Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 662/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť A. K.,

zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Vajanského 33, Prešov, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -358 z 22. mája 2012 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -454 z 15. januára 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -493,

z 15. mája 2013 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -509, z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a .

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2013 doručená a podaním zo 6. novembra 2013 doplnená sťažnosť A. K. (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „otec“ alebo „odvolateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -358 z 22. mája 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu č. k. -454 z 15. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -493 a

z 15. mája 2013 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. -509,

z 26. júna 2013 (ďalej aj „opravné uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa svojím

návrhom doručeným okresnému súdu 26. júla 2011 a doplneným 3. a 24. októbra 2011

domáha zmeny rodičovskej dohody návrhom na výkon rodičovských práv a povinností

schválenej rozsudkom okresného súdu č. k. -38 zo 6. novembra 2008

v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -41 z 15. januára 2009,

a to v rozsahu výroku o výživnom a v rozsahu výroku o úprave styku k maloletému synovi.

Okresný súd rozsudkom č. k. -358 z 22. mája 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu

č. k. -454 z 15. januára 2013 (ďalej len „dopĺňací rozsudok okresného

súdu“) zmenil rozsudok č. k. -38 zo 6. novembra 2011 v spojení s uznesením

č. k. -41 z 15. januára 2009 v časti výživného tak, že znížil výživné zo strany

sťažovateľa zo sumy 232,35 € na sumu 200 € mesačne, v prevyšujúcej časti návrh

sťažovateľa na zníženie výživného zamietol, návrh sťažovateľa na zmenu úpravy styku

a návrh matky maloletého na zvýšenie výživného pre maloletého zamietol a s poukazom

na (ďalej len „OSP“) nepriznal

žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania. Okresný súd následne dopĺňacím

rozsudkom uložil matke maloletého povinnosť informovať sťažovateľa o zdravotnom stave

maloletého vždy pri jeho odovzdávaní sťažovateľovi. Okresný súd svoje rozhodnutie

v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 26, § 62 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a § 78

ods. 1 a 3 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že okresný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, v konaní sú vady, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd vec nesprávne právne posúdil

a konanie trpí vadami uvedenými v . Z týchto dôvodov žiadal rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ v odvolaní namietal

aj nevykonanie ním navrhovaných dôkazných prostriedkov DVD záznamom a znaleckým

posudkom.

Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom č. k. -493 a z 15. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. -509,

z 26. júna 2013 rozhodol takto:

„Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., a II.

Mení rozsudok vo výroku III. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. M. A.

každý prvý piatok v mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00 hod., každý tretí piatok v

mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00., každý Veľký piatok od 8:30 hod. do 18:00 hod,

každý utorok po Veľkonočnom pondelku od 8:30 hod. do 17:00 hod., každý prvý sviatok

vianočný – 25. decembra od 8:30 hod. do 18:00 hod., a počas letných prázdnin od 25.

augusta od 8:30 hod do 31. augusta do 18:00 hod.

Otec je oprávnený prevziať si maloletého M. A. pred bytom matky v uvedený deň

a hodinu a povinný maloletého odovzdať pred bytom matky v uvedený deň a hodinu.

Otec je povinný informovať matku o nemožnosti stretnutia sa s maloletým najneskôr

12 hodín pred termínom stretnutia na e-mailovú adresu matky.

Matka je povinná maloletého na styk s otcom riadne pripraviť.

Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -38 zo dňa

6. 11. 2008 v časti úpravy styku.

Návrh otca na zmenu úpravy styku v prevyšujúcej časti zamieta.

Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom o povinnosti matky informovať

o zdravotnom stave maloletého M. A. tak, že matka je povinná informovať otca

o zdravotnom stave maloletého na e-mailovú adresu otca najneskôr 24 hodín pred

termínom stretnutia.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Proti rozsudku krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“) podal sťažovateľ podľa sťažnosť, ktorú

po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi, v súvislosti s namietaným

porušením základných práv podľa a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä s poukazom na jeho nepreskúmateľnosť,

keďže podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako

sa krajský súd vysporiadal s jeho procesnými návrhmi na vykonanie dokazovania

(záznamom na DVD, na ktorom je zachytené vyjadrenie maloletého o tom, ako sa pred ním

jeho matka urážlivo vyjadruje o sťažovateľovi, a na ktorom sa dožaduje rozšírenia styku

