Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 473/2014
PDF · 204.61 KB
No categories available
I. ÚS 473/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť H. K. a M. J., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom
Chmurom, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove č. k. 1 Co 29/2013-1032 z 9. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. K. a M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014
doručená sťažnosť H. K. a M. J. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom
JUDr. Jozefom Chmurom, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 29/2013-1032 z 9. apríla 2014 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania
v postavení odporkýň vedeného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 151/2007, predmet ktorého konania sa týkal nehnuteľnosti – stavby súpisné
číslo... na parcele CKN č... v k. ú... vedenej na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosť“ alebo
„rodinný dom“). Navrhovateľ návrhom a sťažovateľky ako odporkyne protinávrhom sa
domáhali určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti (navrhovateľ sa domáhal
určenia svojho vlastníckeho práva a sťažovateľky sa domáhali určenia, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi J. J.), ako aj ďalších nárokov.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 151/2007-958 z 20. novembra
2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým v prvom výroku zamietol návrh
navrhovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v druhom výroku zamietol
protinávrh sťažovateliek na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnom
predchodcovi, v treťom výroku uložil sťažovateľkám povinnosť odstrániť stavbu priečky
v nehnuteľnosti a stavebný materiál, ktorým zatarasili prístup k schodisku v nehnuteľnosti,
vo štvrtom výroku zriadil vecné bremeno na parcele č... vedenej na LV č... (spočívajúce v
povinnosti strpieť umiestnenie schodiska a prechod po tomto schodisku k dvom obytným
miestnostiam rodinného domu a umiestnenie časti rodinného domu), piatym výrokom
zastavil konanie o náhradu škody a šiestym výrokom rozhodol o trovách konania.
Sťažovateľky podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti jeho druhého,
tretieho a štvrtého výroku a krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov.
Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:
„Nakoľko sťažovateľky 1/ a 2/ majú za to, že rozhodnutia všeobecných súdov
neposkytli ochranu ich vlastníckemu právu a právu na súdnu a inú právnu ochranu tak, ako
to ustanovujú právne predpisy Slovenskej republiky, dožadujú sa touto sťažnosťou od
Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby im poskytol ochranu ich ústavných práv podľa
článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Rovnako sťažovateľky 1/ a 2/ sa dožadujú ochrany spravodlivého súdneho
procesu, ktorá im je poskytovaná podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a ochrany pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súdnom konaní sťažovateľka 1/ ako odporkyňa v 1. rade a sťažovateľka 2/ ako
odporkyňa v 2. rade protinávrhom žiadali určiť, že nehnuteľnosť... patrí do dedičstva po
nebohom J. J., zomrelom... Okresný súd Humenné uvedený návrh vo výroku 2/ rozsudku
zamietol a Krajský súd v Prešove... tento výrok 2/... potvrdil. ...
O uvedené žiadali sťažovateľky 1/ a 2/ z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť - stavba
so súpisným číslom..., ktorá je postavená na pozemku parcely č. CKN... na liste vlastníctva
č... kat. úz... spolu s nehnuteľnosťou - stavbou so súpisným číslom..., ktorá je postavená na
pozemku parcely č. CKN... na liste vlastníctva č... kat. úz... je nedeliteľnou nehnuteľnosťou
a táto bola prvozápisom zapísaná ako kaštieľ v pozemkovoknižnej zápisnici č... kat. úz. D...
Sťažovateľky 1/ a 2/ dôkazmi preukazovali nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto
nehnuteľnosti v celosti, derivatívne od ich právnych predchodcov. Nakoľko sú v súčasnosti
zapísané ako podielové spoluvlastnícky na liste vlastníctva len k časti tejto nedeliteľnej
nehnuteľnosti, žiadali v prvostupňovom konaní určiť, že časť tejto nehnuteľnosti, ktorá je
zapísaná na liste vlastníctva v prospech inej osoby, patrí do dedičstva po ich poručiteľovi.
Dôkazmi, a to výpismi z pozemkovoknižnej zápisnice č..., pozemkovoknižnej vložky
č... sťažovateľky v súdnom konaní preukazovali odvodenie ich vlastníckeho práva k
nedeliteľnej nehnuteľnosti (v celosti).
