Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 636/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti FANTÁZIA Kereskedelmi Kft, Szent István

krt. 18, Budapešť, Maďarská republika, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Valašikom,

Advokátska kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., 29. augusta 5, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a , ako aj a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 19. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti FANTÁZIA Kereskedelmi Kft o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť spoločnosti FANTÁZIA Kereskedelmi Kft, Szent István krt. 18,

Budapešť, Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a , ako aj (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 19. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej ako „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2014.

Sťažovateľka v exekučnom konaní v procesnom postavení oprávnenej sa návrhom

podaným v zmysle dikcie ustanovenia § 103 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov domáhala na Okresnom

súde Žilina zaplatenia sumy, na ktorú by mala nárok, ak by banka ̶odporca postupovala

správne v súlade s Exekučným poriadkom tak, ako jej to ukladajú príslušné zákonné

ustanovenia.

V úvode sťažnosti v záujme objasnenia skutkových okolností prípadu sťažovateľka

v krátkosti sumarizuje doterajší priebeh konania, v zmysle ktorého:

„Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 30. októbra 2007 č. k. bol odporca -

DEXIA Banka Slovensko, a.s. zaviazaný uhradiť sťažovateľke sumu 22 286 195,30 Sk

s úrokom z omeškania 16,5 % ročne od 22.10. 2002 až do zaplatenia.

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 8. októbra rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľka podala dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. marca 2010 dovolanie zamietol.

Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom zo dňa

30. júna 2011 rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd

skonštatoval porušenie práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd ako súd dovolací, viazaný právnym názorom ústavného súdu, uznesením

sp. zn. zo dňa 4. januára 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 8. októbra 2008, sp. zn. a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Ako ďalej uvádza, napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 19. septembra 2012 krajský súd „rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola

odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22 286 195,30 Sk potvrdil,

vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úroky

z omeškania 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk od 22.10. 2002 do zaplatenia,

zamietol“, pričom najvyšší súd po podaní dovolania zo strany sťažovateľky následne

rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2014 predmetné dovolanie sťažovateľky

zamietol.

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

sp. zn. z 19. septembra 2012 a najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2014 bolo svojvoľne porušené jej právo domáhať sa pred všeobecnými súdmi

zákonným a spravodlivým postupom formou poddlžníckej žaloby zaplatenia sumy

22 286 195,30 Sk s príslušenstvom.

Protiústavnosť rozhodnutí krajského súdu, ako i najvyššieho súdu vidí sťažovateľka

v tom, že „... odporca bol povinný dňa 22.10.2002 vyplatiť sťažovateľke sumu

22 286 195,30 Sk. ... Odporca túto povinnosť - vyplatiť uvedenú sumu nesplnil. K vyplateniu

prišlo 1. 10. 2012, teda takmer po desiatich rokoch. Sťažovateľka desať rokov nemohla

disponovať, nakladať, použiť, investovať peňažné prostriedky, pretože odporca si nesplnil

svoju zákonnú povinnosť. Z využitia prostriedkov bola sťažovateľka protiprávne vylúčená

a to až na takmer desať rokov (od 22.10.2002 do 1.10.2012). Napriek uvedenej okolnosti

Najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na zaplatenie úroku z omeškania.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že:

«Právny názor najvyššieho súdu má za dôsledok, že na odporcu a jemu podobné

subjekty nebude právo vyvíjať žiaden donucovací tlak, pokiaľ sa desať rokov budú vyhýbať

plneniu svojich peňažných záväzkov. Pri takomto posúdení veci sa nemožno čudovať

odporcovi, že svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil. Odďaľovaním plnenia totiž nič

nestráca, výška jeho peňažného záväzku je stále rovnaká, aj po desiatich rokoch. Nemá

žiadnu motiváciu zaplatiť peňažný záväzok riadne a včas, hoci porušil právnu povinnosť

zakotvenú zákonom. Pokiaľ právo nemá žiadne nástroje na vynútenie riadneho a včasného

plnenia, tak ochrana práv sťažovateľky je iluzórna a neefektívna...

Najvyšší súd tak vôbec nerozlišuje medzi prípadom, kedy by odporca zaplatil riadne

a včas - dňa 22.10.2002 a medzi prípadom, kedy sa odporca desať rokov plateniu

peňažného záväzku vyhýbal. Odporca peňažný záväzok splnil až dňa 1.10.2012.

