Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 543/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. S. a A. S. zastúpených advokátom Mgr. Petrom

Balážom, Advokátska kancelária, P. Mudroňa 39, Martin, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -249 z 29. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. a A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014

doručená sťažnosť M. S. a A. S. (spolu ďalej len „sťažovatelia“) zastúpených advokátom

Mgr. Petrom Balážom, Advokátska kancelária, P. Mudroňa 39, Martin, vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -249 z 29. novembra 2013 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia sa

návrhom podaným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania

predbežného opatrenia proti spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s. (ďalej len

„odporkyňa“).

Okresný súd uznesením č. k. -45 z 20. septembra 2013 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) v celom rozsahu vyhovel návrhu sťažovateľov a vo veci vydal

nimi navrhované predbežné opatrenie.

Na odvolanie odporkyne krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

okresného súdu tak, že návrh sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol

a odporkyni nepriznal náhradu trov konania.

Proti uzneseniu krajského súdu podali dovolanie sťažovatelia aj odporkyňa,

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 13. mája 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

Najvyšší súd vo svojom uznesení zhrnul nároky sťažovateľov a obsah doterajších

rozhodnutí vo veci takto:

«Navrhovatelia... sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhali, aby

súd odporkyni: a) zakázal „na účely plnenia povinností zo zmluvy o poskytnutí úveru

č. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006, uplatňovať voči navrhovateľom úrokovú sadzbu

uplatňovanú voči navrhovateľom od 24. 6. 2013, t. j. úrokovú sadzbu vo výške

zodpovedajúcej súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,27 % p. a., a to

až do konečného rozhodnutia súdu o žalobnom návrhu navrhovateľov o určenie

ustanovenia bodu 4 ods. 4.5 zmluvy o poskytovaní úveru c. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006 za

neplatné“, b) prikázal „na účely plnenia povinnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru č.

99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006, uplatňovať voči navrhovateľom úrokovú sadzbu podľa

zmluvy o poskytovaní úveru... č. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2013, t. j. vo výške zodpovedajúcej

súčtu hodnoty EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,43 % p. a,, a to až do konečného

rozhodnutia súdu o žalobnom návrhu navrhovateľov o určenie ustanovenia bodu 4 ods. 4,5

zmluvy o poskytovaní úveru č. 99/218/06 zo dňa 23. 6. 2006 za neplatné“. Na odôvodnenie

tohto návrhu uviedli, že s odporkyňou uzatvorili úverovú zmluvu, v ktorej dojednali aj

vzájomne odsúhlasené úrokové rozpätie. Odporkyňa do 23. júna 2011 uplatňovala voči nim

dojednanú úrokovú sadzbu (s ktorou súhlasili), od uvedeného dňa ale – v rozpore

s obsahom úverovej zmluvy – začala uplatňovať úrokovú sadzbu, ktorá nebola účastníkmi

dohodnutá. Týmto konaním odporkyne vzniká navrhovateľom, ktorí riadne plnia svoje

zmluvné povinnosti., škoda spočívajúca „v reálnom úbytku na ich majetku“. Návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý podľa ich názoru zodpovedá ustanoveniam

až 76 , podali preto, aby zabránili vzniku ich ďalších škôd.

Okresný súd Žilina uznesením z 20. septembra 2013 č. k. -45 návrhu

navrhovateľov na nariadenie nimi požadovaného predbežného opatrenia v celom rozsahu

vyhovel. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov konania a odporkyni uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania o predbežnom opatrení. Zároveň

navrhovateľom uložil povinnosť podať v lehote 30 dní návrh na začatie konania vo veci

samej. V odôvodnení poukázal na obsah podaného návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, citoval ustanovenia až 76 a stotožnil sa so skutkovými a právnymi

závermi navrhovateľov, z ktorých vyvodzovali opodstatnenosť nimi navrhovanej dočasnej

úpravy právneho vzťahu účastníkov tohto konania.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn.

napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh navrhovateľov... na nariadenie

predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol; odporkyni nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na priebeh konania a tiež na všeobecný účel

predbežných opatrení a predpoklady ich nariadenia. Podľa jeho právneho názoru neboli

v danom prípade osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu dočasnej

úpravy pomerov medzi účastníkmi konania. Konštatoval, že navrhovateľom v súvislostí

s nimi uvádzaným postupom odporkyne nehrozí bezprostredná ujma. Ak odporkyňa

v rozpore s úverovou zmluvou započítava pri splátkach navrhovateľov vyššiu úrokovú

sadzbu, bude táto skutočnosť predmetom skúmania pri rozhodovaní vo veci samej. Odvolací

súd mal za to, že navrhovatelia doposiaľ nepreukázali existenciu žiadneho exekučného

titulu, núteným výkonom ktorého by mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda. Pokiaľ

by im bola spôsobená ujma preplatením úveru so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporkyňa

by bola povinná preplatok navrhovateľom vrátiť, pričom (vzhľadom na to, že ide o banku)

neprichádza do úvahy, že by prípadný výkon rozhodnutia bol v takom prípade ohrozený.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolania účastníci na oboch

procesných stranách.

