Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 625/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. J.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

P. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -132 z 18. júna 2013 a tiež postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014

doručená sťažnosť Z. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou H.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta P. K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -132 z 18. júna 2013 a tiež postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2014.

Keďže sťažnosť sťažovateľa v pôvodnom znení nemala predpísané náležitosti

sťažnosti podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ústavný súd vyzval

27. augusta 2014 právneho zástupcu sťažovateľa na jej doplnenie. Právny zástupca

sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«V občiansko-právnom konaní vo veci žalobcov/navrhovateľov: 1) Z. J.

zast. advokátskou kanceláriou H., proti žalovanému/odporcovi: 1) M. M. 2) M. J. 3) L. J.

vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. , o určenie

neexistencie spoluvlastníckeho práva sa sťažovateľ domáhal určenia, že nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom konania (ďalej len „Nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po zomrelej

Z. J., zosnulej dňa 2. 3. 2010 ako poručiteľke.

Nehnuteľnosti boli predmetom darovacej zmluvy medzi Poručiteľkou a odporkyňou

v 1) rade (ďalej len „Zmluva“). Ako predbežnú otázku v konaní bolo potrebné vyriešiť

otázku platnosti Zmluvy, ktorej platnosť sťažovateľ v konaní namietol.

K uzatvoreniu Zmluvy malo dôjsť dňa 19. 1. 2009. Poručiteľka utrpela 12. 9. 2009

mozgovú príhodu, po ktorej bola hospitalizovaná na neurologickom oddelení v L.

Dňa 25. 9. 2008 bola Darkyňa prijatá na doliečovacie oddelenie v tom istom zdravotníckom

zariadení a následne bola 9. 10. 2009 prepustená do domácej starostlivosti s diagnózou

pravostrannej hemiparézy, afázie, organického psychosyndrómu a časovej a priestorovej

dezorientovanosti.

Zmluvu mala Poručiteľka vlastnoručne podpísať, o čom urobil pracovník (svedkyňa

J. G.) poverený obcou L. záznam v Osvedčovacej knihe. Sťažovateľ napadol platnosť

Zmluvy z dôvodu, že podpis uvedený na Zmluve nemôže byť vlastným podpisom Poručiteľky,

keďže podľa neho vzhľadom na utrpenú mozgovú príhodu a stanovené diagnózy Poručiteľky

nebola spôsobilá podpísať Zmluvu v podobe podpisu, ktorý sa nachádza na Zmluve.

Súd prvého stupňa vykonal dôkaz výsluchom svedkyne p. G., ktorá mala osvedčiť

podpis Poručiteľky a ktorá namietla, že by Poručiteľkin podpis na Zmluve nebol jej vlastný.

Sťažovateľ predložil súdu znalecký posudok č. 5/2013 vypracovaný znalcom v odbore

neurológia, ktorý jednoznačne vylúčil, že Poručiteľka bola spôsobilá podpísať Zmluvu

v podobe, v akej sa nachádza podpis na Zmluve.

Sťažovateľ v konaní navrhol aj vykonať dôkaz výsluchom znalca, ktorý znalecký

posudok vypracoval, vykonať výsluch ošetrujúcich lekárov, ktorí poskytovali zdravotnú

starostlivosť Poručiteľke (napr. v rámci podania sťažovateľa zo dňa 13. 9. 2012).

Sťažovateľ spochybnil pravdivosť výpovede svedkyne G., keďže mohla nepravdivo

vypovedať z dôvodu motívu, že v dôsledku pravdivej výpovede by sa vystavila

nebezpečenstvu trestného stíhania z dôvodu falšovania verejnej listiny a zneužitia

právomoci verejného činiteľa.»

Okresný súd vydal 18. júna 2013 rozsudok č. k. -132, ktorým návrh

sťažovateľa zamietol.

