Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 504/2014
PDF · 223.24 KB
No categories available
I. ÚS 504/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PALADIUM
GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2,
Bratislava, konajúcou advokátom JUDr. Petrom Filipom, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžf 77/2013 z 12. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014
doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 77/2013 z 12. marca 2014 (ďalej aj
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu
účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/16748-116804/2011/999608-r
zo 14. novembra 2011, ktorými potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Košice IV z 26. mája 2011, ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2009 v sume 97 744,03 €.
3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 6 S 9/2012 z 21. februára 2013 žalobu zamietol. O odvolaní
sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že
potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky
„jednostranné prijatie argumentácie žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými
sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov determinuje následnú nepresvedčivosť celého
rozhodnutia. Toto je arbitrárne a týmto momentom je problematické aj správne zamerať
dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby,
ktoré v našom prípade krajský súd a následne i najvyšší súd úplne ignoroval. V súvislosti
s vyššie uvedenými skutočnosťami možno konštatovať, že porušovateľ svoje rozhodnutie
riadne neodôvodnil, rad dôkazov predložených sťažovateľom bezdôvodne ignoroval
a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje rozhodnutie
vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia súdov vydané
v obdobných prípadoch buď úplne ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne. Týmto
momentom je nepochybné, že namietané rozhodnutie porušovateľa nespĺňa zákonom
stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich
práv garantovaných ako Ústavou SR, tak aj Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“
4. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala najmä na iné rozhodnutie
najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, Súdneho dvora Európskej únie
z 21. júna 2012 vo veciach sp. zn. C-80/11 a sp. zn. C-142/11, rozhodnutia ústavného súdu
(napr. II. ÚS 6/00, I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08) a Ústavného súdu Českej republiky
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej
označené práva boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý navrhuje zrušiť a vrátiť
mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát... Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákona.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd
predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu
do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na účinný právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jej skutkovú
a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne
konformným spôsobom, keď potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka zároveň namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu založenú na jej
názore, že jeho právne závery sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním,
interpretácia relevantných noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd
nerešpektoval kogentné daňovo-právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového
konania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, že
uniesla dôkazné bremeno k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na odpočítanie
dane a, naopak, správca dane nepreukázal, že došlo k podvodnému konaniu.
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd
v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného ...
Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných
podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období január 2009
v sume 97 744,03 eur od dodávateľa T. Košice. Uskutočnený nákup reklamných služieb od
uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba faktúrami, ku ktorým boli pripojené
objednávky služieb, zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom s obchodnou
spoločnosťou T. a monitoringami mediálnej kampane a mediálnymi plánmi v jednotlivých
televíznych a rozhlasových staniciach...
Podľa názoru krajského súdu správca dane dôvodne spochybnil dodanie služieb
žalobcovi dodávateľom T. a vykonal ďalšie dokazovanie výsluchom konateľa tejto
spoločnosti v rozhodnom období D. K., ako aj konateľa žalobcu. Konateľ dodávateľa
uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu 13 faktúr, pričom zdaniteľné obchody uvedené
v týchto faktúrach zrealizoval sám a čiastočne subdodávateľským spôsobom. T.
nezamestnával žiadnych zamestnancov, vstupné dáta konateľ nakupoval u viacerých
dodávateľov, ktorých mená si nepamätá, lebo išlo o jeho prvý veľký projekt a komunikoval s
veľkým počtom subdodávateľov. Účtovné daňové doklady spoločnosti T. za predmetné
zdaňovacie obdobie nemá k dispozícii, pretože ich odovzdal novému konateľovi... Nového
konateľa spoločnosti T. správca dane nemohol vypočuť, pretože so správcom dane
nespolupracuje a zásielky na adrese trvalého pobytu nepreberá...
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Má za to,
že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa žalovaného,
ako i krajského súdu porušiť naopak splnil. Na predložených faktúrach sú správne uvedené
všetky zákonom ustanovené položky a súčasne jednoznačne deklarujú, že k jednotlivým
zdaniteľným plneniam skutočne došlo...
