Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 754/2014
PDF · 267.12 KB
No categories available
II. ÚS 754/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 60/2011 zo 16. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012
doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 60/2011 zo 16. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto Prešov v postavení žalobcu (ďalej
aj „žalobca“) podalo proti sťažovateľovi ako žalovanému na Okresnom súde Prešov (ďalej
len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 241,82 € s príslušenstvom. Svoj nárok
odvodzoval žalobca zo skutočnosti, že musel uhradiť náklady spojené s naložením
a odvezením motorového vozidla sťažovateľa, keďže predmetné vozidlo patriace
sťažovateľovi bolo zaparkované tak, že bránilo vjazdu na parkovisko pred predajňou
a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k parkovisku. Žalobca preto musel zabezpečiť odťah
vozidla patriaceho sťažovateľovi, s čím mu vznikli výdavky v žalovanej sume, ktorých
náhradu požadoval od sťažovateľa.
Okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 28 C 131/2009
z 9. decembra 2009, ktorým žalobe vyhovel (okrem časti žaloby týkajúcej sa príslušenstva,
ktorú žalobca vzal späť). Označený rozsudok okresného súdu krajský súd uznesením
z 23. novembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho
nedostatočného odôvodnenia.
Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 131/2009 z 2. mája 2011 opäť žalobe
vyhovel a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 241,82 € s 8,5 % úrokom
z omeškania ročne od 11. mája 2007 do zaplatenia a tiež ho zaviazal na náhradu trov
konania. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:
„... V konaní sa navrhovateľ dožadoval zaplatenia nákladov spojených s odtiahnutím
motorového vozidla odporcu. V podanom odpore zo strany odporcu, ako aj pred vyhlásením
druhého rozsudku vo veci odporca namietal okolnosti, s ktorými sa súd vyporiadával
v konaní 28 C/385/2007 rozsudkom, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove
potvrdený. Súd v tomto konaní ohľadne týchto okolností nemôže zaujať iný právny názor,
keďže sa už jedná o právoplatne ukončené konanie tunajšieho súdu, ktoré zhodou okolností
rozhodoval ten istý senát ako túto vec. Odporca v tomto konaní poukazoval na to, že
2
odtiahnuté motorové vozidlo parkoval na svojej parcele č... o výmere 78 mzapísaných
na LV č... kat. úz... V tomto konaní nepredložil ohľadne tejto skutočnosti žiaden iný dôkaz,
pretože rozhodnutie z Mestského úradu v Prešove, že mesto nedisponuje zaradením tejto
parcely do verejných komunikácií, nepredložil, pretože vo vypísaných parcelách parcela č...
2
o výmere 78 mnefiguruje. Teda žiaden nový dôkaz, ktorý by odporca už nepredložil
v pôvodnom konaní 28 C/385/2007, nepredložil ani v tomto konaní. Zotrvával len na tých
skutočnostiach, že bolo jeho právom zaparkovať si na svojom pozemku. V predchádzajúcom
konaní mal však súd nepochybne preukázané, že auto odporcu bránilo vjazdu na parkovisko
a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Súd uzavrel, že Mesto Prešov neporušilo
žiadnu právnu povinnosť, pokiaľ odtiahlo predmetné motorové vozidlo.
Súd v konaní 28 C/385/2007 odkazoval na zák. č. 315/96 Z. z. a zák. č. 135/61 Zb.,
keď na základe týchto zákonov je Mesto Prešov správcom pozemných komunikácií a je
povinné zabezpečiť schodnosť komunikácie a to aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku,
na ktorých sa komunikácia nachádza. Podľa § 24 ods. 1 písm. l) zák. č. 315/96 Z. z., vodič
nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo
cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko
vyhradené.
Súd na základe opätovne vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca
v tomto konaní nepredložil žiaden nový dôkaz, ktorý by spochybnil predchádzajúce
právoplatne skončené konanie 28 C/385/2007 a dal tomuto súdu možnosť uzavrieť túto vec
právne inak, ako to bolo v roku 2008 a ako následne túto vec potvrdil aj Krajský súd
v Prešove. S poukazom na tieto skutočnosti mal súd za to, že konanie zo strany
navrhovateľa prebehlo v súlade so zákonom, čo bolo preukázané nielen v konaní 28
C/385/2007, ale aj v tomto konaní a to oboznámením tohto spisu, oboznámením rozsudku
okresného a krajského súdu a vykonaním ďalších dôkazov, ktoré ale nepriniesli nijaké nové
okolnosti do oprávnenosti alebo neoprávnenosti odtiahnutia motorového vozidla odporcu
Mestom Prešov. Súd teda uzatvára, že odtiahnutie motorového vozidla bolo v súlade so
zákonom.
