove dlhy.

Právna úprava týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa

ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený.

Možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi

prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi

a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo

z ustanovenia . Ide o delenú zodpovednosť, podľa

ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť

má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič

zodpovedá za každý dlh poručiteľ je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje

rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotou týchto práv. Ak má preto

oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá

po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného

titulu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Ex. por. z poručiteľa na dediča preukázať

rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív

dedičstva uvedený.

V posudzovanej veci mal odvolací súd za preukázané, že pôvodne povinná zomrela...,

teda v priebehu exekučného konania, pričom na základe uznesenia Okresného súdu

Považská Bystrica, č. k. -285 zo dňa 24. 01. 2011 sa schválila dohoda

dedičov, a to tak, že nadobúdateľom dedičstva je M. P. Z uvedeného je zrejmé, že po vydaní

exekučného titulu nastala právna skutočnosť, s ktorou hmotné právo spája prechod práv a

povinností. Predmetné uznesenie preukazuje, že M. P. je dedičom po poručiteľke uvedenej v

exekučnom titule. Okrem toho zároveň preukazuje, že nadobudol celé dedičstvo uvedené v

súpise, čím je osvedčený aj pomer zodpovednosti tohto dediča za dlh poručiteľky. Uvedené

uznesenie je preto treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ustanovenia § 37 ods. 4

Ex. por. prechod povinnosti z exekučného titulu z E. P. (pôvodne povinná), na M. P., bez

ohľadu na tom, že v ňom dlh nie je v súpise pasív uvedený.

Z dôvodu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti bol

hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Ex. por. mal odvolací súd za to, že je potrebné uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdiť podľa , ako vecne správne.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -51

z 8. novembra 2012 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V odôvodnení uznesenia

okresný súd poukázal v prvom rade na obsah exekučného spisu, pričom uviedol:

„Zo spisu 1 bolo zistené, že veriteľ I. Ch. podal dňa 25. 2. 2000

na Okresný súd Považská Bystrica návrh na vydanie platobného rozkazu,

ktorým sa domáhal, aby bola E. P. ako odporkyňa zaviazaná zaplatiť sumu 15 000,00 Sk

a nahradila súdny poplatok 600.00 Sk a trovy právneho zastúpenia 1 100,00 Sk.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, že s odporkyňou uzatvoril Zmluvu o pôžičke

dňa 29. 1. 1999, na základe ktorej jej poskytol pôžičku v sume 15 000,00 Sk a odporkyňa

sa túto zaviazala vrátiť do 31. 12. 1999, čo však neurobila.

Súd vydal dňa 3. 3. 2000 platobný rozkaz č. k. , ktorým návrhu v plnom

rozsahu vyhovel.

Keďže si odporkyňa platobný rozkaz prevzala dňa 9. 3. 2000 a nepodala

proti nemu odpor, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

dňa 24. 3. 2000.

Ďalej súd z exekútorského spisu... EX 78/00 zistil, že potom ako sud poveril súdnu

exekútorku poverením zo dňa 12. 4. 2000 na vykonanie exekúcie na základe návrhu

oprávneného v neprospech pôvodnej povinnej E. P., exekútorka vydala dňa 14. 4. 2000

upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnej doručené do vlastných rúk dňa 19. 4.

2000, o čom svedčí vlastnoručne podpísaná doručenka, nachádzajúca sa na čísle listu

5a spisu, v ktorom bola povinná riadne poučená o možnosti, spôsobe a lehote na podanie

námietok proti začatiu exekúcie. Povinná však námietky proti začatiu exekúcie nepodala ani

dobrovoľne pohľadávku neuhradila, a preto exekútorka pristúpila k nútenému výkonu

exekúcie.

Exekútorka teda vykonala dňa 21. 9. 2000 súpis hnuteľných vecí, a to na betónovú

garáž..., vydala upovedomenie o vykonaní súpisu a exekučný príkaz − predaj hnuteľných

vecí − prefabrikovanej betónovej garáže..., ktoré dokumenty si povinná prevzala dňa

21. 9. 2000, o čom svedčí povinnou podpísaná doručenka na čísle listu 14 spisu EX.

Povinná o vylúčenie hnuteľnej veci z exekúcie nežiadala. Exekútorke odovzdala kľúč

od garáže, nepredložila jej žiadne doklady od nej s tým, že žiadne nemá a uviedla, že garáž

vydražila a je stará okolo 7 a 1 roka. Pri exekúcii predajom uvedenej hnuteľnej veci

exekútorka vychádzala z ceny 20 580,00 Sk určenej znaleckým posudkom č. 179/2000

znalca z odboru stavebníctvo...

