Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej v konaní o sťažnosti M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Badovou,

Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340, 90 € (slovom

tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť

na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Márie Badovej, Advokátska kancelária

JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -09 zo 7. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. podal vyjadrenie

30. apríla 2001, obsahom ktorého bol vzájomný protinávrh, ktorý spresnil podaním

17. februára 2005. V tomto protinávrhu sa proti navrhovateľom domáhal zaplatenia sumy

38 349,07 € (1 155 304 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd na pojednávaní konanom

28. apríla 2005 protinávrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktorému neskôr bola

pridelená spisová značka .

3. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „Pojednávanie v predmetnej veci bolo vytýčené až

na deň 21. 6. 2010. Toto pojednávanie bolo odročené na termín 21. 9. 2010, následne na

deň 25. 11. 2010, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pod č. k. -198, ktorým bol

náš návrh zamietnutý. Na základe môjho odvolania a spol. zo dňa 10. 2. 2011 Krajský súd

v Žiline uznesením pod č. k. -237 zo dňa 12. 6. 2012 tento rozsudok

okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením č. k. -217 zo dňa 7. 3.

2011, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“. Vec nie je ešte právoplatne skončená.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal

tento nález: „Právo M. M... priznané SR a Dohovoru..., v

konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. č. k. , aby sa vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

M. M. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- €... ktoré je odporca -

Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi M. M. v lehote dvoch mesiacov od

vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. M. na účet

právnej zástupkyne, Advokátskej kancelárie JUDr. Márie Badovej... a to v lehote 15 dní od

právoplatnosti nálezu.“

5. Svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľ

odôvodnil tým, že „je primeraná ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

a mám za to, že vzhľadom na obdobie nečinnosti príslušného súdu, vzhľadom na uplatnený

nárok, ako i na tú skutočnosť, že odporcovi som v predmetnej veci predložil listinné

doklady, ktoré preukazovali moje tvrdenia a tvrdenia ostatných žalobcov, ako i na tú

skutočnosť, že po jeho podaní žalovaní v 1. - 2. rade previedli celý svoj nehnuteľný majetok

na svoje deti, t. č. sú už na starobnom dôchodku, a teda i v prípade že konanie v predmetnej

veci bude úspešné, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nedomôžem zaplatenia pohľadávky

v exekučnom konaní“.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 7. júla 2014 písomne vyjadril

okresný súd podaním sp. zn. 1 Spr. z 2. júla 2014.

6.l Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sa stotožnila s vyjadrením

zákonnej sudkyne a uviedla, že na okresnom súde „je dlhotrvajúci stav nedostatočného

personálneho obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj

napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32

sudcov. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo

žiadame zohľadniť“.

Vo vyjadrení zákonnej sudkyne k veci sa okrem iného uvádza:

«...právna zástupkyňa sťažovateľa... v pripojenom „Návrhu na uplatnenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zo dňa 17.03.2014 uvádza, že vzájomný návrh

uplatnila v podaní, ktoré bolo doručené súdu dňa 30.04.2001. Nie je tomu tak, nakoľko

podaním zo dňa 30.04.2001 (žurnalizované na č. l. 58 pripojeného spisu Okresného súdu

Žilina sp. zn.: ) v konaní sp. zn.: uplatnila právna zástupkyňa

proti navrhovateľom pohľadávku odporcov na započítanie, a to do výšky sumy žalovanej,

teda uplatnenej navrhovateľmi v konaní . Podľa ust. , pokiaľ

odporca nenavrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ, takýto prejav sa

posudzuje iba ako obrana- súd teda nebol nečinný a konal vo veci s tým, že

prejav odporcu učinený podaním zo dňa 30.04.2001 posudzoval v zmysle ako

obranu v odporcov v konaní . Takže nie je pravdou, že vzájomný návrh bol

uplatnený už dňa 30.04.2011 a teda súd zaoberal sa touto obranou (konal o nej).

