Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoP-40-2013.pdf
PDF · 97.24 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoP/40/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, vo veci starostlivosti súdu o V. Z., narodený XX.X.XXXX v L., naposledy bytom V. R. J., zastúpený opatrovníčkou U. F., tajomníčkou Okresného súdu Martin, za účasti Okresnej prokuratúry Martin a SR - Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, v konaní začatom z úradnej povinnosti o zmenu rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho, o odvolaní U. H. proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 12P/704/1999-661 zo dňa 7.2.2013, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd opravil deň smrti X.XX.XXXX, ktorý bol uvedený vo výroku rozsudku Okresného súdu Martin 12Nc 704/1999 zo dňa 29.5.2000 ako deň smrti V. Z., nar. XX.X.XXXX v L., naposledy bytom V. R. J., na deň smrti XX.XX.XXXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 12Nc 704/1999 zo dňa 29.5.2000 bol vyhlásený V. /Z./ Z., nar. XX.X.XXXX v L., naposledy bytom V. R. J., pochádzajúci z rodičov A. Z., rod. Z. a Z. R., za mŕtveho s tým, že deň smrti súd stanovil na deň X.XX.XXXX. Okresný súd po zhodnotení dokazovania vzhľadom na zistený skutkový stav opravil pôvodne vyhlásený deň smrti X.XX.XXXX na deň XX.XX.XXXX, keďže z archívnych dokumentov Ministerstva vnútra, Štátny archív Bytča /č. l. 579 - 598/, konkrétne zo spisu z fondu Okresnej prokuratúry Turčianskeho Svätého Martina č. k. St 1149/1949, vyplynulo, že V. Z. bol rozsudkom sp. zn. T 793/49 zo dňa 16.12.1949 uznaný za vinného z prečinu šírenia poplašnej správy a odsúdený na trest 3 týždňov nepodmienečne. Vec bola prejednávaná väzobne. Proti tomuto rozsudku boli podané odvolania obžalovaným, jeho blízkou osobou - matkou a verejným žalobcom, ktoré odvolania boli odmietnuté, resp. zamietnuté. Z nariadenia výkonu trestu tejto trestnej veci súd zistil, že menovaný bol prepustený na slobodu dňa 23.12.1949. Pretože sa jedná o poslednú zmienku o menovanom, kde musel byť fyzicky účastný, okresný súd nemal pochybnosť, že tento deň prežil a preto ustálil ako deň smrti deň XX.XX.XXXX. Okresný súd pri vyhodnotení tohto dôkazného prostriedku vychádzal z toho, že sa jedná o verejné listiny a podľa § 134 O.s.p. listiny vydané súdmi SR alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal a ak nie je dokázaný opak, je pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 199/2005, týkajúcej sa tohto ustanovenia platí, že pri verejnej listine, ako dôkaznom prostriedku, ktorý bol uznaný za pravý /t.j., že je vydaný orgánom na nej uvedeným a že celý obsah pochádza od neho/ platí, že potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Okresný súd konštatoval, že v priebehu konania neboli produkované také dôkazy, ktoré by vierohodnosť obsahu verejných listín, ktoré boli získané z archívu MV SR úplne podlomili. Ide najmä o argumenty týkajúce sa vyjadrenia právnej zástupkyne U. H. /č.l. 609/, ktorá spochybnila totožnosť osoby, ktorá bola odsúdená v predmetnej veci a to napríklad tým, že V. Z. nebol schizofrenik, pretože s touto diagnózou by musel byť v ústavnej liečbe, alebo žiť pod dozorom ako nesvojprávny, avšak takáto skutočnosť súdu nebola preukázaná. Len z uvedeného vyjadrenia o tom, že schizofrenik je človek, ktorý by musel byť v ústavnej liečbe, resp. byť pod dozorom rodiny ako nesvojprávny sa nemožno uspokojiť, pretože súdu je všeobecne známe, že osoba, ktorá trpí takýmto ochorením nemusí byť nevyhnutne podrobená ústavnej liečbe, resp. dozoru rodiny ako nesvojprávna. Uvedené závisí od stupňa ochorenia, v ktorom sa pacient