Pre najvyšší súd je v oboch prípadoch rozsah povinnosti odporcu rovnaký...

Pokiaľ Najvyšší súd priznáva oprávnenému zákonné splnomocnenie vlastným menom

vymáhať pohľadávku, je v rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby takéto

splnomocnenie nezahŕňalo aj právo požadovať zákonný úrok z omeškania. Nakoniec,

zákonný úrok sa aplikuje práve tam, kde absentuje úrok zmluvný. Rovnako tak ako zákon

dáva zákonné splnomocnenie oprávnenému na vymáhanie pohľadávky, pretože absentuje

zmluvné postúpenie pohľadávky z dlžníka na oprávneného.

Argumentácia Najvyššieho súdu je založená na tom, že medzi oprávneným

a povinným nevznikol hmotnoprávny vzťah a preto nie je možné vo vzájomnom vzťahu

uplatniť právo na zaplatenie úroku z omeškania. Takýto záver je nesprávny...

Účinky interpretácie a aplikácie ustanovení § 95 až 99 Exekučného poriadku,

predovšetkým však § 103 Exekučného poriadku zo strany Najvyššieho súdu rozhodnutím

sp. zn. zo dňa 25. februára 2014 sú nezlučiteľné s a dohovorom,

pretože zbavujú sťažovateľku čo i len teoretickej možnosti úspešne vymôcť svoje právo včas.

Bez donucovacieho prvku v podobe úroku z omeškania totiž odporca nemá žiadnu

motiváciu a dôvod rešpektovať Exekučný príkaz a previesť prostriedky exekútorovi.

Naopak, rozhodnutie Najvyššieho súdu poskytuje odporcovi zámienku oddialiť splnenie

exekučného príkazu aj o 10 rokov, ako sa tomu stalo v sťažovateľkinom prípade. Tým, že

odporca neplatí úrok z omeškania, tak ho toto „zdržanie“ nič v peňažnom vyjadrení

nestálo. Máme zato, že čas je dôležitou okolnosťou, ktorá tiež má význam v procese

vymáhateľnosti práva. Právne predpisy musia byť interpretované tak, aby poskytli

veriteľovi efektívny (a teda včasný) spôsob vymáhania dlhu. A to je možné iba vtedy, keď

neplnenie exekučný príkazov exekútorov zo strany bánk bude sankcionované úrokmi z

omeškania.

Sťažovateľ je presvedčený, že právne normy, konkrétne ustanovenia Exekučného

poriadku (najmä § 103) Najvyšší súd vykladal ústavne neprijateľným spôsobom, vždy

v neprospech oprávneného z exekúcie.

Pri svojom výklade najvyšší súd nezohľadnil, že cieľom prijatia Exekučného

poriadku bolo zlepšiť a zabezpečiť vymáhateľnosť práva. Tento cieľ vyplýva priamo z

dôvodovej správy k zákonu. Jedná sa o cieľ, pre ktorý bol zákon prijatý a ktorý mal

zabezpečiť vymáhateľnosť práv veriteľov, ktoré sú zakotvené v Ústave Slovenskej

republiky.»

V závere sťažnosti sťažovateľka rozporuje judikatúru, ktorú označil najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

navrhuje, aby:

„... Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

a a právo na spravodlivý proces

podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo

vlastniť majetok podľa boli porušené rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. februára 2014

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 19. septembra 2012.

Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. februára 2014, ako

aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 19. septembra 2012 zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, , , , , ,

).

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či existujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Sťažovateľka sa v posudzovanom súdnom konaní domáhala zaplatenia sumy

22 286 195,30 Sk s úrokom z omeškania formou poddlžníckej žaloby v zmysle ustanovenia

§ 103 Exekučného poriadku. Namietala rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2012, ktorý síce potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom

výroku, ktorým bola banke ̶odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu

22 286 195,30 Sk, avšak rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola banke̶

odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke úroky z omeškania vo výške 16,5 %

ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk od 22. októbra 2002 do zaplatenia, zmenil tak, že v tejto

časti návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka rovnako namietala i rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2014, ktorým najvyšší súd dovolanie

navrhovateľky zamietol.