Až podaním zo dňa 17.02.2005, doručeným súdu dňa 18.02.2005 aj označeným ako

„Vzájomný návrh“ (žurnalizovaný na č. l. 106 pripojeného spisu OS ZA sp. zn.:

) uplatnila právna zástupkyňa odporcov v konaní vzájomný

návrh v zmysle ust. a tento bol na pojednávaní nariadenom na deň

28.04.2005 vylúčený na samostatné konanie, pretože výsledky konania o návrhu

nepostačovali na určenie vzájomného návrhu. Bolo vecou odporcov a ich právnej

zástupkyne JUDr. Badovej, aby už v konaní produkovali dôkazy na svoje

tvrdenia o existencii svojej pohľadávky, ojej prípadnej kompenzovateľnosti už v konaní

. Takéto dôkazy však neprodukovali, pričom tieto dôkazy mohli produkovať

od začatia konania teda 08.03.1999 do dňa 28.04.2005, teda do vylúčenia

vzájomného návrhu na samostatné konanie, keďže do 28.04.2005 súd konal aj o obrane

odporcov, avšak odporcovia len tvrdili, že majú voči navrhovateľom pohľadávku, avšak jej

existenciu nepreukazovali po celú dobu, takže považujem za nekorektné, ak teraz tvrdí

právna zástupkyňa, že je vinou súdu, ak nebude možné vykonať všetky dôkazy, právna

zástupkyňa resp. odporcovia však žiadne dôkazy na svoje tvrdenia o jej existentnosti

a kompenzovateľnosti svojej pohľadávky od 08.03.1999 do 28.04.2005 neprodukovali s tým,

že do 18.02.2005 sa tvrdenie odporcov o ich pohľadávke uplatnenej vzájomným návrhom

nemohlo posudzovať inak, než podľa teda len ako obrana. Teda odporcovia mali

priestor viac päť rokov produkovať dôkazy na svoje tvrdenia, pričom sa tak nestalo. Ak by

boli odporcovia dôkazy produkovali, nebol dôvod by dôvod na postup podľa S 97 ods.2

Možno pripustiť pochybenie v tom smere, že vzájomný návrh bol daný na zápis až

07.01.2008, čo však nemá žiadny vplyv na ďalší postup súdu.

Súd konal vo veci a vzájomný návrh odporcov nemohol prejednávať,

nakoľko navrhovatelia v konaní popreli pohľadávku odporcov uplatnenú

vzájomným návrhom čo do dôvodu a výšky a vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné

konanie z tohto dôvodu, že okresný súd postupoval v zmysle judikátu NS SR - v zmysle

Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. marca 2001, v ktorom Najvyšší

súd SR vyslovil, že ak účastník konaniu nepreukáže, že ide o pohľadávku v pravom slova

zmysle, ide o pohľadávku fiktívnu, neuznanú, sporná prípadne nesplatnú alebo

o pohľadávku nekompenzovateľnú, teda nemožno hovoriť o pohľadávke.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -231 zo dňa 28.03.2008

nadobudol právoplatnosť dňom 05.12.2008 čo do výroku, ktorým súd zaviazal odporcov na

zaplatenie istiny titulom pôžičiek spolu s úrokom z omeškania, čo úrokov z pôžičiek

nadobudol právoplatnosť dňa 09.09.2010 s tým, že okresný súd už v prvom rozsudku

zamietol nárok navrhovateľ na zaplatenie úrokov z pôžičiek, odvolací súd však v tejto časti

rozsudok okresného súdu zrušil a napokon aj odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol

tak, že tento nárok navrhovateľov nepriznal, a to rozsudkom č.k. -335 zo dňa

07.07.2010, právoplatným dňa 09.09.2010, pričom okresný súd tento nárok nepriznal

a návrh v tejto časti zamietol už svojim rozsudkom č.k. -231 zo dňa

28.03.2008.

Ako je už uvedené, vzájomný návrh odporcov nemohol prejednávať, nakoľko

navrhovatelia v konaní popreli čo do dôvodu a výšky pohľadávku odporcov

uplatnenú vzájomným návrhom a vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie

z tohto dôvodu...

Od roku 2010 súd koná o vzájomnom návrhu odporcov priebežne s tým, že ďalšie

pojednávanie, ktoré nariadené na deň 12. júna 2014 bolo zrušené z dôvodu, že

navrhovatelia a odporcovia zhodne a spoločne prostredníctvom svojich právnych zástupcov

požiadali súd o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní, pričom žiadali,

aby im súd poskytol primerane dlhú lehotu na tieto mimosúdne rokovania vzhľadom na

zložitosť veci...»

