Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)I. ÚS 453/2014
PDF · 283.52 KB
No categories available
I. ÚS 453/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Co 175/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 570/2013
z 29. novembra 2013 a sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1924/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 6 Co 175/2013 z 30. októbra 2013, a to vo vzťahu k postupu
a uzneseniu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6 C 79/2012 zo 7. marca 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), sp. zn. 8 Co 570/2013 z 29. novembra 2013
a sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského
súdu“), a to vo vzťahu k postupu a uzneseniam Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
4 C 227/2012 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 4 C 141/2012 z 15. októbra 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Ružomberok
a Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom
ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom týchto okresných súdov.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej o zamietnutí sťažovateľkou podaných žalôb. Proti
prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov sťažovateľka podala/využila odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, za podanie ktorého ju okresné súdy postupujúc podľa
príslušných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
svojimi napadnutými rozhodnutiami zaviazali na zaplatenie poplatku vo výške 20 €.
Krajský súd na odvolania sťažovateľky rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami
o potvrdení prvostupňových rozhodnutí okresných súdov z dôvodu ich vecnej správnosti.
V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosti.
3.1 Podľa názoru sťažovateľky «Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je
rozhodnutím absolútne prekvapivým, pretože:
Popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Rozhodnutie všeobecného významu, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky
nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ ... A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho
poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle Článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon
o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené
jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu
zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech
poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.
Je založené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti.
Prehnane formalistický postup vedúci k sofistikovanému odôvodňovaniu zrejmej
nespravodlivosti predstavuje popretie základnej úlohy sudcu - cez zákon hľadať spravodlivé
riešenie veci..
Je v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. a ústavnou úpravou čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.».
3.2. V ďalšom sťažovateľka podrobnejšie rozvádza, že podala «... odvolanie proti
rozsudku okresného súdu, ktorým návrh... na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy zamietol. Sťažovateľovi bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- EUR zrejme za toto
podané odvolanie. Súd však uviedol, že súdny poplatok je vyrubený v zmysle pol. č. 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov.
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je
podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov.
V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu
o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom.
Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.».
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti
na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
9. Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu z dôvodu, že podľa jej názoru «Krajský súd judikoval justičnú pohľadávku,
ktorá nevznikla na základe zákona. Podľa čl. 59 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky dane
a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Platí, že súdny poplatok
nemožno kreovať súdnym rozhodnutím, ale súdne rozhodnutie môže len ukladať povinnosť
úhrady súdneho poplatku kreovaného zákonom.
Povinnému bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...».
10. Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky (ďalej len
„poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“)
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
„sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych
poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,
kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká: podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch
prechodného ustanovenia k úpravám účinného od 1. októbra 2012 z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
je poplatok 20 eur.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
17. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
18. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
19.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Co 175/2013 z 30. októbra 2013 k meritu veci
uviedol, že «... je potrebné uviesť, že v danom prípade je predmetom rozhodovania len
deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za žalobcom podané odvolanie. Aj preto je
ťažko predstaviteľné, čo okrem prípadnej doslovnej citácie zákonných ustanovení, by ešte
mohlo/malo byť obsahom takéhoto uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti. Napokon
v prípade súdnych poplatkov ide o konanie svojho druhu, ktorého realizácia bola daná do
právomoci súdu, nejde o priamy predmet súdneho konania, ale s týmto konaním iba súvisí.
V aplikačnej praxi súdov sú na rozhodovanie o poplatkovej povinnosti vo všeobecnosti
akceptované aj tlačivá. Z uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu napadnuté
uznesenie dostatočne odôvodnené a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom.
Odvolací súd považoval za nesprávny i názor žalobcu o absencii osobitne stanovenej
poplatkovej povinnosti za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v prílohe SSP, čo znamenať, že takéto
odvolanie nie je spoplatňované. Žalobca ignoruje ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb., najmä
ust. § 6 ods. 2 veta druhá, v zmysle ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá
i v odvolacom konaní vo vecí samej, obdobne ust. § 2 ods. 2 označeného zákona, ktoré
určuje, že v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie a v neposlednom
rade i ust. § 5 ods. 1 písm. a/ o vzniku poplatkovej povinností podaním odvolania. Podľa
argumentácie žalobcu by v podstate žiadne odvolacie konanie nepodliehalo súdnemu
poplatku, nakoľko v Sadzobníku súdnych poplatkov výslovne nie je stanovená poplatková
povinnosť za odvolanie voči žalobe. S ohľadom na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., by to
bolo nadbytočné. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom. Stanovisko odvolateľa k aplikácii
ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb., ktoré rieši určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach
začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom prípade), je nesprávne. Predmetné
prechodné ustanovenie s cieľom predísť nežiadúcej retroaktivite stanovuje, že zákonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 09. 2012 a to i keď sa stanú splatnými po tomto dátume.
V danom prípade však úkon - odvolanie - bol navrhnutý po 30. 09. 2012, preto správne
okresný súd pristúpil k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase
vzniku poplatkovej povinnosti. Pokiaľ by zákonodarca mal záujem, aby boli od súdneho
poplatku oslobodené všetky úkony (aj také), ku ktorým dôjde následne v čase účinnosti
novej úpravy (v konaní začatom po 01. 10. 2012), zvolil by k tomu zodpovedajúcu
formuláciu, t. j. „z úkonov navrhnutých, v konaniach začatých do 30. 09. 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012.“. V predmetnom prípade tomu však nie
je. Prechodné ustanovenie rieši len situáciu, aby úkony navrhnuté pred zmenou
poplatkového zákona boli (aj v ich prípadne neskoršej splatnosti) spoplatnené v zmysle
právnej úpravy účinnej v čase ich uplatnenia.».
