Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 338/2014
PDF · 280.09 KB
No categories available
IV. ÚS 338/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti R. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou
Adamovskou, Žižkova 6, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaniach
vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012, takto
rozhodol:
1. Základné právo R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn.
43 P 8/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. R. M. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť R. M. trovy konania v sume
284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. Kataríny Adamovskej, Žižkova 6, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 338/2014 z 19. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„navrhovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012. Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“), bola jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 18. 07. 2011 podal návrh
na zníženie výživného pre jeho dcéry G. M., nar.... a D. M., nar... Príslušný súd konanie
o zníženie výživného pre D. M. uznesením sp. zn. 43 P/16/2011-6 zo dňa 12. 10. 2011
zastavil a návrh na zníženie výživného pre G. M. vylúčil na samostatné konanie, ktoré
k dnešnému dňu nie je právoplatne skončené a príslušným okresným súdom je vedené pod
sp. zn. 43 P/77/2011.
Sťažovateľ podaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 11. 01. 2012 podal
návrh na zníženie výživného pre jeho dcéru D. M., nar... Príslušný súd konanie, ktoré
k dnešnému dňu nebolo právoplatne skončené, vedie pod sp. zn. 43 P/8/2012...
Dňa 09. 04. 2013 Sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne podal
predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.
43 P/77/2011, nakoľko od podania návrhu na začatie konania v tom čase uplynulo
dvadsaťjeden mesiacov a v tejto skutkovo a právne nie zložitej veci stále nebolo
prvostupňovým súdom rozhodnuté.
Dňa 09. 04. 2013 Sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne podal
predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť aj na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.
43 P/8/2012, pričom v tomto prípade od podania návrhu na začatie konania uplynulo v tom
čase pätnásť mesiacov a vo veci napriek jej skutkovej a právnej nenáročnosti nebolo
okresným súdom rozhodnuté.
Predseda Okresného súdu Košice II vo svojej spoločnej odpovedi k obom
sťažnostiam zo dňa 11. 04. 2013 uviedol, že v predmetných konaniach došlo k „ojedinelým
prieťahom“, na ktoré bola zákonná sudkyňa upozornená.
Okresný súd Košice II v predmetných konaniach rozhodol vo veci rozsudkami sp. zn.
43 P/77/2011-121 a 43 P/8/2012-106 zo dňa 13. 05. 2013, v ktorých čiastočne vyhovel
návrhom Sťažovateľa na zníženie výživného pre jeho dcéry.
Dňa 01. 07. 2013 Sťažovateľ podal v oboch konaniach voči prvostupňovým
rozsudkom odvolania, konania o ktorých vedie Krajský súd v Košiciach pod sp. zn.
8 Co/93/2013 (okresným súdom vec vedená po sp. zn. 43 P/117/2011) a 8 Co/94/2013
(okresným súdom vec vedená pod sp. zn. 43 P/8/2012). V čase, keď od podania odvolaní
uplynulo viac ako šesť mesiacov, Sťažovateľ podal dňa 15. 01. 2014 predsedovi krajského
súdu sťažnosti na prieťahy v odvolacích konaniach.
Predseda Krajského súdu v Košiciach vo svojich odpovediach na sťažnosti zo dňa
04. 02. 2014 uznal existenciu prieťahov v oboch konaniach, pričom uviedol, že podľa
vyjadrenia zákonného sudcu je predpoklad rozhodnutia o odvolaniach do konca mesiaca
február 2014. Ustanovenej právnej zástupkyni Sťažovateľa však k dnešnému dňu
rozhodnutia krajského súdu v týchto veciach doručené neboli.»
Vzhľadom na to, že do podania sťažnosti ústavnému súdu neboli napadnuté konania
právoplatne skončené, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012 bolo
porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprV/336/2014 doručeným ústavnému súdu 21. mája 2014, v ktorom okrem iného
uviedol:
„Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v oboch konaniach
postupoval súd v zásade plynulo. Sám sťažovateľ spôsobil prieťah v konaní, keď dňa
4.5.2012 požiadal o odročenie pojednávania, určeného na deň 24.5.2012. Jediné obdobie,
keď okresný súd v oboch veciach úkony nevykonal, je obdobie od 2.11.2012 do 9.4.2013.