Súd sa zaoberal výškou škody, ktorá týmto odtiahnutím vznikla Mestu Prešov. Mesto
Prešov ako navrhovateľ predložili súdu faktúry súvisiace s odtiahnutím vozidla, a to
samotný odvoz vozidla, ktorý bol realizovaný firmou P., ako aj naložením autožeriavom
firmou M. Navrhovateľ predložil súdu všetky dôkazy, pričom poukázal na to, že Mesto
Prešov nemohlo zabezpečiť odtiahnutie tohto motorového vozidla vo vlastne réžii, pretože
sa jedná o dodávku, preto musel byť použitý autožeriav a tieto okolnosti vyplývajú zo spisu
28 C 385/07. Na základe všetkých uvedených skutočností mal súd za to, že návrh
navrhovateľa je dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel.“
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 28 C 131/2009 z 2. mája 2011 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 60/2011
zo 16. februára 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na ktoré poukazuje, a to aj čo sa týka právnej kvalifikácie nároku uplatneného
v predmetnom konaní. Na zdôraznení správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že
v predmetnom konaní bolo podstatné zistenie, že žalovaný svoje motorové vozidlo
zaparkoval tam, kde sa to nesmie podľa § 24 ods. 1 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z., a to aj
napriek tomu, že parkoval na vlastnom pozemku. Podstatné bolo to, že auto odporcu
bránilo vjazdu na parkovisko a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Bolo preto
dôvodné, že Mesto Prešov zabezpečilo odťah uvedeného motorového vozidla, s čím mu
vznikli výdavky v žalovanej sume. Správne preto súd prvého stupňa uložil odporcovi
zaplatiť navrhovateľovi sumu 241,82 eur s 8,5 % úrokom z omeškania s poukazom na ust. §
517 OZ, a to od prvého dňa omeškania, t. j. od 11. 05. 2007.
K odvolacím námietkam odporcu je potrebné ešte uviesť, že pre správne
a spravodlivé rozhodnutie vo veci nebolo najpodstatnejšie to, či existuje formálne
rozhodnutie príslušného orgánu o zaradení pozemnej komunikácie do sietí miestnych
komunikácií, najmä ak konanie odporcu je v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi,
a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Nepochybne totiž bolo preukázané, že odporca
svoje motorové vozidlo zaparkoval za tým účelom, aby odpredal svoj pozemok so ziskom.
Konanie odporcu nemôže požívať právnu ochranu a musí niesť právne následky. Aj Ústava
SR, na ktorú odvolateľ vo svojom odvolaní opakovane poukazuje v článku 20 ods. 3 uvádza,
že vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore
so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. A práve konanie odporcu možno hodnotiť
ako zneužitie jeho vlastníckeho práva na ujmu práv iných, keď postavil svoje motorové
vozidlo, hoci aj na svojom pozemku, a to v úmysle zabrániť prejazdu iných motorových
vozidiel na parkovisko a tým si vynútil odpredaj tohto pozemku tretej osobe. Ani ďalšia
námietka odvolateľa neobstojí, lebo v predmetnom konaní nebolo rozhodované o druhu
komunikácie, a to či sporná plocha je alebo nie je miestnou komunikáciou. Riešené bolo to,
že odporca svojim motorovým vozidlom zaparkoval tak, že bránil výjazdu iných motorových
vozidiel z parkoviska.
K ďalšej námietke odvolateľa, že v konaní nebolo zhodnotené to, že Krajský súd
v Prešove v konaní sp. zn. 3 S/68/2007 zrušil rozhodnutie Krajské riaditeľstva PZ v
Prešove, Krajského dopravného inšpektorátu Prešov o uložení pokuty vo výške 2.000 Sk
za priestupok, ktorého sa mal dopustiť 20. 03. 2007, keď v P. na ulici P. na príjazdovej
ceste na parkovisko k firme E. zaparkoval svoje motorové vozidlo s evidenčným číslom...,
čím vytvoril prekážku v cestnej premávke. V prejednávanej veci bolo rozhodujúce to, že
odporca zneužil svoje vlastnícke právo a pri odstránení uvedeného závadného stavu
navrhovateľ musel vynaložiť finančné prostriedky, na zaplatenie ktorých súd prvého stupňa
správne zaviazal odporcu.“
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, a to najmä preto, že
všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho základnou námietkou, že komunikácia, na ktorej
parkoval, nie je miestnou komunikáciou, keďže „K rozhodnutiu o zaradení účelovej
komunikácie do siete miestnych komunikácií, ktoré by vydal Mestský národný výbor
v Prešove, alebo neskôr mesto Prešov v správnom konaní, však nedošlo.“. Na podporu
svojej argumentácie sťažovateľ poukazoval na rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 68/2007
z 3. apríla 2009, v ktorom sa uvádza: „... keďže žalobca parkoval na svojom súkromnom
pozemku, nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu. Nebola preto splnená základná
podmienka na postup podľa zákona č. 315/1996 Z. z., lebo nebolo preukázané, že žalobca
stál svojim motorovým vozidlom na pozemnej komunikácii. Nemohol sa teda dopustiť
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“
Sťažovateľ zastáva názor, že „v občianskom súdnom konaní sa nedajú prejednávať
a rozhodovať veci, upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré majú byť
prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.
Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že je správcom miestnych komunikácií a preto dal
vozidlo vo verejnom záujme v súlade s § 40 zák. č. 315/1996 z pozemku odtiahnuť, bolo jeho
povinnosťou (nie povinnosťou sťažovateľa) dôkazmi preukázať (nie iba tvrdením), že
pozemok na ktorom zaparkoval sťažovateľ svoje motorové vozidlo je miestna
komunikácia.“.
Sťažovateľ opakovane poukazuje na skutočnosť, že „nakoľko súd vyhovel návrhu
žalobcu iba z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo na miestnej komunikácii,
pričom skutočnosť, že sa jedná o miestnu komunikáciu v konaní preukázaná nebola.
... Záver porušovateľa o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci,
o určenie, že pozemok, na ktorom zaparkoval motorové vozidlo nie je miestnou
komunikáciou, nebol napadnutým rozhodnutím vyriešený.“.
Podľa názoru sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého rozsudku „nedostatočné,
nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Porušovateľ v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na argumenty
sťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové.“.
Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa neprihliadli na
„- rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3 S 68/2007 z 30. 04. 2009,
- rozhodnutie mesta Prešov z 15. 03. 2011 o nezaradení všetkých pozemkov
a spevnených plôch na ulici P. do siete miestnych komunikácií,
- skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že sporný pozemok, na ktorom sťažovateľ
zaparkoval motorové vozidlo, je miestna komunikácia,
- neexistenciu rozhodnutia (vydaného v správnom konaní) o zaradení pozemku
(na ktorom sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo), do siete miestnych komunikácií.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn.
19 Co 60/2011 zo 16. 02. 2012, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 02. 2012, sp. zn. 19 Co 60/20114,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €
(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný
súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech
JUDr. Jána Garaja... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti v prvom rade ústavný
poukazuje na skutočnosť, že zo sťažnosti vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým sa
sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka sumy
241, 82 € s prísl., ktorú od neho vymáha žalobca z titulu úhrady nákladov s odťahom
motorového vozidla.
V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté
právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť
predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania
z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.
IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013). Ústavný súd v naznačených súvislostiach už
viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva
(napr. IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 94/2014)].
Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu
celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by už sama osebe umožňovala odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na svoje zistenie, že uznesením
sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. októbra 2009 už odmietol ako zjavne neopodstatnenú
predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojich
základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny, ako aj práv podľa dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009.
Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. októbra 2009 vyplýva, že
sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom domáhal v postavení žalobcu proti mestu
Prešov ako žalovanému náhrady škody vo výške 112 500 Sk s príslušenstvom, ktorá mu
mala byť spôsobená odtiahnutím jeho motorového vozidla P., zaparkovaného
dňa 20. marca 2007 na pozemku, ktorý mu patril, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si
obdobné motorové vozidlo od iného subjektu. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom
sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 zamietol, keďže dospel k záveru, že motorové vozidlo
sťažovateľa bránilo vjazdu na parkovisko.
Poukazujúc na § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na § 3d
ods. 3 a 5 písm. d), § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov, ako aj poukazujúc na § 24 ods. 1 písm. 1) a § 40 ods. 4 písm. a)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“),
prvostupňový súd v označenom rozsudku konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo
k porušeniu právnej povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou vzniknutou sťažovateľovi. Bol toho názoru, že žalovaný
postupoval v súlade s označenými ustanoveniami príslušných zákonov, keďže auto
sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom k parkovisku v zmysle § 24
ods. 1 písm. 1) zákona č. 315/1996 Z. z. Prvostupňový súd zdôraznil, že mesto je správcom
pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť tejto komunikácie aj v prípade,
ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa komunikácia nachádza. Ak teda mesto
postupovalo podľa zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo sťažovateľa, postupovalo
v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mala za následok
vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené predpoklady vzniku
zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd žalobu zamietol,
pričom poukázal tiež na ustanovenia § 3 ods. 1, § 123 a § 127 Občianskeho zákonníka.