19.2 Krajský súd v uzneseniach sp. zn. 8 Co 570/2013 z 29. novembra 2013 a sp. zn.
8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 k meritu veci zhodne konštatoval, že „... položka 7a
sadzobníka súdnych poplatkov bola opätovne zavedená po novele zákona o súdnych
poplatkoch účinnej od 01.10.2012, na základe čoho, zo žaloby na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je poplatok 20 eur. Je potrebné súhlasiť s navrhovateľom, že v zmysle
prechodných ustanovení § 18ca ZoSP, - úpravám účinným od 1. októbra 2012, z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012
a bolo zrejme úmyslom zákonodarcu spätné nevyberanie súdnych poplatkov z už podaných
žalôb pred 01.10.2012. Z poplatkovej povinnosti však nemôžu byť vyňaté konania začaté
po 01.10.2012. V tomto prípade sa jedná o odvolacie konanie, ktoré je samostatnou časťou
občianskeho súdneho procesu a odvolanie potom podlieha poplatkovej povinnosti podľa § 2
ods. 4 ZoSP, v spojení s § 5 ods.1 písm. a/ ZoSP, keďže poplatková povinnosť vzniká
podaním odvolania. Odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 16. 10.
2013“ (uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 570/2013 z 29. novembra 2013),
„... odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 14. 10.2 013“ (uznesenie
krajského súdu sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013).
20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda
napadnuté rozhodnutia krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za
arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch a Občianskeho súdneho poplatku. Krajský súd
teda vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom
zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zaviazal sťažovateľku povinnosťou
zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 € za podané odvolania ako riadny opravný prostriedok.
22. V nadväznosti na sťažovateľkou použitú citáciu z publikácie Edmund Horváth:
Zákon o súdnych poplatkoch komentár. Bratislava: Iura Edition 2006 „... použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené
(k tomu pozri... , a nasl. tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007).“, ústavný súd poukazuje na citáciu vyplývajúcu z tej istej
publikácie použitej sťažovateľkou, podľa ktorej „Do účinnosti novely zákona o súdnych
poplatkoch (zákonom č. 621/2005 Z. z.) boli podľa § 4 ods. 1 písm. c) súdne konania
vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku oslobodené. Citovaná novela uvedené vecné oslobodenie
v bode 3 vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v žalobných
návrhoch sú predmetom sporu istiny v hodnotách prekračujúcich sumu niekoľko sto
miliónov slovenských korún, pričom zriedkavosťou nie sú prípady, v ktorých je výška
údajnej škody vyčíslená v miliardách korún bez toho, aby nároky žalobcov mali akúkoľvek
oporu v zákone. Predkladateľ novely uviedol, že oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom
konaní o túto náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast
sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred
ústredným orgánom štátnej správy nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti
nemožno vyhovieť. Vzhľadom na uvedené, sa preto v položke 7a sadzobníka zaviedol nový
paušálny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3 000 Sk. Ako
dodáva dôvodová správa k citovanej novele, pokiaľ sa preukáže nezákonné rozhodnutie
orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude z tohto titulu v súdnom
konaní zaviazaný na náhradu škody, úspešným žalobcom bude v rámci náhrady trov
konania vrátený aj zaplatený súdny poplatok.“. S prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu
činnosť ústavného súdu vo veciach ústavného prieskumu sťažovateľkou napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté ňou uplatnené žalobné nároky vo
veciach náhrady škody za nesprávny úradný postup všeobecných súdov v exekučnom
konaní (m. m. I. ÚS 369/2014, I. ÚS 373/2014, IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014),
nachádzajú už citované časti dôvodovej správy k zákonu č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, svoje plné vyjadrenie aj v postupe
samotnej sťažovateľky.
23. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného
názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je
možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
24. Inými slovami, ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie
a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.
analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím
všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa
alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento
súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr.
I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú
skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne
neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu
do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
25. Ústavný súd v širších svojich úvahách poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej
k povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ako podmienke konania za konanie
a rozhodovanie súdu vyplýva, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť
považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo
v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Kreuz c. Poľsko z 19. júna
2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie
(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Airey c. Írsko z 9. októbra 1979, § 25 – § 26) a že nikdy
nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie
peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudky ESĽP vo veci Brualla
Goméz de la Torre c. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33, vo veci Tolstoy-Miloslavsky
c. Spojené Kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl., vo veci Kreuz c. Poľsko, § 54).
26. V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v napadnutých
rozhodnutiach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, predovšetkým zákona
o súdnych poplatkoch, ktorá by bola popretím účelu a významu tejto právnej normy.
Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené napadnuté rozhodnutia krajského
súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo
právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnené. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov
konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
27. V neposlednom rade ústavný súd podotýka, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by
nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako to je v danom prípade, keď
predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 20 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto
poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého z ústavou garantovaných práv sťažovateľky,
je absurdná, pretože len náklady spojené s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním
a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach
daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. Inými slovami, v danom prípade nemožno
hovoriť o takom zásahu krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu
porušenia označených práv sťažovateľky (m. m. III. ÚS 337/2013, III. ÚS 28/2014).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014