Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 754/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 16. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012

doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom

Garajom, Floriánova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto Prešov v postavení žalobcu (ďalej

aj „žalobca“) podalo proti sťažovateľovi ako žalovanému na Okresnom súde Prešov (ďalej

len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 241,82 € s príslušenstvom. Svoj nárok

odvodzoval žalobca zo skutočnosti, že musel uhradiť náklady spojené s naložením

a odvezením motorového vozidla sťažovateľa, keďže predmetné vozidlo patriace

sťažovateľovi bolo zaparkované tak, že bránilo vjazdu na parkovisko pred predajňou

a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k parkovisku. Žalobca preto musel zabezpečiť odťah

vozidla patriaceho sťažovateľovi, s čím mu vznikli výdavky v žalovanej sume, ktorých

náhradu požadoval od sťažovateľa.

Okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.

z 9. decembra 2009, ktorým žalobe vyhovel (okrem časti žaloby týkajúcej sa príslušenstva,

ktorú žalobca vzal späť). Označený rozsudok okresného súdu krajský súd uznesením

z 23. novembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho

nedostatočného odôvodnenia.

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. mája 2011 opäť žalobe

vyhovel a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 241,82 € s 8,5 % úrokom

z omeškania ročne od 11. mája 2007 do zaplatenia a tiež ho zaviazal na náhradu trov

konania. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„... V konaní sa navrhovateľ dožadoval zaplatenia nákladov spojených s odtiahnutím

motorového vozidla odporcu. V podanom odpore zo strany odporcu, ako aj pred vyhlásením

druhého rozsudku vo veci odporca namietal okolnosti, s ktorými sa súd vyporiadával

v konaní rozsudkom, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove

potvrdený. Súd v tomto konaní ohľadne týchto okolností nemôže zaujať iný právny názor,

keďže sa už jedná o právoplatne ukončené konanie tunajšieho súdu, ktoré zhodou okolností

rozhodoval ten istý senát ako túto vec. Odporca v tomto konaní poukazoval na to, že

2

odtiahnuté motorové vozidlo parkoval na svojej parcele č... o výmere 78 mzapísaných

na LV č... kat. úz... V tomto konaní nepredložil ohľadne tejto skutočnosti žiaden iný dôkaz,

pretože rozhodnutie z Mestského úradu v Prešove, že mesto nedisponuje zaradením tejto

parcely do verejných komunikácií, nepredložil, pretože vo vypísaných parcelách parcela č...

2

o výmere 78 mnefiguruje. Teda žiaden nový dôkaz, ktorý by odporca už nepredložil

v pôvodnom konaní , nepredložil ani v tomto konaní. Zotrvával len na tých

skutočnostiach, že bolo jeho právom zaparkovať si na svojom pozemku. V predchádzajúcom

konaní mal však súd nepochybne preukázané, že auto odporcu bránilo vjazdu na parkovisko

a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Súd uzavrel, že Mesto Prešov neporušilo

žiadnu právnu povinnosť, pokiaľ odtiahlo predmetné motorové vozidlo.

Súd v konaní odkazoval na zák. č. 315/96 Z. z. a zák. č. 135/61 Zb.,

keď na základe týchto zákonov je Mesto Prešov správcom pozemných komunikácií a je

povinné zabezpečiť schodnosť komunikácie a to aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku,

na ktorých sa komunikácia nachádza. Podľa § 24 ods. 1 písm. l) zák. č. 315/96 Z. z., vodič

nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo z miesta mimo

cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko

vyhradené.

