Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 28/2014
PDF · 159.24 KB
No categories available
III. ÚS 28/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 19444/2013, sp. zn. Rvp 19445/2013 a sp. zn.
Rvp 19446/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE/12/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 20 CoE/5/2013
z 3. decembra 2012 a sp. zn. 20 CoE/220/2012 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 19444/2013, sp. zn. Rvp 19445/2013 a sp. zn. Rvp 19446/2013 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 28/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júla 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 CoE/12/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 20 CoE/5/2013 z 3. decembra 2012
a sp. zn. 20 CoE/220/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš
(ďalej len „okresný súd“) uzneseniami špecifikovanými v prílohách k sťažnostiam uložil
sťažovateľke (oprávnenej), aby zaplatila súdny poplatok za vyhotovenie ešte jedného
rovnopisu odvolania proti jeho rozhodnutiam o vyhlásení exekúcií za neprípustné
a ich zastavení v sume po 5 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutými
uzneseniami uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že závery v ňom
uvedené sú z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné a odporujú zákonnej úprave, ako aj
ustálenej rozhodovacej praxi krajského súdu v totožných veciach, a konkrétne poukazuje
na rozhodnutia tohto súdu sp. zn. 1 CoE 187/2012 z 3. decembra 2012 a sp. zn.
8 CoE 79/2012 z 30. novembra 2012. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd
„dezinterpretoval ust. § 42 ods. 3 vetá druhá OSP“ a jeho uznesenia považuje sťažovateľka
za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutými
uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o
ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 19444/2013, sp. zn. Rvp 19445/2013 a sp. zn. Rvp 19446/2013 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu o uložení povinnosti sťažovateľke
„zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania... vo výške 5,00 eur...“.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,
a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd sťažovateľkou napadnuté uznesenia krajského súdu po preskúmaní ich
obsahu hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu by úsilie o hľadanie spravodlivosti nemalo spočívať
v komplikovanom riešení banalít, ako to je v danom prípade, keď predmetom „sporu“ je
súdny poplatok v sume 5 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto poplatku mohlo materiálne
dotknúť niektorého z ústavou garantovaných práv sťažovateľky, je absurdná, pretože len
náklady spojené s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti
ústavnému súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu
pre sťažovateľku „v hre“. Inými slovami, v danom prípade nemožno hovoriť o takom
zásahu krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia
označených práv sťažovateľky. Ani tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd v podobných
prípadoch rozhodol inak, nemohlo vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi
viesť ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu
jej označených práv.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne
Z tohto dôvodu už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014