Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 223/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom

JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim konaním

a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. R. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra

2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. R. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, Advokátska kancelária,

Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska

kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 2, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2013 (ďalej

len „uznesenie zo 17. septembra 2013“) a jemu predchádzajúcim konaním. Svoju sťažnosť

sťažovateľ doplnil podaniami doručenými ústavnému súdu 13. januára 2014, 1. apríla 2014

a 22. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. apríla 2013 Okresnému

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ požiadal okresný súd,

aby po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia povoľujúceho obnovu konania na verejnom

zasadnutí určil rozsudkom primeraný trest za ostávajúce trestné činy, za ktoré mu bol

právoplatne uložený úhrnný alebo súhrnný trest podľa ,

a aby vrátil vec prokurátorovi do prípravného konania podľa § 404 ods. 2 Trestného

poriadku.

Sťažovateľ v uvedenom návrhu poukázal na skutočnosť, že pri ukladaní súhrnného

trestu za skutky uvedené v bodoch 9 až 45 okresný súd aplikoval § 41 ods. 2 Trestného

zákona, tzv. asperačnú zásadu, časť vety za bodkočiarkou, pričom ústavný súd nálezom

sp. zn. z 28. novembra 2012 konštatoval nesúlad tohto ustanovenia v časti

vety za bodkočiarkou s .

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej poukázal na znenie § 394 ods. 1 Trestného

poriadku a následne konštatoval, že strata účinnosti § 41 ods. 2 v časti vety za bodkočiarkou

je skutočnosťou súdu skôr neznámou, a preto zakladá dôvod na povolenie obnovy konania.

Takýto výklad pojmu „skutočnosť, súdu skôr neznáma“ zastáva aj JUDr. Harald Stiffel,

predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa

uvedenou otázkou zaoberal na základe žiadosti sťažovateľa.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. júla 2013 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 9. júla 2013“) bolo podľa § 394 ods. 1 a § 400 ods. 1 zákona

č. (ďalej len „“) rozhodnuté o povolení

obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. v prospech sťažovateľa, zároveň

podľa bol napadnutý rozsudok tohto súdu sp. zn.

z 28. septembra 2012 v celom rozsahu zrušený spolu s ďalšími naň obsahovo

nadväzujúcimi rozhodnutiami, ktoré vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením,

stratili podklad, a súčasne bola predmetná vec vrátená podľa § 404 ods. 2 Trestného

poriadku prokurátorovi do prípravného konania.

Proti uzneseniu okresného súdu z 9. júla 2013 podal okresný prokurátor sťažnosť,

ku ktorej sa sťažovateľ vyjadril písomne podaním, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu

pridržiava podaného návrhu a uvedené uznesenie považuje za vecne správne. Na podporu

svojej argumentácie v prílohe svojho vyjadrenia zaslal súdom zúčastneným na rozhodovaní

v predmetnej veci na vedomie celkovo 26 uznesení prvostupňových súdov a 6 uznesení

súdov druhého stupňa, ktorými bola povolená obnova konania. Sťažovateľ vo vyjadrení

taktiež požiadal podľa , aby po povolení obnovy konania

príslušný súd prerušil výkon jeho trestu, ktorý mu bol právoplatne uložený v pôvodnom

konaní.

Krajský súd uznesením zo 17. septembra 2013 zrušil uznesenie okresného súdu

z 9. júla 2013 a návrh na povolenie obnovy konania, rovnako ako návrh na prerušenie

výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu

z 28. septembra 2012 zamietol. Uznesenie zo 17. septembra 2013 bolo obhajcovi

sťažovateľa doručené 14. októbra 2013.

Dôvodom sťažovateľom podanej sťažnosti je skutočnosť, že v konaní

predchádzajúcom vydaniu uznesenia zo 17. septembra 2013 došlo k závažným procesným

chybám, ktorých následkom bolo aj porušenie ním označených práv, ako aj viacerých

zákonných ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci a logických a zákonných právnych

záverov.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi krajského súdu, ku ktorým dospel

v uznesení zo 17. septembra 2013, a v tejto súvislosti poukázal na právne závery obsiahnuté

vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu (sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 15. marca 2006, sp. zn. a sp. zn.

z 8. júna 2006, sp. zn. zo 17. októbra 2006 a sp. zn.

zo 6. decembra 2006).