Podľa sťažovateľa je označený rozsudok okresného súdu neodôvodnený, resp. jeho

odôvodnenie je nepreskúmateľné — chýba mu v ňom odôvodnenie, prečo sa jednoznačne

oprel iba o výpoveď svedkyne G., prečo nevykonal dôkaz výsluchom ošetrujúcich lekárov,

prečo nevypočul znalca. Sťažovateľ tiež považuje argumentáciu okresného súdu, že znalec

sa nevyjadril k pravosti podpisu, za neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. marca 2014 rozhodol o jeho odvolaní z 18. júna 2013 tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku krajského súdu uvádza, že v rámci odvolania

voči rozsudku okresného súdu nepoukazoval na odňatie možnosti konať pred súdom a ani

na porušenie práva na spravodlivý súdny proces; domáhal sa len preskúmania postupu

prvostupňového súdu, ktorý sa podľa neho bez príslušného odôvodnenia – pri existencii

protirečenia medzi vykonanými dôkazmi – priklonil len k jednému dôkazu. Podotýka,

že krajský súd sa v odvolacom rozsudku nedotkol priameho rozporu medzi dôkazmi,

ani skutkových zistení z nich vyplývajúcich.

Sťažovateľ uvádza, že „nepodáva sťažnosť výlučne z dôvodu, že neboli vykonané ním

navrhované dôkazy. Sťažovateľ podáva sťažnosť z dôvodu, že nevykonanie navrhovaných

dôkazov zo strany zabránilo odstrániť rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich

vyplývajúcich skutkových zistení. Podľa názoru sťažovateľa nie je prípustné, aby

rozhodnutie súdu vychádzalo z protichodných skutkových zistení bez toho, aby bolo v

konaní preukázané, že niektoré skutkové zistenie nie je pravdivé a bez toho, aby bol rozpor

odstránený. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ v konaní domáhal vykonania ďalších

dôkazov, aby rozpornosť vykonaných dôkazov bola odstránená. Postupom súdu mu táto

možnosť bola odňatá. Zdôvodnenie súdu prvého stupňa, na základe akej úvahy sa priklonil

k tomu, že pravdivosť výpovede svedkyne p. G. je preukázaná, pričom ignoroval závery

znaleckého posudku, je nepreskúmateľné. Uvedený názor sťažovateľa podopiera sťažovateľ

aj Nálezom ÚS SR spis. zn. z 30. 9. 2010.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Z. J. na súdnu ochranu v zmysle

SR a základné právo sťažovateľa Z. J. na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš a Krajského súdu v Žiline porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Liptovský

Mikuláš, zo dňa 18. 6. 2013, č. k. -132 a zrušuje rozsudok Krajského súdu

v Žiline, zo dňa 26. 3. 2014, č. k. a vracia vec Okresnému súdu Liptovský

Mikuláš na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi Z. J. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5.000,- EUR, ktoré mu je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť na účet

advokátskej kancelárie H... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

(2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky

MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb) sťažovateľovi Z. J. v sume 323,49 EUR (slovom: tristodvadsaťtri eur a 49 centov),

na účet advokátskej kancelárie H... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. júna 2013, ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2014,

ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. júna

2013

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu

krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod

na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý

je ustanovený v , a preto, aplikujúc tento článok a

, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v

konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2014

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom krajského súdu

sp. zn. , ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. .

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku č. k. -132 z 18. júna 2013 okrem iného uviedol:

„Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Podľa dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Podanou žalobou sa navrhovateľ domáhal určenia, že spoluvlastnícke podiely

na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom Darovacej zmluvy uzatvorenej medzi Z. J.

a odporkyňou 1./ dňa 13. 1. 2009 patria do dedičstva po neb. Z. J., zomr. 20. 3. 2010.

Svoj návrh odôvodnil tým, že podpis Darkyne na darovacej zmluve nie je jej vlastným

podpisom, teda že uzatvorená Darovacia zmluva je absolútne neplatná z dôvodu absencie

vôle. Súd si preto ako predbežnú otázku v konaní riešil otázku platnosti Darovacej zmluvy

uzatvorenej dňa 13. 1. 2009...

