Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 223/2014
PDF · 257.96 KB
No categories available
I. ÚS 223/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom
JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim konaním
a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra
2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. R. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom
tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť na účet advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, Advokátska kancelária,
Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 223/2014-17 z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska
kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 (ďalej
len „uznesenie zo 17. septembra 2013“) a jemu predchádzajúcim konaním. Svoju sťažnosť
sťažovateľ doplnil podaniami doručenými ústavnému súdu 13. januára 2014, 1. apríla 2014
a 22. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. apríla 2013 Okresnému
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 T 111/2012.
Vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ požiadal okresný súd,
aby po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia povoľujúceho obnovu konania na verejnom
zasadnutí určil rozsudkom primeraný trest za ostávajúce trestné činy, za ktoré mu bol
právoplatne uložený úhrnný alebo súhrnný trest podľa § 404 ods. 3 Trestného poriadku,
a aby vrátil vec prokurátorovi do prípravného konania podľa § 404 ods. 2 Trestného
poriadku.
Sťažovateľ v uvedenom návrhu poukázal na skutočnosť, že pri ukladaní súhrnného
trestu za skutky uvedené v bodoch 9 až 45 okresný súd aplikoval § 41 ods. 2 Trestného
zákona, tzv. asperačnú zásadu, časť vety za bodkočiarkou, pričom ústavný súd nálezom
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 konštatoval nesúlad tohto ustanovenia v časti
vety za bodkočiarkou s čl. 1 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej poukázal na znenie § 394 ods. 1 Trestného
poriadku a následne konštatoval, že strata účinnosti § 41 ods. 2 v časti vety za bodkočiarkou
je skutočnosťou súdu skôr neznámou, a preto zakladá dôvod na povolenie obnovy konania.
Takýto výklad pojmu „skutočnosť, súdu skôr neznáma“ zastáva aj JUDr. Harald Stiffel,
predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa
uvedenou otázkou zaoberal na základe žiadosti sťažovateľa.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 11/2013 z 9. júla 2013 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu z 9. júla 2013“) bolo podľa § 394 ods. 1 a § 400 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodnuté o povolení
obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 111/2012 v prospech sťažovateľa, zároveň
podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku bol napadnutý rozsudok tohto súdu sp. zn.
5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 v celom rozsahu zrušený spolu s ďalšími naň obsahovo
nadväzujúcimi rozhodnutiami, ktoré vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením,
stratili podklad, a súčasne bola predmetná vec vrátená podľa § 404 ods. 2 Trestného
poriadku prokurátorovi do prípravného konania.
Proti uzneseniu okresného súdu z 9. júla 2013 podal okresný prokurátor sťažnosť,
ku ktorej sa sťažovateľ vyjadril písomne podaním, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava podaného návrhu a uvedené uznesenie považuje za vecne správne. Na podporu
svojej argumentácie v prílohe svojho vyjadrenia zaslal súdom zúčastneným na rozhodovaní
v predmetnej veci na vedomie celkovo 26 uznesení prvostupňových súdov a 6 uznesení
súdov druhého stupňa, ktorými bola povolená obnova konania. Sťažovateľ vo vyjadrení
taktiež požiadal podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, aby po povolení obnovy konania
príslušný súd prerušil výkon jeho trestu, ktorý mu bol právoplatne uložený v pôvodnom
konaní.
Krajský súd uznesením zo 17. septembra 2013 zrušil uznesenie okresného súdu
z 9. júla 2013 a návrh na povolenie obnovy konania, rovnako ako návrh na prerušenie
výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu
z 28. septembra 2012 zamietol. Uznesenie zo 17. septembra 2013 bolo obhajcovi
sťažovateľa doručené 14. októbra 2013.
Dôvodom sťažovateľom podanej sťažnosti je skutočnosť, že v konaní
predchádzajúcom vydaniu uznesenia zo 17. septembra 2013 došlo k závažným procesným
chybám, ktorých následkom bolo aj porušenie ním označených práv, ako aj viacerých
zákonných ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci a logických a zákonných právnych
záverov.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi krajského súdu, ku ktorým dospel
v uznesení zo 17. septembra 2013, a v tejto súvislosti poukázal na právne závery obsiahnuté
vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 354/06, sp. zn. II. ÚS 355/06
a sp. zn. II. ÚS 356/06 z 15. marca 2006, sp. zn. I. ÚS 51/06 a sp. zn. I. ÚS 60/06
z 8. júna 2006, sp. zn. I. ÚS 159/06 zo 17. októbra 2006 a sp. zn. I. ÚS 320/06
zo 6. decembra 2006).