S ohľadom na uvedené možno podľa sťažovateľa uznesenie zo 17. septembra 2013

považovať za arbitrárne rozhodnutie, ktorého závery sú v rozpore s princípom právnej istoty

a z ktorého okrem iného vyplýva aj požiadavka, aby sa v obdobných veciach rozhodovalo

rovnako (nález ústavného súdu sp. zn. z 3. novembra 2006 a pod).

Nadväzujúc na uvedené sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že na podporu svojej

argumentácie znejúcej v prospech povolenia obnovy konania predložil krajskému súdu

viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých tieto súdy dospeli k rovnakému

právnemu záveru ako okresný súd v uznesení z 9. júla 2013.

Z odôvodnenia uznesenia zo 17. septembra 2013 podľa sťažovateľa vyplýva, že

krajský súd sa uvedenou ním predloženou argumentáciou vôbec nezaoberal a ani sa s ňou

nevysporiadal, čím postupoval v rozpore s a porušil jeho

základné práva na spravodlivý súdny proces, na obhajobu, ako aj princíp rovnosti strán.

V prípade sťažovateľa bolo aplikované pri uložení trestu jeho mimoriadne zníženie

podľa a , ktoré bolo použité na trestnú sadzbu

upravenú aplikáciou asperačnej zásady v zmysle .

Odborná verejnosť (napr. JUDr. Margita Prokeinová, PhD.) a aj aplikačná prax

zastávajú názor, že v takýchto prípadoch sa aplikuje najprv asperačná zásada a až následne

mimoriadne zníženie trestu. V prípade sťažovateľa to znamená, že mimoriadne zníženie

trestu sa robilo až z trestnej sadzby upravenej podľa . V jeho

prípade bola pôvodná trestná sadzba 3 až 10 rokov, t. j. 36 mesiacov až 120 mesiacov,

pričom aplikáciou asperačnej zásady sa horná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu

(13 rokov a 4 mesiace, teda 160 mesiacov). Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by bol

trest odňatia slobody ukladaný po účinnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, mohol byť ukladaný trest v rozpätí 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace.

Keďže bol sťažovateľovi uložený trest v trvaní 6 rokov, je toho názoru, že obnova konania

je dôvodná a môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. priaznivejšiu

výmeru trestu.

S poukazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo 14. septembra 2014

týkajúce úvah o primeranosti uloženého trestu sťažovateľ konštatoval, že je podľa neho

neprípustné, aby krajský súd hodnotil prevýchovný vplyv väzby trvajúcej 5 mesiacov

na jeho osobu, pretože ide o otázky, ktoré nie sú podstatné z hľadiska posúdenia splnenia

podmienok na povolenie obnovy konania podľa .

Sťažovateľ následne požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho

základné práva podľa a 2, , a , ako

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 13 dohovoru boli uznesením

krajského súdu zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené.

Podaním doručeným 22. apríla 2014 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že jeho

dovolanie podané proti uzneseniu zo 17. septembra 2013 bolo odmietnuté z dôvodu podľa

.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda krajského

súdu podaním sp. zn. Spr 3309/14 z 11. júna 2014, v ktorom popísal priebeh konania

o povolení obnovy konania v predmetnej veci, ako aj uznesenia okresného súdu

z 9. júla 2013 a uznesenia krajského súdu zo 17. septembra 2013 a uviedol:

«... K sťažovateľovej námietke v tom smere, že nález ÚS SR sp. zn.

je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania je potrebné uviesť, že súdna prax

v čase rozhodovania nadriadeného súdu (dňa 17. 09. 2013) bola v otázke, či nález

ústavného súdu je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, alebo nie je,

nejednotná a všeobecne súdy rozhodovali odlišne.

Existovali rozhodnutia viacerých súdov, ktoré z dôvodu citovaného nálezu obnovu

konania povoľovali a zrušili výrok o treste vymeraný s použitím ustanovenia § 41 ods. 2

a iné viaceré súdy takýto návrh na obnovu konania zamietali.

K danej problematike až Najvyšší súd SR prijal zjednocujúce stanovisko pod sp. zn.