Základom posúdenia nárokov sťažovateľky v namietanom súdnom konaní bolo

posúdenie otázky, či je banka v dôsledku zákonne správne uplatneného postupu

sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 103 Exekučného poriadku (t. j. v dôsledku podanej

poddlžníckej žaloby) povinnou sťažovateľke (v prípade, ak sa banka sama ako poddlžník

dostane do omeškania) zaplatiť len peňažnú sumu, na ktorú by sťažovateľka mala právo, ak

by banka postupovala správne, respektíve či je banka povinná v dôsledku tohto pochybenia

sťažovateľke zaplatiť spolu s peňažnou sumou i úroky z omeškania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. septembra 2012 (ktorým rozsudok

Okresného súdu Žilina č. k. -351 z 30. októbra 2007 v napadnutom výroku,

ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22 286 195,30 Sk,

potvrdil a vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi

úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk od 22. októbra 2002

do zaplatenia, zmenil tak, že v tejto časti návrh navrhovateľa zamietol) a najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2014 (ktorým zamietol dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2012) dospeli k právnemu

záveru, že prikázaním pohľadávky v rámci exekučného konania nedochádza z hľadiska

hmotného práva k zmene v osobe veriteľa, keď povinnosť poddlžníka ̶odporcu platiť

priamo oprávnenému ̶navrhovateľovi má svoj základ v procesnom práve a je výrazom

núteného výkonu práva, ktorým sa zasahuje do hmotnoprávneho vzťahu povinného

a poddlžníka. Pokiaľ poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, je

oprávnený zákonom splnomocnený vlastným menom túto pohľadávku vymáhať. Takzvaná

poddlžnícka žaloba, ktorú môže podať oprávnený, vychádza z procesnej aktívnej

legitimácie oprávneného, a teda oprávnený je vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má byť

od poddlžníka vymáhaná, procesne oprávnený na to, aby plnenie, ktoré takýmto spôsobom

od poddlžníka získal, použil na uspokojenie svojej vlastnej pohľadávky.

Dovolací súd zároveň v zhode s právnym názorom súdu odvolacieho poznamenal, že

navrhovateľ uplatňoval úroky z omeškania z dôvodu, že odporca porušil povinnosť riadne

a včas mu uhradiť žalovanú istinu a netvrdil a ani nepreukazoval, že by príslušenstvo istiny,

ktoré si uplatňoval, bolo súčasťou pohľadávky, ktorú mal navrhovateľ voči spoločnosti

Apis, a.s., Turčianske Teplice, ako svojmu dlžníkovi, teda že by bolo súčasťou pohľadávky,

ktorá bola predmetom nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti s týmto právnym záverom nesúhlasila

a argumentovala, prečo právny záver súdov považuje za ústavne nekonformný.

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2012, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2014 došlo k porušeniu ňou označených základných práv (čl. 46 ods. 1

v spojení s , a , ako aj a

dohovoru).

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. septembra 2012 bolo v rámci dovolacieho konania v právomoci

najvyššieho súdu, preto ústavný súd podľa sťažnosť

v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. septembra 2012

odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Z ústavnoprávneho hľadiska môže byť relevantným len preskúmanie rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2014.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo

je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis

napr. , , , ). V právomoci ústavného súdu

je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných

princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov.

Na posúdenie ústavnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2014 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší

súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského

súdu je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení a aplikovaných právnych predpisov, ktorými

najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 19. septembra 2012 v rozsahu, v akom bolo proti nemu prípustné

dovolanie (týmto rozsahom korešpondujú aj dovolacie dôvody sťažovateľky), a vysporiadal

sa s dovolacími dôvodmi, keď dospel k tomuto záveru:

„Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti dal podľa právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odpoveď na všetky právne relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany - navrhovateľom uplatneného nároku na zaplatenie

úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk (739 766,16 €)

od 22. októbra 2002 do zaplatenia. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Nie je preto dôvodná námietka dovolateľa, ktorý

považoval jeho právne závery za nezrozumiteľné.

Nie je možné sa stotožniť ani s námietku dovolateľa spočívajúcu v tom, že odvolací

súd neriešil najdôležitejšiu otázku t. j. aké sú práva veriteľa pokiaľ poddlžník odmietne

rešpektovať príkaz exekútora a sám poddlžník sa dostane do omeškania voči veriteľovi.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v dovolaním napadnutej časti v potrebnej

miere charakterizoval právny vzťah účastníkov konania. Dospel k záveru, že prikázaním

pohľadávky, v rámci exekučného konania nedochádza z hľadiska hmotného práva k zmene

