Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 780/2015
PDF · 117.22 KB
No categories available
II. ÚS 780/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Levrincom PhD.,
Advokátska kancelária BAKO JANČIAR LEVRINC – advokáti, s. r. o., J. Kozáčeka 13E,
Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 1112/2014-597 z 25. júna 2015
a rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 4 C 86/2012-547 z 28. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 Co 1112/2014-597 z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 86/2012-547
z 28. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“; spolu ďalej len „napadnuté
rozsudky“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vedie s navrhovateľmi (1 až 3) spor o určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti.
Rozsudkom okresného súdu bolo určené, že navrhovatelia sú vlastníkmi
nehnuteľností vedených Správou katastra v Brezne pre katastrálne územie Brezno tak, ako
je bližšie špecifikované vo výroku rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.
Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdený.
Proti napadnutým rozsudkom podala sťažovateľka 25. augusta 2015 na Najvyššom
súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie, o ktorom nebolo do dňa
doručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.
„Sťažovateľka sa teda z dôvodu právnej istoty v zákonnej dvojmesačnej lehote
od právoplatnosti napadnutých rozsudkov domáha ochrany svojich základných práv
a slobôd súčasne aj podaním tejto ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal toto uznesenie:
„Senát Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľky: ,
, trvale bytom , SR, štátna občianka
SR, prijíma na ďalšie konanie.“
a tento nález:
„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 46 ods. 1,
Článku 47 ods. 2, ods. 3 a Článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25.06.2015, č. k. 15Co/1112/2014 - 597
a Rozsudkom Okresného súdu Brezno zo dňa 28.08.2014, č. k. 4C 86/2012 - 547, porušené
bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
zo dňa 25.06.2015, č. k. 15Co/1112/2014 - 597 a Rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa
28.08.2014, č. k. 4C 86/2012 - 547, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Brezne na
ďalšie konanie a rozhodnutie.“
V ďalšom sťažovateľka navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutých rozsudkov
a žiadala náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietaným rozsudkom podala sťažovateľka
25. augusta 2015 v zmysle ustanovenia § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok dovolanie.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu (m. m. II. ÚS 367/2014).
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných
princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53, 54).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015