Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 401/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť E. C., zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Jánským, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a rozsudkom

Okresného súdu Nitra č. k. -209 zo 17. apríla 2013 a rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. -263 z 25. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2013 prostredníctvom telefaxu s doplnením prostredníctvom poštovej prepravy

23. decembra 2013 doručená sťažnosť E. C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) č. k.

-209 zo 17. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -263

z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

«Dňa 17. 4. 2013 rozhodol Okresný súd v Nitre Rozsudkom, sp. zn. 26P/139/2011-

209, ktorým zmenil Rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. -298 zo dňa 29. 6. 2010

v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -378 zo dňa 2. 12. 2010

v časti úpravy styku otca s maloletým M. C. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým

telefonicky každú nedeľu kalendárneho týždňa v čase od 18.30 hod do 19.00 hod

a prostredníctvom internetovej komunikácie – Skype každú stredu kalendárneho týždňa

v čase od 18.30 hod do 19.00 hod...

Proti uvedenému Rozsudku podal sťažovateľ dňa 2. 5. 2013 odvolanie, v ktorom

opakovane namietal účelové tvrdenia matky, ktoré nemožno za žiadnych okolností

považovať za preukázané. Okrem toho sťažovateľ poukazoval najmä na príliš upäté

posudzovanie súdu, ktorý svoje rozhodnutie v podstate opiera iba o závery znaleckého

dokazovania, avšak bez posúdenia širších súvislostí...

Podľa názoru sťažovateľa bolo totiž v konaní okrem iného porušené právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces v zmysle Čl. 46 SR,

vyplývajúce aj z Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej iba ako

„Dohovor“)...

V nadväznosti na uvedené ako aj na citované ustanovenia poukazujem

na bezprecedentné porušenia práv sťažovateľa, ktorému bol zakázaný osobný styk s jeho

synom. Pritom bolo nadovšetku pochybnosť preukázané, že sťažovateľ je pre maloletého

prirodzenou autoritou, tento ho akceptuje ako rodiča bez najmenšej známky strachu z jeho

osoby. Pokiaľ by sme chceli zjednodušiť rétoriku znaleckého dokazovania, je možno vzťah

sťažovateľa so svojim synom označiť ako priam príkladný!...

Rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu je tak

potrebné označiť ako rozhodnutie, ktoré absolútne žiadnym spôsobom nekorešponduje

so skutkovým stavom, pričom je sťažovateľovi odopierané rodičovské právo, ktorého sa

domáha. Podľa môjho názoru ide až o absurdné rozhodnutie najmä v dnešných pomeroch,

kedy súdy v niektorých prípadoch doslova nútia rodičov, aby sa aspoň čiastočne starali

o svoje deti, a na druhej strane takýmto absurdným spôsobom zamedzia výkonu

rodičovských práv tomu, kto sa k nim hlási a chce ich vykonávať s najväčšou

starostlivosťou.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo E. C. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa Čl. 19 ods. 2 bolo porušené.

2. Základné právo E. C. na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa

Čl. 41 bolo porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 9. 2013, sp. zn.

a Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. -209 sa zrušuje a vec sa

Okresnému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

4. E. C. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR

(slovom desať tisíc euro), ktoré sú Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre

spoločne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy konania, a to na účet advokáta, JUDr. Martina Jánského, so sídlom

v Nitre, Štúrova 13, PSČ 949 01, č. ú. 0871483001/5600, a to do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a

napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, pričom v odôvodnení sťažnosti

namieta aj porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, avšak v navrhovanom petite sťažnosti sa vyslovenia ich porušenia

nedomáha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého tvrdenia o namietanom porušení iných ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza

len v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného

súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. ,

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd predbežne prerokoval

sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41

.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona,

pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí a mladistvých.

