Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 122/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti obce Nitrianske Hrnčiarovce, zastúpenej advokátom

JUDr. Romanom Heinrichom, Lombardíniho 22/B, Bratislava, ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo obce Nitrianske Hrnčiarovce na prerokovanie vecí bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Obci Nitrianske Hrnčiarovce p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť obci Nitrianske Hrnčiarovce

trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Romana Heinricha, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 19. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala viaceré obdobia nečinnosti a nesprávne

procesné postupy okresného súdu, ktoré podľa nej viedli k prieťahom v konaní, ktorého

dĺžka v súčasnosti predstavuje takmer deväť rokov, ktorých dôsledkom je aj nemožnosť

disponovania s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom sporu po tom, ako bolo sťažovateľke

uložené predbežné opatrenie o zákaze nakladania s nimi. Zo spisu vyplýva, že ku dňu

podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

3. Sťažovateľka v petite návrhu žiadala, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní jej základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, aby

v tejto súvislosti ústavný súd prikázal okresnému súdu v uvedenej veci konať bez

zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia zo strany okresného súdu v sume 340,90 € na účet jej právneho

zástupcu.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

z 25. apríla 2014, doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2014, v ktorom poukazujúc

na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov okrem iného uvádza, že

podľa jeho názoru došlo zo strany sudkyne k procesnému pochybeniu, ktoré sa týkalo

nerozhodnutia o späťvzatí návrhu proti odporcom v 2. až 56. rade, keďže títo odporcovia

boli a sú účastníkmi konania, a to aj napriek tomu, že s nimi nekonala od 26. júna 2007,

kedy bolo predbežné opatrenie odvolacím súdom zrušené a spis bol vrátený Okresnému

súdu Nové Zámky.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

6. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania ústavný súd nepovažoval za potrebné

podrobnejšie sa zaoberať jednotlivými časovými obdobiami nečinnosti okresného súdu či

jeho neefektívnou činnosťou odďaľujúcou právoplatné ukončenie veci.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

a) Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný

súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov

a v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité. V okolnostiach danej

veci, najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania na strane navrhovateľov, ako aj

odporcov ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti, čo však okresný súd

nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania, v akom sa nachádza v čase

rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

b) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania.

Sťažovateľka je v konaní v procesnom postavení odporkyne v I. rade. Ústavný súd

zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by v súvislosti

s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.

c) Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol postup samotného okresného súdu. Z doterajšieho priebehu

napadnutého konania vyplýva, že okresný súd síce konal permanentne, avšak podľa názoru

ústavného súdu nesústredene a neefektívne.

Neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní tak,

ako to ústavný súd už vo svojom náleze vedenom pod sp. zn. vyslovil,

vyplýva napríklad zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil

tým, že nerozhodol o späťvzatí časti návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 proti

odporcom v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore

so skutočnosťou konštatoval, že o uvedenom späťvzatí bolo rozhodnuté uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto

uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté iba o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia proti uvedeným odporcom (vrátane sťažovateľky), a nie o späťvzatí návrhu

vo veci samej.

V dôsledku tohto procesného pochybenia okresný súd v ďalšom priebehu nekonal

s uvedenými odporcami ako s účastníkmi napadnutého konania.

11. K odstráneniu uvedeného procesného pochybenia došlo až na základe uznesenia

krajského súdu z 31. augusta 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania bol zrušený

rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009, v spojení s opravným uznesením okresného súdu

zo 14. júna 2010.

Okresný súd v nadväznosti na toto uznesenie krajského súdu uznesením z 25. januára

2013 rozhodol, že nepripúšťa späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade

a zamieta návrh na zastavenie konania v tejto časti. Prijatím tohto uznesenia došlo

k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý potom začal opätovne konať

s odporcami v 2. až 56. rade ako s účastníkmi konania. Ústavný súd považuje za potrebné

v tejto súvislosti dodať, že procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k podstatnému

predĺženiu priebehu napadnutého konania, uznal aj predseda okresného súdu vo vyjadrení

k sťažnosti z 25. apríla 2014. Dňa 30. decembra 2013 vydal krajský súd uznesenie, ktorým

zmenil uznesenie okresného súdu tak, že konanie vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade

zastavil.

12. Z uvedených skutočností vyplýva, že uvedení odporcovia budú okrem iného

v rámci ďalšieho priebehu konania podrobne vypočutí, budú sa zhromažďovať a vykonávať

nové dôkazy, čo zakladá reálny predpoklad, že napadnuté konanie, ktoré ku dňu

meritórneho rozhodovania o sťažnosti trvá už takmer 9 rokov, nebude v dohľadnom čase

právoplatne skončené.

13. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že aj napriek určitej

skutkovej zložitosti konania, spočívajúcej v pomerne veľkom počte jeho účastníkov, nie je

ústavnoprávne akceptovateľné, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani

po takmer 9 rokoch od jeho začatia (m. m. , ,

).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa dohovoru.

15. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.

o príkaze okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov,

v tejto veci to už druhýkrát opakovať nemusel.

16. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

17. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €

z dôvodov uvedených v sťažnosti. Poukázala tiež na negatívny dopad predbežného

opatrenia, na základe ktorého nemôže s nehnuteľnosťami, ktorých sa spor týka, nakladať,

a teda realizovať vlastnícke právo v plnom rozsahu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

18. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného

pod sp. zn. a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,

ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

19. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom

advokátom JUDr. Romanom Heinrichom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)

a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 268 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 8,04 €

režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Keďže v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky je advokát

platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky

o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.

Úhrada bola priznaná v celkovej sume 340,90 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

20. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014