Navrhovatelia v dovolaní uviedli, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom

konať ( ) tým, že svoje rozhodnutie náležité neodôvodnil „v základnej

otázke, na ktorej postavil svoje rozhodnutie“. Podľa ich názoru sa zaoberal iba malou

a obmedzenou časťou ich argumentácie týkajúcej sa nebezpečenstva im bezprostredne

hroziacej ujmy, prehliadol však, že im hrozí aj zhoršovanie životnej úrovne a „okresávame

rodinného rozpočtu a finančných rezerv“. Okrem tejto ujmy (navrhovatelia ju označili

za primárnu) im hrozí aj ďalšia ujma (sekundárna) v podobe nemožností riadneho

splácania úveru, čo môže viesť prípadne až k uplatneniu zmluvných sankcií odporkyňou,

a tiež v podobe ich platobnej neschopnosti vo vzťahu k tretím osobám. Vznik „sekundárnej

ujmy hrozí z časového hľadiska čoraz bezprostrednejšie“ v dôsledku „kumulovania

a rozširovania primárnej ujmy“. V tom spočíva naliehavosť a dôvodnosť potreby nimi

navrhovanej dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Odvolací súd v napadnutom

rozsudku nevysvetlil, prečo pri rozhodovaní vzal na zreteľ len úzku časť argumentácie

navrhovateľov a nezaoberal sa ňou v celej šírke; neodôvodnil, prečo nepovažoval za

opodstatnené závery, ku ktorým vo svojom rozhodnutí dospel súd prvého stupňa.

Odvolaciemu súdu vytkli, že daný prípad reálne neposúdil a pri vyhotovení rozhodnutia

„iba skopíroval už prv vydané rozhodnutie v obdobnej právnej vecí“, takže jeho uznesenie

ani „nie je v skutočnosti výsledkom rozhodovacej činnosti súdu“. Opodstatnenosť

dovolania vyvodzovali aj z toho, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) v dôsledku toho, že odvolací súd

zamenil slová právnej normy a na tom základe podal nesprávny výklad

Uvedené ustanovenie nenáležité interpretoval aj zužujúcim a nesprávnym výkladom pojmu

„ujma“ a nesprávnymi závermi vo vzťahu k existencii ohrozenia výkonu rozhodnutia. Z

týchto dôvodov navrhovatelia navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, resp. aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že

potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odporkyňa napadla dovolaním výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté otravách odvolacieho konania. ...»

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich práv uznesením krajského súdu

a zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu odvíjajú od doručenia uznesenia

najvyššieho súdu o odmietnutí okrem iných ich dovolania proti napadnutému uzneseniu.

Podľa sťažovateľov sú skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení

arbitrárne, a to hlavne v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, čo samo osebe zakladá porušenie sťažovateľmi označených práv.

Sťažovatelia svoje námietky týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu vymedzili v podstate obdobne ako vo svojom dovolaní a ako boli

tieto zhrnuté najvyšším súdom v jeho už citovanom uznesení. Sťažovatelia okrem

uvedeného v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie zdôraznili:

„... Porušiteľ sa v uznesení, v rámci úvah o existencii bezprostrednej hrozby ujmy

na strane Sťažovateľov, zaoberal iba malou a obmedzenou časťou argumentácie,

preukazujúcej existenciu nebezpečenstva ujmy na strane Sťažovateľov a dôvodnosť

nariadenia predbežného opatrenia... Z obsahu Uznesenia teda nie je možné objektívne zistiť

konkrétne dôvody, pre ktoré Porušiteľ zmenil uznesenie okresného súdu, keďže odôvodnenie

Uznesenia je v tomto smere nepreskúmateľné a netransparentné.

Porušiteľ taktiež neskúmal či nie je dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia

založená prostredníctvom naplnenia druhého zákonného dôvodu, a to existenciou obavy, že

by výkon práva bol ohrozený.

Porušiteľ sa v odôvodnení Uznesenia vôbec nevysporiadal s tým, ktoré dôkazy

vyhodnotil inak ako okresný súd a to najmä vo vzťahu k existencii hroziacej ujmy na strane

Sťažovateľov ako aj eventuálnu budúcu nevykonateľnosť rozhodnutia. ...

S ohľadom na dátum doručenia Sťažovateľom Rozhodnutia o dovolaní (2. 6. 2014),

Sťažovatelia majú za to, že lehota na podanie sťažnosti... je v tomto prípade zachovaná aj

vo vzťahu k Uzneseniu ako predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu. ...

