Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-90-2019.pdf
PDF · 154.66 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/90/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX R. P., D.D. U. XXX/XX, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Advokátska kancelária 990 01 Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom 829 48 Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, o zaplatenie 5.078,91 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny 1.677,25 eur, z r u š u j e rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie istiny 1.677,25 eur a v tomto rozsahu o zaplatenie sumy 1.677,25 eur konanie z a s t a v u j e.
II. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018 v zostávajúcej časti (tzn. v rozsahu zamietnutej žaloby o 3.401,66 Eur) p o t v r d z u j e.
III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú (výrok I.) a rozhodol o trovách prvoinštančného konania výrokom II. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval právny a skutkový základ uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5.078,91 eur istiny z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V žalobe žalobca uviedol, že v dedičskej veci po poručiteľovi Q. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX, naposledy bytom J. XXX, bolo na základe poverenia Okresného súdu Veľký Krtíš notárom JUDr. Pavlom Tóthom vydané Osvedčenie o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013, č. k. XD/XXX/XXXX-XX a C../ XXX/XXXX, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 08. 11. 2013, kde sa stal jediným dedičom po poručiteľovi, svojom otcovi. V rámci dedičského konania si žalovaný, ako veriteľ, prihlásil svoju pohľadávku prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. Andrey Cimermanovej, Exekútorský úrad Zvolen pod číslom EX 380/10 zo dňa 09. 09. 2013 vo výške 1.964.77 eur, ktorú dedičia neuznali ani do dôvodu vzniku, ani do výšky. Žalobca zdôraznil v žalobe, že súdny komisár pri výpočte čistej hodnoty dedičstva do výpočtu dlhov nezaradil pohľadávku žalovaného ako veriteľa a preto nebolo prihliadané na toto sporné pasívum. Aj napriek tejto skutočnosti súdna exekútorka JUDr. Andrea Cimermanová vykonávala danú exekúciu na jeho osobu ako povinného, kde by údajne tento dlh mal prejsť na neho v rámci univerzálnej sukcesie. Exekúcia sa vykonala prikázaním pohľadávky z účtu žalobcu v banke vo výške 5.078.91 eur, čím podľa žalobných tvrdení došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu, pretože súdna exekútorka nebola oprávnená vymáhať od žalobcu žiadne finančné prostriedky, nakoľko nedošlo k prechodu dlhu na neho a nikdy sa nestal povinným namiesto poručiteľa. Keďže ako právny nástupca poručiteľa a povinného nikdy neuznal spornú pohľadávku žalovaného, na túto pohľadávku sa v dedičskom konaní neprihliadalo, prejednali sa len nesporné pohľadávky a žalovaný si mal uplatniť svoju pohľadávku v samostatnom konaní. Žalovaný v procesnej obrane žalobcove tvrdenia označil za nedôvodné, poprel, že by došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, tvrdil, že si riadne vymohol svoju pohľadávku v exekučnom konaní. Poukázal na to, že dňa 07. 02. 2008 vydal Okresný súd Veľký Krtíš platobný rozkaz č. k. 7Rob/3/2008-31, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008 a ktorým súd, v spojení s opravným uznesením č. k. 7Rob/3/2008-46 zo dňa 24. 09. 2009, zaviazal spoločne a nerozdielne dlžníkov R. U., Q. H. a I. E. na zaplatenie sumy vo výške 5.894,31 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania vo výške 353,52 eur z titulu neuhradeného záväzku zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2219219 1 02 a stavebnom úvere č. 2219219 4 01 zo dňa 09. 03. 2005. Na základe tohto vykonateľného exekučného titulu podal návrh na začatie exekúcie a pohľadávka priznaná vykonateľným exekučným titulom bola vymáhaná proti povinným 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3Er/88/2010 súdnou exekútorkou JUDr. Andreou Cimermanovou. Proti povinnému Q. H. tak bola v súlade so zákonom na základe poverenia súdu riadne vedená exekúcia. Povinný Q. H. dňa XX. XX. XXXX zomrel, preto si zostatok pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní prihlásil do dedičského konania. Hoci z Osvedčenia o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/ XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX súdneho komisára JUDr. Pavla Tótha vyplýva, že dediči jeho pohľadávku neuznali ani do dôvodu vzniku, ani do výšky, žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nedošlo k prechodu dlhu priznaného exekučným titulom z poručiteľa Q. H. na žalobcu H. H. len z dôvodu, že žalobca nikdy neuznal pohľadávku a v dedičskom konaní sa na ňu neprihliadalo. Žalovaný v procesnej obrane taktiež zdôrazňoval, že na základe exekučného príkazu síce došlo k prikázaniu sumy z účtu žalobcu vo výške 5.078,91 eur v prospech účtu súdneho exekútora, avšak jemu, ako oprávnenému, súdny exekútor poukázal len jediný vklad zo dňa 10. 01. 2017 vo výške 4.104,68 eur, ktorým bol zostatok jeho pohľadávky splatený a zanikla pohľadávka priznaná mu exekučným titulom. Rozdiel sumy 5.078,91 eur a sumy 4.104,68 eur vo výške 974,23 eur predstavujú trovy exekúcie, preto sa žalovaný o sumu 974,23 eur nikdy ani nemohol obohatiť. