Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 367/2014
PDF · 217.99 KB
No categories available
II. ÚS 367/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014
doručená faxom a 10. marca 2014 doplnená predložením originálu sťažnosť P. D., (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra
2010.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Medzi sťažovateľom a P. P., ako súčasným
štatutárnym orgánom (t. j. konateľom) navrhovateľa, došlo začiatkom roku 2001
k vzájomnej dohode o spoločnom podnikaní. Sťažovateľ mal na základe tejto dohody
do spoločného podnikania vložiť celý svoj vtedajší podnik... s tým, že P. P. mal zaplatiť
sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť
jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom P. P. sa mal
na jeho chode podieľať hlavne svojím know-how a kontaktmi v oblasti „kongresovej
turistiky“. Zo strany P. P. bolo v tejto súvislosti navrhnuté odkúpenie 100 % podielu
v existujúcej nemeckej obchodnej spoločnosti M., t. j. navrhovateľa, k čomu došlo dňa
23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci dohody
v pomere 50:50. Následne prišlo dňa 07. 12. 2001 k založeniu slovenskej obchodnej
spoločnosti M. S... ktorej jediným spoločníkom bola obchodná spoločnosť M... Práve táto
slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť v zmysle vzájomnej
dohody o spoločnom podnikaní, pričom túto podnikateľskú činnosť viedol sťažovateľ, zatiaľ
čo činnosť spoločnosti M. zabezpečoval zasa fakticky P. P., a to z dôvodu jeho znalosti
nemeckého jazyka. Účtovníctvo spoločnosti M. viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J.,
s ktorou komunikoval výlučne P. P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné
doklady týkajúce sa spoločnosti M. S.
Medzi obchodnými spoločnosťami M. a M. S. bol dojednaný osobitný systém
vzájomnej fakturácie zákazníkov, ktorý zvýhodňoval spoločnosť M., t. j. navrhovateľa.
V dôsledku nerovnovážnych finančných tokoch spôsobených dohodnutým systémom
fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov spoločnosti
M. S., následkom čoho bol nútený sťažovateľ ako jej vtedajší konateľ pristúpiť
k tzv. krátkodobej finančnej výpomoci v prospech spoločnosti M. S. zo strany spoločnosti
M., a to priamym výberom finančných prostriedkov z bankového účtu tejto spoločnosti,
pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď z účtu
spoločnosti M. vybral sumu v celkovej výške 24.739,50 EUR (v zmysle vtedajšieho
menového kurzu k slovenskej korune). V priebehu druhej polovice roka 2003 sa však
ukázalo, že spoločné podnikanie prostredníctvom dvoch personálne a majetkovo
prepojených spoločností neprináša obojstranne uspokojivé výsledky, keďže P. P. nedokázal
uskutočniť predpokladané kongresy, na čo následne doplácala celá spoločnosť M.
V dôsledku nesplnenia očakávaní zo spoločného podnikania pristúpili teda obaja vtedajší
spoločníci obchodnej spoločnosti M. k vzájomnej dohode, ktorá mala zabezpečiť
osamostatnenie oboch prepojených spoločností formou zmlúv o prevode obchodných
podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ si ponechal 100 % obchodný podiel
v spoločnosti M. S. a P. P. sa stal 100 % vlastníkom spoločnosti M.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, spoločnosť M., v ktorej je 100 %
spoločníkom P. P., pristúpila k podaniu žaloby na sťažovateľa z dôvodu údajného
spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. v zmysle
ust. § 135a ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom ako škodu údajne spôsobenú
spoločnosti M. v žalobe uvádzala celkovú sumu výberov sťažovateľa z účtu spoločnosti,
zrealizovaných v roku 2003.».
Na základe sťažovateľom opísaného skutkového stavu sa obchodná spoločnosť M.
(ďalej len „žalobca“), v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 2/2009
domáhala proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 34 148,44 € s príslušenstvom. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi
sumu 34 148,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo žalovanej
pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti
výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:
„a) porušenie ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, keď prvostupňový súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,
b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP,
c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2
písm. f) OSP, keď sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou, či boli splnené
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 63/2011-510
z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
na základe sťažovateľom podaného dovolania uznesením sp. zn. 4 Obdo 4/2013 z 30. apríla
2013 zrušil predmetný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie
a rozhodnutie.
V zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu krajský súd 26. novembra
2013 doručil sťažovateľovi uznesenie okresného súdu č. k. 28 Cb 93/2005-143
z 31. decembra 2007 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o právomoci“), podľa ktorého je
v právomoci okresného súdu rozhodnúť v danej veci a ktoré nebolo pôvodne sťažovateľovi
zo strany okresného súdu doručované.
Krajský súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cob 165/2013-732
z 3. decembra 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2010 potvrdil ako
vecne správny. Súčasne rozhodol o trovách odvolacieho a prvostupňového konania.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením č. k.
2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 zrušil uznesenie o právomoci podľa § 221 ods. 1
písm. i) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez vecného preskúmania
odvolacích dôvodov sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 165/2013-732
z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756
z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009
z 21. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a
dohovoru z dôvodu, že
„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe
navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne
neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ
opakovane namietal voči viacerým nedostatkom oboch súdnych rozhodnutí...,
b) sa rozhodlo v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí stanovil ďalší postup odvolaciemu súdu,
čo ale tento súd nezohľadnil v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní...,
c) sa nejasne a nezrozumiteľne určila právomoc slovenských všeobecných súdov
rozhodnúť v predmetnej právnej veci...
d) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, nakoľko sú nejasné
a zmätočné a súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne
a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, v odvolaní
i v dovolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak
neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.