Tpj 44/2013, a to na svojom zasadnutí v decembri 2013, kedy konštatoval, že nález

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 11. 2012, uverejnený 21. 12. 2012,

je dôvodom obnovy konania „ex lege“.

V kontexte s uvedeným predsedníčka senátu k dôvodom sťažnosti sťažovateľa dáva

do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 12. 2013.

... senát 3 Tos, konajúceho Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 3 Tos

95/2013, nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že zo strany tunajšieho súdu došlo v čase

rozhodovania nadriadeného súdu (17. 09. 2013) k porušeniu základných ľudských práv a

slobôd sťažovateľa.»

Právny zástupca sťažovateľa sa k podaniu krajského súdu sp. zn. Spr 3309/14

z 11. júna 2014 vyjadril podaním zo 4. júla 2014, v ktorom poukážuc na znenie § 41b ods. 1

, ako aj judikatúru ústavného súdu konštatoval, že podľa jeho

názoru „zamietnutie obnovy konania možno považovať za arbitrárne a navyše takýto postup

je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného

súdu (-50, ÚS SR , a , ,

)“. Poukážuc na vyjadrenie predsedu krajského súdu ďalej konštatoval, že

„sa rozdielna súdna prax súdov síce v praktickej rovine dozaista vyskytuje, no na druhej

strane ide o neželaný stav, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty a ktorý je potrebné

eliminovať. Napokon za týmto účelom bolo prijaté aj stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia

o obnove konania v súvislosti s predmetným nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. ,

týkajúcim sa ustanovenia , časti za bodkočiarkou, sp. zn.:

Tpj 44/2013.“. V závere právny zástupca sťažovateľa vo vzťahu k nálezu sp. zn.

z 11. decembra 2013, na ktorý poukázal krajský súd, uviedol, že

«predmetom uvedeného konania bolo namietanie zreteľne menšieho rozsahu práv a slobôd

(sťažovateľ namietal porušenie podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „Listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako namieta sťažovateľ v tomto

konaní (sťažovateľ namieta porušenie , ods. 2 SR a

Dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 SR, práva podľa

SR a Dohovoru a práva na obhajobu podľa SR)

a rozdielne sú aj ďalšie skutkové okolnosti.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -17

z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia krajského

súdu zo 17. septembra 2013 vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania

v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,

že v slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi

trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade

s , a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom

sp. zn. z 28. septembra 2012 schválil podľa

dohodu o vine a treste, podľa ktorej bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania skutkov

uvedených v bodoch 9 až 45 uvedeného rozsudku a zároveň odsúdený za spáchanie

uvedených skutkov na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov s použitím protiústavného

návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa ukladania súhrnného trestu podľa zásad

na uloženie úhrnného trestu v súlade s . V danom prípade bol

sťažovateľovi mimoriadne znížený trest na základe a

o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej

ako celkom, t. j. trestnej sadzby zvýšenej použitím .

Okresný súd takto pri schvaľovaní dohody o treste sťažovateľa prima facie

postupoval podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania

úhrnného trestu.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. ,

ktorému okresný súd uznesením z 9. júla 2013 vyhovel, obnovu konania v predmetnej veci

povolil, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 28. septembra 2012 v celom

rozsahu a vrátil predmetnú vec prokurátorovi do prípravného konania. Na základe sťažnosti

podanej okresným prokurátorom krajský súd uznesením zo 17. septembra 2013 napadnuté

uznesenie okresného súdu z 9. júla 2013 zrušil v celom rozsahu, návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol a taktiež zamietol jeho návrh na prerušenie výkonu

trestu odňatia slobody.

Postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 9. júla 2013 bol založený na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia

slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.

Krajský súd v uznesení zo 17. septembra 2013 k výške trestu dôvodil:

„Konajúci senát sťažnostného súdu dospel k záveru, že predmetný nález Ústavného

súdu SR (nález ústavného súdu z 28. novembra 2012 pozn.) nie je

obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, lebo podmienky obnovy konania sú

upravené v ktoré ustanovenie je lex specialis k zákona 38/1993

o organizácii ÚS SR. Ak by zákonodarca mal zámer uvádzaný nález ÚS SR považovať

za obligatórnu povinnosť povolenia obnovy konania v každej veci kde bol ukladaný trest

za použitia asperačnej zásady, bol by rozhodne v tomto smere takúto povinnosť uzákonil

novelou .