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 451, § 456, § 458 ods. 1 a § 470 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanoveniami § 33 ods. 1 a § 37 ods. 1, 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný, ako veriteľ, dňa 07. 03. 2005 uzavrel s 1/R. U. ako dlžníkom (stavebným sporiteľom), 2/ I. W. ako spoludlžníkom a ako ďalším dlžníkom a 3/ Z. R. ako ručiteľom Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti dlžníkmi 1/ - 3/ na základe žaloby žalovaného (ako žalobcu) Okresný súd Veľký Krtíš dňa 07. 02. 2008 vydal platobný rozkaz č. k. 7Rob/3/2008-31, ktorým uložil dlžníkom (ako žalovaným) 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške 5.894,31 eur (predtým 177.572,- Sk) s úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (predtým 163.796,80 Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,- Sk). Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008. Okresný súd Veľký Krtíš Opravným uznesením zo dňa 24. septembra 2009 č. k. 7Rob/3/2008-46 opravil výrok platobného rozkazu tak, že žalovaní 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške 5.894,31 eur (177.572,- Sk) s 12,79 % úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (163.796,80 Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,- Sk). Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 11. 2009. Z Osvedčenia o dedičstve notára JUDr. Pavla Tótha ako súdneho komisára zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX tak súd taktiež preukázané, že dedičia pohľadávku veriteľa Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., prihlásenú súdnou exekútorkou JUDr. Andreou Cimermanovou pod EX 380/10 vo výške 1.964,77 eur, neuznali ani do dôvodu vzniku, ani do výšky. Ohľadne vyporiadania dedičstva po poručiteľovi Q. H. uzavreli dedičia dedičskú dohodu, na základe ktorej celé dedičstvo po poručiteľovi nadobudol syn H. H. (žalobca). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku s poukazom na ustanovenie § 470 Občianskeho zákonníka uviedol, že dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. U fyzickej osoby k právnemu nástupníctvu dochádza smrťou poručiteľa, pričom na dediča prechádzajú zásadne všetky práva a povinnosti poručiteľa, neprechádzajú len tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než dedením. Súd konštatoval, že nebolo sporné, že dedičom poručiteľa Q. H., ktorý bol povinným 2/ v exekučnom konaní, vedenom pod sp. zn. Er/88/2010, EX 380/10, je žalobca, ktorý na základe rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve - Osvedčenia o dedičstve notára JUDr. Pavla
Tótha, ako súdneho komisára zo dňa 24.10.2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX nadobudol celé dedičstvo po poručiteľovi. Podľa názoru súdu právna úprava dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa, priznaný právoplatným exekučným titulom zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený, prípadne, ak nebol v dedičskom konaní prejednaný alebo uznaný. Na základe tohto právneho názoru potom tvrdenie žalobcu, že pohľadávku žalovaného nikdy neuznal a preto vymáhanie takejto pohľadávky bolo zo strany žalovaného nezákonné, súd vyhodnotil ako nedôvodné a nesprávne. Ani tvrdenie žalobcu, že by sa mal žalovaný domáhať vydania rozsudku podaním novej žaloby v civilnom procese pre tú istú pohľadávku, ktorú už mal právoplatne priznanú, nepovažoval súd prvej inštancie sa dôvodné, nakoľko by išlo o konanie medzi zhodnými stranami sporu, pretože dedič je právnym nástupcom poručiteľa, teda pôvodného dlžníka a jednalo by sa tak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicata). Súd mal za nesporné, že žalovaný, ako oprávnený, sa dôvodne domáhal proti poručiteľovi Q. H., ako povinnému 2/ v exekučnom konaní, povinnosti zaplatiť mu dlh, ktorý mal priznaný právoplatným exekučným titulom. Z dôvodu, že povinný 2/ zomrel a povinnosť uvedená v exekučnom titule nebola splnená a na základe dohody dedičov dedičstvo nadobudol žalobca, súd uviedol, že v exekučnom konaní mal byť aplikovaný postup podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. V danom konaní došlo k prechodu povinností po začatí exekučného konania, t. j. došlo k hmotnoprávnej zmene po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a potom podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku boli účastníci exekučného konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť túto skutočnosť súdnej exekútorke, toto oznámenie doložiť listinou, ktorá preukazuje prechod povinností, v danom prípade Osvedčením o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX a súdna exekútorka bola povinná podať exekučnému súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania a doručiť ho súdu v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedela. Súd mal o návrhu rozhodnúť do 60 dní od doručenia návrhu uznesením, ktoré sa doručuje exekútorovi, oprávnenému, povinným, označeným v exekučnom titule a tiež žalobcovi, na ktorého povinnosť prešla. Tento postup však nebol dodržaný a pokiaľ nebolo súdom rozhodnuté o pripustení zmeny povinného 2/ Q. H. (na žalobcu H. H. ako povinného 2/) uznesením, žalobca sa nestal povinným v exekučnom konaní. Následne potom súd prvej inštancie zhrnul svoje úvahy a konštatoval, že