Prvostupňový súd Okresný súd Humenné rozsudkom zamietol protinávrh
sťažovateliek 1/ a 2/ a Krajský súd v Prešove ako súd odvolací tento zamietavý výrok
rozsudku prvostupňového súdu potvrdil.
Porušenie článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vidia sťažovateľky v tom, že
všeobecným súdom poskytli dôkazy, ktoré preukazujú ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti -
stavbe so súpisným číslom..., postavenej na pozemku parcely č. CKN..., zapísaná na liste
vlastníctva č... kat. úz... Všeobecné súdy tieto dôkazy právne nevyvracujú.
Naopak, neobstojí odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov o možnosti rozdelenia
pôvodnej nehnuteľnosti - kaštieľa zapísaného v pozemnoknižnej zápisnici č... kat. úz... V
súdnom konaní bol predložený dôkaz - znalecký posudok, ktorý vyvracia tvrdenia
všeobecných súdov o možnosti faktického a právneho rozdelenia pôvodnej nehnuteľnosti. V
závere znaleckého posudku sa jasne definuje, že akékoľvek pokusy o rozdelenie kaštieľa je v
rozpore so zákonom o ochrane pamiatok č. 49/2002 Z. z. ktorý nedovoľuje meniť charakter
kultúrnej pamiatky a zasahovať do dispozičných zmien, ktoré by porušili pôvodne navrhnutý
charakter užívania. ...
V rámci právneho posúdenia dôkazu znaleckého posudku sa všeobecné súdy
obmedzili len na konštatovanie, že: (...) obrana odporcov v 1. rade a 2 rade, že táto stavba
je nedeliteľná, ocom predkladali aj znalecký posudok, pretože z praxe je jednoznačné, že
táto stavba je rozdelená viac ako 80 rokov, teda od doby, ako bola predaná grófkou M. K.
jednotlivým vlastníkom. Takže reálne je od roku 1923 táto stavba rozdelená a takéto
rozdelenie trvá až dodnes (str. 23 rozsudku prvostupňového súdu). Odvolací súd k
znaleckému posudku uviedol, že (...) z histórie zápisov tejto nehnuteľnosti od čias pôvodnej
pozemnoknižnej vlastnícky M. K. dostatočným spôsobom svedčia o samostatných prevodoch
vlastníctva nielen k pozemkom, ale aj stavbám, oddeleniu. Konštatovanie o nedeliteľnosti
kaštieľa nie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania (str. 8 rozsudku odvolacieho
súdu).
Všeobecné súdy vôbec nevyhodnotili tú skutočnosť, že sťažovateľky predložili dôkaz
o nedeliteľnosti kaštieľa a o argumenty o nemožnosti samostatného prevodu jednotlivých
častí kaštieľa. To, že je podľa názoru všeobecných súdov stavba 80 rokov fakticky
rozdelená, neznamená, že môžu byť jej jednotlivé časti samostatným predmetom prevodu
v súlade správnym poriadkom. V tomto ohľade chýba právne zdôvodnenie možnosti delenia
stavby.
Z tohto dôvodu sťažovateľky namietajú aj porušenia článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať
s argumentom, ktorý je pre rozhodnutie vo veci relevantný, podstatný a významný, a ktorý je
zároveň formulovaný dostatočným a jasným spôsobom. Pokiaľ všeobecné súdy znalecký
posudok, ktorý jasne formuluje, že stavba je nedeliteľná, napriek tomu súdy túto skutočnosť
neakceptujú a arbitrárne obchádzajú, bez odôvodnenia, porušujú právo účastníka súdneho
konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Všeobecné súdy v rámci odôvodnenia svojich súdnych rozhodnutí vôbec neuvádzajú,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a úplne absentuje posúdenie zisteného
skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Sťažovateľky 1/ a 2/ ďalej poukazujú na tú skutočnosť, že v rámci odvolania proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu v bode VI. uviedli zásadné právne argumenty, s ktorými
sa odvolací súd vôbec nevysporiadal, t. z. buď ich nevyvrátil, alebo ani nekonštatoval
irelevantnosť týchto argumentov. ...