6.2 Sťažovateľ v stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd na základe sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení

účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. zistil tieto podstatné úkony

okresného súdu a účastníkov konania:

Sťažovateľ ako odporca v prvom rade podal okresnému súdu 18. februára 2005 ešte

v konaní vedenom pod sp. zn. proti navrhovateľom v prvom a druhom rade

vzájomný návrh na „zaplatenie 600 000,- KČ a 20 000,- DEM s prísl.“.

Okresný súd vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné konanie

na pojednávaní 28. apríla 2005 a 7. januára 2008 bol návrh zapísaný do podateľne

okresného súdu pod sp. zn. .

Dňa 18. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku

v sume 57 765 Sk. Po úhrade súdneho poplatku 7. mája 2008 okresný súd 10. mája 2010

vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať aj v konaní

vedenom pod sp. zn. , na predloženie splnomocnenia a predloženie dôkazov,

o ktoré vzájomný návrh opiera. Po doručení vyjadrenia právneho zástupcu 29. mája 2010

okresný súd určil termín pojednávania na 21. jún 2010. Na tomto pojednávaní boli

sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa prítomní. Po ich vypočutí okresný súd pojednávanie

odročil na 21. september 2010. Dňa 22. júna 2010 doručil sťažovateľ zmenu petitu

vzájomného návrhu na zaplatenie 38 349,07 € s prísl., súčasťou ktorého boli listinné

dôkazy. Okresný súd pripustil zmenu petitu uznesením z 29. júna 2010. Dňa 30. júna 2010

vzal navrhovateľ v treťom rade vzájomný návrh uplatnený v roku 2001 a 2005 späť.

Dňa 29. júla 2010 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili

k späťvzatiu vzájomného návrhu, a po doručení ich vyjadrenia 17. augusta 2010 okresný

súd uznesením z 26. augusta 2010 konanie o vzájomnom návrhu navrhovateľa v treťom

rade zastavil.

Dňa 21. septembra 2010 sa konalo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul

účastníkov konania a ich právnych zástupcov a odročil ho na 25. november 2010. Dňa

29. septembra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa predložila okresnému súdu ďalšie

dôkazy.

Na pojednávaní 25. novembra 2010 okresný súd vypočul v neprítomnosti

sťažovateľa a navrhovateľky v druhom rade ich právnu zástupkyňu a ich návrhy

na dokazovanie zamietol, ako aj rozhodol rozsudkom v merite veci o zamietnutí

vzájomného návrhu sťažovateľa.

Dňa 7. decembra 2010 zákonná sudkyňa požiadala predsedu okresného súdu

o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku do 20. januára 2011. Rozsudok

z 25. novembra 2010 bol právnym zástupcom doručený 26. januára 2011 (odporcom), resp.

31. januára 2011 (sťažovateľovi). Právny zástupca odporcov podal 3. februára 2011

okresnému súdu návrh na opravu rozsudku. Opravné uznesenie okresný súd vydal 7. marca

2011.

Dňa 11. februára 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku a 7. apríla 2011 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“), ktorý po vyžiadaní súvisiaceho spisu z okresného súdu a z Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 12. júna 2012 rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď okresný súd opomenul aplikovať právnu normu vzťahujúcu sa na danú vec, a to

ustanovenie .

Dňa 18. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhli

konanie prerušiť do skončenia konania o ich sťažnosti podanej ústavnému súdu. Okresný

súd konanie odročil na neurčito a následne 18. decembra 2012 ich návrh zamietol.

Po podaní ich odvolania 16. januára 2013 okresný súd predložil odvolanie na vedomie

právnej zástupkyni sťažovateľa.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013 napadnuté uznesenie

okresného súdu z 18. decembra 2012 potvrdil. Následne okresný súd zisťoval stav konania

o sťažnosti odporcov na ústavnom súde a 8. októbra 2013 určil termín pojednávania

na 9. január 2014, ktoré sa uskutočnilo a po vypočutí sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne

bolo odročené na 18. február 2014. Toto pojednávanie sa však nekonalo pre onemocnenie

odporcu v prvom rade a termín bol zrušený. Obdobne bol zrušený aj termín pojednávania

určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi

účastníkmi konania „začalo prebiehať rokovanie o prípadnom mimosúdnom vyriešení

súdneho sporu“.