Právne závery Porušiteľa v Uznesení považujú Sťažovatelia vo svetle vyššie

uvedeného za arbitrárne, zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Účastníkom konania neboli dané odpovede na základné otázky, na ktorých

stojí Uznesenie a zmena uznesenia okresného súdu, dostatočne vyčerpávajúco tak, aby

účastníci mohli objektívne poznať dôvody prijatia Uznesenia Porušiteľom, resp. dôvody

zmeny uznesenia okresného súdu a aby mohli prípadne argumentovať voči právnemu

názoru Porušiteľa v prípade využitia opravných prostriedkov voči Uzneseniu. ...

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam majú Sťažovatelia za to. že uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -249 zo dňa 29. 11. 2013 bolo porušené

základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. ...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd ako aj ich

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -249 zo dňa

29. 11. 2013 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -249 zo dňa 29. 11. 2013

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súdu v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľom

v sume € 284,08... na účet ich advokáta... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušiteľ je povinný vyplatiť Sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 3000 EUR a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo

zmenené uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľov na vydanie predbežného

opatrenia bol zamietnutý.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( , listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či

nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdili sťažovatelia.

Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

rozhodnými pre posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného

opatrenia, keď uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že úpravou predbežných opatrení umožňuje právny

predpis rýchlo a pružne riešiť situácie, kedy je potrebný okamžitý zásah súdu. Niektoré

životné situácie vyvolávajú nutnosť v záujme právnej bezpečnosti fyzických alebo

právnických osôb zaistiť okamžitú, aj keď dočasnú, procesnú ochranu, ktorú by nebolo

možné so zreteľom na bezprostredne hroziacu ujmu zaistiť v potrebnom čase obvyklým

stanoveným spôsobom. K zaisteniu tohto cieľa zákon upravuje inštitút predbežného

opatrenia. Súdom dáva týmto spôsobom možnosť, aby ešte predtým, než vec posúdia po

právnej stránke a vo veci rozhodnú, previedli predbežnú úpravu riešenej otázky.

Predbežným opatrením sa neprejudikujú práva účastníkov ani tretích osôb. Svoje

opodstatnenie stráca v okamžiku, keď súd poskytne ohrozeným alebo porušeným právam

ochranu definitívnu. Súd rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia vždy musí

prihliadať i na to, aby prípadným vyhovením návrhu nedošlo k neprimeranému zásahu do

práv toho z účastníkov, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Základným zmyslom

predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o vydanie predbežného opatrenia žiada, pričom

musia byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu predbežné opatrenie

smeruje, pričom ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie má smerovať, nemôže

dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožňovala ochranu oprávnených záujmov druhej

strany. Aj na vydanie predbežných opatrení sú kladené požiadavky vyplývajúce z ústavného

práva na súdnu ochranu. To znamená, že musí byť zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 listiny

základných práv a slobôd), musí byť vydané príslušným orgánom (čl. 38 ods. 1 Listiny)

a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny). Z judikatúry vyplýva, že zmyslom

predbežného opatrenia je predbežná úprava pomerov účastníkov, pričom musí byť

poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie predbežného opatrenia žiada, ako aj v rámci

ústavných pravidiel tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k presvedčeniu, na

rozdiel od názoru prvostupňového súdu, že v danom prípade neboli osvedčené také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi

konania. V tejto súvislosti poukazuje na to, že navrhovateľom v súvislosti s nimi

poukazovaným postupom zo strany odporcu nehrozí bezprostredná ujma. V prípade, že

odporca v rozpore so zmluvou uzavretou medzi účastníkmi započítava vyššiu úrokovú

sadzbu pri splátkach navrhovateľov, táto skutočnosť bude predmetom skúmania pri

rozhodovaní vo veci samej v prípade podania návrhu zo strany navrhovateľov.

V danom konaní má odvolací súd zato. že doposiaľ zo strany navrhovateľov v 1/

a v 2/ rade nebolo osvedčené, že by si odporca uplatnil svoje práva voči navrhovateľom

v súdnom konaní, t. j. nebola preukázaná existencia žiadneho exekučného titulu, na základe

ktorého by núteným výkonom rozhodnutia mohla navrhovateľom vzniknúť prípadná škoda.

V prípade, že by zo strany navrhovateľov došlo k vzniku ujmy titulom preplatenia úveru

v súvislosti so zvýšenou úrokovou sadzbou, odporca by bol povinný takto poskytnutú platbu

navrhovateľom vrátiť (v prípade úspešností v konaní) a vzhľadom na jej postavenie tiež

nemožno konštatovať, že by prípadný výkon rozhodnutia v takomto prípade bol ohrozený.“

Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého

uznesenia krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu napriek svojej stručnosti v porovnaní s rozsiahlou argumentáciou

sťažovateľov v ich návrhu a podaniach rozhodne neopomína vysporiadanie sa s otázkami

podstatnými pre posúdenie veci. Taktiež nevykazuje také nedostatky, ktorých intenzita by

mohla mať ústavnoprávny rozmer a mohla zakladať možnosť namietaného porušenia

sťažovateľmi označených práv.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv

uznesením krajského súdu, odmietol ich sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014