Súd na základe opätovne vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca

v tomto konaní nepredložil žiaden nový dôkaz, ktorý by spochybnil predchádzajúce

právoplatne skončené konanie a dal tomuto súdu možnosť uzavrieť túto vec

právne inak, ako to bolo v roku 2008 a ako následne túto vec potvrdil aj Krajský súd

v Prešove. S poukazom na tieto skutočnosti mal súd za to, že konanie zo strany

navrhovateľa prebehlo v súlade so zákonom, čo bolo preukázané nielen v konaní 28

, ale aj v tomto konaní a to oboznámením tohto spisu, oboznámením rozsudku

okresného a krajského súdu a vykonaním ďalších dôkazov, ktoré ale nepriniesli nijaké nové

okolnosti do oprávnenosti alebo neoprávnenosti odtiahnutia motorového vozidla odporcu

Mestom Prešov. Súd teda uzatvára, že odtiahnutie motorového vozidla bolo v súlade so

zákonom.

Súd sa zaoberal výškou škody, ktorá týmto odtiahnutím vznikla Mestu Prešov. Mesto

Prešov ako navrhovateľ predložili súdu faktúry súvisiace s odtiahnutím vozidla, a to

samotný odvoz vozidla, ktorý bol realizovaný firmou P., ako aj naložením autožeriavom

firmou M. Navrhovateľ predložil súdu všetky dôkazy, pričom poukázal na to, že Mesto

Prešov nemohlo zabezpečiť odtiahnutie tohto motorového vozidla vo vlastne réžii, pretože

sa jedná o dodávku, preto musel byť použitý autožeriav a tieto okolnosti vyplývajú zo spisu

. Na základe všetkých uvedených skutočností mal súd za to, že návrh

navrhovateľa je dôvodný, a preto mu v celom rozsahu vyhovel.“

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. mája 2011 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. februára 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, na ktoré poukazuje, a to aj čo sa týka právnej kvalifikácie nároku uplatneného

v predmetnom konaní. Na zdôraznení správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že

v predmetnom konaní bolo podstatné zistenie, že žalovaný svoje motorové vozidlo

zaparkoval tam, kde sa to nesmie podľa , a to aj

napriek tomu, že parkoval na vlastnom pozemku. Podstatné bolo to, že auto odporcu

bránilo vjazdu na parkovisko a nachádzalo sa na príjazdovej ceste k nemu. Bolo preto

dôvodné, že Mesto Prešov zabezpečilo odťah uvedeného motorového vozidla, s čím mu

vznikli výdavky v žalovanej sume. Správne preto súd prvého stupňa uložil odporcovi

zaplatiť navrhovateľovi sumu 241,82 eur s 8,5 % úrokom z omeškania s poukazom na ust. §

517 , a to od prvého dňa omeškania, t. j. od 11. 05. 2007.

K odvolacím námietkam odporcu je potrebné ešte uviesť, že pre správne

a spravodlivé rozhodnutie vo veci nebolo najpodstatnejšie to, či existuje formálne

rozhodnutie príslušného orgánu o zaradení pozemnej komunikácie do sietí miestnych

komunikácií, najmä ak konanie odporcu je v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi,

a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Nepochybne totiž bolo preukázané, že odporca

svoje motorové vozidlo zaparkoval za tým účelom, aby odpredal svoj pozemok so ziskom.

Konanie odporcu nemôže požívať právnu ochranu a musí niesť právne následky. Aj

SR, na ktorú odvolateľ vo svojom odvolaní opakovane poukazuje v článku 20 ods. 3 uvádza,

že vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore

so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. A práve konanie odporcu možno hodnotiť

ako zneužitie jeho vlastníckeho práva na ujmu práv iných, keď postavil svoje motorové

vozidlo, hoci aj na svojom pozemku, a to v úmysle zabrániť prejazdu iných motorových

vozidiel na parkovisko a tým si vynútil odpredaj tohto pozemku tretej osobe. Ani ďalšia

námietka odvolateľa neobstojí, lebo v predmetnom konaní nebolo rozhodované o druhu

komunikácie, a to či sporná plocha je alebo nie je miestnou komunikáciou. Riešené bolo to,

že odporca svojim motorovým vozidlom zaparkoval tak, že bránil výjazdu iných motorových

vozidiel z parkoviska.