pokiaľ súdna exekútorka konala so žalobcom ako s povinným 2/ v exekučnom konaní, zodpovedá za ujmu, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu náhrady škody podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, neustanovuje inak. V rámci exekučnej činnosti prichádza do úvahy zodpovednosť exekútora za nezákonné rozhodnutie, ale aj nesprávny úradný postup, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup považuje okrem iných aj porušenie povinnosti súdneho exekútora urobiť úkon v zákonom ustanovenej lehote, jeho nečinnosť pri výkone verejnej moci, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z tohto dôvodu potom súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP na základe zásady úspechu a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením so zreteľom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP a má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Medzi stranami nebolo sporné, že v dedičskej veci po poručiteľovi Q. H., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. XXX, okr. R. P., bolo na základe poverenia Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. Pavlom Tóthom, notárom ako súdnym komisárom, so sídlom Banícka 10, Veľký Krtíš, vydané osvedčenie o dedičstve zo dňa 24.10.2013 sp. zn. XX.XX.XXXX, XXX/XXXX-XX, C..XXX/XXXX, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 08.11.2013, kde sa žalobca stal jediným dedičom po poručiteľovi. V rámci dedičského konania si veriteľ - žalovaný prihlásil svoju pohľadávku súdnym exekútorom JUDr. Andreou Cimmermanovou, Exekútorský úrad Zvolen, Francisciho 1044/6, 960 01 Zvolen, pod číslom EX 380/10 zo dňa 09.09.2013 vo výške 1.964,77 eur, ktorú dedičia neuznali ani čo do dôvodu vzniku, ani čo do výšky. Aj napriek týmto skutočnostiam bol dňa 20.12.2016 vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, kde ako povinný 2/ figuruje žalobca a dňa 21.12.2016 boli tieto finančné prostriedky vo výške 5.078,91 eur poukázané na účet exekútora z účtu žalobcu. Ešte pred vydaním exekučného príkazu sa žalobca aktívne bránil v exekučnom konaní a podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý bol uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Er/88/2010-64 zo dňa 30.06.2016 zamietnutý. Vzhľadom na odvolanie rozhodoval vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ako
súd odvolací, ktorý napadnuté uznesenie zrušil, nakoľko vec sa právoplatne skončila a to vrátením poverenia zo strany súdneho exekútora okresnému súdu, nakoľko pohľadávka veriteľa s príslušenstvom, ako aj trovy exekúcie, boli vymožené. Za pochybenie súdu žalobca pokladá to, že aj napriek tomu, že ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka je citované v rozsudku, súd, žalovaný a ani súdny exekútor neskúmali, aké dlhy a v akej výške dedič - žalobca už hradil a do akej sumy by sa eventuálne mohli uhradiť iné dlhy poručiteľa. V návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, aké dlhy za poručiteľa platil a v akej výške, táto písomnosť je súčasťou exekučného spisu a o tomto návrhu mal vedomosť aj súdny exekútor, ako aj oprávnený, ktorý sa k návrhu na zastavenie exekúcie aj vyjadril. Čistá hodnota dedičstva v zmysle osvedčenia o dedičstve bola v sume 3.401,66 eur po odpočítaní všetkých dlhov, ktoré uhradil za poručiteľa a z danej hodnoty mal žalovaný vychádzať. V prípade, ak boli vymožené finančné prostriedky vo výške 5.078,91 eur, tieto jednoznačne prevyšovali čistú hodnotu dedičstva, resp. zvyšok finančných prostriedkov po odpočítaní už predtým zaplatených dlhov. Je bezpredmetné, aká suma bola v konečnom dôsledku vyplatená priamo žalovanému. V ďalšom texte odvolania žalobca citoval zákonné znenie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platnému ku dňu začatia exekúcie a uviedol, že oprávnený mal vedomosť o úmrtí poručiteľa - dlžníka a svoju pohľadávku si prostredníctvom súdneho exekútora prihlásil do dedičstva a napriek tomu, že oprávnený - žalovaný nikdy od súdu neobdržal rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka, bez právneho dôvodu si ponechal finančné prostriedky od žalobcu. Odvolateľ zdôraznil, že nikdy nebol účastníkom exekučného konania, kde ani nemal žiadnu povinnosť voči súdnemu exekútorovi. Nie je teda zrejmé, prečo podľa názoru súdu nie sú splnené zákonné predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keď preukázateľne prijal finančné prostriedky, tieto si bez právneho dôvodu ponechal a trovy exekútora taktiež hradil žalobca. Pokiaľ súd citoval § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a vyjadril právny názor, že žalobca by si mal uplatniť náhradu škody od súdneho exekútora, nakoľko súdny exekútor konal so žalobcom ako s povinným 2/ v exekučnom konaní, s predmetným názorom žalobca nesúhlasí, nakoľko súdny exekútor koná v mene a v prospech oprávneného a v danej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 13. februára 2013, č.k. II. ÚS 165/2012-45, v ktorom tento vyslovil, že :„Nárok na náhradu škody môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia“. Aj napriek tvrdenej univerzálnej sukcesii ohľadne prechodu dlhov na dediča žalobca tvrdí, že žalovaný v prípade, ak chcel pohľadávku vymáhať od dediča - žalobcu v danej situácii, mal si v osobitnom konaní uplatniť svoje práva, nakoľko aj napriek exekučnému titulu nebol oprávnený si finančné prostriedky ponechať v rámci exekúcie. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.078,91 eur a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že sa v plnej miere stotožňuje s rozsudkom súdu a poukazuje na svoje predošlé vyjadrenia. Žalovaný naďalej zotrváva na názore, že k bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť, nakoľko neboli naplnené predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia. Žalovaný mal voči predchodcovi žalobcu pohľadávku priznanú exekučným titulom, pohľadávka prešla ku dňu smrti na žalobcu na základe univerzálnej sukcesie, pričom žalobca dedičstvo neodmietol a nadobudnutie dedičstva bolo deklarované osvedčením o dedičstve. Veriteľ - žalovaný nemal dôvod podávať akúkoľvek žalobu na plnenie voči žalobcovi, nakoľko súd by takúto žalobu zamietol z dôvodu veci rozhodnutej, keďže súd by rozhodoval o tej istej veci a medzi tými istými osobami (konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Žalovaný mal teda právny dôvod na prijatie peňažného plnenia z dôvodu existencie splatnej pohľadávky priznanej exekučným titulom. Žalovaný opätovne zdôraznil, že sa nemohol obohatiť o sumu 974,23 eur, ktorá predstavuje trovy exekúcie, ktoré prijal súdny exekútor. Táto suma nikdy nebola žalovanému vyplatená a ani nikdy s touto sumou nedisponoval. Chýba tak základný predpoklad na vznik bezdôvodného obohatenia a to majetkový prospech na strane žalovaného ohľadom sumy 974,23 eur. V zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na dediča prešli smrťou poručiteľa, zodpovedajú dedičia do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, z čoho je zrejmé, že žalobca, ako ako dedič, bol zodpovedný za dlhy poručiteľa do ceny nadobudnutého dedičstva 4822,55 eur, pričom žalovaný prijal prostredníctvom súdneho exekútora len sumu 4104,68 eur. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by nemal byť zodpovedný za poručiteľove dlhy minimálne vo výške 4104,68 eur. Civilné konanie je pritom sporovým konaním a súd preto nie je povinný ex offo skúmať, či žalobca už uhradil dlhy poručiteľa a do akej sumy, naopak, je povinnosťou žalobcu uvedené skutočnosti preukázať najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo žalobca neurobil. Čo sa týka postupu súdneho exekútora, žalovaný podotkol, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 41CoE/517/2017 zo dňa 31.01.2018 nepovažoval postup súdneho exekútora za nesprávny a mal za to, že pohľadávka bola riadne vymožená voči žalobcovi. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že ak žalovaný vychádza z premisy, že mal právny titul na prijatie peňažného plnenia z dôvodu existencie splatnej pohľadávky priznanej exekučným titulom z dôvodu univerzálnej sukcesie, jednoznačne je možné uviesť, že chýba právny dôvod na prijatie akýchkoľvek finančných prostriedkov od žalobcu v rámci exekúcie, keďže žalobca nikdy nebol a nemohol byť účastníkom exekučného konania. V danom prípade, ak žalovaný akceptoval stav a prijal finančné prostriedky od osoby, ktorá nebola účastníkom exekučného konania, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, kde získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu. Pokiaľ ide o sumu 974,23 eur, ktorá bola vymožená ako trovy exekútora, žalobca zdôraznil, že nikdy nedal príčinu na exekučné konanie a nie jeho chybou, ale pochybením oprávneného - žalovaného, mu boli aj uvedené finančné prostriedky stiahnuté z účtu. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nepreukázal, že zaplatil za poručiteľa aj iné dlhy, podotkol, že súčasťou spisu bol aj pripojený exekučný spis 3Er/88/2010, z ktorého vyplývajú jednotlivé sumy, ktoré predtým uhradil za poručiteľa, z čoho vyplýva, že námietka nedodržania zásady v rámci koncentrácie konania nie je na mieste. Rovnako tak je zrejmé, že žalovaný preukázateľne vedel o úhrade týchto dlžných súm vzhľadom na to, že k návrhu na zastavenie exekúcie sa sám vyjadroval. Čo sa týka postupu súdneho exekútora, žalovaný len v skratke uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 41CoE/517/2017 zo dňa 31.01.2018 nepovažoval postup súdneho exekútora za nesprávny a mal mať údajne za to, že pohľadávka bola riadne vymožená voči žalobcovi. K uvedenému stanovisku žalobca uviedol, že uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Er/88/2010-64 zo dňa 30.06.2016 zrušil, a to z toho dôvodu, že exekúcia sa medzičasom skončila vymožením pohľadávky. Za zmienku stojí aj fakt, že v označenom uznesení krajského súdu sám odvolací súd neoznačil ako povinného 2./ žalobcu, ale uviedol samotného poručiteľa. Odvolací súd v žiadnom prípade ani vo svojom odôvodnení sa nevyjadroval k správnosti, resp. nesprávnosti postupu súdneho exekútora a ani sa nevyjadroval k tomu, či bola pohľadávka zákonne vymožená. Žalovaný sa taktiež žiadnym spôsobom nevyjadril k meritu veci a to k namietanému porušeniu § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platnému ku dňu začatia exekúcie a taktiež sa nevyjadril k tomu, prečo si ponechal finančné prostriedky aj napriek tomu, že nikdy nedošlo k pripusteniu zmeny účastníkov v exekučnom konaní. V ostatnom v plnom rozsahu zotrváva žalobca na dôvodoch uvedených v odvolaní a zotrváva na odvolacom návrhu.