Podľa navrhovateľa podpis na Darovacej zmluve nie je pravým podpisom darkyne.

Na preukázanie svojich tvrdení navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 5/2013 znalkyne

Z. Š. Uvedený znalecký posudok má charakter listinného dôkazu. Znalkyňa vychádzala

zo zdravotnej dokumentácie p. Z. J. vyžiadanej od MUDr. K. Ď., ktorá prevzala zdravotnú

dokumentáciu od MUDr. Z. H. a v minulosti bola ošetrujúcou praktickou obvodnou

lekárkou p. Z. J. Ako vyplýva z jeho záverov, z pohľadu neurológa sa znalkyňa priklonila

k záveru, že pri vyššie uvedenej cievnej mozgovej príhode bola u Z. J. postihnutá hybnosť

pravých končatín, zmienka o paretickej pravej hornej končatine, zníženej sile akrálne a fakt,

že Z. J. bola praváčka, s najväčšou pravdepodobnosťou bola podoba a forma podpisu

zmenená nie ako je uvedené na Darovacej zmluve z januára 2009, ako aj potvrdeniach

Sociálnej poisťovne za mesiac október, november, december 2008. Cievna mozgová

príhoda s oslabením pravej strany tela u praváčky jednoznačne ovplyvní jemnú motoriku

pravej ruky, čo sa najviac prejaví pri jemných pohyboch pravej ruky nevyhnutných na

písanie. Zmení sa podoba, forma, úhľadnosť, krasopis písma. Súd nevyhovel návrhu

navrhovateľa na vypočutie svedkyne, ktorá vypracovala predmetný znalecký posudok,

nakoľko by sa nedokázala vyjadriť k skutočnostiam ktoré mali význam pre rozhodnutie súdu

vo veci.

Sfalšovaný podpis môže mať v zásade dve podoby. Prvou je prípad, keď podpis

pochádza od inej osoby než tej, ktorá ho napísala alebo prípad, keď sa niekto podpíše

za neexistujúcu osobu. Listinný dôkaz, ktorý navrhovateľ predložil, neskúmal pravosť

podpisu darkyne na Darovacej zmluve, ale len vo všeobecnej rovine, bez vyšetrenia

menovanej, bez poznania aktuálneho fyzického, najmä zdravotného stavu darkyne,

vychádzajúc z časti jej zdravotnej dokumentácie, sa vyjadruje, či vzhľadom na svoj

zdravotný stav sa darkyňa mohla podpísať v takej podobe a forme, v akej sa podpísala.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s Osvedčovacou knihou Obce L.

za rok 2009, vypočul svedkyňu J. G., ktorá bola prítomná pri podpísaní Darovacej listiny

darkyňou, ktorá svedkyňa jednoznačne potvrdila, že podpis darkyne na Darovacej zmluve je

jej vlastným podpisom. Svedkyňa súdu popísala okolnosti, za ktorých k podpisu darkyne

došlo, darkyňa podpísala Zmluvu (vzhľadom na svoj zdravotný stav pre čiastočnú

imobilnosť) v domácom prostredí, rovnako sa podpísala do Osvedčovacej knihy, jej

totožnosť bola zistená z občianskeho preukazu č... Vôľou darkyne bolo uzatvoriť Darovaciu

zmluvu so všetkými jej náležitosťami a účinkami a pokiaľ navrhovateľ tvrdil opak, neuniesol

dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.“

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho odvolacieho rozsudku uviedol:

„... Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas

a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa

a preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

a dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 za použitia ust. ) ako vecne správny podľa

ods. 1 potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré

mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného

dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne

právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku

zodpovedá kritériám uvedeným v ust. , odvolací súd podľa

konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

S poukazom na ust. , ktoré tvoria základ potvrdzujúceho

rozhodnutia v danej odvolacej veci, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania

vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom

súdneho spisu a s prihliadnutím na uvedenú právnu úpravu dospel k záveru, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku,

ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal

na ďalšie skutočnosti okrem iného takto:

«Odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť svojho nároku uplatneného žalobou. Okresný súd v pojednávanej veci

postupoval v súlade s ust. , podľa ktorého dôkazy súd vyhodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci.

