Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 516/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť S. K., A. M. a Z. M.,

zastúpených Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. 5 CoP

40/2013 z 24. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014

doručená sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených Fridrich

Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5

a jeho rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2013 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Martin (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2013 opravil deň smrti 1. október

1946, ktorý bol uvedený vo výroku rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.

z 29. mája 2000, ako deň smrti Ľ. L..., naposledy bytom..., na deň smrti 24.

december 1949.

Tento rozsudok okresného súdu napadla odvolaním E. M., dedička neb. Ľ. L. Krajský

súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Z potvrdenia notárky JUDr. D. H.lavnovej ústavný súd zistil, že E. M. zomrela 3. 4.

2013 a do okruhu jej dedičov patria sťažovateľky.

Sťažovateľky okrem opisu skutkového stavu v sťažnosti uvádzajú: „V novom konaní

by mal Ústavný súd Slovenskej republiky výslovne prikázať Krajskému súdu v Žiline, aby

v rámci vyhľadávacej resp. vyšetrovacej zásady ovládajúcej nesporové konanie sám

prípadne Okresný súd v Martine iniciatívne zistil skutkový stav a presvedčil sa o pravdivosti

okolností, ktoré zohľadní. Okresnému súdu v Martine by mal prikázať odstrániť rozpory

v rámci zisťovania skutkového stavu, na ktoré sme poukázali - rozpory v podpisoch

údajného Ľ. L., kde sa podľa Okresného súdu Martin podpisy v rokoch 1948 a 1949 javili

ako pravdepodobné, že sú autentické, najmä jeden podpis na zápisnici, nevykonanie

znaleckého dôkazu z odboru grafológie len pre to, že nebola predložená ani jedna listina

podpísaná osobou Ľ. L. Konanie je teda postihnuté vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie o oprave dátumu smrti Ľ. L. na deň 24.12.1949, kedy už zjavne

nemohol žiť...“

Sťažovateľky tiež poukázali na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali a nevysporiadali

s otázkou postavenia a účastníctva Slovenského pozemkového fondu v konaní a že nebola

zodpovedaná otázka „kedy na štát, a či vôbec, skutočne alebo len formálne, prešlo

vlastnícke právo k majetku, ku ktorému si v reštitučných konaniach uplatňovala reštitučný

nárok nebohá E. M.“.

Podľa názoru sťažovateliek „Celé konanie o oprave dátumu smrti je tak úplne

zbytočné, pretože posun predpokladaného dátumu smrti Ľ. L. z pohľadu štátu zastúpeného v

reštitučnom konaní pred okresným úradom Slovenským pozemkovým fondom nič nezmení,

keďže okresný úrad bude musieť za oprávnenú osobu považovať priamo E. M., keďže ku

skutočnému prechodu vlastníctva na štát nedošlo vôbec a k formálnemu prepisu (avšak v

zjavnom rozpore so zákonnými požiadavkami) v evidencii nehnuteľností došlo najskôr v

roku 1956 (ak rozhodnutie z 20. 4. 1956 nadobudlo právoplatnosť, čo ale je spochybnené

poznámkou na rozhodnutí, že bolo zrušené, alebo ak rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo

rozhodnutie o výkupe a nadobudlo právoplatnosť, čo ale predpokladalo doručenie E. M.)

alebo až 1958 (keď rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo vložené do pozemkovej knihy vkladom

vlastníckeho práva štátu), teda vtedy, keď už E. M. bola skutočnou vlastníčkou

nehnuteľností, ktoré sú predmetom reštitúcie... Vyššie konkretizované zásadne negatívne a

dlhotrvajúce dopady na základné práva sťažovateliek, ktoré nie sú odstrániteľné

autoritatívnou konštatáciou o ich porušení, ako aj vplyv týchto dopadov na intenzívne

obmedzenie vlastníckych práv sťažovateliek, odôvodňujú požiadavku na priznanie finančnej

satisfakcie - primeraného finančného zadosťučinenia v spravodlivej výške 1.000,- EUR pre

každú zo sťažovateliek individuálne.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby

ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn. -689 zo dňa

24. 9. 2013, porušil právo sťažovateliek na spravodlivé súdne konanie a riadne

odôvodnenie rozsudku podľa .

2) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn. -689 zo dňa

24. 9. 2013, porušil právo sťažovateliek na spravodlivé konanie a riadne odôvodnenie

rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

3) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -689 zo dňa 24. 9. 2013

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.

4) Každej zo sťažovateliek sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €,

ktoré im je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania, tak ako

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet ich právneho zástupcu spoločnosti

Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

bolo podané dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľky podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateliek predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. , ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľky v prípade podania dovolania podali

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateliek uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014