Pretože na prvé kolo dražby dňa 19. 1. 2001 sa nedostavil žiadny záujemca,

dňa 1. 2. 2001 sa konala opakovaná dražba, na ktorej bola garáž predaná vydražiteľovi R.

M. podľa § 126 ods. 2 Exekučného poriadku za sumu 13720,- Sk, ktorá predstavuje 2/3-iny

ceny určenej znaleckým posudkom. Exekútorka dosiahnutý výťažok rozvrhla v súlade

s ustanovením § 127 ods. 1 Exekučného poriadku na trovy exekúcie 7 211,50 Sk a zvyšnou

sumou 6 508,50 Sk čiastočne uspokojila pohľadávku oprávneného.

Okrem toho bolo v spise EX zistené, že exekútorka dňa 18. 5. 2000 vydala

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva,

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností a taktiež vydala

exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a exekučný príkaz na predaj

spoluvlastníckych podielov pôvodnej povinnej k nehnuteľnostiam v k. ú. S... Z exekučného

spisu bolo zistené, že k zriadeniu exekučného záložného práva ani k predaju týchto

nehnuteľností nedošlo.

Exekútorka ďalej šetrila platiteľa mzdy a iných príjmov, avšak neúspešne. Ďalej

dňa 11. 10. 2006 prihlásila nárok do dedičského konania.

Z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -285 zo dňa

24. 1. 2011 a oznámenia o úmrtí v exekučnom spise bolo zistené, že povinná zomrela...

Exekútorka prihlásila do dedičského konania po nej nevymoženú pohľadávku

aj s príslušenstvom, avšak pohľadávka nebola v uznesení o vyporiadaní dedičstva uvedená

ako pasívum dedičstva, pretože bola zo strany dediča popretá. Celé dedičstvo v čistej

hodnote 15 345,65 € nadobudol manžel poručiteľky M. P... bez povinnosti výplaty

ustupujúcim dedičom. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. -300 zo dňa

31. 3. 2011, potvrdil dedičské rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 16. 5. 2011.

Ďalej z exekučného spisu vyplýva, že exekútorka vyčkala na výsledky dedičského

konania po zomrelej povinnej, a po zistení, že celé nadobudol M. P., prešetrila jeho zdroj

príjmu, na základe čoho dňa 11. 6. 2012 vydala príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných

príjmov EX 78/2000-76, a to z jeho výsluhového dôchodku, za účelom vymoženia

zostatku pohľadávky vo výške 269,86 € a exekučným príkazom spis. zn. EX 78/2000-77

zo dňa 11. 6. 2012 prikázala Ministerstvu vnútra SR ako platiteľovi výsluhového dôchodku

po doručení exekučného príkazu zraziť a na účet exekútora poukázať 1/3tinu jeho dôchodku

na vymoženie zostatku pohľadávky vo výške 269,86 €.“

Následne okresný súd uviedol svoje právne závery k prerokúvanej veci:

„Exekučný poriadok ako osobitný predpis v ustanovení § 37 stanovuje, akým

spôsobom dochádza k zmene účastníkov exekučného konania na strane oprávneného alebo

povinného. Tieto ustanovenia treba podľa aplikovať na prípady zmeny

účastníkov konania v exekúcii, pretože Exekučný poriadok je lex specialis

vo vzťahu k Nemožno teda v tejto veci použiť ustanovenia

o pripustení zmeny účastníka. Rovnaký záver konštatoval v obdobných prípadoch

aj Krajský súd v Trenčíne v uzneseniach č. k. -69 zo dňa 12. 2. 2009,

č. k. -22 zo dňa 30. 6. 2011.

Z návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyplýva, že nesúhlasí s tým,

aby exekúcia, ktorá začala pôvodne proti jeho manželke, pokračovala po jej úmrtí proti

nemu, pretože vymáhanú pohľadávku poprel v dedičskom konaní a veriteľ si ju mal uplatniť

proti dedičovi osobitnou žalobou a pohľadávka by mala byť premlčaná.

Exekúciu možno zastaviť len z dôvodov stanovených zákonom...

V tejto veci vymáhaná pohľadávka vznikla titulom nezaplatenej pôžičky, a teda nejde

o dlh, ktorý by bol viazaný výlučne na osobu pôvodnej povinnej, a preto jej úmrtím tento dlh

podľa nezanikol. Pretože hodnota dedičstva pôvodnej

povinnej, ktoré nadobudol v celom rozsahu dedič M. P., preukázateľne prevyšovala hodnotu

vymáhanej pohľadávky, podľa § 37 ods. 3 a 4 Ex. por. v citovanom znení a § 470 ods. 1

vymáhaný dlh v neuhradenej výške prešiel na dediča povinnej M.