nachádza. Keďže súdu nebol predložený dôkaz, že by netrpel takýmto ochorením, nemal dôvod pochybovať ani o záveroch vyplývajúcich z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Žilina ohľadne zdravotného stavu obžalovaného Z. /č.l. 595/, kde je konštatované, že bol liečený v Prahe v roku 1948 na chorobu schizofréniu a bola na ňom vykonaná mozgová operácia. Konštatáciu o tom, že V. Z. bol ťažko chorý, a to na hlavu, keď mal mať diagnostikovaný nádor, nie je v priamom rozpore s tým, čo uvádzal znalec v predmetnom súdnom konaní, ktorý konštatoval, že mu bola vykonaná mozgová operácia. Vedomosť o operácii hlavy u menovaného bola potvrdená U. H., ktorá uviedla, že V. Z. trpel závratmi, zlou orientáciou a bol operovaný v Prahe, pričom pricestoval k nim v doprovode českej zdravotnej sestry. Okresný súd sa zaoberal aj skúmaním skutočností ohľadne zdravotného stavu V. Z., avšak z vyžiadaných a predložených správ ohľadne hospitalizácie ako aj vykonaní náročnej operácie nebolo preukázané, keďže v nemocniciach na území mesta Prahy, kde boli dopyty vykonávané, buď takéto záznamy z objektívnych dôvodov už v evidencii nemali, alebo sa údaje o tejto osobe v tej ktorej nemocnici ani nenachádzali. V tomto smere sa teda nepodarilo súdu, i napriek vykonanému vlastnému šetreniu preukázať tvrdenia účastníčky konania. V tomto kontexte sa javí ako dôležité zistenie, že hoci pri výsluchu pred dožiadaným súdom, ako aj v písomnom návrhu na vyhlásenie za mŕtveho V. Z., navrhovateľka poukazovala na zlý zdravotný stav osoby vyhlásenej za mŕtveho, ako aj hospitalizáciu v Prahe, pričom z dedičského spisu D 265/59 v písomnosti zo dňa 21.8.1996 označenej ako žiadosť o vyhotovenie overenej fotokópie pozostalostného konania tieto skutočnosti o zlom zdravotnom stave vôbec neuvádzala, naopak, uviedla, že syn A. Z., V. Z. ostal v zahraničí a po roku 1948 o ňom už nemali žiadne správy. Hoci vo svojich vyjadreniach spochybnila identitu osoby, ktorá bola odsúdená v tom smere, že z predmetného spisu možno vyčítať iba to, že vec sa týka tej istej osoby, ktorá vystupovala pod menom V. Z. od júla 1949 do decembra 1949, takéto skutočnosti preukázané neboli a okresnému súdu sa javilo ako nepravdepodobné, že by celé trestné konanie od zatknutia cez podanie obžaloby, hlavné pojednávanie na prvostupňovom alebo druhostupňovom súde boli vedené s osobou, u ktorej by nevznikli dôvodné pochybnosti o jej pravej totožnosti. Pokiaľ ide o vyjadrenie, ktoré sa týka tej skutočnosti, že po prepustení z väzenia osoba vystupujúca pod falošným menom odišla na neznáme miesto, kde musela zmeniť identitu, pričom žiadny V. Z. sa nikdy viac nezjavil, nikto ho nenašiel, neevidoval sa a nevybral si mzdu v závode, kde do zadržania pracoval, tieto tvrdené skutočnosti z doposiaľ vykonaného dokazovania sa súdu nepodarilo ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Po dátume XX.XX.XXXX bolo preukázané, že bol vydaný Krajským národným výborom v Bratislave Výmer č. 2335/1950-3/5 zo dňa 8.5.1950, z ktorého je zrejmé, že na základe rozhodnutia komisie zo dňa 27.4.1950 bol V. Z. zaradený do tábora nútených prác v Novákoch, avšak z uvedeného výmeru nevyplýva, že by menovanému bol tento doručený alebo že by nastúpil na nútené práce. Jedná sa o archívny dokument, z ktorého odôvodnenia je zrejmé, že menovaný v mesiaci júli 1949 sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice Československej republiky do Rakúska, čo korešponduje aj so skutočnosťami, pre ktoré bol pre skutok z októbra 1949 uznaný za vinného. V čase vydania predmetného výmeru jeho pobyt nebol známy a aj z dokladu na č.l. 597 vyplynulo, že v trestnej veci