Jedná sa však o obdobie úplne ojedinelé, ktoré do práv sťažovateľa nemohlo zasiahnuť
výraznejším spôsobom. Podotýkam, že po podaní sťažnosti orgánu riadenia a správy súdu,
ešte v deň podania sťažnosti, bol zákonnou sudkyňou určený v oboch konaniach termín
pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený. Podanie takejto sťažnosti bolo pre
odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa dostačujúce.
Po podaní odvolania proti prvostupňovým rozsudkom boli spisy predložené na
rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzali vo vyššie uvedených
obdobiach. Tieto obdobia však nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť, avšak
podľa môjho názoru nemôžu byt pripísané na ťarchu okresného súdu.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných
úkonov doterajšieho priebehu napadnutých konaní:
„Procesné úkony vykonané v spise sp. zn. 43P 77/2011:
- návrhom zo dňa 18. 7. 2011 sa sťažovateľ domáhal zníženia výživného na dospelé
dcéry D. a G.
- z registra tunajšieho súdu bolo zistené, že vo veci zníženia výživného proti
odporkyni v 1. rade sa vedie konanie pod sp. zn. 23 P 185/2009, uznesením zo dňa
12. 10. 2011 súd konanie proti nej zastavil a návrh proti odporkyni v 2. rade vylúčil
na samostatné konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 11. 2011.
- dňa 6. 12. 2011 bola zasielaná výzva navrhovateľovi, aby dokladoval svoje príjmy
za posledných 12 mesiacov a návrh bol zaslaný na vyjadrenie odporkyni.
- navrhovateľ na výzvu reagoval predložením dokladov dňa 28. 12. 2011, odporkyňa
svoje vyjadrenie doručila súdu 16. 1. 2012.
- dňa 28. 2. 2012 bol určený termín pojednávania na deň 12. 4. 2012.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 24. 5. 2012 za účelom
predloženia listinných dôkazov preukazujúcich tvrdenia účastníkov.
- dňa 4. 5. 2012 požiadal sťažovateľ o odročenie pojednávania, určeného na deň
24. 5. 2012, z dôvodu podanej žiadosti Centru právnej pomoci, o ktorej nebolo doposiaľ
rozhodnuté.
- na žiadosť sťažovateľa bolo pojednávanie odročené na deň 6. 9. 2012.
- dňa 21. 6. 2012 predložil sťažovateľ na výzvu súdu rozhodnutie Centra právnej
pomoci a splnomocnenie pre právnu zástupkyňu.
- dňa 6. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. 10. 2012
s tým, že právnej zástupkyni sťažovateľa bolo uložené do ďalšieho pojednávania predložiť
vo veci písomné vyjadrenie spolu s listinnými dôkazmi preukazujúcimi tvrdené skutočnosti,
- dňa 25. 10. 2012 sa pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na neurčito
za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Účastníkom konania bolo uložené predložiť
listinné dôkazy v lehote 10 dní.
- právna zástupkyňa sťažovateľa predložila do spisu listiny dňa 2. 11. 2012.
- dňa 9. 4. 2013 bolo určené pojednávanie na deň 13. 5. 2013.
- na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.
- dňa 1. 7. 2013 sa sťažovateľ cestou svojej právnej zástupkyne proti rozsudku
odvolal.
- dňa 15. 7. 2013 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie odporkyni.
- dňa 3. 9. 2013 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,
na ktorom sa nachádzal do 7. 4. 2014, kedy bol tunajšiemu súdu vrátený s rozhodnutím,
ktorým bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
- dňa 8. 4. 2014 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu právnym
zástupcom účastníkov konania.
- dňa 16. 5. 2014 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 19. 6. 2014.
Procesné úkony vykonané v spise sp. zn. 43 P 8/2012:
- návrh na zníženie výživného proti dospelej dcére D. bol sťažovateľom podaný dňa
11. 1. 2012.
- dňa 30. 1. 2012 bol návrh doručovaný na vyjadrenie odporkyni.
