Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 453/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené

pod sp. zn. – sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

a jeho uzneseniami sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn.

z 29. novembra 2013 a sp. zn. z 29. novembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. – sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uzneseniami sp. zn. z 30. októbra 2013, a to vo vzťahu k postupu

a uzneseniu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. zo 7. marca 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), sp. zn. z 29. novembra 2013

a sp. zn. z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského

súdu“), a to vo vzťahu k postupu a uzneseniam Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

z 21. októbra 2013 a sp. zn. z 15. októbra 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Ružomberok

a Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom

ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom týchto okresných súdov.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej o zamietnutí sťažovateľkou podaných žalôb. Proti

prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov sťažovateľka podala/využila odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, za podanie ktorého ju okresné súdy postupujúc podľa

príslušných ustanovení o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

svojimi napadnutými rozhodnutiami zaviazali na zaplatenie poplatku vo výške 20 €.

Krajský súd na odvolania sťažovateľky rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami

o potvrdení prvostupňových rozhodnutí okresných súdov z dôvodu ich vecnej správnosti.

V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosti.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky «Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je

rozhodnutím absolútne prekvapivým, pretože:

Popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Rozhodnutie všeobecného významu, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené

v Prílohe (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky

nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky

súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ ... A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho

poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle Článku 59 ods. 2 Slovenskej

republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon

o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené

jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu

záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech

poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.

Je založené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti.

Prehnane formalistický postup vedúci k sofistikovanému odôvodňovaniu zrejmej

nespravodlivosti predstavuje popretie základnej úlohy sudcu - cez zákon hľadať spravodlivé

riešenie veci..

Je v rozpore so a ústavnou úpravou

Slovenskej republiky.».

3.2. V ďalšom sťažovateľka podrobnejšie rozvádza, že podala «... odvolanie proti

rozsudku okresného súdu, ktorým návrh... na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy zamietol. Sťažovateľovi bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- EUR zrejme za toto

podané odvolanie. Súd však uviedol, že súdny poplatok je vyrubený v zmysle pol. č. 7a

sadzobníka súdnych poplatkov o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov.

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného

úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je

podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov.

V prílohe (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne

a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu

o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom.

Sťažovateľovi bola v rozpore so o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)

uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.

1 a .».

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti

na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie

veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

9. Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu z dôvodu, že podľa jej názoru «Krajský súd judikoval justičnú pohľadávku,

ktorá nevznikla na základe zákona. Podľa dane

a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Platí, že súdny poplatok

nemožno kreovať súdnym rozhodnutím, ale súdne rozhodnutie môže len ukladať povinnosť

úhrady súdneho poplatku kreovaného zákonom.

Povinnému bola v rozpore so o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)

uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...».

10. Podľa súdne poplatky (ďalej len

„poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na

návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“)

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych

poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,

kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona

o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká: podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom

navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa

prechodného ustanovenia k úpravám účinného od 1. októbra 2012 z úkonov navrhnutých

alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa

položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

je poplatok 20 eur.

11. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

18. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

19.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 k meritu veci

uviedol, že «... je potrebné uviesť, že v danom prípade je predmetom rozhodovania len

deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za žalobcom podané odvolanie. Aj preto je

ťažko predstaviteľné, čo okrem prípadnej doslovnej citácie zákonných ustanovení, by ešte

mohlo/malo byť obsahom takéhoto uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti. Napokon

v prípade súdnych poplatkov ide o konanie svojho druhu, ktorého realizácia bola daná do

právomoci súdu, nejde o priamy predmet súdneho konania, ale s týmto konaním iba súvisí.

V aplikačnej praxi súdov sú na rozhodovanie o poplatkovej povinnosti vo všeobecnosti

akceptované aj tlačivá. Z uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu napadnuté

uznesenie dostatočne odôvodnené a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom.

Odvolací súd považoval za nesprávny i názor žalobcu o absencii osobitne stanovenej

poplatkovej povinnosti za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v prílohe , čo znamenať, že takéto

odvolanie nie je spoplatňované. Žalobca ignoruje ustanovenia , najmä

ust. § 6 ods. 2 veta druhá, v zmysle ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá

i v odvolacom konaní vo vecí samej, obdobne ust. § 2 ods. 2 označeného zákona, ktoré

určuje, že v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie a v neposlednom

rade i ust. § 5 ods. 1 písm. a/ o vzniku poplatkovej povinností podaním odvolania. Podľa

argumentácie žalobcu by v podstate žiadne odvolacie konanie nepodliehalo súdnemu

poplatku, nakoľko v Sadzobníku súdnych poplatkov výslovne nie je stanovená poplatková

povinnosť za odvolanie voči žalobe. S ohľadom na ust. , by to

bolo nadbytočné. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,

nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom. Stanovisko odvolateľa k aplikácii

ust. , ktoré rieši určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach

začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom prípade), je nesprávne. Predmetné

prechodné ustanovenie s cieľom predísť nežiadúcej retroaktivite stanovuje, že zákonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. 09. 2012 a to i keď sa stanú splatnými po tomto dátume.