dňa 8.11.1950 mu odpisujú súdne trovy, nakoľko je na neznámom mieste a nezanechal žiadny majetok. K vyjadreniu, že menovaný nemohol byť jeden deň zatknutý a zároveň ukončiť pracovný pomer, okresný súd dal do pozornosti hodinu zatknutia, a to 15,30 hod., čiže táto skutočnosť nevylučuje, že mu mohol byť uznaný ako odpracovaný, keď na č.l. 51 /potvrdenie Duropacku, že fotokópia evidenčného listu pochádza z originálu/ je uvedený údaj v druhom riadku, že bol zaistený a odhlásený ku dňu 2.12.1949. Vo vzťahu k ostatným dôkazom okresný súd konštatoval, že evidenčný list zamestnanca V. Z. potvrdzuje potvrdenie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava /č.l. 89/ a s týmto korešponduje aj potvrdenie od zamestnávateľa Duropack /č.l. 272/. Tieto listinné dôkazy považoval okresný súd za vierohodné, nakoľko boli opatrené pečiatkou ako aj podpisom administratívneho pracovníka. Taktiež pokiaľ ide o podpisy V.
Z. na jednotlivých dokumentoch, nachádzajúcich sa v spise, i keď nie všetky vykazujú znaky totožnosti, nevylučujú skutočnosť, že jeden z uvedených podpisov patrí V. Z., keď podpisy na č.l. 98, 99 a č.l. 106 sa okresnému súdu javili totožné, pričom podpis na č.l. 205 sa súdu takto nejavil. Okresný súd však na margo listín, ktoré boli opatrené podpisom V. Z. najmä podpis za prítomnosti viacerých osôb zápisnične, uviedol, že mu javili ako také, u ktorých je veľká pravdepodobnosť, že mohli byť autentické. Taktiež list napísaný prezidentovi dňa 20.6.1949 sa javí ako vierohodný, pretože zodpovedá vtedajšej situácii, keď menovaný si bránil svoje práva ohľadne vlastníctva majetku. Keďže súdu nebola predložená ani jedna listina podpísaná osobou V. Z., o ktorej by bolo nepochybné, že na nej figuruje pravý podpis, okresný súd nepribral do konania grafológa ohľadne preukázania pravosti podpisu. Ohľadne spochybňovania mena „V.“, „V.“ a „Z.“, okresný súd uviedol, že v predloženej darovacej zmluve č.l. 655 sa uvádza meno V.“, na č.l. 309 - 310 sa v rozhodnutí Okresného národného výboru Turčiansky Svätý Martin uvádza meno „Z.“, a je evidentné, že sa jedná o tú istú osobu. Pri úradnom písomnom styku na oficiálnych a neoficiálnych písomnostiach a dokumentoch dochádza a dochádzalo k zrejmým nesprávnostiam, ktoré však nič nemenia na tom, že sa jedná o tú istú osobu, identifikovanú predovšetkým dátumom narodenia. Okrem toho spochybňované presné znenie mien je možné pripísať aj kontextu doby, v ktorej bol ten-ktorý údaj písomne uvedený. Okresný súd konštatoval, že listiny, ktoré boli predložené do spisového materiálu, resp. boli vyžiadané súdom zo štátneho archívu, pochádzajú z rôznych zdrojov, nezávislých od seba a z týchto je zrejmé, že dňa 11.1.1949 podal V. Z. žiadosť o vydanie osvedčenia o československom štátnom občianstve, pričom žiadnym spôsobom nebola spochybnená pravosť podpisu na dokumente č.l. 46, resp. že boli účelovo vyhotovené. Ani falšovanie evidenčného listu, nachádzajúceho sa na č.l. 49 spisu preukázané nebolo. Čo sa týka ovládania cudzích jazykov, vzhľadom na skutočnosť, že matka V. Z. bola rakúska štátna občianka č.l. 32, je tiež vysoko nepravdepodobné, že by syn nehovoril nemecky. Pokiaľ ide o skutočností, týkajúce sa návštevy škôl V. Z., nebolo preukázané, že by navštevoval maďarskú alebo nemeckú školu. Tieto skutočnosti značne znižujú hodnovernosť svedectva tak účastníčky konania U. H., ako aj ňou navrhovanými svedkami ohľadne zdravotného stavu osoby V. Z.. Okresný súd tak dospel k záveru, že aj napriek tvrdeniam a vysvetleniam zo strany príbuzných V. Z., tieto nemôžu viesť k tomu, aby súd vyhodnotil dôkazy predložené zástupcom SPF, ako aj listiny zaslané