Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 122/2014
PDF · 154.62 KB
No categories available
I. ÚS 122/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti obce Nitrianske Hrnčiarovce, zastúpenej advokátom
JUDr. Romanom Heinrichom, Lombardíniho 22/B, Bratislava, ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo obce Nitrianske Hrnčiarovce na prerokovanie vecí bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006
p o r u š e n é b o l o .
2. Obci Nitrianske Hrnčiarovce p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť obci Nitrianske Hrnčiarovce
trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. Romana Heinricha, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 122/2014-10 z 19. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala viaceré obdobia nečinnosti a nesprávne
procesné postupy okresného súdu, ktoré podľa nej viedli k prieťahom v konaní, ktorého
dĺžka v súčasnosti predstavuje takmer deväť rokov, ktorých dôsledkom je aj nemožnosť
disponovania s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom sporu po tom, ako bolo sťažovateľke
uložené predbežné opatrenie o zákaze nakladania s nimi. Zo spisu vyplýva, že ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.
3. Sťažovateľka v petite návrhu žiadala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, aby
v tejto súvislosti ústavný súd prikázal okresnému súdu v uvedenej veci konať bez
zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia zo strany okresného súdu v sume 340,90 € na účet jej právneho
zástupcu.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
z 25. apríla 2014, doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2014, v ktorom poukazujúc
na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov okrem iného uvádza, že
podľa jeho názoru došlo zo strany sudkyne k procesnému pochybeniu, ktoré sa týkalo
nerozhodnutia o späťvzatí návrhu proti odporcom v 2. až 56. rade, keďže títo odporcovia
boli a sú účastníkmi konania, a to aj napriek tomu, že s nimi nekonala od 26. júna 2007,
kedy bolo predbežné opatrenie odvolacím súdom zrušené a spis bol vrátený Okresnému
súdu Nové Zámky.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
6. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania ústavný súd nepovažoval za potrebné
podrobnejšie sa zaoberať jednotlivými časovými obdobiami nečinnosti okresného súdu či
jeho neefektívnou činnosťou odďaľujúcou právoplatné ukončenie veci.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
a) Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný
súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov
a v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité. V okolnostiach danej
veci, najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania na strane navrhovateľov, ako aj
odporcov ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti, čo však okresný súd
nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania, v akom sa nachádza v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.
b) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa
ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania.
Sťažovateľka je v konaní v procesnom postavení odporkyne v I. rade. Ústavný súd
zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by v súvislosti
s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.
c) Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Z doterajšieho priebehu
napadnutého konania vyplýva, že okresný súd síce konal permanentne, avšak podľa názoru
ústavného súdu nesústredene a neefektívne.
Neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní tak,
ako to ústavný súd už vo svojom náleze vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 194/2013 vyslovil,
vyplýva napríklad zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil
tým, že nerozhodol o späťvzatí časti návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 proti
odporcom v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore
so skutočnosťou konštatoval, že o uvedenom späťvzatí bolo rozhodnuté uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto
uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté iba o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia proti uvedeným odporcom (vrátane sťažovateľky), a nie o späťvzatí návrhu
vo veci samej.
V dôsledku tohto procesného pochybenia okresný súd v ďalšom priebehu nekonal
s uvedenými odporcami ako s účastníkmi napadnutého konania.
11. K odstráneniu uvedeného procesného pochybenia došlo až na základe uznesenia
krajského súdu z 31. augusta 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania bol zrušený
rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009, v spojení s opravným uznesením okresného súdu
zo 14. júna 2010.
Okresný súd v nadväznosti na toto uznesenie krajského súdu uznesením z 25. januára
2013 rozhodol, že nepripúšťa späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade
a zamieta návrh na zastavenie konania v tejto časti. Prijatím tohto uznesenia došlo
k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý potom začal opätovne konať
s odporcami v 2. až 56. rade ako s účastníkmi konania. Ústavný súd považuje za potrebné
v tejto súvislosti dodať, že procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k podstatnému
predĺženiu priebehu napadnutého konania, uznal aj predseda okresného súdu vo vyjadrení
k sťažnosti z 25. apríla 2014. Dňa 30. decembra 2013 vydal krajský súd uznesenie, ktorým
zmenil uznesenie okresného súdu tak, že konanie vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade
zastavil.
12. Z uvedených skutočností vyplýva, že uvedení odporcovia budú okrem iného
v rámci ďalšieho priebehu konania podrobne vypočutí, budú sa zhromažďovať a vykonávať
nové dôkazy, čo zakladá reálny predpoklad, že napadnuté konanie, ktoré ku dňu
meritórneho rozhodovania o sťažnosti trvá už takmer 9 rokov, nebude v dohľadnom čase
právoplatne skončené.
13. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že aj napriek určitej
skutkovej zložitosti konania, spočívajúcej v pomerne veľkom počte jeho účastníkov, nie je
ústavnoprávne akceptovateľné, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani
po takmer 9 rokoch od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010,
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd už rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 194/2013 o príkaze okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov,
v tejto veci to už druhýkrát opakovať nemusel.
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
17. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €
z dôvodov uvedených v sťažnosti. Poukázala tiež na negatívny dopad predbežného
opatrenia, na základe ktorého nemôže s nehnuteľnosťami, ktorých sa spor týka, nakladať,
a teda realizovať vlastnícke právo v plnom rozsahu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
18. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 4 C 110/2006 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,
ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom
advokátom JUDr. Romanom Heinrichom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)
a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 268 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 8,04 €
režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Keďže v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky je advokát
platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky
o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.
Úhrada bola priznaná v celkovej sume 340,90 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014