Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 662/2014
PDF · 335.76 KB
No categories available
II. ÚS 662/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť A. K.,
zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Vajanského 33, Prešov, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 171/2011-358 z 22. mája 2012 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 171/2011-454 z 15. januára 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15 CoP 4/2013-493, 15 CoP 6/2013
z 15. mája 2013 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 15 CoP 4/2013-509, 15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2013 doručená a podaním zo 6. novembra 2013 doplnená sťažnosť A. K. (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „otec“ alebo „odvolateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 25 P 171/2011-358 z 22. mája 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
okresného súdu č. k. 25 P 171/2011-454 z 15. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoP 4/2013-493 a 15 CoP 6/2013
z 15. mája 2013 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 4/2013-509,
15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 (ďalej aj „opravné uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa svojím
návrhom doručeným okresnému súdu 26. júla 2011 a doplneným 3. a 24. októbra 2011
domáha zmeny rodičovskej dohody návrhom na výkon rodičovských práv a povinností
schválenej rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P 318/2008-38 zo 6. novembra 2008
v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 25 P 318/2008-41 z 15. januára 2009,
a to v rozsahu výroku o výživnom a v rozsahu výroku o úprave styku k maloletému synovi.
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 171/2011-358 z 22. mája 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu
č. k. 25 P 171/2011-454 z 15. januára 2013 (ďalej len „dopĺňací rozsudok okresného
súdu“) zmenil rozsudok č. k. 25 P 318/2008-38 zo 6. novembra 2011 v spojení s uznesením
č. k. 25 P 318/2008-41 z 15. januára 2009 v časti výživného tak, že znížil výživné zo strany
sťažovateľa zo sumy 232,35 € na sumu 200 € mesačne, v prevyšujúcej časti návrh
sťažovateľa na zníženie výživného zamietol, návrh sťažovateľa na zmenu úpravy styku
a návrh matky maloletého na zvýšenie výživného pre maloletého zamietol a s poukazom
na § 146 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nepriznal
žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania. Okresný súd následne dopĺňacím
rozsudkom uložil matke maloletého povinnosť informovať sťažovateľa o zdravotnom stave
maloletého vždy pri jeho odovzdávaní sťažovateľovi. Okresný súd svoje rozhodnutie
v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 26, § 62 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a § 78
ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že okresný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, v konaní sú vady, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd vec nesprávne právne posúdil
a konanie trpí vadami uvedenými v § 221 ods. 1 OSP. Z týchto dôvodov žiadal rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ v odvolaní namietal
aj nevykonanie ním navrhovaných dôkazných prostriedkov DVD záznamom a znaleckým
posudkom.
Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom č. k. 15 CoP 4/2013-493 a 15 CoP 6/2013 z 15. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 4/2013-509,
15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 rozhodol takto:
„Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., a II.
Mení rozsudok vo výroku III. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. M. A.
každý prvý piatok v mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00 hod., každý tretí piatok v
mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00., každý Veľký piatok od 8:30 hod. do 18:00 hod,
každý utorok po Veľkonočnom pondelku od 8:30 hod. do 17:00 hod., každý prvý sviatok
vianočný – 25. decembra od 8:30 hod. do 18:00 hod., a počas letných prázdnin od 25.
augusta od 8:30 hod do 31. augusta do 18:00 hod.
Otec je oprávnený prevziať si maloletého M. A. pred bytom matky v uvedený deň
a hodinu a povinný maloletého odovzdať pred bytom matky v uvedený deň a hodinu.
Otec je povinný informovať matku o nemožnosti stretnutia sa s maloletým najneskôr
12 hodín pred termínom stretnutia na e-mailovú adresu matky.
Matka je povinná maloletého na styk s otcom riadne pripraviť.
Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 318/2008-38 zo dňa
6. 11. 2008 v časti úpravy styku.
Návrh otca na zmenu úpravy styku v prevyšujúcej časti zamieta.
Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom o povinnosti matky informovať
o zdravotnom stave maloletého M. A. tak, že matka je povinná informovať otca
o zdravotnom stave maloletého na e-mailovú adresu otca najneskôr 24 hodín pred
termínom stretnutia.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“
Proti rozsudku krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“) podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú
po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi, v súvislosti s namietaným
porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä s poukazom na jeho nepreskúmateľnosť,
keďže podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako
sa krajský súd vysporiadal s jeho procesnými návrhmi na vykonanie dokazovania
(záznamom na DVD, na ktorom je zachytené vyjadrenie maloletého o tom, ako sa pred ním
jeho matka urážlivo vyjadruje o sťažovateľovi, a na ktorom sa dožaduje rozšírenia styku
so sťažovateľom, a znaleckým posudkom na účely preukázania potreby rozšírenia styku
k maloletému), návrhmi sťažovateľa a súdom ustanoveného opatrovníka na rozšírenie styku
sťažovateľa s maloletým. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd
svojvoľne prehliadol skutočnosť, že matka maloletého pred sťažovateľom zatajila dopravnú
nehodu maloletého, ku ktorej došlo v lete 2011 a pri ktorej utrpel minimálne poranenia
hlavy. Nakoniec sťažovateľ krajskému súdu vyčíta aj to, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia ničím neodôvodnil skrátenie šesť rokov zaužívaného času návratu maloletého
k matke z 18. hodiny na 17. hodinu.
Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo rozhodnuté o znížení vyživovacej povinnosti
sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových
pomerov okresným súdom v súvislosti s jeho návrhom na zníženie výživného.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že postupom krajského súdu bola
porušená aj zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania tým, že sa všeobecné súdy počas
celého konania k podstate jeho návrhu nevyjadrovali a nepoučili ho o tom, že jeho tvrdenia,
ktorými odôvodňoval rozšírenie svojho styku s maloletým, sú pre vyhovenie jeho návrhu
nedostatočné.
Sťažovateľ namieta aj postup krajského súdu, ktorým vo veci samej nariadil
pojednávanie na účely výsluchu účastníkov konania, ktorý neuskutočnil a následne vo veci
samej rozhodol.
V súvislosti s označenými právami sťažovateľ napokon namieta aj celkovú dĺžku
konania pred všeobecnými súdmi, čo odôvodňuje s poukazom na porušenie § 176 ods. 3
OSP.
Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza, že „[z]áver Krajského súdu
v Prešove v napádanom rozhodnutí je logickým excesom aj preto, že sťažovateľ nemá dnes
ani párnovíkendový model styku..., ktorý je už dávno spoločensky prekonaný a nežiaduci
a zďaleka nezodpovedá zákonným požiadavkám platného zákona o rodine. Trendom
vo svetových demokraciách, medzi ktoré Slovensko patrí, je snaha čo najširšieho
a najrovnomernejšieho styku maloletých s oboma rodičmi.“.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ
vníma ako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného
tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 1
a 4 listiny neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.
Sťažovateľ tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €,
čo odôvodňuje najmä s poukazom na to, že namietaným „postupom všeobecných súdov mu
bola odňatá možnosť dostatočne a spravodlivo sa osobne podieľať na výchove maloletého
M., a to primerane jeho veku.“, s čím sú na jeho strane spojené emocionálne útrapy,
sťažovateľ je ukrátený o radosť, zážitky a čas strávený s maloletým, ktoré sú preňho ľudsky
mimoriadne hodnotné a nevyčísliteľné, avšak predovšetkým nevratné a neopakovateľné.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv rozsudkom krajského
súdu v spojení s jeho opravným uznesením a rozsudkom okresného súdu, tieto rozhodnutia
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € a aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania,
ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4,
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého
stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie
ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti
smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu v spojení s opravným uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata
argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského
súdu v spojení s jeho opravným uznesením, sa koncentruje tak na nedostatky jeho
odôvodnenia, ako aj na sťažovateľom tvrdenú nezákonnosť postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu, pričom sťažovateľ konkrétne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku
krajského súdu vo vzťahu k ním uvádzaným skutočnostiam a označeným dôkazným
prostriedkom, nepredvídateľnosť jeho postupu a celkovú dĺžku konania.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu a postup predchádzajúci ich vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný
z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nim uplatňuje, a teda či nie je zjavne
neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka
vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku
krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením a postupu predchádzajúcemu
ich vydaniu.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia čiastočne zmenil
a čiastočne potvrdil rozsudok okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia citoval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu
účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Vo veciach úpravy styku musí brať súd do úvahy špecifiká každého jedného prípadu
a z týchto skutočností vyabstrahovať, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa
a za týmto účelom zisťovať tiež názor maloletého dieťaťa...