Štátnym archívom v Bytči, ako nepravdivé a nevierohodné, keďže tieto pochádzajú prevažne zo štátnych archívov, pričom pravosť týchto dokumentov nebola v konaní vyvrátená žiadnymi listinami. A aj keď účastníčka konania spochybňovala všetky predložené a zadovážené listiny, kde bol uvedený podpis menovaného, nepredložila žiadnu listinu, na základe ktorej by súd uveril tvrdeniam, že za V. Z. sa niekto vydával, keď v predmetnej zápisnici sám obhajoval pôvod svojho majetku a súhlasil s vydaním majetku za podmienky, že mu ostane 50 ha. Pri účastí viacerých zúčastnených na konaní o revízii pozemkov, vrátane osoby svojho správcu majetku, okresný súd nemal pochybnosti o jeho fyzickej účasti berúc do úvahy, že ak by prítomný fyzicky nebol, majetok by podliehal konfiškácii. Uvedené umocnilo presvedčenie súdu o tom, že menovaný fyzicky žil a trestné konanie, ktoré bolo proti nemu vedené nebolo výsledkom manipulácie orgánov činných v trestnom konaní. Výrok o trovách konania odôvodnil okresný súd poukazom na § 146 ods. 1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom k tomu, že daný typ konania je konaním, ktoré môže byť zahájené i bez návrhu a pri úvahe o rozhodnutí o trovách tohto konania nezistil ani žiadne zvláštne okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov.
Rozsudok okresného súdu v zákonom stanovenej lehote napadla odvolaním U. H.. Uviedla, že okresný súd opätovne posunul deň smrti s veľmi vážnymi následkami pre účastníčku, hoci nemal skutočne preukázané, že pán Z. po roku 1946 žil. Okresný súd vyhodnocoval doklady z obdobia pár mesiacov v roku 1949, keď sa zjavila osoba tvrdiaca o sebe, že je V. Z.. Ak aj disponovala nejakými dokladmi, museli byť úplné základné, táto osoba o sebe prakticky nič nevedela. Je preukázané, že po roku 1946 sa nezjavil iný V. Z., len táto osoba, ktorá bola prichytená pri pokuse o nelegálny prechod cez štátne hranice do Rakúska na jar 1948. Táto osoba vypĺňala pri vstupe do zamestnania osobný dotazník, kde z 12 požadovaných údajov uviedla správne len tie, ktoré boli viditeľné z preukazu totožnosti. Je evidentné, že zrejme po smrti V. Z. si v povojnovom zmätku niekto prisvojil jeho doklad totožnosti, s ktorým sa pokúsil utiecť do cudziny. Následne po prepustení z väzenia zmizol a viac sa neukázal. Nebolo preukázané že išlo skutočne o V. Z., dokonca je preukázané, že je to veľmi nepravdepodobné, pretože Z. by vedel, akými jazykmi rozpráva, aké školy navštevoval, akého je vierovyznania (minimálne mu to v roku 1942 osvedčil štát), akej je národnosti a napokon, že už rok nebýva na adrese trvalého pobytu, lebo im štát zhabal kaštieľ a vyhodil ich na ulicu. Jediný doklad, ktorý preukázateľne táto osoba vyplnila, je svedectvom toho, že nešlo o skutočného V. Z.. Rovnako tomu nenasvedčujú aj ostatné dôkazy o pohybe a ďalšej neexistencii tejto osoby. Tiež sa nepreukázalo, že by niektorý z podpisov vydávaných za podpis V. Z. bol skutočne jeho. Práve naopak - už existencia minimálne štyroch verzií podpisov napovedá, že ľudia za neho hocičo podpisovali, čo nasvedčuje tomu, že nebol prítomný pri robení právnych úkonov. Tieto právne úkony nemožno oddeliť od doby, kedy vznikali - povojnové obdobie, perzekúcie, čistky, znárodňovanie. Podpisy V. Z. na dokladoch buď chýbajú úplne alebo je tam podpis, ktorý sa s akýmkoľvek iným podpisom ani nepodobá. Súd vyslovil domnienku, že nie je vylúčené, že niektorý z týchto podpisov je podpisom V. Z.. Nie je to však ani isté. Takýto záver nie je dostatočným dôvodom na zmenu rozhodnutia, ktoré má pre rodinu nenávratné následky. Podľa názoru odvolateľky sa nepreukázalo, že išlo o V. Z., nikde nie je verifikácia jeho osoby, žiadna fotografia, žiaden podpis. Svedecké výpovede žijúcich svedkov preukázali, že to nemohol byť V. Z.. Z týchto dôvodov odvolateľka navrhovala, aby odvolací súd konanie začaté ex offo Okresným súdom Martin zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