P., ktorý vstúpil do procesného postavenia pôvodnej povinnej v exekučnom konaní

a oprávnený môže požadovať uspokojenie neuhradenej pohľadávky aj z dedičovho majetku,

teda aj z jeho dôchodku, a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia k zmene...

na strane povinného došlo priamo zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné vydať

rozhodnutie súdu o zmene na strane účastníka konania.

Judikatúra súdov je už niekoľko rokov ustálená v otázke možnosti vymáhať

exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča dlžníka. Podľa uznesenia Najvyššieho

súdu ČR spis. zn. výkon rozhodnutia možno nariadiť a uskutočniť proti dedičovi

toho, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, ak osoba dediča a rozsah dedičstva

sú preukázané právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva. Najvyšší súd SR v uznesení

spis. zn. zo dňa 22. 7. 2010 dal za pravdu argumentácii generálneho

prokurátora v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorej aj dlh neprihlásený, resp.

neprejednaný, a teda nezahrnutý do pasív dedičstva prechádza na dedičov priamo zo

zákona podľa zásad uvedených v a exekúciu poručiteľovho

dlhu priznaného exekučným titulom možno vykonať proti dedičom poručiteľa.

V danej veci je podstatné, že oprávnený má exekučný titul, ktorý je vykonateľný

s tým, že právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil dedič do dosiaľ neuspokojenej

povinnosti poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku. Nič na tejto okolnosti nemení ani tá

skutočnosť, že dedič v rámci dedičského konania pohľadávku oprávneného neuznal, poprel.

Popretie pohľadávky má tie právne následky, že táto nemohla byť pojatá ako pasívum do

dedičského rozhodnutia s tým, že jedine pokiaľ by sa nejednalo o pohľadávku priznanú

právoplatným rozhodnutím súdu, bolo by potom povinnosťou oprávneného podľa § 175y O.

s. p. domáhať sa svojho nároku ďalej súdnou cestou. Rovnaký právny názor je obsiahnutý

v uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k. -62 zo dňa 7. 4. 2009. Nie je teda

potrebné, aby sa veriteľ proti dedičovi domáhal zaplatenia už judikovaného dlhu novou

osobitnou žalobou, ako tvrdil povinný. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že takáto žaloba by

musela byť súdom zamietnutá pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods.

3 vzhľadom na totožnosť predmetu konania a totožnosť účastníkov, pretože dedič

je právnym nástupcom poručiteľa (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.

zo dňa 22. 7. 2010) a z pohľadu veriteľa by to malo za následok

nemožnosť vymôcť právo priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím.

Z exekučného spisu vyplynulo, že exekútorka pri predaji betónovej garáže patriacej

pôvodnej povinnej vychádzala zo znaleckého posudku. V znaleckom posudku... bola určená

cena prefabrikovanej betónovej garáže na sumu 20 580,00 Sk. Znalecký posudok s určenou

cenou garáže exekútorka doručila pôvodnej povinnej a táto cenu určenú znaleckým

posudkom nenamietala a nepožiadala ani o vylúčenie veci z nehnuteľnosti. Keďže ako

aj vyplýva zo znaleckého posudku garáž nebola evidovaná ako nehnuteľnosť zapísaná v KN,

bola postavená na murovanej podmurovke bez základov na verejnom priestranstve −

parkovisku, teda sa nejednalo o nehnuteľnosť podľa

a exekútorka správne postupovala pri dražbe ako s hnuteľnou vecou. Keďže prvé kolo

dražby garáže bolo neúspešné, exekútorka správne dražbu opakovala a garáž bola v súlade

s § 126 ods. 2 Ex. por. predaná za 2/3-iny jej ceny. Súd poukazuje na skutočnosť,

že exekútorka predala jednu prefabrikovanú garáž... a nie dve, ako tvrdí povinný.

Predajom tohto majetku povinnej nebola uspokojená celá pohľadávka priznaná

platobným rozkazom vrátane jej príslušenstva a preto exekútorka za účelom vymoženia

neuspokojeného nároku v prospech oprávneného opodstatnene pokračovala vo vykonávaní

exekúcie proti M. P., ktorý zodpovedá za dlhy pôvodnej povinnej do výšky ceny dedičstva,

ktoré nadobudol. Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľky svojím majetkom, ktorý podlieha

exekúcii a je bez významu, kedy majetok nadobudol.