S ohľadom na uvedené možno podľa sťažovateľa uznesenie zo 17. septembra 2013
považovať za arbitrárne rozhodnutie, ktorého závery sú v rozpore s princípom právnej istoty
a z ktorého okrem iného vyplýva aj požiadavka, aby sa v obdobných veciach rozhodovalo
rovnako (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006 a pod).
Nadväzujúc na uvedené sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že na podporu svojej
argumentácie znejúcej v prospech povolenia obnovy konania predložil krajskému súdu
viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých tieto súdy dospeli k rovnakému
právnemu záveru ako okresný súd v uznesení z 9. júla 2013.
Z odôvodnenia uznesenia zo 17. septembra 2013 podľa sťažovateľa vyplýva, že
krajský súd sa uvedenou ním predloženou argumentáciou vôbec nezaoberal a ani sa s ňou
nevysporiadal, čím postupoval v rozpore s § 176 ods. 2 Trestného poriadku a porušil jeho
základné práva na spravodlivý súdny proces, na obhajobu, ako aj princíp rovnosti strán.
V prípade sťažovateľa bolo aplikované pri uložení trestu jeho mimoriadne zníženie
podľa § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, ktoré bolo použité na trestnú sadzbu
upravenú aplikáciou asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Odborná verejnosť (napr. JUDr. Margita Prokeinová, PhD.) a aj aplikačná prax
zastávajú názor, že v takýchto prípadoch sa aplikuje najprv asperačná zásada a až následne
mimoriadne zníženie trestu. V prípade sťažovateľa to znamená, že mimoriadne zníženie
trestu sa robilo až z trestnej sadzby upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. V jeho
prípade bola pôvodná trestná sadzba 3 až 10 rokov, t. j. 36 mesiacov až 120 mesiacov,
pričom aplikáciou asperačnej zásady sa horná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu
(13 rokov a 4 mesiace, teda 160 mesiacov). Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by bol
trest odňatia slobody ukladaný po účinnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, mohol byť ukladaný trest v rozpätí 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace.
Keďže bol sťažovateľovi uložený trest v trvaní 6 rokov, je toho názoru, že obnova konania
je dôvodná a môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. priaznivejšiu
výmeru trestu.
S poukazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo 14. septembra 2014
týkajúce úvah o primeranosti uloženého trestu sťažovateľ konštatoval, že je podľa neho
neprípustné, aby krajský súd hodnotil prevýchovný vplyv väzby trvajúcej 5 mesiacov
na jeho osobu, pretože ide o otázky, ktoré nie sú podstatné z hľadiska posúdenia splnenia
podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
Sťažovateľ následne požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 13 dohovoru boli uznesením
krajského súdu zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené.
Podaním doručeným 22. apríla 2014 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že jeho
dovolanie podané proti uzneseniu zo 17. septembra 2013 bolo odmietnuté z dôvodu podľa
§ 382 písm. f) Trestného zákona.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda krajského
súdu podaním sp. zn. Spr 3309/14 z 11. júna 2014, v ktorom popísal priebeh konania
o povolení obnovy konania v predmetnej veci, ako aj uznesenia okresného súdu
z 9. júla 2013 a uznesenia krajského súdu zo 17. septembra 2013 a uviedol:
«... K sťažovateľovej námietke v tom smere, že nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011
je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania je potrebné uviesť, že súdna prax
v čase rozhodovania nadriadeného súdu (dňa 17. 09. 2013) bola v otázke, či nález
ústavného súdu je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, alebo nie je,
nejednotná a všeobecne súdy rozhodovali odlišne.
Existovali rozhodnutia viacerých súdov, ktoré z dôvodu citovaného nálezu obnovu
konania povoľovali a zrušili výrok o treste vymeraný s použitím ustanovenia § 41 ods. 2
Trestného zákona a iné viaceré súdy takýto návrh na obnovu konania zamietali.