so sťažovateľom, a znaleckým posudkom na účely preukázania potreby rozšírenia styku

k maloletému), návrhmi sťažovateľa a súdom ustanoveného opatrovníka na rozšírenie styku

sťažovateľa s maloletým. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd

svojvoľne prehliadol skutočnosť, že matka maloletého pred sťažovateľom zatajila dopravnú

nehodu maloletého, ku ktorej došlo v lete 2011 a pri ktorej utrpel minimálne poranenia

hlavy. Nakoniec sťažovateľ krajskému súdu vyčíta aj to, že v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia ničím neodôvodnil skrátenie šesť rokov zaužívaného času návratu maloletého

k matke z 18. hodiny na 17. hodinu.

Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo rozhodnuté o znížení vyživovacej povinnosti

sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových

pomerov okresným súdom v súvislosti s jeho návrhom na zníženie výživného.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že postupom krajského súdu bola

porušená aj zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania tým, že sa všeobecné súdy počas

celého konania k podstate jeho návrhu nevyjadrovali a nepoučili ho o tom, že jeho tvrdenia,

ktorými odôvodňoval rozšírenie svojho styku s maloletým, sú pre vyhovenie jeho návrhu

nedostatočné.

Sťažovateľ namieta aj postup krajského súdu, ktorým vo veci samej nariadil

pojednávanie na účely výsluchu účastníkov konania, ktorý neuskutočnil a následne vo veci

samej rozhodol.

V súvislosti s označenými právami sťažovateľ napokon namieta aj celkovú dĺžku

konania pred všeobecnými súdmi, čo odôvodňuje s poukazom na porušenie § 176 ods. 3

.

Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza, že „[z]áver Krajského súdu

v Prešove v napádanom rozhodnutí je logickým excesom aj preto, že sťažovateľ nemá dnes

ani párnovíkendový model styku..., ktorý je už dávno spoločensky prekonaný a nežiaduci

a zďaleka nezodpovedá zákonným požiadavkám platného zákona o rodine. Trendom

vo svetových demokraciách, medzi ktoré Slovensko patrí, je snaha čo najširšieho

a najrovnomernejšieho styku maloletých s oboma rodičmi.“.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4

a a 4 listiny, z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ

vníma ako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného

tvrdenia o porušení označených základných práv podľa a

a 4 listiny neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.

Sťažovateľ tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €,

čo odôvodňuje najmä s poukazom na to, že namietaným „postupom všeobecných súdov mu

bola odňatá možnosť dostatočne a spravodlivo sa osobne podieľať na výchove maloletého

M., a to primerane jeho veku.“, s čím sú na jeho strane spojené emocionálne útrapy,

sťažovateľ je ukrátený o radosť, zážitky a čas strávený s maloletým, ktoré sú preňho ľudsky

mimoriadne hodnotné a nevyčísliteľné, avšak predovšetkým nevratné a neopakovateľné.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv rozsudkom krajského

súdu v spojení s jeho opravným uznesením a rozsudkom okresného súdu, tieto rozhodnutia

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4,

a podľa a 4 a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého

stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie

ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti

smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa

.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu v spojení s opravným uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. ). Do obsahu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (m. m. , , ).

Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata

argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu v spojení s jeho opravným uznesením, sa koncentruje tak na nedostatky jeho

odôvodnenia, ako aj na sťažovateľom tvrdenú nezákonnosť postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu, pričom sťažovateľ konkrétne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k ním uvádzaným skutočnostiam a označeným dôkazným

prostriedkom, nepredvídateľnosť jeho postupu a celkovú dĺžku konania.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu a postup predchádzajúci ich vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nim uplatňuje, a teda či nie je zjavne

neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku

krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením a postupu predchádzajúcemu

ich vydaniu.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia čiastočne zmenil

a čiastočne potvrdil rozsudok okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia citoval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu

účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a vychádzajúc zo skutkového stavu

zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Vo veciach úpravy styku musí brať súd do úvahy špecifiká každého jedného prípadu

a z týchto skutočností vyabstrahovať, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa

a za týmto účelom zisťovať tiež názor maloletého dieťaťa...