Znenie ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine ZoR zdôrazňuje záujem dieťaťa
ako dlhodobo všeobecne prijímané kritérium vyplývajúce z celkového kontextu
právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ako i z Dohovoru. Európsky súd pre ľudské
práva v tejto súvislosti pripomína, že medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodiča
sa musí nájsť spravodlivá rovnováha, (viď rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
Olsson vs. Švédsko č. 10465/83) Prisúdil sa zvláštny význam zvrchovanému záujmu dieťaťa,
ktoré podľa svojej povahy a závažnosti môže prevážiť nad záujmom rodiča.
Uvedené konštatovania, majú na mysli potrebu nájdenia určitého a konkrétneho
spôsobu zosúladenia toho, čo je v záujme maloletého dieťaťa a čo je v záujme jeho rodičov.
Keď ich vzájomná korelácia z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov možná nie je,
prednosť má vždy záujem maloletého dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa, musí byť teda
vždy postavený na piedestál, a preto nie je umožnené rodičovi vynútiť si také opatrenia,
ktoré by ohrozovali zdravie alebo rozvoj dieťaťa. (viď rozsudky Európskeho súdu pre
ľudské práva Elsholz vs. Nemecko č. 25735/94. Ignaccolo-Zenide vs. Rumunsko č.
31679/96, Nuutinen vs. Fínsko č. 32842/96)...
Prvostupňový súd korektne v tejto súvislosti prihliadal na vzájomný zaujatý vzťah
oboch rodičov a individualistický prístup pri snahe o podrobné určenie rozsahu styku. Týka
sa to aj námietky odvolateľa, ktorého snahou je konfrontačné simplexné posúdenie
starostlivosti o maloletého...
Vzhľadom na náležité zohľadnenie pomerov konkrétneho prípadu prvostupňovým
súdom, a to vzdialenosti pobytu otca od bydliska maloletého, veku maloletého dieťaťa
a negativistického vzájomného postoja rodičov, niet dôvodu nesúhlasiť s jeho názorom
na rozsah upraveného styku oprávneného rodiča s maloletým...
Aj odvolací súd má za to, že rozsah úpravy styku vzhľadom na vek maloletého
a obvyklý režim maloletého je v tejto dobe primeraným, avšak pri stanovovaní jeho rámca
je potrebné prihliadnuť aj na cieľ, ktorým je vytvorenie priaznivých podmienok pre
realizáciu styku, ktorý je v záujme maloletého a odstránenie praktických prekážok
spojených so vzdialenosťou miesta bydliska a pracoviska oprávneného rodiča od bydliska
maloletého. Odvolací súd zohľadniac túto skutočnosť so snahou zamedziť vzniku
praktických prekážok ponechajúc obdobný rozsah úpravy styku zmenil v súlade s
ustanovením § 220 O. s. p. rozhodnutie prvostupňového súdu v časti úpravy styku tak ako je
to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Zároveň z dôvodu odstránenia sporov pri prípadnej
nemožnosti realizácie styku oprávneným v stanovenom termíne odvolací súd pri zmene
úpravy styku uložil otcovi maloletého povinnosť informovať matku o nemožností stretnutia s
maloletým najneskôr 24 hodín pred termínom stretnutia a matke povinnosť maloletého na
styk s otcom riadne pripraviť.“
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd vyjadril aj k odvolacej námietke
sťažovateľa, ktorá sa týkala nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov, pričom
s poukazom na § 120 ods. 1 OSP uviedol, že „... je len na súde, ktoré nevyhnutné dôkazy
vykoná na dostatočné preukázanie skutkového stavu. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd
mal skutočnosti potrebné na vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré žiadal týmito dôkazmi
otec maloletých preukázať, a to ohľadom napätých vzťahov medzi rodičmi a reakcii
maloletého pri styku s rodičmi, za preukázané, táto odvolacia námietka odvolateľa
neobstojí.“.
Pokiaľ ide o tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
kde krajský súd posudzoval odvolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k výroku rozsudku
okresného súdu, ktorým došlo k zníženiu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletému,
krajský súd uviedol toto:
„Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa časti, ktorou súd znížil
výživné na maloletého zo strany otca.