K danej problematike až Najvyšší súd SR prijal zjednocujúce stanovisko pod sp. zn.
Tpj 44/2013, a to na svojom zasadnutí v decembri 2013, kedy konštatoval, že nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, uverejnený 21. 12. 2012,
je dôvodom obnovy konania „ex lege“.
V kontexte s uvedeným predsedníčka senátu k dôvodom sťažnosti sťažovateľa dáva
do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 724/2013 zo dňa 11. 12. 2013.
... senát 3 Tos, konajúceho Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 3 Tos
95/2013, nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že zo strany tunajšieho súdu došlo v čase
rozhodovania nadriadeného súdu (17. 09. 2013) k porušeniu základných ľudských práv a
slobôd sťažovateľa.»
Právny zástupca sťažovateľa sa k podaniu krajského súdu sp. zn. Spr 3309/14
z 11. júna 2014 vyjadril podaním zo 4. júla 2014, v ktorom poukážuc na znenie § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde, ako aj judikatúru ústavného súdu konštatoval, že podľa jeho
názoru „zamietnutie obnovy konania možno považovať za arbitrárne a navyše takýto postup
je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného
súdu (III. ÚS 192/06-50, ÚS SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05,
IV. ÚS 14/07)“. Poukážuc na vyjadrenie predsedu krajského súdu ďalej konštatoval, že
„sa rozdielna súdna prax súdov síce v praktickej rovine dozaista vyskytuje, no na druhej
strane ide o neželaný stav, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty a ktorý je potrebné
eliminovať. Napokon za týmto účelom bolo prijaté aj stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia
§ 394 ods. 1 Trestného poriadku o obnove konania v súvislosti s predmetným nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011,
týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, časti za bodkočiarkou, sp. zn.:
Tpj 44/2013.“. V závere právny zástupca sťažovateľa vo vzťahu k nálezu sp. zn.
I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013, na ktorý poukázal krajský súd, uviedol, že
«predmetom uvedeného konania bolo namietanie zreteľne menšieho rozsahu práv a slobôd
(sťažovateľ namietal porušenie podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „Listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako namieta sťažovateľ v tomto
konaní (sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR)
a rozdielne sú aj ďalšie skutkové okolnosti.».
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 223/2014-17
z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia krajského
súdu zo 17. septembra 2013 vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania
v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,
že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi
trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade
s ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom
sp. zn. 5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 schválil podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku
dohodu o vine a treste, podľa ktorej bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania skutkov
uvedených v bodoch 9 až 45 uvedeného rozsudku a zároveň odsúdený za spáchanie
uvedených skutkov na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov s použitím protiústavného
návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa ukladania súhrnného trestu podľa zásad
na uloženie úhrnného trestu v súlade s § 42 ods. 1 Trestného zákona. V danom prípade bol
sťažovateľovi mimoriadne znížený trest na základe § 39 ods. 2 a ods. 4 Trestného zákona
o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom
ako celkom, t. j. trestnej sadzby zvýšenej použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Okresný súd takto pri schvaľovaní dohody o treste sťažovateľa prima facie
postupoval podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania
úhrnného trestu.
Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. 5 T 111/2012,
ktorému okresný súd uznesením z 9. júla 2013 vyhovel, obnovu konania v predmetnej veci
povolil, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 v celom
rozsahu a vrátil predmetnú vec prokurátorovi do prípravného konania. Na základe sťažnosti
podanej okresným prokurátorom krajský súd uznesením zo 17. septembra 2013 napadnuté
uznesenie okresného súdu z 9. júla 2013 zrušil v celom rozsahu, návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania zamietol a taktiež zamietol jeho návrh na prerušenie výkonu
trestu odňatia slobody.
Postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
z 9. júla 2013 bol založený na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia
slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.
Krajský súd v uznesení zo 17. septembra 2013 k výške trestu dôvodil:
„Konajúci senát sťažnostného súdu dospel k záveru, že predmetný nález Ústavného
súdu SR (nález ústavného súdu PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 pozn.) nie je
obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, lebo podmienky obnovy konania sú
upravené v § 394 Tr. por. ktoré ustanovenie je lex specialis k § 41b zákona 38/1993
o organizácii ÚS SR. Ak by zákonodarca mal zámer uvádzaný nález ÚS SR považovať
za obligatórnu povinnosť povolenia obnovy konania v každej veci kde bol ukladaný trest
za použitia asperačnej zásady, bol by rozhodne v tomto smere takúto povinnosť uzákonil
novelou Trestného poriadku.