Znenie ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine ZoR zdôrazňuje záujem dieťaťa

ako dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu

právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ako i z Dohovoru. Európsky súd pre ľudské

práva v tejto súvislosti pripomína, že medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodiča

sa musí nájsť spravodlivá rovnováha, (viď rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Olsson vs. Švédsko č. 10465/83) Prisúdil sa zvláštny význam zvrchovanému záujmu dieťaťa,

ktoré podľa svojej povahy a závažnosti môže prevážiť nad záujmom rodiča.

Uvedené konštatovania, majú na mysli potrebu nájdenia určitého a konkrétneho

spôsobu zosúladenia toho, čo je v záujme maloletého dieťaťa a čo je v záujme jeho rodičov.

Keď ich vzájomná korelácia z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov možná nie je,

prednosť má vždy záujem maloletého dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa, musí byť teda

vždy postavený na piedestál, a preto nie je umožnené rodičovi vynútiť si také opatrenia,

ktoré by ohrozovali zdravie alebo rozvoj dieťaťa. (viď rozsudky Európskeho súdu pre

ľudské práva Elsholz vs. Nemecko č. 25735/94. Ignaccolo-Zenide vs. Rumunsko č.

31679/96, Nuutinen vs. Fínsko č. 32842/96)...

Prvostupňový súd korektne v tejto súvislosti prihliadal na vzájomný zaujatý vzťah

oboch rodičov a individualistický prístup pri snahe o podrobné určenie rozsahu styku. Týka

sa to aj námietky odvolateľa, ktorého snahou je konfrontačné simplexné posúdenie

starostlivosti o maloletého...

Vzhľadom na náležité zohľadnenie pomerov konkrétneho prípadu prvostupňovým

súdom, a to vzdialenosti pobytu otca od bydliska maloletého, veku maloletého dieťaťa

a negativistického vzájomného postoja rodičov, niet dôvodu nesúhlasiť s jeho názorom

na rozsah upraveného styku oprávneného rodiča s maloletým...

Aj odvolací súd má za to, že rozsah úpravy styku vzhľadom na vek maloletého

a obvyklý režim maloletého je v tejto dobe primeraným, avšak pri stanovovaní jeho rámca

je potrebné prihliadnuť aj na cieľ, ktorým je vytvorenie priaznivých podmienok pre

realizáciu styku, ktorý je v záujme maloletého a odstránenie praktických prekážok

spojených so vzdialenosťou miesta bydliska a pracoviska oprávneného rodiča od bydliska

maloletého. Odvolací súd zohľadniac túto skutočnosť so snahou zamedziť vzniku

praktických prekážok ponechajúc obdobný rozsah úpravy styku zmenil v súlade s

ustanovením rozhodnutie prvostupňového súdu v časti úpravy styku tak ako je

to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Zároveň z dôvodu odstránenia sporov pri prípadnej

nemožnosti realizácie styku oprávneným v stanovenom termíne odvolací súd pri zmene

úpravy styku uložil otcovi maloletého povinnosť informovať matku o nemožností stretnutia s

maloletým najneskôr 24 hodín pred termínom stretnutia a matke povinnosť maloletého na

styk s otcom riadne pripraviť.“

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd vyjadril aj k odvolacej námietke

sťažovateľa, ktorá sa týkala nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov, pričom

s poukazom na uviedol, že „... je len na súde, ktoré nevyhnutné dôkazy

vykoná na dostatočné preukázanie skutkového stavu. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd

mal skutočnosti potrebné na vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré žiadal týmito dôkazmi

otec maloletých preukázať, a to ohľadom napätých vzťahov medzi rodičmi a reakcii

maloletého pri styku s rodičmi, za preukázané, táto odvolacia námietka odvolateľa

neobstojí.“.

Pokiaľ ide o tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

kde krajský súd posudzoval odvolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k výroku rozsudku

okresného súdu, ktorým došlo k zníženiu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletému,

krajský súd uviedol toto:

„Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa časti, ktorou súd znížil

výživné na maloletého zo strany otca.