5. V štádiu odvolacieho konania žalobca podaním datovaným dňa 11.04.2019 adresoval súdu čiastočné späťvzatie žaloby. Uviedol, že dňa 05.04.2019 súdna exekútorka JUDr. Andrea Cimermanová, Exekútorský úrad Zvolen, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 380/10, v ktorom bola poverená na vykonanie exekúcie proti žalobcovi, ako povinnému v prospech žalovaného, doručila žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyjadrenie k žiadosti zo dňa 20.12.2018, v ktorom uviedla, že po opätovnom nahliadnutí a preštudovaní celého exekučného spisu dospela k záveru, že z jej strany došlo pri vyčíslení výšky vymáhaného nárok v exekučnom príkaze zo dňa 20.12.2016 omylom k nesprávnemu uvedeniu vymáhanej sumy, pričom finančný rozdiel predstavuje sumu 1.677,25 eur. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa povinnému ospravedlnila za spôsobenú chybu a poukázala mu na oznámené číslo účtu sumu 1.677,25 eur, ktorá predstavovala rozdiel vo výpočte vymáhanej sumy. Z dôvodu, že žalobcovi bola vrátená táto časť finančných prostriedkov zo strany súdnej exekútorky a keby trval na žalobe v celom rozsahu, došlo by k duplicitnému nároku, z týchto dôvodov vzal žalobca žalobu v rozsahu 1.677,25 eur späť a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil s tým, že naďalej si uplatňuje voči žalovanému nárok - istinu vo výške 3.401,66 eur a trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Pokiaľ sa týka podaného odvolania voči rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018, tak po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca žiada, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.401,66 eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnej výške a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. K čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobca pripojil ako listinný dôkaz potvrdenie banky o pripísaní SEPA platby vo výške 1.677,25 eur na účet žalobcu zo dňa 08.04.2019.
6. Žalovaný na základe výzvy súdu zo dňa 15.04.2019 uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 11.04.2019.
7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario, podľa ustanovenia § 370 ods. 1, 2 a 3 CSP výrokom I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny 1.677,25 eur, zrušil rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie istiny 1.677,25 eur a v tomto rozsahu konanie o zaplatenie sumy 1.677,25 eur zastavil a výrokom II. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
8. Odvolací súd sa v prvom rade procesne vysporiadal s čiastočným späťvzatím žaloby v štádiu odvolacieho konania.
9. Podľa ustanovenia § 370 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
10. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 ods. 3 CSP).
11. Žalobu možno účinne zobrať späť v štádiu odvolacieho konania len za predpokladu, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nenadobudlo právoplatnosť. Účinnosť dispozičného úkonu späťvzatia žaloby žalobcom v tomto štádiu konania je podmienený súhlasom protistrany. Odvolací súd pripustí späťvzatie žaloby (čiastočné späťvzatie žaloby) len za predpokladu, ak došlo k procesne účinnému úkonu o späťvzatí, ako aj (kumulatívne) neexistenciou procesne účinnému nesúhlasu z vážnych dôvodov s takýmto procesným úkonom a so zastavením konania zo strany žalovaného. Žalovaný na základe výzvy súdu zo dňa 15.04.2019 uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 11.04.2019 a boli tak naplnené zákonné predpoklady na to, aby odvolací súd v dôsledku dispozičného úkonu strany sporu - žalobcu, v súlade s ustanovením § 370 ods. 1, 2 a 3 Civilného sporového poriadku pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako to vyplýva z výroku I. tohto rozsudku. 12. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum odvolaním napadnutého rozsudku ohľadom časti nároku, v ktorom konanie zastavené nebolo.
13. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
14. Podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
15. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
16. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
17. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
18. Podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka, smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník.
19. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je ohľadom skutkových tvrdení žalobcu i žalovaného viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku).
20. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody (§ 387 ods. 3 veta posledná CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcu, ako aj tvrdeniami, na ktorých bola postavená procesná obrana žalovaného, v nadväznosti na čiastočné späťvzatie žaloby v štádiu odvolacieho konania, sa stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby, hoci odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledujúce okolnosti :
21. Z obsahu žaloby, ako aj následných procesných vyjadrení žalobcu je zrejmé, že žalobca sa domáhal voči žalovanému nároku na zaplatenie pôvodne sumy 5.078,91 eur s príslušenstvom, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka titulom prijatia plnenia bez právneho dôvodu tým, že tvrdil, že ako jediný dedič po poručiteľovi D. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, nezodpovedá za jeho dlhy a nestal sa právnym nástupcom po svojom predchodcovi, nakoľko v rámci dedičského konania si žalovaný, ako veriteľ, síce prihlásil svoju pohľadávku prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. Andrey Cimermanovej pod číslom EX 380/10 zo dňa 09. 09. 2013 vo výške 1.964.77 eur ako pasívum dedičstva, avšak ktorú dedičia neuznali ani čo do dôvodu vzniku, ani do výšky.