K podanému odvolaniu sa vyjadril Slovenský pozemkový fond. Odvolanie U. H. považoval v plnom rozsahu za nedôvodné a stotožnil sa s právnym posúdením, vyhodnotením vykonaných dôkazov a skutkovými zisteniami uvedenými v rozsudku okresného súdu. Tvrdenia a svedecké výpovede a teda žiadne relevantné listinné dôkazy prezentované odvolateľkou nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a nič nepreukazujú. Poukázal na dokumentáciu, ktorú predložil v konaní súdu a ktorá bola získaná z niekoľkých nezávislých zdrojov. Ide o dokumentáciu získanú z archívnych materiálov, ktorá je riadne overená a niet pochýb o jej pravosti. Poukázal v tomto smere na ustanovenie § 134 O.s.p., ako aj slovenskú a českú judikatúru, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/199/2005 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Odo 1722/2006. V konaní neboli produkované také dôkazy, ktoré by vierohodnosť obsahu verejných listín, ktoré boli získané z archívu MV SR, úplne podlomili. Odvolanie odvolateľky preto žiadal v celom rozsahu zamietnuť.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v súlade s ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
V zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní rozsudku okresného súdu, predloženého spisového materiálu a vyhodnotení tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
Záver okresného súdu, na základe ktorého opravil pôvodne vyhlásený deň smrti V. Z. X.XX.XXXX na deň XX.XX.XXXX považuje odvolací súd za správny, majúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa s názorom okresného súdu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojuje. Z dokumentov Ministerstva vnútra, Štátny archív Bytča - zo spisového materiálu Okresnej prokuratúry Turčianskeho Svätého Martina sp. zn. St 1149/1949, bolo preukázané, že V. Z. bol rozsudkom sp. zn. T 793/49 zo dňa 16.12.1949 uznaný za vinného z prečinu šírenia poplašnej správy a odsúdený na trest 3 týždňov nepodmienečne. Na slobodu bol prepustený dňa 23.12.1949. Okresný súd správne konštatoval, že pravosť tejto listiny, ako aj ďalších listín, na základe ktorých okresný súd dospel k záveru, že je potrebné opraviť deň smrti V. Z., nebola v konaní spochybnená s poukazom na znenie § 134 O.s.p. Aj keď U. H. spochybňovala všetky predložené listinné dôkazy, ani podľa názoru odvolacieho súdu nepredložila relevantný dôkaz, ktorý by pravosť a vierohodnosť predložených listinných dôkazov zo štátnych archívov spochybnil. Okresný súd sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré v konaní boli predložené, ako aj s argumentmi odvolateľky vzťahujúcimi sa k jednotlivým dôkazom, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie okresného súdu treba považovať za vecne správne.
Odvolací súd stotožňujúc sa v plnom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho dôvodmi, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p.. Námietky vznesené odvolateľkou v odvolaní nepovažoval za spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu. Navyše okresný súd sa s tvrdenými skutočnosťami už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal.
Podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo sa začať i bez návrhu.
Podľa § 224 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., nakoľko predmetné konanie je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.