Sťažovateľ k dôvodom namietanej nesúladnosti označených rozhodnutí s ústavou,
listinou a dohovorom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedol:
«... výroková časť Rozsudku Krajského súdu, tak ako odznela pri vyhlásení tohto
rozhodnutia... na pojednávaní dňa 03. 12. 2013, nezodpovedá písomnému vyhotoveniu
daného rozhodnutia, ktoré bolo doručené odporcovi. ... vo vyhlásenom výroku Rozsudku
Krajského súdu sa uvádza, že sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy
odvolacieho a dovolacieho konania, pričom v písomnom vyhotovení predmetného
rozhodnutia sa hovorí už iba o priznaní trov odvolacieho konania...
Krajský súd v Bratislave sa ďalej v rámci odôvodnenia Rozhodnutia o právomoci
sám nezaoberal právomocou konať prvostupňového súdu a neprijal v tomto smere žiadne
vlastné závery, iba odkázal... na práve zrušené Uznesenie o právomoci... Keďže pred
podaním tejto ústavnej sťažnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že Uznesenie
o právomoci vydané Okresným súdom Bratislava III zrušil v celom rozsahu, stratilo
relevanciu aj odôvodnenie samotného Rozsudku Krajského súdu, ktoré výslovne odkazovalo
na toto rozhodnutie vo veci právomoci slovenských súdov. V zmysle uvedeného teda
považujeme Rozsudok Krajského súdu za zmätočný a nepreskúmateľný, keďže odkazuje
na neexistujúce rozhodnutie iného súdu nižšieho stupňa...
Krajský súd v Bratislave taktiež stále náležite nezdôvodnil, prečo nevykonal dôkaz
navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého by
zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe ktorých bola
vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...
Postupom súdov v prvostupňovom a druhostupňovom konaní prišlo k porušeniu
zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského
súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu
finančných prostriedkov zo strany sťažovateľa, a nie aj predložené účtovné doklady
spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...
Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave,
nebolo ďalej preukázané porušenie zákonných povinnosti zo strany sťažovateľa ako
vtedajšieho konateľa spoločnosti M... Napriek tomu, že sťažovateľ od začiatku konania
namietal, že neporušil žiadnu zákonnú povinnosť podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, súdy sa jeho námietkami vôbec nezaoberali... Krajský súd v Bratislave
neodôvodnil, prečo pri sťažovateľovi nie sú naplnené liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a
ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom túto otázku mal Krajský súd v Bratislave na základe
Odvolania i neskoršieho Uznesenia NS SR podrobne preskúmať...
K otázke samotnej výške škody sťažovateľ opakovane uvádzal, že nakoľko suma
finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa,
predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu
34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma
škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR,
a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...
Sťažovateľ predložil počas odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave súdne
rozhodnutia (najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1 Obo 16/2008), z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktoré z označených
a predložených dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento
konal v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Sťažovateľ predložil Krajskému súdu
v Bratislave taktiež viacero listinných dôkazov (napr. faktúry č...), z ktorých vyplývalo, že
konal za spoločnosť M. v dobrej viere a v jej záujme... Krajský súd v Bratislave komplexne
neskúmal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 135a ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka, namietanú sťažovateľom, pričom sa uspokojil s prevzatím tvrdení
navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu týkajúcich sa právneho posúdenia danej
veci...»
Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces P. D., garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2013,
sp. zn. 2Cob/165/2013-732, v spojení v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 15. 01. 2014, sp. zn. 2Cob/313/2013-756, a s rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28Cb/2/2009-376, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2013, sp. zn. 2Cob/165/2013-
732, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 01. 2014, sp. zn. 2Cob/313/2013-
756, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28Cb/2/2009-
376, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinné spoločne
a nerozdielne nahradiť P. D. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.203,08 EUR, a to
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.
28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku
krajského súdu podal sťažovateľ 7. februára 2014 dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f)
a § 238 ods. 2 OSP, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako
dovolací súd nerozhodol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných
princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53, 54).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.
2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014, ústavný súd konštatuje, že
uvedeným uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o právomoci podľa §
221 ods. 1 písm. i) OSP ako nadbytočné. Krajský súd viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu v namietanom uznesení konštatoval, že okresný súd vydal uznesenie o
právomoci nadbytočne, pretože s otázkou namietanej právomoci okresného súdu sa mal
vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej. Uvedený nedostatok krajský
súd odstránil tým, že rozsudkom č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 vo veci
opätovne rozhodol, pričom v jeho odôvodnení sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa
týkajúcou sa právomoci okresného súdu konať v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť,
že sťažovateľ podal proti rozsudku č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 dovolanie,
v ktorom okrem iného namietal aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s uvedenou
námietkou, otázka namietanej právomoci okresného súdu bude predmetom dovolacieho
konania.
Navyše, ak bol sťažovateľ toho názoru, že mu namietaným uznesením krajského
súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (v dôsledku vecného neprerokovania
odvolania), mal možnosť podať proti nemu dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.
Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho
sa o niektorý z dôvodov uvedených v § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo
znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu (bez ohľadu
na povahu a predmet konania), ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád uvedených
v tomto ustanovení (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08).
Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,
v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom
vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi
(podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade
so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú
právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade
ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
oprávnený vo veci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti tak, ako to vyplýva
z výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, ako aj o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014