- dňa 28. 2. 2012 bolo určené pojednávanie na deň 12. 4. 2012. K pojednávaniu boli
žiadané všetky potrebné doklady.
- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 24. 5. 2012 za účelom
predloženia listinných dokladov účastníkmi.
- dňa 4. 5. 2012 požiadal sťažovateľ o odročenie pojednávania, určeného na deň
24. 5. 2012, z dôvodu jeho žiadosti adresovanej Centru právnej pomoci, o ktorej doposiaľ
nebolo rozhodnuté.
- pojednávanie bolo odročené na deň 6. 9. 2012.
- na základe výzvy súdu predložil sťažovateľ dňa 21. 6. 2012 rozhodnutie Centra
právnej pomoci a plnú moc pre ustanovenú advokátku.
- dňa 6. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávané, ktoré bolo odročené na 25. 10. 2012
za účelom predloženia písomného vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa spolu
s listinnými dôkazmi.
- dňa 25. 10. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
za účelom ďalšieho dokazovania. Účastníkom bola uložená povinnosť predložiť listinné
doklady v lehote 10 dní.
- právna zástupkyňa sťažovateľa predložila do spisu listiny dňa 2. 11. 2012.
- dňa 9. 4. 2013 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 13. 5. 2013.
- na pojednávaní v uvedený deň bol vyhlásený rozsudok.
- dňa 1. 7. 2013 sa sťažovateľ cestou svojej právnej zástupkyne proti rozsudku
odvolal.
- dňa 12. 7. 2013 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie odporkyni.
- dňa 3. 9. 2013 bol spis z dôvodu podaného odvolania predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 16. 4. 2014, kedy bol vrátený
s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie.
- dňa 23. 4. 2014 bol daný pokyn pre doručenie uznesenia odvolacieho súdu
účastníkom konania.
- dňa 16. 5. 2014 bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 6. 2014.“
Z doplnenia vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti doručeného ústavnému súdu
7. augusta 2014 vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené 9. júla 2014, keď
nadobudli právoplatnosť rozsudky vyhlásené na pojednávaniach uskutočnených 19. júna
2014.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko v podaní doručenom
ústavnému súdu 17. septembra 2014, v ktorom potvrdil, že zotrváva v plnom rozsahu
na skutočnostiach uvedených v jeho sťažnosti a na tom, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(resp. práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca
Ján Luby, prijal 19. júna 2014 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle
ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené
bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu
(ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla
2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného
senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde,
prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni
ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu,
a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného
súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného
súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové
pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom namietaných konaní je návrh sťažovateľa (otca detí G. a D. M.) na zníženie
výživného, teda po právnej stránke ide o štandardnú rodinnoprávnu vec patriacu do bežnej
rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Pri posudzovaní doterajšieho priebehu
konania podľa tohto kritéria ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový
stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú
na rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne zložité
a nezistil tiež, že by vykazovalo črty mimoriadnej faktickej zložitosti, ktoré by boli
dôvodom na jeho predĺženie.
Napokon ústavný súd konštatuje, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti
nepoukázal na zložitosť napadnutých konaní.
2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom
sa na spomalení priebehu konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľa v konaniach pred okresným súdom
ovplyvnilo podstatnejším spôsobom ich dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať negatívny
podiel na stave, v akom sa veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzali.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutých
konaniach.
Ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutých konaní bol v zásade plynulý, ale
na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedené vyplýva
predovšetkým zo skutočnosti, že prvostupňové rozsudky okresného súdu boli v oboch
napadnutých konaniach po podaní odvolania uzneseniami krajského súdu zrušené a veci
boli vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu ich
priebehu.