Ohľadom napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd zdôrazňuje, že súd
prvého stupňa vykonal vo veci výživného potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Prvostupňový súd správne posúdil zmenu pomerov týkajúcu sa oboch rodičov,
pričom náležite prihliadal na možnosti a schopnosti povinného rodiča a pomerov rodiča,
v ktorého osobnej starostlivosti sa maloleté dieťa nachádza. Možno sa len stotožniť s jeho
záverom o znížení výživného, avšak s ponechaním výšky výživného, ktorá zabezpečí
realizáciu zákonného práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Výška
zmeneného výživného prvostupňovým súdom dáva tomuto právu maloletého zadosť.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v prvom a druhom výroku
v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné
v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Na strane matky došlo k výraznej zmene pomerom tým, že od 01. 01. 2011
má zabezpečený stály zdroj príjmu z pracovnej činnosti. Príjem matky je ale nižší
ako príjem otca. Pri zohľadnení priemernej čistej mesačnej mzdy otca 26 584,67 Kč
(pri prepočte kurzu NBS ku dňu vyhlásenia rozsudku 1 € = 25,294 CZK ide o sumu
1 051,03 €) a matky 603,47 € je mzda otca mesačne o sumu 447,56 € vyššia, čo je takmer
suma vynakladaná otcom na úhradu nájomného. Súdu nebolo zo strany otca náležité
zdôvodnené, či a akým spôsobom si rieši otázku vlastného bývania do budúcnosti. V P.
sa zdržiava dlhodobo, napriek tomu býva stále v prenajatom byte. Aj s prihliadnutím
na trhové ceny nehnuteľností, otec vlastní nehnuteľný majetok na území Slovenskej
republiky, osobné motorové vozidlo, má finančné úspory a stály príjem z pracovnej činnosti,
čo sú aktíva vhodné pre zabezpečenie vlastného bývania a zníženie životných nákladov
na platby nájomného, ktorými svoj majetok nezhodnocuje, ale naopak. Matka má
zabezpečené vlastné bývanie v P. a vlastní aj ďalší byt, z ktorého jej plynie príjem
z prenájmu. Preto súdu nie je zrejmé, prečo otec rovnakým spôsobom nezhodnocuje svoj
majetok (napr. predaj pozemkov a kúpa bytových priestorov, či už pre účely vlastného
bývania alebo prenájmu). Vzhľadom na majetkové pomery oboch rodičov a ich možnosti
a schopnosti súd neprihliadal na argumenty otca ohľadne výšky príjmu matky plynúcej
z prenájmu jej nehnuteľnosti. Tak isto ako v konaní sp. zn. 27 P 20/2010 súd uvedený zdroj
príjmu považuje za šikovnosť matky, ako zvýšiť finančný príjem do vlastného rodinného
rozpočtu. Matka súdu potvrdila, že obaja rodičia sa finančne zabezpečili počas práce
v zahraničí pred narodením maloletého dieťaťa.
Súd preto v dôsledku zamestnania sa matky a získania príjmu z pracovnej činnosti
rozhodol len o čiastočnom znížení výživného o sumu 32,35 € mesačne zo strany povinného
otca pre maloletého syna. Otec má stále vyššiu mzdu ako matka a uvedená suma, o ktorú
je výživné znížené, spolu s mesačným rozdielom mzdy otca a matky zhruba zodpovedá
nákladom otca na bývanie. V prevyšujúcej časti súd návrh otca na zníženie výživného ako
nedôvodný zamietol. Je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu svojho
jediného maloletého dieťaťa, ktorému od narodenia nezabezpečoval osobnú starostlivosť
na rozdiel od matky, v rozsahu 200,00 € mesačne. Takto určené bežné výživné pre maloleté
dieťa v predškolskom veku s prihliadnutím na jeho zdravotný stav a potreby a majetkové
i zárobkové pomery na strane oboch rodičov považuje súd za primerané. Z rovnakých
dôvodov súd návrh matky na zvýšenie výživného ako nedôvodný zamietol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Od právoplatnosti rodičovskej dohody vrátane úpravy styku v konaní sp. zn.
25 P 318/2008 vo februári 2009 uplynula doba viac ako troch rokov. Otec sa domáhal
zmeny úpravy styku, resp. zmeny výchovy, návrhom podaným na súde len necelý rok
po právoplatnosti rodičovskej dohody. Od právoplatnosti zamietnutia návrhu otca v konaní
sp. zn. 27 P 20/2010 uplynula doba viac ako jedného roka.
Za uplynulé obdobie viac ako jedného roka nebolo vykonaným dokazovaním v tomto
konaní preukázané, že by matka odopierala styk maloletého dieťaťa s oprávneným otcom.
