Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 709/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. R., zastúpenej

advokátom JUDr. Karolom Prochotským, Advokátska kancelária, Lesná 376, Podolínec,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1,

a v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. -237

zo 6. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -291

zo 14. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014

doručená sťažnosť Ľ. R. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -237 zo 6. novembra

2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 22/2014-

291 zo 14. mája 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo Ľ. R... na ochranu osobnosti podľa

Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Základné právo Ľ. R... na slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26

ods. 1, 2, 3 a 4 porušené bolo.

3. Základné právo Ľ. R... zaručeného čl. 12 ods. 2, podľa ktorého nikoho nemožno

poškodzovať alebo znevýhodňovať z dôvodu politického či iného zmýšľania porušené bolo.

4. Základné právo Ľ. R... na prejednanie veci zákonom stanoveným postupom podľa

postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného

súdu v Poprade vo veci jej žaloby na Ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy

porušené bolo.

5. Základné právo Ľ. R... na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Poprade

vo veci jej žaloby na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy porušené bolo.

6. Základné právo Ľ. R... vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Poprade vo veci jej žaloby

na Ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy porušené bolo.

7. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: -291 zo dňa 05. 06.

2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

8. Predkladateľ sťažnosti si uplatňuje nárok na priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 30 000 eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný

vyplatiť na účet Ľ. R... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Ľ. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur, (slovom

dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť

na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského, Lesná 376, 065 03 Podolínec, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa domáhala proti žalovanému P. (ďalej len „žalovaný“), ako

vydavateľovi týždenníka... (ďalej len „týždenník“) uloženia povinnosti ospravedlniť sa

sťažovateľke ako bývalej šéfredaktorke týždenníka za vyjadrenie uverejnené v týždenníku

8. februára 2011, podľa ktorého „Žiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor

a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“ s uvedením,

že predstavenstvo žalovaného konštatuje, že „sťažovateľka uverejnením článku Aké je to

svedomie? nezlyhala ani profesionálne, ani ľudsky a postupovala v súlade so Štatútom

spoločnosti, rešpektujúc demokratické zásady Slovenskej republiky, právo občanov,

čitateľov týždenníka, na slobodu prejavu i zásady žurnalistickej etiky“, ako aj náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -126 z 19. novembra 2012 uložil

žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie sťažovateľke za vyjadrenie v týždenníku

8. februára 2011, podľa ktorého „Žiaľ v uvedenom prípade zlyhal ľudský faktor

a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“, a zaplatiť

sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 8 000 € a v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol.

Na odvolanie žalovaného krajský súd rozsudkom č. k. -186 rozsudok

okresného súdu v jeho vyhovujúcich výrokoch zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -237

zo 6. novembra 2013, žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -291

zo 14. mája 2014 rozsudok okresného súdu č. k. -237 zo 6. novembra 2013

ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok krajského súdu č. k. -291 zo 14. mája 2014 nadobudol

právoplatnosť 6. júna 2014.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu, k porušeniu jej

základných práv podľa , , , a

v spojení s malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-

237 zo 6. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. -291 zo 14. mája

2014, a to v podstate z toho dôvodu, že tieto rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a sú

založené na takom výklade všeobecnými súdmi aplikovaných ustanovení, ktorý popiera ich

účel a zmysel.

Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, sťažnosť ústavnému súdu bola podaná

„súčasne s dovolaním na najvyšší súd z 30.6.2014“, o ktorom nebolo v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu ešte rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti

a dobrej povesti podľa , základného práva na slobodu prejavu podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , a

ods. 2 v spojení s jednak rozsudkom okresného súdu č. k.

-237 zo 6. novembra 2013 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k.

-291 zo 14. mája 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči rozsudku

okresného súdu č. k. -237 zo 6. novembra 2013.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala

voči rozsudku okresného súdu č. k. -237 zo 6. novembra 2013, a dospel

k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených

námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože

preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto prípade

odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom č. k. -291 zo 14. mája 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá

smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. -237 zo 6. novembra 2013,

pre nedostatok právomoci.

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudku č. k. -291

zo 14. mája 2014 z hľadiska rešpektovania základných práv označených sťažovateľkou,

v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, tak v konaní pred ústavným súdom,

ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže

prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak

ním došlo podľa názoru sťažovateľky k zásahu do jej práv ().

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014