Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 401/2014
PDF · 208.61 KB
No categories available
II. ÚS 401/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť E. C., zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Jánským, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Nitra č. k. 26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013 a rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 25 CoP 36/2013-263 z 25. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2013 prostredníctvom telefaxu s doplnením prostredníctvom poštovej prepravy
23. decembra 2013 doručená sťažnosť E. C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) č. k.
26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 CoP 36/2013-263
z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
«Dňa 17. 4. 2013 rozhodol Okresný súd v Nitre Rozsudkom, sp. zn. 26P/139/2011-
209, ktorým zmenil Rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 9C/9/2009-298 zo dňa 29. 6. 2010
v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/157/2010-378 zo dňa 2. 12. 2010
v časti úpravy styku otca s maloletým M. C. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým
telefonicky každú nedeľu kalendárneho týždňa v čase od 18.30 hod do 19.00 hod
a prostredníctvom internetovej komunikácie – Skype každú stredu kalendárneho týždňa
v čase od 18.30 hod do 19.00 hod...
Proti uvedenému Rozsudku podal sťažovateľ dňa 2. 5. 2013 odvolanie, v ktorom
opakovane namietal účelové tvrdenia matky, ktoré nemožno za žiadnych okolností
považovať za preukázané. Okrem toho sťažovateľ poukazoval najmä na príliš upäté
posudzovanie súdu, ktorý svoje rozhodnutie v podstate opiera iba o závery znaleckého
dokazovania, avšak bez posúdenia širších súvislostí...
Podľa názoru sťažovateľa bolo totiž v konaní okrem iného porušené právo
sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces v zmysle Čl. 46 Ústavy SR,
vyplývajúce aj z Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej iba ako
„Dohovor“)...
V nadväznosti na uvedené ako aj na citované ustanovenia poukazujem
na bezprecedentné porušenia práv sťažovateľa, ktorému bol zakázaný osobný styk s jeho
synom. Pritom bolo nadovšetku pochybnosť preukázané, že sťažovateľ je pre maloletého
prirodzenou autoritou, tento ho akceptuje ako rodiča bez najmenšej známky strachu z jeho
osoby. Pokiaľ by sme chceli zjednodušiť rétoriku znaleckého dokazovania, je možno vzťah
sťažovateľa so svojim synom označiť ako priam príkladný!...
Rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu je tak
potrebné označiť ako rozhodnutie, ktoré absolútne žiadnym spôsobom nekorešponduje
so skutkovým stavom, pričom je sťažovateľovi odopierané rodičovské právo, ktorého sa
domáha. Podľa môjho názoru ide až o absurdné rozhodnutie najmä v dnešných pomeroch,
kedy súdy v niektorých prípadoch doslova nútia rodičov, aby sa aspoň čiastočne starali
o svoje deti, a na druhej strane takýmto absurdným spôsobom zamedzia výkonu
rodičovských práv tomu, kto sa k nim hlási a chce ich vykonávať s najväčšou
starostlivosťou.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo E. C. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy bolo porušené.
2. Základné právo E. C. na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa
Čl. 41 Ústavy bolo porušené.
3. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 9. 2013, sp. zn. 25CoP/36/2013
a Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 26P/139/2011-209 sa zrušuje a vec sa
Okresnému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.
4. E. C. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR
(slovom desať tisíc euro), ktoré sú Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre
spoločne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
5. Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre sú povinní uhradiť
sťažovateľovi trovy konania, a to na účet advokáta, JUDr. Martina Jánského, so sídlom
v Nitre, Štúrova 13, PSČ 949 01, č. ú. 0871483001/5600, a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ústavy
napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, pričom v odôvodnení sťažnosti
namieta aj porušenie čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, avšak v navrhovanom petite sťažnosti sa vyslovenia ich porušenia
nedomáha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého tvrdenia o namietanom porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza
len v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04,
II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona,
pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí a mladistvých.