1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1

rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -209 zo 17. apríla 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z už uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , , , )

a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -263 z 25. septembra 2013

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd ešte pred preskúmaním opodstatnenosti tejto časti sťažnosti považuje

za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej s odkazom na svoje

ústavné postavenie opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„... Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku len podčiarkuje, že ani

odvolací súd nespochybňuje právo otca mal. M. na udržiavanie pravidelných osobných

kontaktov so synom ako jedného z dôležitých atribútov podieľajúcom sa vo všeobecnosti

na zdravom vývine mal. detí nežijúcich spoločne s oboma rodičmi. Toto právo bolo v plnom

rozsahu i súdom rešpektované, keď po prerušení spolužitia rodičov v rámci úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností bol upravený i styk otca s maloletým a to po prvý krát

rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 13. 10. 2009 č. k. -141 (i keď nie

právoplatne) a následne i v rozvodovom konaní rodičov rozsudkom Okresného súdu Nitra

zo dňa 29. 06. 2010 č. k. -298 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre

zo dňa 02. 12. 2010 č. k. -378, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

20. 12. 2010. Označeným rozsudkom otcovi vzniklo oprávnenie stretávať sa s mal. dieťaťom

každý nepárny mesiac a to posledný víkend v danom mesiaci od 17.00 hod. od piatka

do nedele do17.00 hoď., počas letných prázdnin v mesiaci august od 01. 08. od 09.00 hod.

do 15. 08. do 18.00 hod., počas vianočných sviatkov každý párny rok v čase od 25. 12.

od 09.00 hod. do 01. 01. nasledujúceho roka do 18.00 hod. s tým, že si dieťa prevezme

v mieste bydliska maloletého a po ukončení doby styku ho na tom istom mieste riadne a

včas odovzdá matke.

... otec dňa 27. 11. 2011 po skončení určenej doby styku maloletého matke

neodovzdal, zadržiaval ho v Chorvátsku, kde ho zapísal i do základnej školy a k

opätovnému návratu dieťaťa do miesta obvyklého pobytu došlo až dňa 03. 12. 2012 po

predchádzajúcom vydávacom konaní. Zo strany otca tak nešlo o prvý prípad, keď obdobne

už dňa 27. 12. 2008 bez súhlasu a vedomia matky, i keď v tej dobe nebol súdnym

rozhodnutím upravený výkon rodičovských práv a povinností k dieťaťu, mal. M. premiestnil

do Chorvátska, z ktorého dôvodu bolo i uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa

05. 01. 2009 č. k. -11 nariadené predbežné opatrenie, ktorým bola otcovi

uložená povinnosť odovzdať maloletého do starostlivosti matky a až následne v priebehu

výkonu súdneho rozhodnutia bol zabezpečený návrat mal. dieťaťa na územie Slovenska.

Samotný otec vo svojich viacerých vyjadreniach pred súdnymi orgánmi, naposledy i v tomto

konaní na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 28. 06. 2012, neustále prezentuje

odmietanie podrobiť sa rozhodnutiam slovenských súdov, pretože tieto neuznáva...

S ohľadom na uvedené zistenia predmet tohto konania si vyžadoval poznať i vlastný

názor mal. M. na prejednávanú vec, keďže ide o dieťa, ktoré je už schopné s ohľadom

na stupeň svojho vývoja vytvoriť si tomu zodpovedajúci vlastný názor a posúdiť dosah jeho

sa týkajúcich opatrení...

Odvolací súd preto doplnil dokazovanie výsluchom maloletého, ktorý výslovne

uviedol, že sa s otcom stretávať nechce, týchto stretnutí sa bojí z obavy, že ho otec opätovne

zoberie do Chorvátska, čo mu neustále zdôrazňuje i pri ich telefonických rozhovoroch

a na jeho námietky, že s ním ísť nechce, mu otec hovorí, že bude musieť. Ďalej uviedol,

že nevie, či otca má rád, a preto je pre neho postačujúci telefonický a elektronický kontakt

s otcom.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného (aj v spojení s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu, ktorý mal k dispozícii), ústavný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nemožno považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej

svojvôle, pričom sťažovateľova sťažnostná argumentácia v jeho sťažnosti nie je spôsobilá

vyvolať pochybnosti o jeho neudržateľnosti z ústavného hľadiska. Ústavný súd zastáva

názor, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ môže na príslušnom

všeobecnom súde vždy podať návrh na zmenu rozhodnutia, ktoré napadol sťažnosťou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014