Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 222/2014
PDF · 246.98 KB
No categories available
I. ÚS 222/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny
Mochnáčovej v konaní o sťažnosti M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Badovou,
Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 p r i k a z u j e
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340, 90 € (slovom
tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť
na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Márie Badovej, Advokátska kancelária
JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 222/2014-09 zo 7. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008.
2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ
v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 13 C 675/1999 podal vyjadrenie
30. apríla 2001, obsahom ktorého bol vzájomný protinávrh, ktorý spresnil podaním
17. februára 2005. V tomto protinávrhu sa proti navrhovateľom domáhal zaplatenia sumy
38 349,07 € (1 155 304 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd na pojednávaní konanom
28. apríla 2005 protinávrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktorému neskôr bola
pridelená spisová značka 13 C 2/2008.
3. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „Pojednávanie v predmetnej veci bolo vytýčené až
na deň 21. 6. 2010. Toto pojednávanie bolo odročené na termín 21. 9. 2010, následne na
deň 25. 11. 2010, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pod č. k. 13 C 2/2008-198, ktorým bol
náš návrh zamietnutý. Na základe môjho odvolania a spol. zo dňa 10. 2. 2011 Krajský súd
v Žiline uznesením pod č. k. 7 Co 119/2011-237 zo dňa 12. 6. 2012 tento rozsudok
okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením č. k. 13 C 2/2008-217 zo dňa 7. 3.
2011, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“. Vec nie je ešte právoplatne skončená.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal
tento nález: „Právo M. M... priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., v
konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. č. k. 13 C 2/2008, aby sa vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.
M. M. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- €... ktoré je odporca -
Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi M. M. v lehote dvoch mesiacov od
vydania nálezu Ústavného súdu SR.
Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. M. na účet
právnej zástupkyne, Advokátskej kancelárie JUDr. Márie Badovej... a to v lehote 15 dní od
právoplatnosti nálezu.“
5. Svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľ
odôvodnil tým, že „je primeraná ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
a mám za to, že vzhľadom na obdobie nečinnosti príslušného súdu, vzhľadom na uplatnený
nárok, ako i na tú skutočnosť, že odporcovi som v predmetnej veci predložil listinné
doklady, ktoré preukazovali moje tvrdenia a tvrdenia ostatných žalobcov, ako i na tú
skutočnosť, že po jeho podaní žalovaní v 1. - 2. rade previedli celý svoj nehnuteľný majetok
na svoje deti, t. č. sú už na starobnom dôchodku, a teda i v prípade že konanie v predmetnej
veci bude úspešné, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nedomôžem zaplatenia pohľadávky
v exekučnom konaní“.
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 7. júla 2014 písomne vyjadril
okresný súd podaním sp. zn. 1 Spr. S/180/2014 z 2. júla 2014.
6.l Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sa stotožnila s vyjadrením
zákonnej sudkyne a uviedla, že na okresnom súde „je dlhotrvajúci stav nedostatočného
personálneho obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj
napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32
sudcov. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo
žiadame zohľadniť“.
Vo vyjadrení zákonnej sudkyne k veci sa okrem iného uvádza:
«...právna zástupkyňa sťažovateľa... v pripojenom „Návrhu na uplatnenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zo dňa 17.03.2014 uvádza, že vzájomný návrh
uplatnila v podaní, ktoré bolo doručené súdu dňa 30.04.2001. Nie je tomu tak, nakoľko
podaním zo dňa 30.04.2001 (žurnalizované na č. l. 58 pripojeného spisu Okresného súdu
Žilina sp. zn.: 13C 675/1999) v konaní sp. zn.: 13C 675/1999 uplatnila právna zástupkyňa
proti navrhovateľom pohľadávku odporcov na započítanie, a to do výšky sumy žalovanej,
teda uplatnenej navrhovateľmi v konaní 13C 675/1999. Podľa ust. § 98 O.s.p., pokiaľ
odporca nenavrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ, takýto prejav sa
posudzuje iba ako obrana- súd teda nebol nečinný a konal vo veci 13C 675/1999 s tým, že
prejav odporcu učinený podaním zo dňa 30.04.2001 posudzoval v zmysle § 98 O.s.p. ako
obranu v odporcov v konaní 13C 675/1999. Takže nie je pravdou, že vzájomný návrh bol
uplatnený už dňa 30.04.2011 a teda súd zaoberal sa touto obranou (konal o nej).