Každý právny argument, v tomto prípade argument všeobecných súdov o faktickej
a právnej možnosti prevodu jednotlivých častí stavby - kaštieľa, musí vychádzať z nejakej
platnej normy. Ak argument nevychádza z právnej normy, nemožno ho považovať za
právny. Takýto argument nie je v právnej argumentácii relevantný, pretože nie je schopný
ovplyvniť riešenie právnej otázky (t. j. otázky, čo je v konkrétnom prípade v súlade s
právom) a v danom prípade nie je schopný podporiť nárok žalobcu v konaní pred
všeobecnými súdmi, ani spochybniť či vyvrátiť argumenty sťažovateliek 1/ a 2/ v konaní
pred všeobecnými súdmi. Súd však musí vysvetliť vo svojom rozhodnutí, prečo považuje
určitý argument za irelevantný, resp. bezvýznamný - t. j. že tento argument nevychádza zo
žiadnej právnej normy alebo z neplatnej právnej normy. ...“
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo H. K. a M. J. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 1Co/29/2013 zo dňa 09.04.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/29/2013 zo dňa 09.04.2014
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť H. K. a M. J. trovy právneho zastúpenia
v sume 340,9 eur na účet advokáta JUDr. Jozefa Chmuru do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľky v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateliek
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,
či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateliek
a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:
„Odvolací súd preskúmal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
v súlade s ustanovením § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaných v 1/ a 2/ rade nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležité zistil
skutkový stav a k tomu použil aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Na právnych skutkových zisteniach, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a na
právnom posúdení veci sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca je zapísaný ako vlastník
nehnuteľnosti na LV č..., kat. úz..., parcely č... a nehnuteľnosti súpisné číslo... Uvedenú
nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca Š. C. kúpnou zmluvou urobenou formou notárskej
zápisnice NZ 804/72 z 18.8.1972. Rovnako bolo preukázané, že žalované v 1/ a 2/ rade
nadobudli nehnuteľnosť zapísanú na LV č..., kat. úz..., parcela č. KN... a na nej postavená
stavba, súpisné číslo... Uvedenú nehnuteľnosť nadobudli jednak v dedičskom konaní, podiel
po poručiteľovi, svojom otcovi nebohom J. J., č.k. D1285/90 z 15.1.1991 a darovacou
zmluvou od matky H. J., rod. T. nadobudnuté notárskou zápisnicou N 406/1991 z 31.7.1991.
Točité schodište, ktoré vedie k obytným miestnostiam na poschodí stavby, súpisné číslo...,
ktorá patrí do vlastníctva žalobcu, sa nachádza na parcele č..., ktorej vlastníkmi sú
žalované v 1/ a 2/ rade. Žalované v 1/ a 2/ rade v auguste 2007 začali s výstavbou priečky
na prízemí stavby, súpisné číslo..., ktorú v dôsledku vydaného predbežného opatrenia 6C
130/2007-47 z 10.7.2007 nerealizovali. Do roku 2007 neboli riešené žiadne spory
vlastníkov vyššie vymenovaných nehnuteľností. ...
Pokiaľ išlo o protižalobu, alebo vzájomný návrh žalobkýň v 1/ a 2/ rade možno
súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že žiadne dôkazy týkajúce sa toho, že nadobudli
nehnuteľnosť, teda kaštieľ v celosti okrem tvrdenej nemožnosti rozdeliť túto nehnuteľnosť,
neboli predložené. Zmluva, ktorou nadobudol nehnuteľnosť ešte právny predchodca ich
rodičov je k dispozícii, z nej je zrejme a z kópie pozemkovej mapy, že išlo o dve m.p.č.
parcely spolu v prírode s domom a dvorom, ktoré boli predmetom prevodu nehnuteľnosti.
