Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 367/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. z 21. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014

doručená faxom a 10. marca 2014 doplnená predložením originálu sťažnosť P. D., (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. októbra

2010.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Medzi sťažovateľom a P. P., ako súčasným

štatutárnym orgánom (t. j. konateľom) navrhovateľa, došlo začiatkom roku 2001

k vzájomnej dohode o spoločnom podnikaní. Sťažovateľ mal na základe tejto dohody

do spoločného podnikania vložiť celý svoj vtedajší podnik... s tým, že P. P. mal zaplatiť

sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť

jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom P. P. sa mal

na jeho chode podieľať hlavne svojím know-how a kontaktmi v oblasti „kongresovej

turistiky“. Zo strany P. P. bolo v tejto súvislosti navrhnuté odkúpenie 100 % podielu

v existujúcej nemeckej obchodnej spoločnosti M., t. j. navrhovateľa, k čomu došlo dňa

23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci dohody

v pomere 50:50. Následne prišlo dňa 07. 12. 2001 k založeniu slovenskej obchodnej

spoločnosti M. S... ktorej jediným spoločníkom bola obchodná spoločnosť M... Práve táto

slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť v zmysle vzájomnej

dohody o spoločnom podnikaní, pričom túto podnikateľskú činnosť viedol sťažovateľ, zatiaľ

čo činnosť spoločnosti M. zabezpečoval zasa fakticky P. P., a to z dôvodu jeho znalosti

nemeckého jazyka. Účtovníctvo spoločnosti M. viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J.,

s ktorou komunikoval výlučne P. P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné

doklady týkajúce sa spoločnosti M. S.

Medzi obchodnými spoločnosťami M. a M. S. bol dojednaný osobitný systém

vzájomnej fakturácie zákazníkov, ktorý zvýhodňoval spoločnosť M., t. j. navrhovateľa.

V dôsledku nerovnovážnych finančných tokoch spôsobených dohodnutým systémom

fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov spoločnosti

M. S., následkom čoho bol nútený sťažovateľ ako jej vtedajší konateľ pristúpiť

k tzv. krátkodobej finančnej výpomoci v prospech spoločnosti M. S. zo strany spoločnosti

M., a to priamym výberom finančných prostriedkov z bankového účtu tejto spoločnosti,

pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď z účtu

spoločnosti M. vybral sumu v celkovej výške 24.739,50 EUR (v zmysle vtedajšieho

menového kurzu k slovenskej korune). V priebehu druhej polovice roka 2003 sa však

ukázalo, že spoločné podnikanie prostredníctvom dvoch personálne a majetkovo

prepojených spoločností neprináša obojstranne uspokojivé výsledky, keďže P. P. nedokázal

uskutočniť predpokladané kongresy, na čo následne doplácala celá spoločnosť M.

V dôsledku nesplnenia očakávaní zo spoločného podnikania pristúpili teda obaja vtedajší

spoločníci obchodnej spoločnosti M. k vzájomnej dohode, ktorá mala zabezpečiť

osamostatnenie oboch prepojených spoločností formou zmlúv o prevode obchodných

podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ si ponechal 100 % obchodný podiel

v spoločnosti M. S. a P. P. sa stal 100 % vlastníkom spoločnosti M.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, spoločnosť M., v ktorej je 100 %

spoločníkom P. P., pristúpila k podaniu žaloby na sťažovateľa z dôvodu údajného

spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. v zmysle

ust. a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom ako škodu údajne spôsobenú

spoločnosti M. v žalobe uvádzala celkovú sumu výberov sťažovateľa z účtu spoločnosti,

zrealizovaných v roku 2003.».

Na základe sťažovateľom opísaného skutkového stavu sa obchodná spoločnosť M.

(ďalej len „žalobca“), v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhala proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 34 148,44 € s príslušenstvom. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2010 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 34 148,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo žalovanej

pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti

výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:

„a) porušenie ust. , keď prvostupňový súd neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,

b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo

k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. ,

c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2

písm. f) , keď sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou, či boli splnené

predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -510

z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

na základe sťažovateľom podaného dovolania uznesením sp. zn. z 30. apríla

2013 zrušil predmetný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie

a rozhodnutie.

V zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu krajský súd 26. novembra

2013 doručil sťažovateľovi uznesenie okresného súdu č. k. -143

z 31. decembra 2007 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o právomoci“), podľa ktorého je

v právomoci okresného súdu rozhodnúť v danej veci a ktoré nebolo pôvodne sťažovateľovi

zo strany okresného súdu doručované.

Krajský súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -732

z 3. decembra 2013, ktorým rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2010 potvrdil ako

vecne správny. Súčasne rozhodol o trovách odvolacieho a prvostupňového konania.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením č. k.

-756 z 15. januára 2014 zrušil uznesenie o právomoci podľa § 221 ods. 1

písm. i) (ďalej aj „OSP“) bez vecného preskúmania

odvolacích dôvodov sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. -732

z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -756

z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho označených práv podľa , listiny a

dohovoru z dôvodu, že

„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe

navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ

opakovane namietal voči viacerým nedostatkom oboch súdnych rozhodnutí...,

b) sa rozhodlo v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí stanovil ďalší postup odvolaciemu súdu,

čo ale tento súd nezohľadnil v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní...,

c) sa nejasne a nezrozumiteľne určila právomoc slovenských všeobecných súdov

rozhodnúť v predmetnej právnej veci...

d) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, nakoľko sú nejasné

a zmätočné a súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne

a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, v odvolaní

i v dovolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak

neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

Sťažovateľ k dôvodom namietanej nesúladnosti označených rozhodnutí s ,

listinou a dohovorom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedol:

«... výroková časť Rozsudku Krajského súdu, tak ako odznela pri vyhlásení tohto

rozhodnutia... na pojednávaní dňa 03. 12. 2013, nezodpovedá písomnému vyhotoveniu

daného rozhodnutia, ktoré bolo doručené odporcovi. ... vo vyhlásenom výroku Rozsudku

Krajského súdu sa uvádza, že sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy

odvolacieho a dovolacieho konania, pričom v písomnom vyhotovení predmetného

rozhodnutia sa hovorí už iba o priznaní trov odvolacieho konania...