Preskúmaním veci sťažnostný súd dospel k záveru, že trest uložený odsúdenému M.
R. za použitia asperačnej zásady je zákonný a je primeraný. Z výškou tohto trestu súhlasí
sám odsúdený a stále ho vníma ako trest primeraný, lebo podľa obsahu jeho
mnohopočetných písomných podaní je ochotný tento trest znovu prijať.
Pri úvahách o primeranosti uloženého trestu sťažnostný súd dáva do pozornosti
skutočnosť, že odsúdený M. R. sa nachádzal vo väzbe od 25. 11. 2006 do 27. 04. 2007, kedy
bol z väzby prepustený a znovu bol vzatý do väzby 02. 09. 2010. Z uvedeného vyplýva záver,
že odsúdený M. R. skutky uvedené v bode 9 až 45 spáchal po prepustení z väzby dňa
27. 04. 2007 čo dokazuje, že ani výkon väzby v trvaní 5 mesiacov nemal na neho
prevýchovný vplyv ani ho neodradil od páchania ďalšej trestnej činnosti. Toto zistenie
dokazuje, že odsúdený M. R. má výnimočný citový deficit k právam ostatných osôb, voči
ktorým sa dopustil majetkovej trestnej činnosti. Na morálnu narušenosť tohto odsúdeného
poukazujú aj záznamy v odpise jeho registra trestov, z ktorých možno zistiť, že M. R. sa
dostal do rozporu so zákonom mnohokrát a pokiaľ je na slobode sústavne pácha trestnú
činnosť.
S poukazom na uvedené skutočnosti sťažnostný senát dospel k záveru, že pôvodne
uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti skutkov a k pomerom páchateľa, a že
uložený druh trestu nie je v rozpore s účelom trestu. V tejto súvislosti treba dať
do pozornosti skutočnosť, že skutkami v bodoch 9 až 45, teda 36 osobám odsúdený M. R.
spôsobil škodu presahujúcu 60.000,- Eur, o ktoré znížil ich životnú úroveň lebo doposiaľ im
peniaze nevrátil a je otázna vôbec nádej poškodených získať peniaze späť.
Riadiac sa uvedenými úvahami sťažnostný súd zrušil prvostupňové uznesenie podľa
§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že
návrh odsúdeného M. R. na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu BA
v sp. zn. 5 T/111/2012 zamietol podľa § 399 ods. 2 Tr. por. ...“
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem
iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,
IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že
prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej
spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho
urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v posudzovanom prípade konštatoval
nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá § 394 Trestného poriadku,
a to z dôvodu, že síce pripustili, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 je skutočnosťou skôr neznámou, avšak sťažovateľovi pôvodne
uložený trest odňatia slobody na základe schválenej dohody o jeho vine a treste nebol
v zrejmom nepomere k závažnosti trestných činov, za ktoré bol odsúdený, a taktiež nebol
v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami, krajský súd v posudzovanom prípade
vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej veci prejudikoval ďalší postup v prípade
povolenia obnovy konania v tom smere, že nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané,
by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp.
že by súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sťažovateľovi uložili trest odňatia
slobody v obdobnej výmere.
Ústavný súd v rozsahu uvedeného v súhrne konštatuje, že okresný súd v pôvodnom
konaní uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím protiústavného návetia časti
asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného
zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade
nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by okresný súd
uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí
už uvedené skutočnosti nezohľadnil, ústavný súd konštatuje, že porušil sťažovateľove práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku
sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje
dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto
je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj
v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
Ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2013, a preto nepovažoval v predmetnej veci
za potrebné a účelné preskúmavať aj namietané porušenie ďalších sťažovateľom
označených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci
v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie
krajského súdu sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na nové konanie.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v celkovej sume 331,15 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €
a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014
(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia
uplatnil iba v sume 331,15 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu
sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.
S ohľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že krajský súd je povinný trovy
konania uhradiť na účet advokáta sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 OSP) v ním uplatnenej sume.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014