Práve naopak, bolo preukázané, že matka je ústretová a umožňuje otcovi styk i mimo súdom
určenej úpravy styku, čo nie je jej povinnosťou.
Právo realizácie styku otca s maloletým dieťaťom je právom otca a nie jeho
povinnosťou. Súd správanie otca považuje za účelové a zamerané skôr na ochranu
vlastných záujmov a pohodlia, než na ochranu záujmov maloletého dieťaťa.
A to s prihliadnutím na absenciu pravidelného a frekventovaného stretávania otca so synom
v minulosti, neparticipovanie na osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v jeho útlom veku
a opakované návrhy iniciujúce súdne konania ohľadom úpravy styku, zmeny výchovy,
či zníženie výživného zo strany otca v krátkych časových úsekoch.
Realizácia styku s maloletým synom počas nepárnych víkendov v mesiaci si od otca
technicky vyžaduje spravidla absolvovať za celý mesiac dva krát cestu z miesta bydliska
otca do miesta bydliska matky a dva krát cestu z miesta bydliska matky do miesta bydliska
otca, z toho jedna spiatočná cesta pripadá na jeden víkend. Ak má otec skutočný záujem
o realizáciu styku s maloletým dieťaťom, nutnosť cestovania a znášania cestovných
nákladov by pre neho nemalo byť prekážkou. Súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal proti vôli
matky, ktorá zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, zaťažovať matku v
súvislosti s právom otca na stretávanie sa so synom tým, aby prevzala dieťa v určenom čase
po realizácii styku v mieste bydliska otca. O to viac, že otec určenú úpravu styku striktne
nedodržiava.
Súd opätovne poukazuje na to, že dohoda rodičov má prednosť pred súdnym
rozhodnutím, ktoré má len garantovať práva pre prípad, že niet vôle dohodnúť sa.
Nakoľko k dohode rodičov nedošlo a súd rešpektujúc záujem maloletého dieťaťa
nepovažoval za dostatočne dôvodné a potrebné znovu meniť úpravu styku, rozhodol
o zamietnutí návrhu otca tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Súčasne súd poukazuje v súvislosti s tvrdeniami otca o nezabezpečovaní dostatočnej
zdravotnej, či osobnej starostlivosti o dieťa zo strany matky na to, že tieto
sú neopodstatnené a náležite nepodložené. V situácii, keď dlhodobo osobnú starostlivosť
o maloleté dieťa v predškolskom veku zabezpečuje len jeden rodič, tento má sťaženú pozíciu
pri prerozdeľovaní svojho času medzi zabezpečenie vlastných nevyhnutných povinností
(práca, starostlivosť o domácnosť) a potreby dieťaťa (hygiena, strava, ošatenie, zdravotná
starostlivosť, denný režim dieťaťa − návšteva predškolského zariadenia, voľnočasové
aktivity a podobne). Na tohto rodiča, v danom prípade na matku, sú kladené zvýšené
nároky, pričom opakované kritizovanie rodičom, teda otcom, ktorý tieto úlohy dlhodobo
sám nikdy nezabezpečoval, vzbudzuje pochybnosti o skutočných zámeroch otca, ktoré
takýmto konaním sleduje. V konaní boli preukázané pretrvávajúce konflikty medzi rodičmi
aj spochybňovanie postavenia a schopnosti matky, avšak z predložených lekárskych správ
a správ kolízneho opatrovníka vyplynulo, že matka je hodnotená pozitívne a svoje
rodičovské povinnosti doposiaľ vzorne zvláda. Na adresu argumentov otca možno len
konštatovať, že napríklad cena alebo značka oblečenia môže byť len ťažko považovaná
za mieru kvality osobnej starostlivosti poskytovanej dieťaťu matkou.
Súd taktiež konštatuje, že nielen osoby majúce skúsenosť so zabezpečovaním osobnej
starostlivosti o maloleté dieťa by mohli zhodne uviesť, že aj pri vynaložení zvýšenej
obozretnosti, opatrnosti a starostlivosti mieru rizika úrazu, či poranenia dieťaťa pri hre
alebo bežných každodenných aktivitách, je veľmi ťažké úplne vylúčiť. Preto zámer otca
ohľadne predloženia fotodokumentácie a lekárskych správ ohľadne zapareného zadočku,
stavu kože alebo modriny na tvári dieťaťa je tiež otázny a z pohľadu súdu v predmetnom
konaní irelevantný. Súd opätovne poukazuje na lekársku správu klinického imunológa
a alergológa, ktorý potvrdil, že pri chronickom ochorení, ktorým maloletý trpí, aj pri
vynikajúcej starostlivosti nie je vylúčené možné zhoršovanie stavu a je nutné počítať
s premenlivými stavmi zhoršovania a zlepšovania kožného nálezu.“
Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu
vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu
veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,
dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam.