22. Odvolací súd konštatuje, že nebolo sporné, že žalovaný mal voči Q. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorým zomrel dňa XX.XX.XXXX, pohľadávku, ktorej hmotnoprávny základ bola uzatvorená Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere medzi žalovaným, ako veriteľom, zo dňa 07. 03. 2005 s 1/ R. U. ako dlžníkom (stavebným sporiteľom), 2/ Q. H. ako spoludlžníkom a ako ďalším dlžníkom a 3/ I. E. ako ručiteľom. Ďalšou zásadnou skutočnosťou je, že predmetnú pohľadávku, vyplývajúcu z uvedenej zmluvy, má žalovaný judikovanú právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, vydaným voči pôvodným úverovým dlžníkom (teda aj voči Q. H.- otcovi žalobcu). Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti dlžníkmi 1/ - 3/ na základe žaloby žalovaného (ako žalobcu) Okresný súd Veľký Krtíš dňa 07. 02. 2008 vydal platobný rozkaz č. k. 7Rob/3/2008-31, ktorým uložil dlžníkom (ako žalovaným) 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške 5.894,31 eur (predtým 177.572,- Sk) s úrokom z omeškania z istiny 5.437,06 eur (predtým 163.796,80 Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,- Sk). Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008. Okresný súd Veľký Krtíš opravným uznesením zo dňa 24. septembra 2009 č. k. 7Rob/3/2008-46 opravil výrok platobného rozkazu tak, že žalovaní 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške 5.894,31 eur (177.572,- Sk) s 12,79 % úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (163.796,80 Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,- Sk). Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 11. 2009. Žalobca postavil svoj procesný útok a skutkové a právne tvrdenia preukazujúce nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného na tom tvrdení, že podľa jeho názoru ako jediný dedič nevstupuje do právnych vzťahov ako právny nástupca poručiteľa, nakoľko v konkrétnom prípade tým, že v dedičskom konaní pohľadávka žalovaného, ako prihlásené pasívum dedičstva, bola dedičmi neuznaná a nebolo na ňu v rámci dedičského rozhodnutia prihliadané, čím ani podľa mienky žalobcu nedošlo k prechodu dlhu poručiteľa na dediča - žalobcu. S
takýmto názorom a s týmito odvolacími argumentami sa odvolací súd, s poukazom na právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, stotožniť nemôže a nemôže tak priznať odvolacím dôvodom právnu relevanciu.
23. V prvom rade, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyvracia argument odvolateľa, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru ako dedič nevstupuje do právnych vzťahov ako právny nástupca poručiteľa, pokiaľ v dedičskom konaní nebola určitá konkrétna pohľadávka veriteľa poručiteľa prejednaná ako pasívum dedičstva. Z Osvedčenia o dedičstve notára JUDr. Pavla Tótha, ako súdneho komisára, zo dňa 24. 10. 2013, č. k. XD/XXX/XXXX-XX, C..XXX/XXXX, mal odvolací súd preukázané, že došlo k zákonnému dedeniu, pričom ako dedičia po poručiteľovi Q. H. boli povolaní jeho štyria potomkovia (dve dcéry a dvaja synovia), ktorí dedičstvo neodmietli. Súdny komisár - notár vykonal súpis aktív a pasív dedičstva, na základe ktorého stanovil všeobecnú cenu majetku na sumu 4.822,55 eur. Z obsahu predmetného dedičského osvedčenia vyplýva aj to, že bola skutočne prihlásená pohľadávka žalovaného prostredníctvom súdnej exekútorky, ktorá na podklade už vyššie spomínaného platobného rozkazu, ako exekučného titulu, v čase úmrtia poručiteľa už viedla exekučné konanie pod sp. zn. EX 380/2010, v ktorom poručiteľ vystupoval ako povinný 2/. Z osvedčenia o dedičstve je taktiež zrejmé, že túto pohľadávku žalovaného dedičia neuznali ani čo do dôvodu vzniku, ani čo do výšky a notár, ako poverený súdny komisár, na ňu neprihliadol a stanovil čistú hodnotu dedičstva v sume 3.401,66 eur. Ohľadne vyporiadania dedičstva po poručiteľovi Q. H. uzavreli dedičia dedičskú dohodu, na základe ktorej celé dedičstvo po poručiteľovi nadobudol syn H. H. (žalobca). V zmysle právnej úpravy dedič prijatím dedičstva sa stáva univerzálnym sukcesorom do práv a povinností jeho právneho predchodcu - poručiteľa, aj keď je nutné dať za pravdu ďalšiemu argumentu žalobcu, že dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa len do výšky nadobudnutého dedičstva a v zmysle právoplatného dedičského rozhodnutia, čo však sporné v konaní ani nie je. Uvedené však neznamená ( z ničoho takýto právny záver nemožno vyvodiť), že zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa, ako univerzálneho sukcesora do práv a povinností svojho právneho predchodcu, je obmedzená len a výlučne rozsahom pohľadávok uplatnených veriteľmi v dedičskom konaní a teda, nie je správny názor odvolateľa, ktorý sa mylne domnieva, že pokiaľ určitá pohľadávka poručiteľa, zomrelého dlžníka, nebola v dedičskom konaní prejednaná a dedičmi uznaná, dedič za ňu nezodpovedá. Súd, respektíve súdom