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z predloženého spisového
materiálu zistil, že dôkazy predložené žalobcom (faktúry, zmluvy o vykonaní reklamy,
reklamné prospekty) nepreukázali reálnu existenciu obchodných prípadov...
Pokiaľ existuje celý rad dôkazov dokumentujúcich, že predmetné faktúry majú reálny
základ, ktorú skutočnosť uvádza žalobca v odvolaní, bol povinný ich správcovi dane
v priebehu kontroly predložiť. Tvrdenie žalobcu o zaplatení dodávky tovaru, ktorý bol
predmetom sporných faktúr, ako aj plnenie si odvodových povinností dodávateľom, na ktoré
poukazuje žalobca ešte nepreukazuje aj uskutočnenie deklarovaných obchodov. V tomto
prípade pre nespoluprácu dodávateľa, spoločnosti T., správca dane nemohol preveriť, či
sporné faktúry boli zaúčtované v jeho účtovníctve a príslušné daňové povinnosti boli
splnené...
Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil
existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka
skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené
skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových
princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPI JUD
65295 SK.
Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou
materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým
opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.
Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho
dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou
daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si
obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane
nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004
Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej
povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná
judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom
dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.
Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade
nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.
Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo
k zdaniteľnému plneniu podľa zákona č. 222/2004 Z. z., k dodaniu reklamných služieb
žalobcovi spoločnosťou T. subdodávateľským spôsobom, ktorého predmetom podľa zmluvy
o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce pri nákupe komerčných
elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor
a outdoor reklamných plôch v období január 2009 pre projekty objednávateľa
a pre reklamné kampane.
Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov
(subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo
nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné
bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných
plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické,
keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme
daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval
dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok
na odpočet dane.
V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie
jej ekonomickej podstaty...
S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane
(§ 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického
obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že
jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty.
Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov
umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované Štatistiky
sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú
rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako MEDIAN SK. s. r. o.,
ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www.mediansk.sk. Údaje takéhoto
druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk. takže kontrolovaný
daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných
subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti
a čítanosti, čo je len konečný produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto
realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé
stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring návrh a umiestnenie reklamy
v printových médiách, mediálne plány jednotlivých printov tlače, a pod. Z dôvodu
neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu
dane nie je možný.
Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali
zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody
pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»
14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia
a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru) je
esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom
platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam
teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane
a daňovým subjektom. Napokon, tak ako to sťažovateľka v sťažnosti tiež zvýraznila, k tejto
otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej únie (napr. C-80/11, C-142/11,
C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi
správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach
prípadu ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi
daňových orgánov o nepreukázaní existencie zdaniteľných obchodov sťažovateľkou
za ústavne akceptovateľný. V jej prípade totiž skutočnosti zistené správcom dane v rámci
vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili nielen ekonomickú podstatu
uskutočnených obchodov, ale aj ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto
spochybňujúcich dôkazov nebola sťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných
služieb a ich ďalšie použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný
záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a význam
relevantných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Z pohľadu
princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie nemožnosti aplikácie výkladových princípov z iného
rozhodnutia najvyššieho súdu (Iron Club sp. zn. 3 Sžf 1/2011).
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1
ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené čl. 13
dohovoru uvedeným postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti, na základe ktorých ústavný súd dospel k záveru o ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho
konania zároveň poskytol sťažovateľke účinný prostriedok nápravy, nebolo možné ani
uvažovať o možnom porušení práva zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný
prostriedok nápravy).
19. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné
pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp
právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ustanovenie čl. 141 ods. 1 ústavy vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú činnosť
súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť súdov
od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť pri rozhodovacej
činnosti len zákonom vrátane nestranného prístupu súdov k účastníkom konania. Uvedené
základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného
práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv
a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci
nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto
základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej
reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo
k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky
(návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada
trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014