Ohľadom napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd zdôrazňuje, že súd

prvého stupňa vykonal vo veci výživného potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel

k správnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd

v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku

súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Prvostupňový súd správne posúdil zmenu pomerov týkajúcu sa oboch rodičov,

pričom náležite prihliadal na možnosti a schopnosti povinného rodiča a pomerov rodiča,

v ktorého osobnej starostlivosti sa maloleté dieťa nachádza. Možno sa len stotožniť s jeho

záverom o znížení výživného, avšak s ponechaním výšky výživného, ktorá zabezpečí

realizáciu zákonného práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Výška

zmeneného výživného prvostupňovým súdom dáva tomuto právu maloletého zadosť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v prvom a druhom výroku

v súlade s ustanovením ako vecne správny.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný

súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Na strane matky došlo k výraznej zmene pomerom tým, že od 01. 01. 2011

má zabezpečený stály zdroj príjmu z pracovnej činnosti. Príjem matky je ale nižší

ako príjem otca. Pri zohľadnení priemernej čistej mesačnej mzdy otca 26 584,67 Kč

(pri prepočte kurzu NBS ku dňu vyhlásenia rozsudku 1 € = 25,294 CZK ide o sumu

1 051,03 €) a matky 603,47 € je mzda otca mesačne o sumu 447,56 € vyššia, čo je takmer

suma vynakladaná otcom na úhradu nájomného. Súdu nebolo zo strany otca náležité

zdôvodnené, či a akým spôsobom si rieši otázku vlastného bývania do budúcnosti. V P.

sa zdržiava dlhodobo, napriek tomu býva stále v prenajatom byte. Aj s prihliadnutím

na trhové ceny nehnuteľností, otec vlastní nehnuteľný majetok na území Slovenskej

republiky, osobné motorové vozidlo, má finančné úspory a stály príjem z pracovnej činnosti,

čo sú aktíva vhodné pre zabezpečenie vlastného bývania a zníženie životných nákladov

na platby nájomného, ktorými svoj majetok nezhodnocuje, ale naopak. Matka má

zabezpečené vlastné bývanie v P. a vlastní aj ďalší byt, z ktorého jej plynie príjem

z prenájmu. Preto súdu nie je zrejmé, prečo otec rovnakým spôsobom nezhodnocuje svoj

majetok (napr. predaj pozemkov a kúpa bytových priestorov, či už pre účely vlastného

bývania alebo prenájmu). Vzhľadom na majetkové pomery oboch rodičov a ich možnosti

a schopnosti súd neprihliadal na argumenty otca ohľadne výšky príjmu matky plynúcej

z prenájmu jej nehnuteľnosti. Tak isto ako v konaní sp. zn. súd uvedený zdroj

príjmu považuje za šikovnosť matky, ako zvýšiť finančný príjem do vlastného rodinného

rozpočtu. Matka súdu potvrdila, že obaja rodičia sa finančne zabezpečili počas práce

v zahraničí pred narodením maloletého dieťaťa.

Súd preto v dôsledku zamestnania sa matky a získania príjmu z pracovnej činnosti

rozhodol len o čiastočnom znížení výživného o sumu 32,35 € mesačne zo strany povinného

otca pre maloletého syna. Otec má stále vyššiu mzdu ako matka a uvedená suma, o ktorú

je výživné znížené, spolu s mesačným rozdielom mzdy otca a matky zhruba zodpovedá

nákladom otca na bývanie. V prevyšujúcej časti súd návrh otca na zníženie výživného ako

nedôvodný zamietol. Je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu svojho

jediného maloletého dieťaťa, ktorému od narodenia nezabezpečoval osobnú starostlivosť

na rozdiel od matky, v rozsahu 200,00 € mesačne. Takto určené bežné výživné pre maloleté

dieťa v predškolskom veku s prihliadnutím na jeho zdravotný stav a potreby a majetkové

i zárobkové pomery na strane oboch rodičov považuje súd za primerané. Z rovnakých

dôvodov súd návrh matky na zvýšenie výživného ako nedôvodný zamietol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Od právoplatnosti rodičovskej dohody vrátane úpravy styku v konaní sp. zn.

vo februári 2009 uplynula doba viac ako troch rokov. Otec sa domáhal

zmeny úpravy styku, resp. zmeny výchovy, návrhom podaným na súde len necelý rok

po právoplatnosti rodičovskej dohody. Od právoplatnosti zamietnutia návrhu otca v konaní

sp. zn. uplynula doba viac ako jedného roka.

Za uplynulé obdobie viac ako jedného roka nebolo vykonaným dokazovaním v tomto

konaní preukázané, že by matka odopierala styk maloletého dieťaťa s oprávneným otcom.

Práve naopak, bolo preukázané, že matka je ústretová a umožňuje otcovi styk i mimo súdom

určenej úpravy styku, čo nie je jej povinnosťou.