poverený notár, ako súdny komisár, v dedičskom konaní vyporiadava dedičstvo k stavu v čase smrti poručiteľa, kedy ustaľuje tak výšku aktív, ako aj pasív dedičstva aktuálne ku dňu smrti poručiteľa, vykonáva ich súpis a určuje všeobecnú hodnotu majetku poručiteľa a takto ustálenú masu dedičstva po poručiteľovi následne vyporiada niektorým zo spôsobov upravených v ustanovení § 203 Civilného mimosporového poriadku. Takto zistené údaje aktív a pasív sú potom aj výsledkom vyporiadania dedičstva po poručiteľovi, čo však neznamená, že smrťou dlžníka- poručiteľa, jeho dlh- a teda ďalšie pasíva dedičstva, automaticky zanikajú. Takýto názor by bol v priamom rozpore so zákonným ustanovením § 579 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého smrťou dlžníka dlh nezaniká, ibaže by bol viazaný výlučne na osobu dlžníka - ide o tzv. osobné záväzky, ktoré sú plniteľné výlučne a len osobou dlžníka (napr. vyhotovenie umeleckého diela a podobne), kedy by plnenie inou osobou za dlžníka strácalo sledovaný cieľ, zmysel a účel pôvodného záväzku a nezodpovedalo by obsahu záväzku. O takýto osobný záväzok dlžníka však v danom prípade nejde. Práva a povinnosti zo záväzkových vzťahov, predmetom ktorých bolo peňažné plnenie, smrťou dlžníka zásadne nezanikajú, ale prechádzajú na ich právnych nástupcov, samozrejme, limitované ustanovením § 470 ods. 1 OZ. Preto neobstojí ani námietka odvolateľa, že neprejednaním pohľadávky žalovaného, ako veriteľa poručiteľa, respektíve jej neuznaním, jeho pohľadávka na dediča neprešla, teda ohľadom nej nedošlo k univerzálnej sukcesii dediča do práv a povinností poručiteľa a žalovaný si voči žalobcovi nemohol zákonne nárokovať už žiadne pohľadávky. Odvolací súd zdôrazňuje, že dedičské rozhodnutie je s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadné v tom zmysle, že určuje právne nástupníctvo po poručiteľovi a taktiež limituje zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. V tejto súvislosti odvolací súd koriguje názor žalovaného, že žalobca, ako jediný a univerzálny dedič po poručiteľovi, zodpovedá veriteľom do výšky 4.822,55 eur. Ako už odvoalcí súd konštatoval z obsahu Osvedčenia od dedičstve sp. zn. XD XXX/XXXX - XX, C. XXX/XXXX, uvedená suma bola ustálená ako všeobecná hodnota majetku poručiteľa, avšak dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky čistej hodnoty dedičstva, ktorá bola v danej veci vyčíslená na sumu 3.401,66 eur. Uvedené dedičské rozhodnutie tak limituje a určuje rozsah zodpovednosti žalobcu, ako jediného dediča, za dlhy poručiteľa v rámci univerzálnej sukcesie. Keďže ide o pohľadávku žalovaného, ktorá bola priznaná aj právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, išlo o peňažnú pohľadávku - dlh zomrelého dlžníka, ktorý nebol ku dňu smrti poručiteľa uspokojený a pri zákonnej dikcii, že smrťou dlžníka dlh nezaniká, ale prechádza na jeho právnych nástupcov, je zrejmé,
že aj tento dlh po smrti dlžníka - pôvodného žalovaného 2/ v konaní Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý vydal platobný rozkaz č.k. 7Rob/3/2008-31 zo dňa 07.02.2008, v znení opravného uznesenia č.k. 7Rob 3/2008-46 zo dňa 24.09.2009, prešiel jeho smrťou na dediča - žalobcu a ten za neho zodpovedá do výšky svojho nadobudnutého dedičstva v čistej hodnote 3.401,66 eur. Ohľadom zdôraznenia základného postulátu, že z hľadiska zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa nie je rozhodujúce, v akej výške a dokonca ani či vôbec prihlásil veriteľ svoje pohľadávky do dedičského konania odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 18/2009 zo dňa 22.07.2010, v ktorom táto vyššia súdna autorita uviedla, že „skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Ak preto oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený“. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 356/2014 zo dňa 01.06.2014, ktorý vyslovil, že závery krajského súdu, ktorý vyslovil, že „K prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia - prichádza do úvahy, ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých práv a povinností poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t. j. aj poručiteľove dlhy. Právna úprava týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený. Možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-470> Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol)“, takýto záver súdov a ich argumentáciu možno považovať za dostatočnú a presvedčivú a nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by takéto rozhodnutie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. S poukazom na uvedené závery vyšších súdnych autorít potom celkom zjavne argumenty odvolateľa obsiahnuté v žalobe, že nedošlo k prechodu dlhu poručiteľa na neho a žalobca, hoci jediný dedič, sa nestal jeho právnym nástupcom ohľadom dlhu, ktorý nebol v dedičskom konaní uznaný, právne neobstoja.