Krajský súd v Bratislave sa ďalej v rámci odôvodnenia Rozhodnutia o právomoci

sám nezaoberal právomocou konať prvostupňového súdu a neprijal v tomto smere žiadne

vlastné závery, iba odkázal... na práve zrušené Uznesenie o právomoci... Keďže pred

podaním tejto ústavnej sťažnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že Uznesenie

o právomoci vydané Okresným súdom Bratislava III zrušil v celom rozsahu, stratilo

relevanciu aj odôvodnenie samotného Rozsudku Krajského súdu, ktoré výslovne odkazovalo

na toto rozhodnutie vo veci právomoci slovenských súdov. V zmysle uvedeného teda

považujeme Rozsudok Krajského súdu za zmätočný a nepreskúmateľný, keďže odkazuje

na neexistujúce rozhodnutie iného súdu nižšieho stupňa...

Krajský súd v Bratislave taktiež stále náležite nezdôvodnil, prečo nevykonal dôkaz

navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého by

zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe ktorých bola

vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...

Postupom súdov v prvostupňovom a druhostupňovom konaní prišlo k porušeniu

zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského

súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu

finančných prostriedkov zo strany sťažovateľa, a nie aj predložené účtovné doklady

spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...

Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave,

nebolo ďalej preukázané porušenie zákonných povinnosti zo strany sťažovateľa ako

vtedajšieho konateľa spoločnosti M... Napriek tomu, že sťažovateľ od začiatku konania

namietal, že neporušil žiadnu zákonnú povinnosť podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka, súdy sa jeho námietkami vôbec nezaoberali... Krajský súd v Bratislave

neodôvodnil, prečo pri sťažovateľovi nie sú naplnené liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a

ods. 3 , pričom túto otázku mal Krajský súd v Bratislave na základe

Odvolania i neskoršieho Uznesenia NS SR podrobne preskúmať...

K otázke samotnej výške škody sťažovateľ opakovane uvádzal, že nakoľko suma

finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa,

predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu

34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma

škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR,

a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...

Sťažovateľ predložil počas odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave súdne

rozhodnutia (najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

), z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2

, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktoré z označených

a predložených dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento

konal v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Sťažovateľ predložil Krajskému súdu

v Bratislave taktiež viacero listinných dôkazov (napr. faktúry č...), z ktorých vyplývalo, že

konal za spoločnosť M. v dobrej viere a v jej záujme... Krajský súd v Bratislave komplexne

neskúmal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 135a ods. 1 a 2

, namietanú sťažovateľom, pričom sa uspokojil s prevzatím tvrdení

navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu týkajúcich sa právneho posúdenia danej

veci...»

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces P. D., garantované čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2013,

sp. zn. -732, v spojení v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 15. 01. 2014, sp. zn. -756, a s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. -376, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2013, sp. zn. 2Cob/165/2013-

732, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 01. 2014, sp. zn. 2Cob/313/2013-

756, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28Cb/2/2009-

376, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinné spoločne

a nerozdielne nahradiť P. D. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.203,08 EUR, a to

do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -732 z 3. decembra 2013 v spojení

s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2010.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-732 z 3. decembra 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2010

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku

krajského súdu podal sťažovateľ 7. februára 2014 dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f)

a , o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako

dovolací súd nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem (). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká

republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho

body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.

-756 z 15. januára 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu č. k. -756 z 15. januára 2014, ústavný súd konštatuje, že

uvedeným uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o právomoci podľa §

221 ods. 1 písm. i) ako nadbytočné. Krajský súd viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu v namietanom uznesení konštatoval, že okresný súd vydal uznesenie o

právomoci nadbytočne, pretože s otázkou namietanej právomoci okresného súdu sa mal

vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej. Uvedený nedostatok krajský

súd odstránil tým, že rozsudkom č. k. -732 z 3. decembra 2013 vo veci

opätovne rozhodol, pričom v jeho odôvodnení sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa právomoci okresného súdu konať v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť,

že sťažovateľ podal proti rozsudku č. k. -732 z 3. decembra 2013 dovolanie,

v ktorom okrem iného namietal aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s uvedenou

námietkou, otázka namietanej právomoci okresného súdu bude predmetom dovolacieho

konania.

Navyše, ak bol sťažovateľ toho názoru, že mu namietaným uznesením krajského

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (v dôsledku vecného neprerokovania

odvolania), mal možnosť podať proti nemu dovolanie z dôvodu podľa .

Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho

sa o niektorý z dôvodov uvedených v je založená na princípe univerzality, čo

znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu (bez ohľadu

na povahu a predmet konania), ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád uvedených

v tomto ustanovení (, , ).

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi

(podobne napr. , , ). Ak všeobecný súd v súlade

so všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú

právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade

ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v nie je

oprávnený vo veci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti tak, ako to vyplýva

z výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, ako aj o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014