Právo realizácie styku otca s maloletým dieťaťom je právom otca a nie jeho

povinnosťou. Súd správanie otca považuje za účelové a zamerané skôr na ochranu

vlastných záujmov a pohodlia, než na ochranu záujmov maloletého dieťaťa.

A to s prihliadnutím na absenciu pravidelného a frekventovaného stretávania otca so synom

v minulosti, neparticipovanie na osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v jeho útlom veku

a opakované návrhy iniciujúce súdne konania ohľadom úpravy styku, zmeny výchovy,

či zníženie výživného zo strany otca v krátkych časových úsekoch.

Realizácia styku s maloletým synom počas nepárnych víkendov v mesiaci si od otca

technicky vyžaduje spravidla absolvovať za celý mesiac dva krát cestu z miesta bydliska

otca do miesta bydliska matky a dva krát cestu z miesta bydliska matky do miesta bydliska

otca, z toho jedna spiatočná cesta pripadá na jeden víkend. Ak má otec skutočný záujem

o realizáciu styku s maloletým dieťaťom, nutnosť cestovania a znášania cestovných

nákladov by pre neho nemalo byť prekážkou. Súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal proti vôli

matky, ktorá zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, zaťažovať matku v

súvislosti s právom otca na stretávanie sa so synom tým, aby prevzala dieťa v určenom čase

po realizácii styku v mieste bydliska otca. O to viac, že otec určenú úpravu styku striktne

nedodržiava.

Súd opätovne poukazuje na to, že dohoda rodičov má prednosť pred súdnym

rozhodnutím, ktoré má len garantovať práva pre prípad, že niet vôle dohodnúť sa.

Nakoľko k dohode rodičov nedošlo a súd rešpektujúc záujem maloletého dieťaťa

nepovažoval za dostatočne dôvodné a potrebné znovu meniť úpravu styku, rozhodol

o zamietnutí návrhu otca tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Súčasne súd poukazuje v súvislosti s tvrdeniami otca o nezabezpečovaní dostatočnej

zdravotnej, či osobnej starostlivosti o dieťa zo strany matky na to, že tieto

sú neopodstatnené a náležite nepodložené. V situácii, keď dlhodobo osobnú starostlivosť

o maloleté dieťa v predškolskom veku zabezpečuje len jeden rodič, tento má sťaženú pozíciu

pri prerozdeľovaní svojho času medzi zabezpečenie vlastných nevyhnutných povinností

(práca, starostlivosť o domácnosť) a potreby dieťaťa (hygiena, strava, ošatenie, zdravotná

starostlivosť, denný režim dieťaťa − návšteva predškolského zariadenia, voľnočasové

aktivity a podobne). Na tohto rodiča, v danom prípade na matku, sú kladené zvýšené

nároky, pričom opakované kritizovanie rodičom, teda otcom, ktorý tieto úlohy dlhodobo

sám nikdy nezabezpečoval, vzbudzuje pochybnosti o skutočných zámeroch otca, ktoré

takýmto konaním sleduje. V konaní boli preukázané pretrvávajúce konflikty medzi rodičmi

aj spochybňovanie postavenia a schopnosti matky, avšak z predložených lekárskych správ

a správ kolízneho opatrovníka vyplynulo, že matka je hodnotená pozitívne a svoje

rodičovské povinnosti doposiaľ vzorne zvláda. Na adresu argumentov otca možno len

konštatovať, že napríklad cena alebo značka oblečenia môže byť len ťažko považovaná

za mieru kvality osobnej starostlivosti poskytovanej dieťaťu matkou.

Súd taktiež konštatuje, že nielen osoby majúce skúsenosť so zabezpečovaním osobnej

starostlivosti o maloleté dieťa by mohli zhodne uviesť, že aj pri vynaložení zvýšenej

obozretnosti, opatrnosti a starostlivosti mieru rizika úrazu, či poranenia dieťaťa pri hre

alebo bežných každodenných aktivitách, je veľmi ťažké úplne vylúčiť. Preto zámer otca

ohľadne predloženia fotodokumentácie a lekárskych správ ohľadne zapareného zadočku,

stavu kože alebo modriny na tvári dieťaťa je tiež otázny a z pohľadu súdu v predmetnom

konaní irelevantný. Súd opätovne poukazuje na lekársku správu klinického imunológa

a alergológa, ktorý potvrdil, že pri chronickom ochorení, ktorým maloletý trpí, aj pri

vynikajúcej starostlivosti nie je vylúčené možné zhoršovanie stavu a je nutné počítať

s premenlivými stavmi zhoršovania a zlepšovania kožného nálezu.“

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu

vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu

veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,

dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam.