V súvislosti s rozhodovaním o úprave styku k maloletému krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia komplexne posúdil daný skutkový stav, majúc na zreteli nielen zákonnú
právnu úpravu rodinnoprávnych vzťahov, ale aj záruky poskytované prostredníctvom
medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv (dohovor), keď v okolnostiach danej veci
(vzdialenosť pobytu sťažovateľa od bydliska maloletého, vek maloletého, jeho obvyklý
režim, ako aj negativistický vzájomný postoj rodičov) aj s odkazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva akcentoval najmä záujem maloletého, čím zároveň svoje
rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil aj vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným
tvrdeniam o potrebe rozšírenia styku k maloletému prostredníctvom súdneho rozhodnutia.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že záujmy rodičov a detí majú byť
vo vzájomnej rovnováhe, avšak zvrchovaný záujem dieťaťa v okolnostiach konkrétneho
prípadu môže prevážiť nad záujmom toho-ktorého rodiča, pričom proporcionálne vyváženie
záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi spočíva primárne na posúdení špecifických
okolností daného prípadu zo strany všeobecných súdov, ktoré sú v bezprostrednom kontakte
s účastníkmi konania. Zákonodarca v tomto smere zvolil právny pojem − záujem dieťaťa,
bez toho, aby ho taxatívne definoval, majúc na zreteli osobitosti toho-ktorého prípadu,
aby bolo možné jeho obsah flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa
nachádza.
Vo vzťahu k výroku, ktorým bolo rozhodnuté o znížení vyživovacej povinnosti
sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových
pomerov okresným súdom v súvislosti s jeho návrhom na zníženie výživného.
V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodov zníženia
vyživovacej povinnosti sťažovateľa vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd,
pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa
§ 219 ods. 2 OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie,
keď sťažovateľ v rámci odvolacej argumentácie nastolil tie isté otázky ako v konaní pred
súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho
argumentácia nebola opodstatnená a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo
právnym záverom než súd prvého stupňa. Keďže krajský súd sa postupom podľa § 219
ods. 2 OSP obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého
rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby
z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci
odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu
postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností je možné
a vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len
na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je
hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo
aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni
neúspešný.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
o porušení jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,
že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať,
aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení
obsahu sťažovateľom označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s označenými právami sťažovateľ namieta aj celkovú dĺžku konania pred
všeobecnými súdmi, čo právne odôvodňuje porušením právnej normy vyplývajúcej z § 176
ods. 3 OSP.
Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že základom opísaného
skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje porušenie označených práv, je celková
dĺžka konania pred všeobecnými súdmi. V systematike ústavy, listiny a dohovoru
sú primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny (resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), a nie sťažovateľom označených práv, pokiaľ namietané porušenie týchto práv
nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu
(najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať
o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).
V danom prípade nedosiahli pochybenia v postupe súdov podľa názoru ústavného
súdu takú intenzitu, aby bolo možné vôbec uvažovať o odmietnutí spravodlivosti
a vyslovení porušenia sťažovateľom označených práv.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch,
keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práv na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k týmto právam
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
ESĽP (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd vo veci
rozhodol rozsudkom 15. mája 2013, ktorého v poradí druhý výrok opravil 26. júna 2013
opravným uznesením. V príslušnej kancelárii okresného súdu ústavný súd zistil,
že rozsudok krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením nadobudol právoplatnosť
25. júla 2013. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(21. augusta 2013) nemohlo postupom krajského súdu dochádzať ani k porušovaniu týchto
práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 listiny rozsudkom krajského súdu v spojení
s opravným uznesením krajského súdu
Vzhľadom na to ako sťažovateľ podanú sťažnosť v tejto časti odôvodňuje, ústavný
súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľom namietanom porušení
označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť
porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 listiny,
a preto nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľom označených práv. Sťažnosť bolo preto
potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2014