Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 418/2014
PDF · 173.16 KB
No categories available
III. ÚS 418/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 10423/2013 a sp. zn. Rvp 10424/2013,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II a jeho uznesením sp. zn. 37 Er 2463/2003
z 25. januára 2011 (Rvp 10423/2013 a Rvp 10424/2013) a postupom Krajského súdu
v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. 20 CoE 310/2011 z 8. novembra 2012
(Rvp 10423/2013 a Rvp 10424/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 10423/2013 a sp. zn. Rvp 10424/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 418/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 37 Er 2463/2003 z 25. januára 2011 (Rvp 10423/2013 a Rvp 10424/2013),
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.
20 CoE 310/2011 z 8. novembra 2012 (Rvp 10423/2013 a Rvp 10424/2013).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že v sťažnostiach konkretizovaný dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov,
pohľadávka sťažovateľky voči dlžníkovi sa stala splatná a v nadväznosti na to na základe
splnomocnenia udeleného dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy spísaná splnomocnencom
dlžníka notárska zápisnica, ktorá sa stala exekučným titulom, na podklade ktorej bolo
v prospech sťažovateľky začaté exekučné konanie. V priebehu exekučného konania bolo
označeným uznesením okresného súdu v sťažovateľkou napadnutom konaní rozhodnuté
o zastavení prebiehajúceho exekučného konania z dôvodu neprípustnosti. Krajský súd
na odvolania sťažovateľky svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté uznesenie okresného
súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý
na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu
a postupom a uznesením krajského súdu v označenom konaní, zruší označené uznesenie
okresného súdu a uznesenie krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10423/2013 a sp. zn. Rvp 10424/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ktoré smerujú proti tomu istému rozhodnutiu
okresného a krajského súdu, prihliadajúc na totožnosť sťažovateľky ako účastníka konania
a totožnosť súdov, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K sťažnosti evidovanej pod sp. zn. Rvp 10424/2013 namietajúcej porušenie
označených práv postupom a napadnutým uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaného uznesenia o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K sťažnosti evidovanej pod sp. zn. Rvp 10424/2013 namietajúcej porušenie
označených práv postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich
uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011
z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011
z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, pri akceptovaní právnych
záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože
notárska zápisnica, ako to bolo v tomto prípade, na podklade ktorej bola exekúcia vedená
(resp. navrhnutá), nebola z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie
exekúcie.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o absolútnej neplatnosti
notárskej zápisnice ako exekučného titulu nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť
sa k tomuto právnemu posúdeniu, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho
dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára
2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala
možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie
z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie,
v ktorom sa k tomuto dôvodu vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) k právnym záverom súdu prvého stupňa. Sťažovateľkou uplatnenými
argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery,
pre ktoré vzhliadol napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, čím k porušeniu
označených práv dôjsť nemohlo.
Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnosti
odmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2.3 K sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 10423/2013, ktorou
napádala to isté uznesenie okresného súdu a krajského súdu
Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažovateľka podala viaceré takmer identické
sťažnosti smerujúce proti tomu istému porušiteľovi – okresnému súdu a krajskému súdu,
ktorými napádala totožné uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré sa líšili len
rozsahom namietaného porušenia označených práv (čiastočne sa prekrývali) a čiastočne
rozšírenou argumentáciou. Podobne to bolo aj prípade prerokúvaných sťažností vedených
pod sp. zn. Rvp 10423/2013 a sp. zn. Rvp 10424/2013, ktoré boli doručené ústavnému súdu
v ten istý deň. Ústavný súd preto konštatuje, že z hľadiska poskytnutia materiálnej ochrany
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, berúc do úvahy skutočnosť, že
sťažnosti boli doručené v totožný deň a z tohto dôvodu len evidenčný charakter spisovej
značky udelenej veci pred ústavným súdom, „meritórne“ prerokoval tú sťažnosť
sťažovateľky, ktorá bola svojím rozsahom označených práv širšia, hoci bola evidovaná
na ústavnom súde pod vyšším evidenčným číslom, a to sp. zn. Rvp 10424/2013 (pozri bod
2.1 a 2.2 tohto rozhodnutia), pričom pri druhej sťažnosti dospel k záveru, že je ju potrebné
odmietnuť pre neprípustnosť z dôvodu litispendencie.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 10423/2013,
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti
vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014