Až podaním zo dňa 17.02.2005, doručeným súdu dňa 18.02.2005 aj označeným ako
„Vzájomný návrh“ (žurnalizovaný na č. l. 106 pripojeného spisu OS ZA sp. zn.:
13C 675/1999) uplatnila právna zástupkyňa odporcov v konaní 13C 675/1999 vzájomný
návrh v zmysle ust. § 97 ods.1 O.s.p. a tento bol na pojednávaní nariadenom na deň
28.04.2005 vylúčený na samostatné konanie, pretože výsledky konania o návrhu
nepostačovali na určenie vzájomného návrhu. Bolo vecou odporcov a ich právnej
zástupkyne JUDr. Badovej, aby už v konaní 13C 675/1999 produkovali dôkazy na svoje
tvrdenia o existencii svojej pohľadávky, ojej prípadnej kompenzovateľnosti už v konaní
13C 675/1999. Takéto dôkazy však neprodukovali, pričom tieto dôkazy mohli produkovať
od začatia konania 13C 675/1999 teda 08.03.1999 do dňa 28.04.2005, teda do vylúčenia
vzájomného návrhu na samostatné konanie, keďže do 28.04.2005 súd konal aj o obrane
odporcov, avšak odporcovia len tvrdili, že majú voči navrhovateľom pohľadávku, avšak jej
existenciu nepreukazovali po celú dobu, takže považujem za nekorektné, ak teraz tvrdí
právna zástupkyňa, že je vinou súdu, ak nebude možné vykonať všetky dôkazy, právna
zástupkyňa resp. odporcovia však žiadne dôkazy na svoje tvrdenia o jej existentnosti
a kompenzovateľnosti svojej pohľadávky od 08.03.1999 do 28.04.2005 neprodukovali s tým,
že do 18.02.2005 sa tvrdenie odporcov o ich pohľadávke uplatnenej vzájomným návrhom
nemohlo posudzovať inak, než podľa § 98 O.s.p. teda len ako obrana. Teda odporcovia mali
priestor viac päť rokov produkovať dôkazy na svoje tvrdenia, pričom sa tak nestalo. Ak by
boli odporcovia dôkazy produkovali, nebol dôvod by dôvod na postup podľa S 97 ods.2
Možno pripustiť pochybenie v tom smere, že vzájomný návrh bol daný na zápis až
07.01.2008, čo však nemá žiadny vplyv na ďalší postup súdu.
Súd konal vo veci 13C 675/1999 a vzájomný návrh odporcov nemohol prejednávať,
nakoľko navrhovatelia v konaní 13C 675/1999 popreli pohľadávku odporcov uplatnenú
vzájomným návrhom čo do dôvodu a výšky a vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné
konanie z tohto dôvodu, že okresný súd postupoval v zmysle judikátu NS SR - v zmysle
Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 Obdo 25/01 zo dňa 21. marca 2001, v ktorom Najvyšší
súd SR vyslovil, že ak účastník konaniu nepreukáže, že ide o pohľadávku v pravom slova
zmysle, ide o pohľadávku fiktívnu, neuznanú, sporná prípadne nesplatnú alebo
o pohľadávku nekompenzovateľnú, teda nemožno hovoriť o pohľadávke.
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 13C/675/1999-231 zo dňa 28.03.2008
nadobudol právoplatnosť dňom 05.12.2008 čo do výroku, ktorým súd zaviazal odporcov na
zaplatenie istiny titulom pôžičiek spolu s úrokom z omeškania, čo úrokov z pôžičiek
nadobudol právoplatnosť dňa 09.09.2010 s tým, že okresný súd už v prvom rozsudku
zamietol nárok navrhovateľ na zaplatenie úrokov z pôžičiek, odvolací súd však v tejto časti
rozsudok okresného súdu zrušil a napokon aj odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol
tak, že tento nárok navrhovateľov nepriznal, a to rozsudkom č.k. 6Co/319/2009-335 zo dňa
07.07.2010, právoplatným dňa 09.09.2010, pričom okresný súd tento nárok nepriznal
a návrh v tejto časti zamietol už svojim rozsudkom č.k. 13C/675/1999-231 zo dňa
28.03.2008.