Preskúmaním veci sťažnostný súd dospel k záveru, že trest uložený odsúdenému M.

R. za použitia asperačnej zásady je zákonný a je primeraný. Z výškou tohto trestu súhlasí

sám odsúdený a stále ho vníma ako trest primeraný, lebo podľa obsahu jeho

mnohopočetných písomných podaní je ochotný tento trest znovu prijať.

Pri úvahách o primeranosti uloženého trestu sťažnostný súd dáva do pozornosti

skutočnosť, že odsúdený M. R. sa nachádzal vo väzbe od 25. 11. 2006 do 27. 04. 2007, kedy

bol z väzby prepustený a znovu bol vzatý do väzby 02. 09. 2010. Z uvedeného vyplýva záver,

že odsúdený M. R. skutky uvedené v bode 9 až 45 spáchal po prepustení z väzby dňa

27. 04. 2007 čo dokazuje, že ani výkon väzby v trvaní 5 mesiacov nemal na neho

prevýchovný vplyv ani ho neodradil od páchania ďalšej trestnej činnosti. Toto zistenie

dokazuje, že odsúdený M. R. má výnimočný citový deficit k právam ostatných osôb, voči

ktorým sa dopustil majetkovej trestnej činnosti. Na morálnu narušenosť tohto odsúdeného

poukazujú aj záznamy v odpise jeho registra trestov, z ktorých možno zistiť, že M. R. sa

dostal do rozporu so zákonom mnohokrát a pokiaľ je na slobode sústavne pácha trestnú

činnosť.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažnostný senát dospel k záveru, že pôvodne

uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti skutkov a k pomerom páchateľa, a že

uložený druh trestu nie je v rozpore s účelom trestu. V tejto súvislosti treba dať

do pozornosti skutočnosť, že skutkami v bodoch 9 až 45, teda 36 osobám odsúdený M. R.

spôsobil škodu presahujúcu 60.000,- Eur, o ktoré znížil ich životnú úroveň lebo doposiaľ im

peniaze nevrátil a je otázna vôbec nádej poškodených získať peniaze späť.

Riadiac sa uvedenými úvahami sťažnostný súd zrušil prvostupňové uznesenie podľa

v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že

návrh odsúdeného M. R. na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu BA

v sp. zn. zamietol podľa ...“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že

prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (m. m. , , , , ).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho

urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v posudzovanom prípade konštatoval

nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá ,

a to z dôvodu, že síce pripustili, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 je skutočnosťou skôr neznámou, avšak sťažovateľovi pôvodne

uložený trest odňatia slobody na základe schválenej dohody o jeho vine a treste nebol

v zrejmom nepomere k závažnosti trestných činov, za ktoré bol odsúdený, a taktiež nebol

v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami, krajský súd v posudzovanom prípade

vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej veci prejudikoval ďalší postup v prípade

povolenia obnovy konania v tom smere, že nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané,

by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp.

že by súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sťažovateľovi uložili trest odňatia

slobody v obdobnej výmere.

Ústavný súd v rozsahu uvedeného v súhrne konštatuje, že okresný súd v pôvodnom

konaní uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím protiústavného návetia časti

asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného

zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade

nepostupovania podľa textu za bodkočiarkou by okresný súd

uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí

už uvedené skutočnosti nezohľadnil, ústavný súd konštatuje, že porušil sťažovateľove práva

podľa a dohovoru.

Uvedené závery ústavný súd potvrdil tiež vo svojom zjednocujúcom stanovisku

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v ktorom uviedol: „Bod II stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje

dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto

je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj

v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2013, a preto nepovažoval v predmetnej veci

za potrebné a účelné preskúmavať aj namietané porušenie ďalších sťažovateľom

označených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 .

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci

v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie

krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra 2013 zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu v celkovej sume 331,15 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €

a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014

(vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia

uplatnil iba v sume 331,15 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu

sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.

S ohľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že krajský súd je povinný trovy

konania uhradiť na účet advokáta sťažovateľa ( v spojení

s ) v ním uplatnenej sume.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014