V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť následnú
ochranu vlastníckeho práva takému vlastníkovi, ktorý výkonom svojich práv zasahuje
bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v rozpore
s dobrými mravmi. V konaní mal totiž preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo odpredať
2
parcelu o výmere 78 mzdruženiu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k dohode došlo
až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred obchodom
L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí teda mal
odhaliť skutočný zámer sťažovateľa, prečo postavil svoje motorové vozidlo na komunikácii,
ktorá bola na jeho pozemku. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že túto skutočnosť
nemožno oddeliť od celého prípadu a takýto postoj sťažovateľa nie je výkonom jeho
vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania preskúmal rozsudok
okresného súdu a tento potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 3 Co 39/2009
z 3. júna 2009 okrem iného uviedol:
«Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3 S 68/2007-44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť
pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak
nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.
Žalobca na odvolacom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 žiadal v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvého stupňa pripustiť dovolanie s tým, že dovolaciu otázku predloží
v lehote troch dní.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie
o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., vo veci nariadil
pojednávanie (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa
dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420
Občianskeho zákonníka, teda či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným
pri odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:
Podľa § 3 ods. 1 písm. f/ zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, obecná polícia
objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní
priestupky ustanovené osobitným predpisom a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy
cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.
Podľa § 24 ods. 1 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách,
vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo
z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je
parkovisko vyhradené.
S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom
na cestu z miesta mimo cesty, ktorým miestom je aj parkovisko, v danom prípade
nachádzajúce sa pred predajňou L. Práve prejazd z parkoviska na miestnu komunikáciu
viedol cez parcelu žalobcu, preto práve v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo
prekážku cestnej premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu,
urobil tak v súlade s citovanými ustanoveniami, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu
žiadnej právnej povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad zodpovednosti
žalovaného v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 123 a § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda
v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.
Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku žalobcu
posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva
chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu
nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je
súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním
vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie
námietky žalobcu, týkajúce sa posudzovania časti parcely žalobcu z pohľadu zákona
o pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne
súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje
motorové vozidlo postavil zámerne v mieste brániacom prejazdu motorových vozidiel
z parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je
povinná chrániť záujmy verejnosti, teda aj osôb, ktorým konaním žalovaného bolo
zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.
S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
Napriek žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania, odvolací súd dovolanie
nepripustil, keďže v predmetnom konaní sa nerieši žiadna otázka zásadného právneho
významu.»
Ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. októbra 2009 uviedol, že krajský
súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia
Občianskeho zákonníka a zákona č. 316/1996 Z. z. aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje
ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta, vrátane
irelevantnosti námietky sťažovateľa o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa na jeho
parcele. „Ústavný súd pri skúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 39/2009
z 3. júna 2009 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.“
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 355/09
namietal v zásade identickým spôsobom ako v tomto konaní, keďže aj v označenom konaní
sa podstata jeho argumentácie týkala otázok súvisiacich s identifikáciou druhu pozemnej
komunikácie, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, a namietaním spôsobu, ako sa
všeobecné súdy vysporiadali s jeho námietkami.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery
všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu
za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto
základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo
sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02,
I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
Ústavný súd nemá dôvod, aby k v podstate identickým námietkam sťažovateľa
uvedeným v sťažnosti zaujal iný postoj ako v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 355/09.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo nepovažoval za podstatné zaoberať sa otázkou druhu komunikácie, na ktorej stálo
motorové vozidlo patriace sťažovateľovi, keďže dospel k záveru, že jeho konanie
spočívajúce v tom, že zaparkoval motorové vozidlo tak, že bránilo iným vozidlám
vo výjazde z parkoviska na účely dosiahnutia predaja predmetného pozemku (sťažovateľ
skutočnosť, že parkoval spôsobom znemožňujúcim iným vozidlám výjazd z parkoviska, ani
dôvody, pre ktoré mal podľa záverov krajského súdu takto konať, nespochybňuje, pozn.), je
v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Podľa
právneho záveru krajského súdu sťažovateľ konal v rozpore s ústavným zákazom, ktorý
zakazuje zneužívanie vlastníckeho práva na ujmu práv iných alebo je takéto konanie
v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2014