Čo sa týka predaja rodinného domu a motorového vozidla, v exekučnom spis

nie je o ich predaji žiadna zmienka. Súdu z inej rozhodovacej činnosti je známe, že tento

majetok bol predmetom predaja v inej exekúcii.

Pokiaľ povinný argumentoval prieťahmi v exekučnom konaní, súd uvádza,

že v Exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej

by musel súd exekúciu zastaviť.

V tejto veci je vymáhaná pohľadávka, ktorá bola priznaná súdom platobným

rozkazom zo dňa 3. 3. 2000, spis. zn. , a ako vyplýva zo spisového materiálu

1 Ro/203/2000 dlh vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej v zmysle ustanovení

, preto súd námietku premlčania vznesenú povinný preskúmal

podľa ustanovení . Podľa

ustanovuje premlčaciu lehotu v prípade práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu

na dobu desiatich rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Pretože platobný

rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. 3. 2000 a oprávnený podal návrh

na vykonanie exekúcie pred uplynutím zákonnej premlčacej body dňa 31. 3. 2000, kedy

došlo opäť k spočívaniu premlčacej doby, a premlčacia doba nezačala znova plynúť ani

úmrtím pôvodnej povinnej, pretože v exekučnom konaní sa riadne pokračovalo po jej úmrtí

s dedičom, ktorý nadobudol celé dedičstvo, dlh premlčaný nie je a námietka premlčania

bola vznesená bezdôvodne.

Pretože súd nezistil žiaden dôvod v zmysle § 57 ods. 1, ods. 2 Ex. por., pre ktorý

by mala byť exekúcia proti povinnému zastavená, návrh povinného na zastavenie exekúcie

ako nedôvodný zamietol.

Okrem toho súd nie je oprávnený rozhodnúť v exekučnom konaní o nárokoch

povinného, ktoré si na pojednávaní uplatnil titulom údajne spôsobenej škody.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v spojení s okresným

súdom možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru,

podľa ktorého by rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného

súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, malo byť arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského

súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil

svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu

príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,

vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli,

ktoré ustanovenia Exekučného poriadku aplikovali, čo zisťovali, čo považovali

za preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodli.

Krajský súd a okresný súd zhodne uviedli, že zastaviť exekúciu možno len

zo zákonom ustanovených dôvodov (§ 57 Exekučného poriadku). Poukázali na právnu

úpravu prechodu a prevodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu (§ 37 ods. 3 a 4

Exekučného poriadku). Uviedli tiež právny režim relevantný v situácii, keď dlh nie je

prerokovaný, prípadne prihlásený v dedičskom konaní, a dospeli k záveru, že k prechodu

dlhu na dediča dochádza zo zákona, pričom ak nie je dohoda dedičov, ktorá by upravovala

niečo iné, pomer, v akom dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa, určuje hodnota

ich dedičského podielu ( ). Okresný súd uviedol,

že popretie predmetného dlhu v dedičskom konaní sťažovateľom malo len ten následok,

že tento dlh nebol zahrnutý do pasív v dedičskom rozhodnutí. Vzhľadom na to, že išlo

o judikovaný nárok, neprichádzalo do úvahy, aby oprávnený mal povinnosť opäť uplatniť

tento nárok na súde. Okresný súd sa tiež špecificky vysporiadal s námietkou sťažovateľa

o premlčaní predmetného dlhu, pričom túto námietku považoval za neopodstatnenú.

Konajúce súdy dospeli k záveru, že exekúcia sa vykonáva zákonne, pričom samotné trvanie

tejto exekúcie nemá samo osebe vplyv na jej zákonnosť.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu

ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 29. mája 2013, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, nemá

znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi

(napr. § 37 ods. 1, 3 a 4, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 175y Občianskeho

súdneho poriadku) a hmotnoprávnymi predpismi (napr. § 110 ods. 1, § 470 ods. 2

), s tým, že krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným

súdom svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) (, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti,

ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 29. mája

2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku, Občianskeho

súdneho poriadku a krajským súdom ako odvolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Bez väzby na konkrétny postup alebo rozhodnutie štátneho orgánu sťažovateľ

namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable

claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver

a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje

iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného

súdu , , ).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol ani dospieť k záveru, že by krajský súd mohol porušiť

právo sťažovateľa zaručené v čl. 13 dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa „postupom

Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu

v Považskej Bystrici...“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie

rozhodol okresný súd uznesením z 8. novembra 2012 tak, že tento návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením z 29. mája 2013. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že toto uznesenie

krajského súdu mu bolo doručené 17. júna 2013, pričom v tento deň aj nadobudlo

právoplatnosť.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 12. augusta 2013, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku

čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva jeho

postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014