III.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,

koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (, , ).

12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej

neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť

súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu

a sudcu vychádza z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom

prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich

práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo zaručené v dohovoru, sa skúma vždy

s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch

základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu ().

V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

, ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom

prípade.

13.1 Pri hodnotení podľa kritéria zložitosť veci ústavný súd poukazuje na to, že spory

o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom vyplývajúce z rôznych zmlúv

občianskoprávnej povahy (napr. zmluva o pôžičke), ako aj obchodnoprávnej povahy (napr.

zmluva o dielo, resp. zmluva o postúpení pohľadávky) nie sú právne zložité a existuje k nim

aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. V danom prípade nemôže ústavný súd

ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania ani v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu

pred okresným súdom, pretože už od podania vzájomného návrhu v roku 2005 bol okresný

súd úplne nečinný viac ako tri roky (v tomto období okresný súd síce vylúčil vzájomný

návrh sťažovateľa na samostatné konanie na pojednávaní 28. apríla 2005, ale až 7. januára

2008 bol návrh zaevidovaný pod sp. zn. ), a neskôr nečinný aj ďalšie dva roky,

pričom jeho postup bol v nasledujúcom období (od roku 2010 do súčasnosti) tiež

neefektívny, keďže do dnešného dňa nie je ešte konanie právoplatne skončené (pozri

hodnotenie postupu okresného súdu).

13. 2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil niektoré okolnosti, ktoré možno pričítať aj na jeho

ťarchu. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že sťažovateľ sa o svoju vec vôbec nestaral najmä

v rokoch 2005 až 2010, a teda účinne nestrážil svoje práva (vigilantibus iura). Obdobne pri

podaní návrhu nezaplatil súdny poplatok a okresný súd musel zrušiť aj termín pojednávania

určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi

účastníkmi konania „začalo prebiehať rokovanie o prípadnom mimosúdnom vyriešení

súdneho sporu“.

13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti ide predovšetkým na ujmu okresného súdu, že od

podania vzájomného návrhu sťažovateľom v roku 2005 bol úplne nečinný viac ako tri roky

(až 7. januára 2008 bol totiž návrh zaevidovaný pod sp. zn. ). Následne okresný

súd okrem spomínanej nečinnosti nevykonal žiadny úkon viac ako dva roky (od 18. marca

2008, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, až do 10. mája 2010, keď

okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať

v tomto konaní a predloženie dôkazov, o ktoré vzájomný návrh opiera). A hoci v roku 2010

nariadil niekoľko pojednávaní a 25. novembra 2010 rozhodol rozsudkom, jeho rozsudok bol

uznesením sp. zn. z 12. júna 2012 napokon krajským súdom zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Konanie vedené okresným súdom od podania vzájomného návrhu do času rozhodovania

ústavného súdu trvá viac ako 9 rokov, a táto celková doba, počas ktorej vec sťažovateľa

stále nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.

14. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. , ).

15. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolo

možné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia

súdu, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

16. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 1.

17. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a podľa konať

vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie doteraz nie je skončené.

18. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj finančné zadosťučinenie ( , ).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodov uvedených

v bode 5. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam sporu pre

účastníka konania) dospel ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa

citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad spravodlivosti

s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci (pozri body 13.1 až 13.3), považuje

za primerané v sume 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

19. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto

časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

20. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol

vo veci namietaného porušenia práva úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho

právneho zastúpenia advokátkou JUDr. Badovou. Advokátka vykonala v roku 2014 dva

úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie

sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je 1/6

z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátke

odmena z výpočtového základu, ktorý je 804 €, t. j. 134 € a režijný paušál 8,04 €. Celková

odmena advokátke za právne zastúpenie pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych

služieb a 2 x paušálna náhrada + 20 % DPH , keďže advokátka je platcom dane z pridanej

hodnoty) predstavuje sumu 340,90 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

21. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014