Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. H., zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Košice II sp. zn. z 8. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 19. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014

doručená sťažnosť I. H., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5

z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec toho času už

plnoletých detí) bol v procesnom postavení odporcu účastníkom konania o zvýšenie

výživného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ sa

v predmetnom konaní domáhal, aby bol návrh na zvýšenie výživného zamietnutý a výživné

bolo od 1. januára 2011 do budúcna znížené. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 8. marca 2013 zmenil svoj pôvodný rozsudok sp. zn. z 31. júla 2007 tak, že

návrh sťažovateľa na zníženie výživného od 1. januára 2011 do budúcna zamietol, zvýšil

jeho vyživovaciu povinnosť na každú z navrhovateliek z 597,49 € na 800 € za obdobie od

1. januára 2010 do 31. decembra 2010 a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okresný súd

zároveň sťažovateľovi uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku uhradiť dlžné

výživné za obdobie od 1. januára 2010 do 31. januára 2013, spolu vo výške 2 430,12 € pre

každú z navrhovateliek.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľky, ako aj

sťažovateľ. O odvolaniach účastníkov konania rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2013 tak, že potvrdil odvolaniami napadnutý rozsudok

okresného súdu, pričom zároveň rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd

prvého stupňa.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Odvolací súd arbitrárne rozhodol vo veci sťažovateľa tým, že svoje právne závery

riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na veľmi strohé

konštatácie výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností

s použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak

nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je

predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.“

Vo vzťahu k rozhodovaniu súdu prvého stupňa sťažovateľ uvádza:

„Počas súdneho konania sťažovateľ viackrát uplatnil námietku zaujatosti voči

konajúcej sudkyni, pričom neustále poukazoval na nadštandardné kolegiálne, priateľské

vzťahy medzi konajúcou sudkyňou a matkou navrhovateliek - sudkyňou súdu sídliaceho v tej

istej budove, ako konajúci súd. Opodstatnenosť obavy sťažovateľa zo zaujatosti konajúcej

sudkyne sa potvrdila aj rozsudkom okresného súdu, ktorý hrubým spôsobom porušil jeho

garantované práva.“

Sťažovateľ v rámci právnej argumentácie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. marca 2009 a viacero rozhodnutí

ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. , , a iné), ako

i rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (napr. García Ruiz

c. Španielsko z 21. 1. 1999, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a iné).

Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok Krajského súdu v spojitosti s Rozsudkom

Okresného súdu trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku

čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok

dôvodov... Krajský súd v Žiline dôsledne nepostupoval v intenciách základných zásad

konania, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na

dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne porušiteľ v rámci preskúmania

napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady prvostupňového

konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni (Okresný

súd), ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany porušiteľa k porušeniu základných

práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. z 19. novembra 2013 a rozsudkom

Okresného súdu Košice II, č. k. - 690 z 8. marca 2013 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. z 19. zo dňa 19. novembra

2013 a rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. -690 z 8. marca 2013 sa

zrušujú a vec sa Okresnému súdu Košice II vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od

doručenia tohto nálezu, na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým rozhodol o jeho

vyživovacej povinnosti voči plnoletým dcéram.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorým rozhodol o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči jeho plnoletým dcéram,

k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. marca

2013.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za

potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom v ust. § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (ust. ) napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa podľa ust. , ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je nutné opakovať (ust. § 219 ods. 2

).

Zákonná úprava v ust. § 78 Zákona o rodine umožňuje súdu zmeniť dohody a súdne

rozhodnutia o výživnom, ak od poslednej úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej

zmene pomerov, kedy už pôvodne určené výživné nemôže plniť zákonnom predpokladaný

účel. K zmene pomerov môže dôjsť jednak na strane oprávneného (v tomto prípade

navrhovateliek) v dôsledku jeho fyzického vyspievania, so zvyšovaním nákladov súvisiacich

s prípravou na budúce povolania pod., ale i na strane povinného (v tomto prípade odporcu)

v dôsledku zvýšenia, resp. odôvodneného poklesu jeho príjmu, rozšírenia, resp. zúženia

okruhu vyživovacích osôb a pod. Musí sa vždy jednať o zmenu trvalého charakteru, pričom

súd rozhodujúci o novej (zmenenej) vyživovacej povinností už nie je oprávnený skúmať

vecnú správnosť pôvodne určeného výživného (lebo v takomto prípade by sa jednalo

o neprípustnú reparáciu právoplatného rozhodnutia), ale prihliada len na zmeny, ktoré tu

nastali od posledného rozhodnutia.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia s prihliadnutím na vyššie uvedené

skutočnosti potom prvostupňový súd postupoval správne keď skúmal, či od poslednej

úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu

výživného. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho

správny záver, keď návrhu čiastočne vyhovel.“

Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval svoje

právne závery takto:

„V prejednávanej veci i podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené podmienky pre

zmenu rozhodnutia o výživnom pre navrhovateľky v rozhodnom období. Je nepochybné, že

od poslednej úpravy výživného došlo k nárastu nákladov na uspokojenie potrieb

navrhovateliek súvisiacich jednak s prípravou na ich budúce povolanie ako i v dôsledku ich

fyzického vyspievania, pričom zárobkové možnosti otca v rozhodnom období takéto zvýšenie

umožňovali. Príjem otca, tak ako to správne konštatuje prvostupňový súd sa zvýšil

o 1.494,177 Eur mesačne a za takéhoto stavu zvýšenie výživného o cca 200 Eur je podľa

názoru odvolacieho súdu primerané. Deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni

rodičov a z tohto pohľadu potom je potrebné posudzovať ich základné potreby (pokiaľ je

životná úroveň rodičov vyššia budú i odôvodnené potreby detí vyššie). Nemôže byt' na ujmu

detí, ak si rodič v rozhodnom období neplnil vyživovaciu povinnosť v akom mu to jeho

pomery v tom čase umožňovali a prvostupňový súd tieto skutočnosti správne vyhodnotil,

keď rozhodol o zmene výživného len za obdobie kedy príjem otca takéto zvýšenie

umožňoval.

Správne postupoval prvostupňový súd i v tom, keď vo zvyšku návrh navrhovateliek

zamietol a nevyhovel ani návrhu otca na zníženie výživného. Aj v tomto smere sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, keďže ani v priebehu

odvolacieho konania neboli zo strany účastníkov tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa

prvostupňový súd nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré

upravujú vyživovaciu povinnosť medzi rodičmi a deťmi. Závery krajského súdu nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je

primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom

právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za

zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2013 a obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014