24. Odvolací súd pri nutnosti zodpovedať otázku, či došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na úkor žalobcu jeho plnením údajne bez právneho dôvodu konštatuje, že je dôvodná úvaha súdu prvej inštancie obsiahnutá v odôvodnení rozsudku, že celkom zjavne nedošlo k zákonnému postupu v exekučnom konaní, keď po tom, čo došlo k prechodu povinností po začatí exekučného konania, t. j. došlo k hmotnoprávnej zmene po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, v súlade s ustanovením § 37 ods. 3 Exekučného poriadku boli účastníci exekučného konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť túto skutočnosť súdnej exekútorke, toto oznámenie doložiť listinou, ktorá preukazuje prechod povinností, v danom prípade Osvedčením o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX a súdna exekútorka bola povinná podať exekučnému súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania a doručiť ho súdu v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd mal o návrhu rozhodnúť do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Odvolací súd zdôrazňuje, že je síce pravdou, že tento postup nebol dodržaný a pokiaľ nebolo exekučným súdom rozhodnuté o pripustení zmeny povinného 2/ Q. H. (na žalobcu H. H. ako povinného 2/) uznesením, žalobca sa nestal povinným v exekučnom konaní, avšak táto okolnosť z hľadiska merita tejto konkrétnej veci a z hľadiska potreby posúdiť, či došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na úkor žalobcu, nie je zásadná a relevantná. Zásadné je, že pokiaľ prijal žalovaný od žalobcu peňažné prostriedky titulom jeho sukcesie do povinností pôvodného dlžníka, ako poručiteľa žalobcu, ktorý ako jediný dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky nadobudnutého dedičstva, pričom nebolo sporné, že žalovaný mal pohľadávku voči právnemu predchodcovi žalobcu, ktorá bola aj priznaná právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, nemožno konštatovať, že by žalovaný prijal plnenie od žalobcu bez právneho titulu, prípadne, že by prijal plnenie z iného zákonom predpokladaného dôvodu ako majetkový prospech zakladajúci nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ohľadom výšky, do ktorej žalobca zodpovedá za dlhy poručiteľa, je relevantný údaj v dedičskom osvedčení, ktorý už odvolací súd vyššie uviedol a to čistá hodnota dedičstva - vyčíslená v sume 3.401,66 eur. Pokiaľ s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá žalobca veriteľovi poručiteľa výlučne len do tejto sumy a pôvodne v žalobe tvrdil, že mu bola z účtu odpísaná pohľadávka vymáhaná titulom pôvodného dlhu jeho právneho predchodcu až vo výške 5.078,91 eur, pričom aj keby sa zohľadnilo, že žalovanému bola pripísaná z tejto čiastky súdnou exekútorkou len suma 4.104,68 eur, je tak zrejmé, že žaloba by bola v časti plnenia žalobcu v prospech žalovaného nad sumu hodnoty čistého dedičstva - teda nad sumu 3.401,66 eur, dôvodná. Avšak vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v štádiu odvolacieho konania, po pripustení čiastočného späťvzatia žaloby ohľadom sumy 1.677,25 eur, zostal predmetom sporu nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia už len v sume 3.401,66 eur, ktorý zodpovedá presne sume čistej hodnoty nadobudnutého dedičstva žalobcu po jeho právnom predchodcovi. Je zrejmé, že do tejto sumy zodpovedá žalobca za dlhy poručiteľa a pokiaľ plnil v prospech žalovaného peňažný nárok, ktorý mal žalovaný ako veriteľ voči právnemu predchodcovi žalobcu, nebolo to plnenie bez právneho dôvodu a po pripustení čiastočného späťvzatia žaloby v odvolacom konaní už ani plnenie nad rámec dedičskej zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
25. Na základe vyššie uvedených zásadných skutočností tak odvolací súd zdôrazňuje, že nie je dôvodná argumentácia žalobcu, na ktorej postavil právnu dôvodnosť a zákonnosť svojho nároku voči žalovanému, že by plnil ako dedič bez právneho dôvodu a nad rámec svojej zodpovednosti ako dediča v rámci univerzálnej sukcesie do práv a povinností poručiteľa.
26. Odvolací súd prisviedča správnosti záveru súdu prvej inštancie, že neboli preukázané dôvody plnenia žalobcu žalovanému bez právneho dôvodu tak, aby bolo možné konštatovať bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď nárok žalobcu na takom skutkovom a právnom základe, ako bol tvrdený a ustálený v prvoinštančnom konaní, zamietol ako nedôvodný.
27. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol o žalobe výrokom I. boli vecne správne. Rovnako potom, v nadväznosti na procesný úspech jednotlivých strán sporu, súd správne vyhodnotil mieru procesného úspechu tak žalobcu, ako aj žalovaného a postupom podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP priznal žalovanému, ako procesne úspešnej strane sporu, nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
28. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania, po zvážení všetkých relevantných skutočností v nadväznosti na čiastočné späťvzatie žaloby, potom rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I., ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalovanému, ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).