V danom prípade však úkon - odvolanie - bol navrhnutý po 30. 09. 2012, preto správne

okresný súd pristúpil k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase

vzniku poplatkovej povinnosti. Pokiaľ by zákonodarca mal záujem, aby boli od súdneho

poplatku oslobodené všetky úkony (aj také), ku ktorým dôjde následne v čase účinnosti

novej úpravy (v konaní začatom po 01. 10. 2012), zvolil by k tomu zodpovedajúcu

formuláciu, t. j. „z úkonov navrhnutých, v konaniach začatých do 30. 09. 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012.“. V predmetnom prípade tomu však nie

je. Prechodné ustanovenie rieši len situáciu, aby úkony navrhnuté pred zmenou

poplatkového zákona boli (aj v ich prípadne neskoršej splatnosti) spoplatnené v zmysle

právnej úpravy účinnej v čase ich uplatnenia.».

19.2 Krajský súd v uzneseniach sp. zn. z 29. novembra 2013 a sp. zn.

z 29. novembra 2013 k meritu veci zhodne konštatoval, že „... položka 7a

sadzobníka súdnych poplatkov bola opätovne zavedená po novele zákona o súdnych

poplatkoch účinnej od 01.10.2012, na základe čoho, zo žaloby na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom je poplatok 20 eur. Je potrebné súhlasiť s navrhovateľom, že v zmysle

prechodných ustanovení § 18ca ZoSP, - úpravám účinným od 1. októbra 2012, z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012

a bolo zrejme úmyslom zákonodarcu spätné nevyberanie súdnych poplatkov z už podaných

žalôb pred 01.10.2012. Z poplatkovej povinnosti však nemôžu byť vyňaté konania začaté

po 01.10.2012. V tomto prípade sa jedná o odvolacie konanie, ktoré je samostatnou časťou

občianskeho súdneho procesu a odvolanie potom podlieha poplatkovej povinnosti podľa § 2

ods. 4 ZoSP, v spojení s § 5 ods.1 písm. a/ ZoSP, keďže poplatková povinnosť vzniká

podaním odvolania. Odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 16. 10.

2013“ (uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2013),

„... odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 14. 10.2 013“ (uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2013).

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda

napadnuté rozhodnutia krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za

arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení a Občianskeho súdneho poplatku. Krajský súd

teda vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom

zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zaviazal sťažovateľku povinnosťou

zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 € za podané odvolania ako riadny opravný prostriedok.

22. V nadväznosti na sťažovateľkou použitú citáciu z publikácie Edmund Horváth:

komentár. Bratislava: Iura Edition 2006 „... použitie analógie

legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na vylúčené

(k tomu pozri... , a nasl. tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2007).“, ústavný súd poukazuje na citáciu vyplývajúcu z tej istej

publikácie použitej sťažovateľkou, podľa ktorej „Do účinnosti novely zákona o súdnych

poplatkoch () boli podľa súdne konania

vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom od poplatku oslobodené. Citovaná novela uvedené vecné oslobodenie

v bode 3 vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne

neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa v žalobných

návrhoch sú predmetom sporu istiny v hodnotách prekračujúcich sumu niekoľko sto

miliónov slovenských korún, pričom zriedkavosťou nie sú prípady, v ktorých je výška

údajnej škody vyčíslená v miliardách korún bez toho, aby nároky žalobcov mali akúkoľvek

oporu v zákone. Predkladateľ novely uviedol, že oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom

konaní o túto náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast

sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred

ústredným orgánom štátnej správy nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti

nemožno vyhovieť. Vzhľadom na uvedené, sa preto v položke 7a sadzobníka zaviedol nový

paušálny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3 000 Sk. Ako

dodáva dôvodová správa k citovanej novele, pokiaľ sa preukáže nezákonné rozhodnutie

orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude z tohto titulu v súdnom

konaní zaviazaný na náhradu škody, úspešným žalobcom bude v rámci náhrady trov

konania vrátený aj zaplatený súdny poplatok.“. S prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu

činnosť ústavného súdu vo veciach ústavného prieskumu sťažovateľkou napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté ňou uplatnené žalobné nároky vo

veciach náhrady škody za nesprávny úradný postup všeobecných súdov v exekučnom

konaní (m. m. , , , ),

nachádzajú už citované časti dôvodovej správy k , ktorým sa mení

a dopĺňa o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, svoje plné vyjadrenie aj v postupe

samotnej sťažovateľky.

23. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného

názoru ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru

nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je

možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

24. Inými slovami, ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie

a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ). K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.

analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím

všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa

alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento

súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr.

), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú

skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne

neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu

do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

25. Ústavný súd v širších svojich úvahách poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej

k povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ako podmienke konania za konanie

a rozhodovanie súdu vyplýva, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť

považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo

v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Kreuz c. Poľsko z 19. júna

2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie

(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Airey c. Írsko z 9. októbra 1979, § 25 – § 26) a že nikdy

nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie

peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudky ESĽP vo veci Brualla

Goméz de la Torre c. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33, vo veci Tolstoy-Miloslavsky

c. Spojené Kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl., vo veci Kreuz c. Poľsko, § 54).

26. V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v napadnutých

rozhodnutiach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, predovšetkým zákona

o súdnych poplatkoch, ktorá by bola popretím účelu a významu tejto právnej normy.

Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené napadnuté rozhodnutia krajského

súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo

právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa ako

zjavne neopodstatnené. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých

rozhodnutí krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

27. V neposlednom rade ústavný súd podotýka, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by

nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako to je v danom prípade, keď

predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 20 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto

poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého z garantovaných práv sťažovateľky,

je absurdná, pretože len náklady spojené s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním

a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach

daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. Inými slovami, v danom prípade nemožno

hovoriť o takom zásahu krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu

porušenia označených práv sťažovateľky (m. m. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014