Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 516/2014
PDF · 150.12 KB
No categories available
II. ÚS 516/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť S. K., A. M. a Z. M.,
zastúpených Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom
konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 CoP
40/2013 z 24. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014
doručená sťažnosť S. K., A. M. a Z. M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5
CoP 40/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 CoP 40/2013 z 24. septembra 2013 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Martin (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom sp. zn. 12 P 704/1999 zo 7. februára 2013 opravil deň smrti 1. október
1946, ktorý bol uvedený vo výroku rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.
12 Nc 704/1999 z 29. mája 2000, ako deň smrti Ľ. L..., naposledy bytom..., na deň smrti 24.
december 1949.
Tento rozsudok okresného súdu napadla odvolaním E. M., dedička neb. Ľ. L. Krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Z potvrdenia notárky JUDr. D. H.lavnovej ústavný súd zistil, že E. M. zomrela 3. 4.
2013 a do okruhu jej dedičov patria sťažovateľky.
Sťažovateľky okrem opisu skutkového stavu v sťažnosti uvádzajú: „V novom konaní
by mal Ústavný súd Slovenskej republiky výslovne prikázať Krajskému súdu v Žiline, aby
v rámci vyhľadávacej resp. vyšetrovacej zásady ovládajúcej nesporové konanie sám
prípadne Okresný súd v Martine iniciatívne zistil skutkový stav a presvedčil sa o pravdivosti
okolností, ktoré zohľadní. Okresnému súdu v Martine by mal prikázať odstrániť rozpory
v rámci zisťovania skutkového stavu, na ktoré sme poukázali - rozpory v podpisoch
údajného Ľ. L., kde sa podľa Okresného súdu Martin podpisy v rokoch 1948 a 1949 javili
ako pravdepodobné, že sú autentické, najmä jeden podpis na zápisnici, nevykonanie
znaleckého dôkazu z odboru grafológie len pre to, že nebola predložená ani jedna listina
podpísaná osobou Ľ. L. Konanie je teda postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie o oprave dátumu smrti Ľ. L. na deň 24.12.1949, kedy už zjavne
nemohol žiť...“
Sťažovateľky tiež poukázali na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali a nevysporiadali
s otázkou postavenia a účastníctva Slovenského pozemkového fondu v konaní a že nebola
zodpovedaná otázka „kedy na štát, a či vôbec, skutočne alebo len formálne, prešlo
vlastnícke právo k majetku, ku ktorému si v reštitučných konaniach uplatňovala reštitučný
nárok nebohá E. M.“.
Podľa názoru sťažovateliek „Celé konanie o oprave dátumu smrti je tak úplne
zbytočné, pretože posun predpokladaného dátumu smrti Ľ. L. z pohľadu štátu zastúpeného v
reštitučnom konaní pred okresným úradom Slovenským pozemkovým fondom nič nezmení,
keďže okresný úrad bude musieť za oprávnenú osobu považovať priamo E. M., keďže ku
skutočnému prechodu vlastníctva na štát nedošlo vôbec a k formálnemu prepisu (avšak v
zjavnom rozpore so zákonnými požiadavkami) v evidencii nehnuteľností došlo najskôr v
roku 1956 (ak rozhodnutie z 20. 4. 1956 nadobudlo právoplatnosť, čo ale je spochybnené
poznámkou na rozhodnutí, že bolo zrušené, alebo ak rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo
rozhodnutie o výkupe a nadobudlo právoplatnosť, čo ale predpokladalo doručenie E. M.)
alebo až 1958 (keď rozhodnutie z 22. 11. 1956 bolo vložené do pozemkovej knihy vkladom
vlastníckeho práva štátu), teda vtedy, keď už E. M. bola skutočnou vlastníčkou
nehnuteľností, ktoré sú predmetom reštitúcie... Vyššie konkretizované zásadne negatívne a
dlhotrvajúce dopady na základné práva sťažovateliek, ktoré nie sú odstrániteľné
autoritatívnou konštatáciou o ich porušení, ako aj vplyv týchto dopadov na intenzívne
obmedzenie vlastníckych práv sťažovateliek, odôvodňujú požiadavku na priznanie finančnej
satisfakcie - primeraného finančného zadosťučinenia v spravodlivej výške 1.000,- EUR pre
každú zo sťažovateliek individuálne.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby
ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn. 5 CoP 40/2013-689 zo dňa
24. 9. 2013, porušil právo sťažovateliek na spravodlivé súdne konanie a riadne
odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2) Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní sp. zn. 5 CoP 40/2013-689 zo dňa
24. 9. 2013, porušil právo sťažovateliek na spravodlivé konanie a riadne odôvodnenie
rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.
3) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 40/2013-689 zo dňa 24. 9. 2013
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.
4) Každej zo sťažovateliek sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €,
ktoré im je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania, tak ako
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet ich právneho zástupcu spoločnosti
Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu
bolo podané dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľky podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateliek predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľky v prípade podania dovolania podali
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateliek uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014