Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 514/2014
PDF · 209.25 KB
No categories available
II. ÚS 514/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. H., zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Košice II sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 CoP 56/2013 z 19. novembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014
doručená sťažnosť I. H., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Varsányim, Škultétyho 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5
CoP 56/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec toho času už
plnoletých detí) bol v procesnom postavení odporcu účastníkom konania o zvýšenie
výživného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 P 406/2009. Sťažovateľ sa
v predmetnom konaní domáhal, aby bol návrh na zvýšenie výživného zamietnutý a výživné
bolo od 1. januára 2011 do budúcna znížené. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 P 406/2009
z 8. marca 2013 zmenil svoj pôvodný rozsudok sp. zn. 25 P 84/05 z 31. júla 2007 tak, že
návrh sťažovateľa na zníženie výživného od 1. januára 2011 do budúcna zamietol, zvýšil
jeho vyživovaciu povinnosť na každú z navrhovateliek z 597,49 € na 800 € za obdobie od
1. januára 2010 do 31. decembra 2010 a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okresný súd
zároveň sťažovateľovi uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku uhradiť dlžné
výživné za obdobie od 1. januára 2010 do 31. januára 2013, spolu vo výške 2 430,12 € pre
každú z navrhovateliek.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľky, ako aj
sťažovateľ. O odvolaniach účastníkov konania rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 CoP 56/2013 z 19. novembra 2013 tak, že potvrdil odvolaniami napadnutý rozsudok
okresného súdu, pričom zároveň rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Odvolací súd arbitrárne rozhodol vo veci sťažovateľa tým, že svoje právne závery
riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na veľmi strohé
konštatácie výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností
s použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak
nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je
predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.“
Vo vzťahu k rozhodovaniu súdu prvého stupňa sťažovateľ uvádza:
„Počas súdneho konania sťažovateľ viackrát uplatnil námietku zaujatosti voči
konajúcej sudkyni, pričom neustále poukazoval na nadštandardné kolegiálne, priateľské
vzťahy medzi konajúcou sudkyňou a matkou navrhovateliek - sudkyňou súdu sídliaceho v tej
istej budove, ako konajúci súd. Opodstatnenosť obavy sťažovateľa zo zaujatosti konajúcej
sudkyne sa potvrdila aj rozsudkom okresného súdu, ktorý hrubým spôsobom porušil jeho
ústavou garantované práva.“
Sťažovateľ v rámci právnej argumentácie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 2/2008 z 12. marca 2009 a viacero rozhodnutí
ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 342/2010, I. ÚS 226/03, II. ÚS 6/03 a iné), ako
i rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (napr. García Ruiz
c. Španielsko z 21. 1. 1999, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a iné).
Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok Krajského súdu v spojitosti s Rozsudkom
Okresného súdu trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku
čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov... Krajský súd v Žiline dôsledne nepostupoval v intenciách základných zásad
konania, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na
dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne porušiteľ v rámci preskúmania
napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady prvostupňového
konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni (Okresný
súd), ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany porušiteľa k porušeniu základných
práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 5CoP/ 56/ 2013 z 19. novembra 2013 a rozsudkom
Okresného súdu Košice II, č. k. 27P 406/ 2009 - 690 z 8. marca 2013 bolo porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoP/ 56/ 2013 z 19. zo dňa 19. novembra
2013 a rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 27P 406/2009-690 z 8. marca 2013 sa
zrušujú a vec sa Okresnému súdu Košice II vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od
doručenia tohto nálezu, na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým rozhodol o jeho
vyživovacej povinnosti voči plnoletým dcéram.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ktorým rozhodol o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči jeho plnoletým dcéram,
k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 27 P 406/2009 z 8. marca
2013.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za
potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom v ust. § 212
ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (ust. § 214 O. s. p.) napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je nutné opakovať (ust. § 219 ods. 2
O. s. p.).
Zákonná úprava v ust. § 78 Zákona o rodine umožňuje súdu zmeniť dohody a súdne
rozhodnutia o výživnom, ak od poslednej úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej
zmene pomerov, kedy už pôvodne určené výživné nemôže plniť zákonnom predpokladaný
účel. K zmene pomerov môže dôjsť jednak na strane oprávneného (v tomto prípade
navrhovateliek) v dôsledku jeho fyzického vyspievania, so zvyšovaním nákladov súvisiacich
s prípravou na budúce povolania pod., ale i na strane povinného (v tomto prípade odporcu)
v dôsledku zvýšenia, resp. odôvodneného poklesu jeho príjmu, rozšírenia, resp. zúženia
okruhu vyživovacích osôb a pod. Musí sa vždy jednať o zmenu trvalého charakteru, pričom
súd rozhodujúci o novej (zmenenej) vyživovacej povinností už nie je oprávnený skúmať
vecnú správnosť pôvodne určeného výživného (lebo v takomto prípade by sa jednalo
o neprípustnú reparáciu právoplatného rozhodnutia), ale prihliada len na zmeny, ktoré tu
nastali od posledného rozhodnutia.
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia s prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti potom prvostupňový súd postupoval správne keď skúmal, či od poslednej
úpravy výživného došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu
výživného. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho
správny záver, keď návrhu čiastočne vyhovel.“
Krajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval svoje
právne závery takto:
„V prejednávanej veci i podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené podmienky pre
zmenu rozhodnutia o výživnom pre navrhovateľky v rozhodnom období. Je nepochybné, že
od poslednej úpravy výživného došlo k nárastu nákladov na uspokojenie potrieb
navrhovateliek súvisiacich jednak s prípravou na ich budúce povolanie ako i v dôsledku ich
fyzického vyspievania, pričom zárobkové možnosti otca v rozhodnom období takéto zvýšenie
umožňovali. Príjem otca, tak ako to správne konštatuje prvostupňový súd sa zvýšil
o 1.494,177 Eur mesačne a za takéhoto stavu zvýšenie výživného o cca 200 Eur je podľa
názoru odvolacieho súdu primerané. Deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni
rodičov a z tohto pohľadu potom je potrebné posudzovať ich základné potreby (pokiaľ je
životná úroveň rodičov vyššia budú i odôvodnené potreby detí vyššie). Nemôže byt' na ujmu
detí, ak si rodič v rozhodnom období neplnil vyživovaciu povinnosť v akom mu to jeho
pomery v tom čase umožňovali a prvostupňový súd tieto skutočnosti správne vyhodnotil,
keď rozhodol o zmene výživného len za obdobie kedy príjem otca takéto zvýšenie
umožňoval.
Správne postupoval prvostupňový súd i v tom, keď vo zvyšku návrh navrhovateliek
zamietol a nevyhovel ani návrhu otca na zníženie výživného. Aj v tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, keďže ani v priebehu
odvolacieho konania neboli zo strany účastníkov tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa
prvostupňový súd nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré
upravujú vyživovaciu povinnosť medzi rodičmi a deťmi. Závery krajského súdu nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je
primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom
právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za
zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 56/2013 z 19. novembra 2013 a obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014