V súvislosti s rozhodovaním o úprave styku k maloletému krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia komplexne posúdil daný skutkový stav, majúc na zreteli nielen zákonnú

právnu úpravu rodinnoprávnych vzťahov, ale aj záruky poskytované prostredníctvom

medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv (dohovor), keď v okolnostiach danej veci

(vzdialenosť pobytu sťažovateľa od bydliska maloletého, vek maloletého, jeho obvyklý

režim, ako aj negativistický vzájomný postoj rodičov) aj s odkazom na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva akcentoval najmä záujem maloletého, čím zároveň svoje

rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil aj vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným

tvrdeniam o potrebe rozšírenia styku k maloletému prostredníctvom súdneho rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že záujmy rodičov a detí majú byť

vo vzájomnej rovnováhe, avšak zvrchovaný záujem dieťaťa v okolnostiach konkrétneho

prípadu môže prevážiť nad záujmom toho-ktorého rodiča, pričom proporcionálne vyváženie

záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi spočíva primárne na posúdení špecifických

okolností daného prípadu zo strany všeobecných súdov, ktoré sú v bezprostrednom kontakte

s účastníkmi konania. Zákonodarca v tomto smere zvolil právny pojem − záujem dieťaťa,

bez toho, aby ho taxatívne definoval, majúc na zreteli osobitosti toho-ktorého prípadu,

aby bolo možné jeho obsah flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa

nachádza.

Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo rozhodnuté o znížení vyživovacej povinnosti

sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových

pomerov okresným súdom v súvislosti s jeho návrhom na zníženie výživného.

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodov zníženia

vyživovacej povinnosti sťažovateľa vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd,

pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa

. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie,

keď sťažovateľ v rámci odvolacej argumentácie nastolil tie isté otázky ako v konaní pred

súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho

argumentácia nebola opodstatnená a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo

právnym záverom než súd prvého stupňa. Keďže krajský súd sa postupom podľa § 219

ods. 2 obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého

rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby

z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci

odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu

postupoval podľa . Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností je možné

a vhodné postupom podľa zúžiť rozsah odôvodnenia len

na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je

hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo

aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni

neúspešný.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

o porušení jeho základných práv na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,

že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať,

aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení

obsahu sťažovateľom označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V súvislosti s označenými právami sťažovateľ namieta aj celkovú dĺžku konania pred

všeobecnými súdmi, čo právne odôvodňuje porušením právnej normy vyplývajúcej z § 176

ods. 3 .

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že základom opísaného

skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje porušenie označených práv, je celková

dĺžka konania pred všeobecnými súdmi. V systematike , listiny a dohovoru

sú primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny (resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru), a nie sťažovateľom označených práv, pokiaľ namietané porušenie týchto práv

nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu

(najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať

o odmietnutí spravodlivosti (napr. ).

V danom prípade nedosiahli pochybenia v postupe súdov podľa názoru ústavného

súdu takú intenzitu, aby bolo možné vôbec uvažovať o odmietnutí spravodlivosti

a vyslovení porušenia sťažovateľom označených práv.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch,

keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(m. m. , , , ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (m. m. , , , ). Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práv na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé

naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k týmto právam

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd vo veci

rozhodol rozsudkom 15. mája 2013, ktorého v poradí druhý výrok opravil 26. júna 2013

opravným uznesením. V príslušnej kancelárii okresného súdu ústavný súd zistil,

že rozsudok krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením nadobudol právoplatnosť

25. júla 2013. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

(21. augusta 2013) nemohlo postupom krajského súdu dochádzať ani k porušovaniu týchto

práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4

a podľa a 4 listiny rozsudkom krajského súdu v spojení

s opravným uznesením krajského súdu

Vzhľadom na to ako sťažovateľ podanú sťažnosť v tejto časti odôvodňuje, ústavný

súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľom namietanom porušení

označených základných práv podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť

porušenia základných práv podľa a podľa a 4 listiny,

a preto nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľom označených práv. Sťažnosť bolo preto

potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014