Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 503/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PALADIUM

GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2,

Bratislava, konajúcou advokátom JUDr. Petrom Filipom, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014

doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s , a

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. marca 2014 (ďalej aj

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/16748-116813/2011/999608-r

zo 14. novembra 2011, ktorými potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Košice IV z 26. mája 2011, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 108 478,77 €.

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2013 žalobu zamietol. O odvolaní

sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že

potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky

„jednostranné prijatie argumentácie žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými

sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov determinuje následnú nepresvedčivosť celého

rozhodnutia. Toto je arbitrárne a týmto momentom je problematické aj správne zamerať

dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby,

ktoré v našom prípade krajský súd a následne i súd najvyšší úplne ignoroval. V súvislosti

s vyššie uvedenými skutočnosťami možno konštatovať, že porušovateľ svoje rozhodnutie

riadne neodôvodnil, rad dôkazov predložených sťažovateľom bezdôvodne ignoroval

a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje rozhodnutie

vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia súdov vydané

v obdobných prípadoch buď úplne ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne. Týmto

momentom je nepochybné, že namietané rozhodnutie porušovateľa nespĺňa zákonom

stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich

práv garantovaných ako SR, tak aj Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“

4. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala najmä na iné rozhodnutie

najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , Súdneho dvora Európskej únie

z 21. júna 2012 vo veciach sp. zn. C-80/11 a sp. zn. C-142/11, rozhodnutia ústavného súdu

(napr. , , ) a Ústavného súdu Českej republiky

().

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej

označené práva boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý navrhuje zrušiť a vrátiť

mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát... Podľa štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd

predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do

základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný

právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu

argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným

spôsobom, keď potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľka zároveň

namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu založenú na jej názore, že jeho právne

závery sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, interpretácia relevantných

noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd nerešpektoval kogentné

daňovo-právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého výsledok

preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, že uniesla dôkazné bremeno k

preukázaniu splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane a, naopak, správca dane

nepreukázal, že došlo k podvodnému konaniu.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd

v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného...

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných

podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období október 2009

v sume 108 478,77 eur od dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. Uskutočnený nákup

reklamných služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba faktúrami, ku ktorým

boli pripojené objednávky služieb, zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom

s obchodnou spoločnosťou RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. a monitoringami mediálnej

kampane a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíznych a rozhlasových staniciach...

Podľa názoru krajského súdu správca dane dôvodne spochybnil dodanie služieb

žalobcovi dodávateľom RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. a vykonal ďalšie dokazovanie

výsluchom konateľa tejto spoločnosti v rozhodnom období A. L., ako aj konateľa žalobcu.

Konateľ dodávateľa uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu 184 faktúr, v roku 2010

14 faktúr, pričom zdaniteľné obchody uvedené v týchto faktúrach boli realizované

subdodávateľským spôsobom. RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. nezamestnával žiadnych

zamestnancov, fakturované služby si objednával u viacerých dodávateľov, ktorých mená si

nepamätal, osobne ich nepoznal a nakontaktoval sa na nich cez internet. Účtovné a daňové

doklady spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. za predmetné zdaňovacie obdobie

a za ďalšie zdaňovacie obdobia nemal k dispozícii, pretože ich odovzdal novej konateľke...

Novú konateľku spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. správca dane nemohol vypočuť,

pretože od 10.2.2010 menovaná nebýva na konkrétnej adrese a je prihlásená iba na trvalý

pobyt v obci Košice – sídlisko KVP...

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Má za to,

že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa žalovaného,

ako i krajského súdu porušiť naopak splnil. Na predložených faktúrach sú správne uvedené

všetky zákonom ustanovené položky a súčasne jednoznačne deklarujú, že k jednotlivým

zdaniteľným plneniam skutočne došlo...

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z predloženého spisového

materiálu zistil, že dôkazy predložené žalobcom (faktúry, zmluvy o vykonaní reklamy,

reklamné prospekty) nepreukázali reálnu existenciu obchodných prípadov...

Pokiaľ existuje celý rad dôkazov dokumentujúcich, že predmetné faktúry majú reálny

základ, ktorú skutočnosť uvádza žalobca v odvolaní, bol povinný ich správcovi dane

v priebehu kontroly predložiť. Tvrdenie žalobcu o zaplatení dodávky tovaru, ktorý bol

predmetom sporných faktúr, ako aj plnenie si odvodových povinností dodávateľom, na ktoré

poukazuje žalobca ešte nepreukazuje aj uskutočnenie deklarovaných obchodov. V tomto

prípade pre nespoluprácu dodávateľa, spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o., správca

dane nemohol preveriť, či sporné faktúry boli zaúčtované v jeho účtovníctve a príslušné

daňové povinnosti boli splnené...

Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil

existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka

skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené

skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových

princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. ASPI JUD

65295 SK.

Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou

materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým

opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.

Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho

dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

Podľa o správe daní a poplatkov daňový

subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si

obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane ( ). Odpočítanie dane

nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“

Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej

povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná

judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade

nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo

k zdaniteľnému plneniu podľa , k dodaniu reklamných služieb

žalobcovi spoločnosťou RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. subdodávateľským spôsobom, ktorého

predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce

pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových

a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.

Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov

(subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo

nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné

bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných

plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické,

keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme

daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval

dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok

na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie

jej ekonomickej podstaty...

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane

( ) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického

obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že

jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty.

Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov

umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované Štatistiky

sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú

rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako MEDIAN SK. s. r. o.,

ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www.mediansk.sk. Údaje takéhoto

druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk. takže kontrolovaný

daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných

subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti

a čítanosti, čo je len konečný produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto

realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé

stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring návrh a umiestnenie reklamy

v printových médiách, mediálne plány jednotlivých printov tlače, a pod. Z dôvodu

neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu

dane nie je možný.

Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali

zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody

pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia

a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru)

je esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam

teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane

a daňovým subjektom. Napokon, tak ako to sťažovateľka v sťažnosti tiež zvýraznila, k tejto

otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej únie (napr. C-80/11, C-142/11,

C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi

správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach

prípadu ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi

daňových orgánov o nepreukázaní existencie zdaniteľných obchodov sťažovateľkou

za ústavne akceptovateľný. V jej prípade totiž skutočnosti zistené správcom dane v rámci

vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili nielen ekonomickú podstatu

uskutočnených obchodov, ale aj ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto

spochybňujúcich dôkazov nebola sťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných

služieb a ich ďalšie použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný

záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a význam

relevantných ustanovení o dani z pridanej hodnoty. Z pohľadu

princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie nemožnosti aplikácie výkladových princípov z iného

rozhodnutia najvyššieho súdu (Iron Club sp. zn. ).

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené

dohovoru uvedeným postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti, na základe ktorých ústavný súd dospel k záveru o ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho

konania zároveň poskytol sťažovateľke účinný prostriedok nápravy, nebolo možné ani

uvažovať o možnom porušení práva zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný

prostriedok nápravy).

19. Ustanovenia a patria medzi základné interpretačné

pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp

právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú činnosť

súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť súdov

od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť pri rozhodovacej

činnosti len zákonom vrátane nestranného prístupu súdov k účastníkom konania. Uvedené

základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného

práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv

a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci

nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto

základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo

k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky

(návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov

konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014