v osobe veriteľa, keď povinnosť poddlžníka (odporcu) platiť priamo oprávnenému

(navrhovateľovi) má svoj základ v procesnom práve a je výrazom núteného výkonu práva,

ktorým sa zasahuje do hmotnoprávneho vzťahu povinného a poddlžníka. Pokiaľ poddlžník

nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, je oprávnený zákonom splnomocnený

vlastným menom túto pohľadávku vymáhať. Takzvaná poddlžnícka žaloba, ktorú môže

podať oprávnený, vychádza z procesnej aktívnej legitimácie oprávneného. Oprávnený je

vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má byť od poddlžníka vymáhaná, procesné oprávnený

k tomu, aby plnenie, ktoré takýmto spôsobom od poddlžníka získal, použil na uspokojenie

svojej vlastnej pohľadávky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne

poukázal aj na to, že navrhovateľ uplatňoval úroky z omeškania z dôvodu, že odporca

porušil povinnosť riadne a včas mu uhradiť žalovanú istinu. Netvrdil, ani nepreukazoval, že

by príslušenstvo istiny, ktoré si uplatňoval, bolo súčasťou pohľadávky, ktorú mala

spoločnosť A... voči odporcovi ako svojmu dlžníkovi, teda, že by boli súčasťou pohľadávky,

ktorá bola predmetom nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle tak z formálneho, ako aj

z obsahového hľadiska, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,

či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová

(materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že poddlžníckou

žalobou možno za splnenia zákonných predpokladov uplatňovať len istinu s príslušenstvom

a to v rozsahu, vakom bola špecifikovaná v príkaze na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke v zmysle § 64 v spojení s § 94 a nasl. Exekučného poriadku. Nie

je však možné v rámci tohto vzťahu uplatňovať úroky z omeškania, ktoré neboli predmetom

exekučného konania, tak ako to uplatňoval v konaní navrhovateľ.

V súlade so závermi odvolacieho súdu je dovolací súd toho právneho názoru, že

v rámci tohto špecifického procesnoprávneho vzťahu navrhovateľa ako oprávneného

a odporcu (ako peňažného ústavu - banky), ktorý si neplnil svoje povinnosti, vyplývajúce mu

z Exekučného poriadku, nie je možné riešiť ďalší vzťah navrhovateľ (oprávneného

z exekučného titulu) a peňažného ústavu (banky), ako dlžníka povinného, ktorý sa so svojim

plnením dostal do omeškania. Tu je potrebné opakovane uviesť, že predmetom poddlžníckej

žaloby môže byť pohľadávka oprávneného s príslušenstvom len v rozsahu nariadenej

exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke v zmysle § 95 a nasledujúcich Exekučného

poriadku. ...

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom

v dovolaním napadnutej časti je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí

hľadísk stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania,

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach

odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa a k zamietnutiu

uplatnených úrokov z omeškania, ktoré neboli predmetom exekučného konania.“

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší

súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, správne ustálil skutkový stav

veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu,

účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by

bolo možné tento rozsudok označiť za nezlučiteľný s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1

).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť

medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených

práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecnými súdmi aplikovaného právneho záveru

ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil

a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť

o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že hoci ustanovenie § 103

Exekučného poriadku umožňuje oprávnenému účastníkovi konania domáhať sa na súde

v sporovom konaní zaplatenia sumy, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala

správne v súlade s ustanoveniami § 85, § 86 ods. 3 a § 97 až 99 Exekučného poriadku (a to

aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov), ide o objektívnu

zodpovednosť banky, nevyžadujúcu si zavinenie a vyvodzujúcu sa len z procesného

predpisu. Petit žaloby znie výlučne na zaplatenie peňažnej sumy, pričom úroky z omeškania

žalovať nemožno, pretože na tento nárok oprávnený nemá žiadnu aktívnu legitimáciu

vyplývajúcu mu zo zákona. Aktívna legitimácia oprávneného je totiž produktom výlučne

len práva procesného a žiadnym spôsobom nezasahuje do hmotnoprávneho vzťahu medzi

povinným a bankou.

Ústavný súd po oboznámení sa s judikatúrou súdov, ktorú označil najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku, v závere poznamenáva, že hoci tá je podložená inými

skutkovými okolnosťami a podáva výklad právnych otázok bez bližších súvislostí

s prerokúvanou vecou, jej citácia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

nemala vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z 25. februára 2014 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením

označených práv sťažovateľky, odmietol jej sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014