1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1
ústavy rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Z už uvedeného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00)
a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré
neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 25 CoP 36/2013-263 z 25. septembra 2013
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd ešte pred preskúmaním opodstatnenosti tejto časti sťažnosti považuje
za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej s odkazom na svoje
ústavné postavenie opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:
„... Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku len podčiarkuje, že ani
odvolací súd nespochybňuje právo otca mal. M. na udržiavanie pravidelných osobných
kontaktov so synom ako jedného z dôležitých atribútov podieľajúcom sa vo všeobecnosti
na zdravom vývine mal. detí nežijúcich spoločne s oboma rodičmi. Toto právo bolo v plnom
rozsahu i súdom rešpektované, keď po prerušení spolužitia rodičov v rámci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností bol upravený i styk otca s maloletým a to po prvý krát
rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 13. 10. 2009 č. k. 24P/513/2008-141 (i keď nie
právoplatne) a následne i v rozvodovom konaní rodičov rozsudkom Okresného súdu Nitra
zo dňa 29. 06. 2010 č. k. 9C/9/2009-298 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
zo dňa 02. 12. 2010 č. k. 7Co/157/2010-378, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
20. 12. 2010. Označeným rozsudkom otcovi vzniklo oprávnenie stretávať sa s mal. dieťaťom
každý nepárny mesiac a to posledný víkend v danom mesiaci od 17.00 hod. od piatka
do nedele do17.00 hoď., počas letných prázdnin v mesiaci august od 01. 08. od 09.00 hod.
do 15. 08. do 18.00 hod., počas vianočných sviatkov každý párny rok v čase od 25. 12.
od 09.00 hod. do 01. 01. nasledujúceho roka do 18.00 hod. s tým, že si dieťa prevezme
v mieste bydliska maloletého a po ukončení doby styku ho na tom istom mieste riadne a
včas odovzdá matke.
... otec dňa 27. 11. 2011 po skončení určenej doby styku maloletého matke
neodovzdal, zadržiaval ho v Chorvátsku, kde ho zapísal i do základnej školy a k
opätovnému návratu dieťaťa do miesta obvyklého pobytu došlo až dňa 03. 12. 2012 po
predchádzajúcom vydávacom konaní. Zo strany otca tak nešlo o prvý prípad, keď obdobne
už dňa 27. 12. 2008 bez súhlasu a vedomia matky, i keď v tej dobe nebol súdnym
rozhodnutím upravený výkon rodičovských práv a povinností k dieťaťu, mal. M. premiestnil
do Chorvátska, z ktorého dôvodu bolo i uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa
05. 01. 2009 č. k. 24P/513/2008-11 nariadené predbežné opatrenie, ktorým bola otcovi
uložená povinnosť odovzdať maloletého do starostlivosti matky a až následne v priebehu
výkonu súdneho rozhodnutia bol zabezpečený návrat mal. dieťaťa na územie Slovenska.
Samotný otec vo svojich viacerých vyjadreniach pred súdnymi orgánmi, naposledy i v tomto
konaní na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 28. 06. 2012, neustále prezentuje
odmietanie podrobiť sa rozhodnutiam slovenských súdov, pretože tieto neuznáva...
S ohľadom na uvedené zistenia predmet tohto konania si vyžadoval poznať i vlastný
názor mal. M. na prejednávanú vec, keďže ide o dieťa, ktoré je už schopné s ohľadom
na stupeň svojho vývoja vytvoriť si tomu zodpovedajúci vlastný názor a posúdiť dosah jeho
sa týkajúcich opatrení...
Odvolací súd preto doplnil dokazovanie výsluchom maloletého, ktorý výslovne
uviedol, že sa s otcom stretávať nechce, týchto stretnutí sa bojí z obavy, že ho otec opätovne
zoberie do Chorvátska, čo mu neustále zdôrazňuje i pri ich telefonických rozhovoroch
a na jeho námietky, že s ním ísť nechce, mu otec hovorí, že bude musieť. Ďalej uviedol,
že nevie, či otca má rád, a preto je pre neho postačujúci telefonický a elektronický kontakt
s otcom.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného (aj v spojení s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorý mal k dispozícii), ústavný súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nemožno považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej
svojvôle, pričom sťažovateľova sťažnostná argumentácia v jeho sťažnosti nie je spôsobilá
vyvolať pochybnosti o jeho neudržateľnosti z ústavného hľadiska. Ústavný súd zastáva
názor, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv,
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ môže na príslušnom
všeobecnom súde vždy podať návrh na zmenu rozhodnutia, ktoré napadol sťažnosťou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2014