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 43 P 77/2011 z 13. mája 2013 bol uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Co 93/2013 z 28. februára 2014 zrušený a vec bola okresnému súdu
vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:
„Odvolací súd po preskúmam rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil dostatočne skutkový stav
potrebný pre rozhodnutie o zmene výživného so zreteľom na možnosti a schopnosti
navrhovateľa plniť si vyživovaciu povinnosť voči odporkyni. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je predovšetkým zrejmé, ako súd prvého stupňa ustálil príjem navrhovateľa,
resp. jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery, ktoré tvoria jedno zo základných
kritérií určenia rozsahu výživného. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa dôsledne
nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vo vzťahu k reálnym zárobkovým
schopnostiam a možnostiam navrhovateľa a svoj myšlienkový postup, keď zmenil doterajšiu
úpravu o výživnom a znížil výživné pre odporkyňu na 50 € mesačne, dostatočne nevysvetlil,
preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti založené na domnienkach,
v dôsledku čoho absentuje účel odôvodnenia rozhodnutia, ktorým je preukázanie jeho
správnosti a odôvodnenosti. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia sa týmto spôsobom odníma možnosť náležité, skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Úvaha súdu
vo vzťahu k 8 Co/93/2013 k hodnoteniu schopností a možností navrhovateľa plniť
si vyživovaciu povinnosť vo výške 50 € pre odporkyňu nemá podklad v doteraz vykonanom
dokazovaní, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepresvedčivé
a nepreskúmateľné...
Konajúci súd preto tým, že vydal nepreskúmateľné a neurčité1rozhodnutie, ktoré je
na základe chýbajúceho skutkového základu nezrozumiteľné, odňal účastníkom konania
možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a súčasne odvolaciemu súdu
táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod
pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., pretože súd prvého stupňa
dôsledne nevykonal dokazovanie na zistenie podstatných skutočností potrebných pre
rozhodnutie o znížení výživného pre odporkyňu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne
posúdili.“
Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 43 P 8/2012 z 13. mája 2013 bol uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Co 94/2013 z 28. februára 2014 zrušený a vec bola okresnému súdu
vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okresného súdu okrem
iného uviedol:
„Odvolací súd po preskúmam rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221
ods. 1 písm. h/ O. s. p.). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, predovšetkým
nevyplýva, ktoré skutočnosti považoval konajúci súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keď znížil výživné
z 99,58 € na 50,- € mesačne, predovšetkým sa dostatočne nevysporiadal s predloženými
listinnými dôkazmi navrhovateľa, ktorý sa snažil preukázať, že z objektívnych dôvodov
dosahuje veľmi nízky, resp. žiaden príjem a to tak v čase, kedy mal živnosť a pracoval ako
živnostník a takisto dostatočne nevyhodnotil, resp. sa nevysporiadal s aktivitou
navrhovateľa spojenou so získaním zamestnania a v konečnom dôsledku zdravotný stav
navrhovateľa, na základe ktorého fakticky rozhodol o znížení výživného, správne
nevyhodnotil z hľadiska časového, keďže navrhovateľ výrazné zhoršenie zdravotného stavu
preukazoval už v roku 2012. Preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie a odôvodnenie založil na domnienkach, v dôsledku čoho absentuje účel
odôvodnenia rozhodnutia, ktorým je preukázanie jeho správnosti a odôvodnenosti...
Keďže súd prvého stupňa rozhodol o znížení výživného fakticky na hypotetickom
podklade vo vzťahu k reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa a jeho
záver o znížení výživného týkajúci sa tak výšky, ako aj obdobia, sa javí ako predčasný, jeho
rozhodnutie o znížení výživného na 50,- € mesačne, počnúc dňom 1.2.2013, bez ďalšieho nie
je akceptovateľné. Konajúci súd preto tým, že vydal nepreskúmateľné a neurčité
rozhodnutie, ktoré je na základe chýbajúceho skutkového základu nezrozumiteľné, odňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom podľa §-u 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, čím
je založený ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa §-u 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p..
Pretože súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie na zistenie podstatných
skutočností potrebných pre rozhodnutie o znížení výživného pre odporkyňu, v dôsledku čoho
veci nesprávne právne posúdil.“
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 43 P 77/2011 a sp. zn. 43 P 8/2012 došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na „neodôvodnenosť a dĺžku
prieťahov v predmetných konaniach“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku
napadnutých konaní okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daných prípadov,
ako aj skutočnosť, že napadnuté konania boli pred rozhodnutím ústavného súdu právoplatne
skončené, predstavuje samotné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa
dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie ústavný
súd nepriznal.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou
JUDr. Katarínou Adamovskou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2014