Ako je už uvedené, vzájomný návrh odporcov nemohol prejednávať, nakoľko
navrhovatelia v konaní 13C 675/1999 popreli čo do dôvodu a výšky pohľadávku odporcov
uplatnenú vzájomným návrhom a vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie
z tohto dôvodu...
Od roku 2010 súd koná o vzájomnom návrhu odporcov priebežne s tým, že ďalšie
pojednávanie, ktoré nariadené na deň 12. júna 2014 bolo zrušené z dôvodu, že
navrhovatelia a odporcovia zhodne a spoločne prostredníctvom svojich právnych zástupcov
požiadali súd o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní, pričom žiadali,
aby im súd poskytol primerane dlhú lehotu na tieto mimosúdne rokovania vzhľadom na
zložitosť veci...»
6.2 Sťažovateľ v stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd na základe sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení
účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 2/2008 zistil tieto podstatné úkony
okresného súdu a účastníkov konania:
Sťažovateľ ako odporca v prvom rade podal okresnému súdu 18. februára 2005 ešte
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/1999 proti navrhovateľom v prvom a druhom rade
vzájomný návrh na „zaplatenie 600 000,- KČ a 20 000,- DEM s prísl.“.
Okresný súd vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné konanie
na pojednávaní 28. apríla 2005 a 7. januára 2008 bol návrh zapísaný do podateľne
okresného súdu pod sp. zn. 13 C 2/2008.
Dňa 18. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
v sume 57 765 Sk. Po úhrade súdneho poplatku 7. mája 2008 okresný súd 10. mája 2010
vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008, na predloženie splnomocnenia a predloženie dôkazov,
o ktoré vzájomný návrh opiera. Po doručení vyjadrenia právneho zástupcu 29. mája 2010
okresný súd určil termín pojednávania na 21. jún 2010. Na tomto pojednávaní boli
sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa prítomní. Po ich vypočutí okresný súd pojednávanie
odročil na 21. september 2010. Dňa 22. júna 2010 doručil sťažovateľ zmenu petitu
vzájomného návrhu na zaplatenie 38 349,07 € s prísl., súčasťou ktorého boli listinné
dôkazy. Okresný súd pripustil zmenu petitu uznesením z 29. júna 2010. Dňa 30. júna 2010
vzal navrhovateľ v treťom rade vzájomný návrh uplatnený v roku 2001 a 2005 späť.
Dňa 29. júla 2010 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili
k späťvzatiu vzájomného návrhu, a po doručení ich vyjadrenia 17. augusta 2010 okresný
súd uznesením z 26. augusta 2010 konanie o vzájomnom návrhu navrhovateľa v treťom
rade zastavil.
Dňa 21. septembra 2010 sa konalo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul
účastníkov konania a ich právnych zástupcov a odročil ho na 25. november 2010. Dňa
29. septembra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa predložila okresnému súdu ďalšie
dôkazy.
Na pojednávaní 25. novembra 2010 okresný súd vypočul v neprítomnosti
sťažovateľa a navrhovateľky v druhom rade ich právnu zástupkyňu a ich návrhy
na dokazovanie zamietol, ako aj rozhodol rozsudkom v merite veci o zamietnutí
vzájomného návrhu sťažovateľa.
Dňa 7. decembra 2010 zákonná sudkyňa požiadala predsedu okresného súdu
o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku do 20. januára 2011. Rozsudok
z 25. novembra 2010 bol právnym zástupcom doručený 26. januára 2011 (odporcom), resp.
31. januára 2011 (sťažovateľovi). Právny zástupca odporcov podal 3. februára 2011
okresnému súdu návrh na opravu rozsudku. Opravné uznesenie okresný súd vydal 7. marca
2011.
Dňa 11. februára 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku a 7. apríla 2011 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“), ktorý po vyžiadaní súvisiaceho spisu z okresného súdu a z Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Co/119/2011 z 12. júna 2012 rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď okresný súd opomenul aplikovať právnu normu vzťahujúcu sa na danú vec, a to
ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka.
Dňa 18. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhli
konanie prerušiť do skončenia konania o ich sťažnosti podanej ústavnému súdu. Okresný
súd konanie odročil na neurčito a následne 18. decembra 2012 ich návrh zamietol.
Po podaní ich odvolania 16. januára 2013 okresný súd predložil odvolanie na vedomie
právnej zástupkyni sťažovateľa.
Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/94/2013 z 30. apríla 2013 napadnuté uznesenie
okresného súdu z 18. decembra 2012 potvrdil. Následne okresný súd zisťoval stav konania
o sťažnosti odporcov na ústavnom súde a 8. októbra 2013 určil termín pojednávania
na 9. január 2014, ktoré sa uskutočnilo a po vypočutí sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne
bolo odročené na 18. február 2014. Toto pojednávanie sa však nekonalo pre onemocnenie
odporcu v prvom rade a termín bol zrušený. Obdobne bol zrušený aj termín pojednávania
určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi
účastníkmi konania „začalo prebiehať rokovanie o prípadnom mimosúdnom vyriešení
súdneho sporu“.
III.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,
koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť
súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo
(II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom
prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich
práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02).
V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
13.1 Pri hodnotení podľa kritéria zložitosť veci ústavný súd poukazuje na to, že spory
o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom vyplývajúce z rôznych zmlúv
občianskoprávnej povahy (napr. zmluva o pôžičke), ako aj obchodnoprávnej povahy (napr.
zmluva o dielo, resp. zmluva o postúpení pohľadávky) nie sú právne zložité a existuje k nim
aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. V danom prípade nemôže ústavný súd
ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania ani v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu
pred okresným súdom, pretože už od podania vzájomného návrhu v roku 2005 bol okresný
súd úplne nečinný viac ako tri roky (v tomto období okresný súd síce vylúčil vzájomný
návrh sťažovateľa na samostatné konanie na pojednávaní 28. apríla 2005, ale až 7. januára
2008 bol návrh zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 2/2008), a neskôr nečinný aj ďalšie dva roky,
pričom jeho postup bol v nasledujúcom období (od roku 2010 do súčasnosti) tiež
neefektívny, keďže do dnešného dňa nie je ešte konanie právoplatne skončené (pozri
hodnotenie postupu okresného súdu).
13. 2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil niektoré okolnosti, ktoré možno pričítať aj na jeho
ťarchu. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že sťažovateľ sa o svoju vec vôbec nestaral najmä
v rokoch 2005 až 2010, a teda účinne nestrážil svoje práva (vigilantibus iura). Obdobne pri
podaní návrhu nezaplatil súdny poplatok a okresný súd musel zrušiť aj termín pojednávania
určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi
účastníkmi konania „začalo prebiehať rokovanie o prípadnom mimosúdnom vyriešení
súdneho sporu“.
13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti ide predovšetkým na ujmu okresného súdu, že od
podania vzájomného návrhu sťažovateľom v roku 2005 bol úplne nečinný viac ako tri roky
(až 7. januára 2008 bol totiž návrh zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 2/2008). Následne okresný
súd okrem spomínanej nečinnosti nevykonal žiadny úkon viac ako dva roky (od 18. marca
2008, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, až do 10. mája 2010, keď
okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať
v tomto konaní a predloženie dôkazov, o ktoré vzájomný návrh opiera). A hoci v roku 2010
nariadil niekoľko pojednávaní a 25. novembra 2010 rozhodol rozsudkom, jeho rozsudok bol
uznesením sp. zn. 7 Co/119/2011 z 12. júna 2012 napokon krajským súdom zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Konanie vedené okresným súdom od podania vzájomného návrhu do času rozhodovania
ústavného súdu trvá viac ako 9 rokov, a táto celková doba, počas ktorej vec sťažovateľa
stále nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.
14. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to vtedy, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
15. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolo
možné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia
súdu, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
16. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 1.
17. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie doteraz nie je skončené.
18. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodov uvedených
v bode 5. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam sporu pre
účastníka konania) dospel ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti
s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci (pozri body 13.1 až 13.3), považuje
za primerané v sume 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
19. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto
časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol
vo veci namietaného porušenia práva úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho
právneho zastúpenia advokátkou JUDr. Badovou. Advokátka vykonala v roku 2014 dva
úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie
sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je 1/6
z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátke
odmena z výpočtového základu, ktorý je 804 €, t. j. 134 € a režijný paušál 8,04 €. Celková
odmena advokátke za právne zastúpenie pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych
služieb a 2 x paušálna náhrada + 20 % DPH , keďže advokátka je platcom dane z pridanej
hodnoty) predstavuje sumu 340,90 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014