Úvaha okresného súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala

z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli

v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo

v konaní preukázané a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky

hodnotenia zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2

dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané

a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy

hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne

dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie

vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Z vyššie

uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného bremena navrhovateľa v tomto

súdnom konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine k výsledkom dokazovania a jeho

hodnoteniu zo strany prvostupňového súdu pre úplnosť udáva, že v sporovom konaní

primárne nesie dôkazné bremeno žalobca (navrhovateľ) v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré

umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia preukázané a na strane druhej i žalovaný

(odporca) nesie dôkazné bremeno tých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju obranu proti

žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi účastníkmi sporná

a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý účinok toho účastníka, ktorý mal

v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o navrhovateľa a jeho skutkové

tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné

urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka o určitej skutkovej okolnosti, ale ani záver

o nepravdivosti tohto tvrdenia, znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola preukázaná.

Dôsledok nepreukázania dôkazného bremena, v danom prípade na strane navrhovateľa,

sa premietol do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom jednoznačne vyplýva, že dňa

19. 01. 2009 Z. J. ako darkyňa uzavrela darovaciu zmluvu s odporkyňou v rade

1/ ako obdarovanou, na základe ktorej jej darovala spoluvlastnícke podiely

na nehnuteľnostiach presne špecifikovaných na strane 1 až 7 napadnutého rozhodnutia.

Ak pri uzatváraní a podpise tohto právneho úkonu bola okrem obdarovanej v rade

1/ prítomná aj svedkyňa J. G., ktorá videla, ako darkyňa vo svojej domácnosti podpísala

darovacie zmluvy a zároveň sa podpísala do osvedčovacej knihy, pričom svedkyňa jej

podpisy úradne osvedčila aj do osvedčovacej knihy a totožnosť darkyne zistila z jej

občianskeho preukazu, akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci je nadbytočné a v rozpore

so zásadou hospodárnosti konania. Tak, ako správne konštatoval okresný súd, darkyňa

svojím podpisom na zmluve prejavila svoju vôľu previesť bezodplatne spoluvlastnícke

podiely na predmetných nehnuteľnostiach na odporkyňu v rade 1/ ako obdarovanú.

... Ak teda okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že skutkový

stav je zistený dostatočne, nemožno nevykonanie dôkazu navrhnutého navrhovateľom –

výsluch Š. považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, prípadne za porušenie práva

na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nevidí dôvod, na základe

ktorého by sa mal odkloniť od právnych záverov okresného súdu uvedených v napadnutom

rozhodnutí. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že s poukazom na ochorenia a postihnutia, ktorými

obdarovaná (správne má byť zrejme „darkyňa“; pozn.) v čase podpisu darovacej zmluvy

trpela, nebolo možné, aby mala taký bezchybný podpis, aký sa nachádza na spornej

darovacej zmluve. Okresný súd mal vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané,

že darkyňa predmetnú darovaciu zmluvu dňa 19. 01. 2009 vlastnoručne podpísala,

čím jednoznačne prejavila svoju vôľu darovať sporné nehnuteľnosti (resp. spoluvlastnícke

podiely na nich) odporkyni v rade 1/, a preto akékoľvek dokazovanie v tejto veci bolo

už nadbytočné...

... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu

v celom rozsahu podľa ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu,

že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu,

jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše doplnil vecnú argumentáciu na podporu

správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku. Súčasne sa tým celkovo vyrovnal

s námietkami sťažovateľa, ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2014 a namietaným porušením (prípadne

odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ods. 2 v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014