V konečnom dôsledku ohliadka na mieste samom, vyjadrenie svedkov a samotnej matky
žalovaných v 1/ a 2/ rade, ktorá bola vypočutá v tejto súvislosti svedční o tom, že
nehnuteľnosť takto rozdelená aj v období, kedy nadobudli túto kúpnou zmluvou rodičia
žalovaných v 1/ a 2/ rade, teda v roku 1951 bola takto rozdelená a v takomto rozsahu sa aj
užívala. Keďže bolo možné sa oboznámiť s listinami, na ktoré poukázali žalované v 1/ a 2/
rade vo svojom vzájomnom návrhu aj v priebehu celého konania možno konštatovať, že
pokiaľ išlo o vlastnícke právo, ktoré svedčí v prospech žalobcu v priebehu dokazovania
nevyšli najavo žiadne okolnosti, ktoré by svedčali o tom, že rodičia žalovaných nadobudli
nehnuteľnosť v celom rozsahu. Rovnako zmluvy uzatvárané s MNV v... svedčia o tom, že
takisto aj rodičia, konkrétne otec žalovaných, nájomnú zmluvu podpisoval iba na časť
stavby, ktorú vlastnil pre účely školských potrieb školy a z rozsudku, ktorý sa rovnako
nachádza v spise 8C 25/67 z 15.2.1967, ktorým sa domáhal otec žalovaných nájmu za
užívanie časti jeho majetku základnou 9-ročnou školou v obci vyplýva, že náhrada sa
vyplácala aj rodine C. s tým, že rovnako aj nehnuteľnosť, ktorá patrila právnym
predchodcom žalobcu, bola užívaná pre školské účely a bol im platený nájom.
Vo vzťahu k znaleckému posudku J. Z. v symetrii objektu kaštieľa odvolací súd
poznamenáva, že histórie zápisov tejto nehnuteľnosti od čias pôvodnej pozemno-knižnej
vlastnícky M. K. dostatočným spôsobom svedčia o samostatných prevodoch vlastníctva
nielen k pozemkom, ale aj stavbám, oddeleniu. Konštatovanie o nedeliteľnosti kaštieľa nie
je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa povinnosti strpieť a umožniť vstup
po schodišti vlastníkovi parcely č. CKN... v súčasnej dobe žalobcovi a povinnosť odstrániť z
tohto schodišťa stavebný materiál a odstrániť parcely č... rozostavanú priečku možno
konštatovať, že dostatočným spôsobom súd prvého stupňa vykonal dokazovanie.
Predloženým geometrickým plánom, ohliadkou na mieste samom zistil, že schodište, ktoré
slúži ako vstup do priestorov na 1. poschodí, ktoré patria žalobcovi sa nachádza na parcele
č... patriacej žalovaným. Z obsahu vyplýva, že toto schodište, ako aj celý kaštieľ je národná
kultúrna pamiatka, preto nie je možné bez ohľadu na tieto okolnosti riešiť akékoľvek
stavebné zmeny, posuny, len rozhodnutím vlastníkov nehnuteľnosti. To vyplynulo aj z
vyjadrenia Krajského pamiatkového úradu, ktorý sa k veci vyjadril, rovnako z vyjadrení
účastníkov konania, svedkov vypočutých na pojednávaniach, na ohliadke na mieste samom
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že toto schodište je autentické, historické, umiestnené
na tomto mieste bez zmeny, slúžilo na prístup k obytným miestnostiam, ktoré nadobudol do
vlastníctva žalobca. Z týchto dôvodov nepochybne na základe kúpnej zmluvy, ktorou
nehnuteľnosť od svojho otca nadobudol získal rovnaký titul na to, že časť parcely CKN...
patriacej žalovaným v 1/ a 2/ rade zaťaženým zo zákona vecným bremenom právom užívať
toto schodište a trpieť jeho umiestnenie na mieste, na mieste na ktorom sa nachádza. Je
potrebné tiež vychádzať z § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého bezo sporu
vyplýva, že vecou akou takou je aj nehnuteľnosť stavba a súčasťou tejto stavby je schodisko,
ktoré netvorí vec samostatnú, ale je súčasťou hlavnej veci, čo v danom prípade je schodisko
patriace ako prístup k obytným miestnostiam vo vlastníctve žalobcu.
Preto aj v tomto smere odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
za vecne správne a ako také podľa ustanovenia § 219 O.s.p. rozhodnutie potvrdil.
Podľa § 206 ods. 2 O.s.p. nezaoberal sa výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa
výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým neboli napadnuté odvolaním, teda vo vzťahu
ku zamietnutej žalobe vlastníckeho práva žalobcu zastavajúcemu výroku a výroku o trovách
konania, tieto výroky neboli napadnuté odvolaním, ako také nadobudli právoplatnosť. ...“
Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu, odmieta ich sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne
konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta sťažnosť
aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateliek v celosti sa ústavný súd ich
ďalšími nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014