K ďalšej námietke odvolateľa, že v konaní nebolo zhodnotené to, že Krajský súd

v Prešove v konaní sp. zn. zrušil rozhodnutie Krajské riaditeľstva PZ v

Prešove, Krajského dopravného inšpektorátu Prešov o uložení pokuty vo výške 2.000 Sk

za priestupok, ktorého sa mal dopustiť 20. 03. 2007, keď v P. na ulici P. na príjazdovej

ceste na parkovisko k firme E. zaparkoval svoje motorové vozidlo s evidenčným číslom...,

čím vytvoril prekážku v cestnej premávke. V prejednávanej veci bolo rozhodujúce to, že

odporca zneužil svoje vlastnícke právo a pri odstránení uvedeného závadného stavu

navrhovateľ musel vynaložiť finančné prostriedky, na zaplatenie ktorých súd prvého stupňa

správne zaviazal odporcu.“

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, a to najmä preto, že

všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho základnou námietkou, že komunikácia, na ktorej

parkoval, nie je miestnou komunikáciou, keďže „K rozhodnutiu o zaradení účelovej

komunikácie do siete miestnych komunikácií, ktoré by vydal Mestský národný výbor

v Prešove, alebo neskôr mesto Prešov v správnom konaní, však nedošlo.“. Na podporu

svojej argumentácie sťažovateľ poukazoval na rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 3. apríla 2009, v ktorom sa uvádza: „... keďže žalobca parkoval na svojom súkromnom

pozemku, nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu. Nebola preto splnená základná

podmienka na postup podľa , lebo nebolo preukázané, že žalobca

stál svojim motorovým vozidlom na pozemnej komunikácii. Nemohol sa teda dopustiť

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „v občianskom súdnom konaní sa nedajú prejednávať

a rozhodovať veci, upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré majú byť

prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že je správcom miestnych komunikácií a preto dal

vozidlo vo verejnom záujme v súlade s z pozemku odtiahnuť, bolo jeho

povinnosťou (nie povinnosťou sťažovateľa) dôkazmi preukázať (nie iba tvrdením), že

pozemok na ktorom zaparkoval sťažovateľ svoje motorové vozidlo je miestna

komunikácia.“.

Sťažovateľ opakovane poukazuje na skutočnosť, že „nakoľko súd vyhovel návrhu

žalobcu iba z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo na miestnej komunikácii,

pričom skutočnosť, že sa jedná o miestnu komunikáciu v konaní preukázaná nebola.

... Záver porušovateľa o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci,

o určenie, že pozemok, na ktorom zaparkoval motorové vozidlo nie je miestnou

komunikáciou, nebol napadnutým rozhodnutím vyriešený.“.

Podľa názoru sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého rozsudku „nedostatočné,

nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Porušovateľ v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na argumenty

sťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové.“.

Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa neprihliadli na

„- rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. z 30. 04. 2009,

- rozhodnutie mesta Prešov z 15. 03. 2011 o nezaradení všetkých pozemkov

a spevnených plôch na ulici P. do siete miestnych komunikácií,

- skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že sporný pozemok, na ktorom sťažovateľ

zaparkoval motorové vozidlo, je miestna komunikácia,

- neexistenciu rozhodnutia (vydaného v správnom konaní) o zaradení pozemku

(na ktorom sťažovateľ zaparkoval motorové vozidlo), do siete miestnych komunikácií.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn.

zo 16. 02. 2012, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 02. 2012, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €

(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný

súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech

JUDr. Jána Garaja... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti v prvom rade ústavný

poukazuje na skutočnosť, že zo sťažnosti vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým sa

sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka sumy

241, 82 € s prísl., ktorú od neho vymáha žalobca z titulu úhrady nákladov s odťahom

motorového vozidla.

V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5

, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté

právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť

predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania

z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.

alebo ). Ústavný súd v naznačených súvislostiach už

viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva

(napr. ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť

signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu [intenzite (, , , )].

Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu

celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by už sama osebe umožňovala odmietnutie

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na svoje zistenie, že uznesením

sp. zn. z 8. októbra 2009 už odmietol ako zjavne neopodstatnenú

predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojich

základných práv a slobôd podľa , listiny, ako aj práv podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. júna 2009, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2009.

Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 8. októbra 2009 vyplýva, že

sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom domáhal v postavení žalobcu proti mestu

Prešov ako žalovanému náhrady škody vo výške 112 500 Sk s príslušenstvom, ktorá mu

mala byť spôsobená odtiahnutím jeho motorového vozidla P., zaparkovaného

dňa 20. marca 2007 na pozemku, ktorý mu patril, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si

obdobné motorové vozidlo od iného subjektu. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. z 3. júna 2009 zamietol, keďže dospel k záveru, že motorové vozidlo

sťažovateľa bránilo vjazdu na parkovisko.

Poukazujúc na a , v nadväznosti na

ods. 3 a 5 písm. d), o pozemných komunikáciách v znení

neskorších predpisov, ako aj poukazujúc na § 24 ods. 1 písm. 1) a § 40 ods. 4 písm. a)

o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

prvostupňový súd v označenom rozsudku konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo

k porušeniu právnej povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou vzniknutou sťažovateľovi. Bol toho názoru, že žalovaný

postupoval v súlade s označenými ustanoveniami príslušných zákonov, keďže auto

sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom k parkovisku v zmysle § 24

ods. 1 písm. 1) Prvostupňový súd zdôraznil, že mesto je správcom

pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť tejto komunikácie aj v prípade,

ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa komunikácia nachádza. Ak teda mesto

postupovalo podľa zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo sťažovateľa, postupovalo

v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá by mala za následok

vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené predpoklady vzniku

zodpovednosti podľa , prvostupňový súd žalobu zamietol,

pričom poukázal tiež na ustanovenia , a .

V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť následnú

ochranu vlastníckeho práva takému vlastníkovi, ktorý výkonom svojich práv zasahuje

bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v rozpore

s dobrými mravmi. V konaní mal totiž preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo odpredať

2

parcelu o výmere 78 mzdruženiu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k dohode došlo

až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred obchodom

L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí teda mal

odhaliť skutočný zámer sťažovateľa, prečo postavil svoje motorové vozidlo na komunikácii,

ktorá bola na jeho pozemku. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že túto skutočnosť

nemožno oddeliť od celého prípadu a takýto postoj sťažovateľa nie je výkonom jeho

vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania preskúmal rozsudok

okresného súdu a tento potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 3. júna 2009 okrem iného uviedol:

«Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť

pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak

nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.

Žalobca na odvolacom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 žiadal v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvého stupňa pripustiť dovolanie s tým, že dovolaciu otázku predloží

v lehote troch dní.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie

o odvolaní podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , vo veci nariadil

pojednávanie ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel

k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa

dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420

, teda či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným

pri odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:

Podľa o obecnej polícii, obecná polícia

objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní

priestupky ustanovené osobitným predpisom a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy

cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.

Podľa o pozemných komunikáciách,

vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo

z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je

parkovisko vyhradené.

S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom

na cestu z miesta mimo cesty, ktorým miestom je aj parkovisko, v danom prípade

nachádzajúce sa pred predajňou L. Práve prejazd z parkoviska na miestnu komunikáciu

viedol cez parcelu žalobcu, preto práve v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo

prekážku cestnej premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu,

urobil tak v súlade s citovanými ustanoveniami, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu

žiadnej právnej povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad zodpovednosti

žalovaného v zmysle ust. .

Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1

v nadväznosti na a , teda

v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.

Podľa , upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku žalobcu

posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva

chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu

nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je

súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním

vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie

námietky žalobcu, týkajúce sa posudzovania časti parcely žalobcu z pohľadu zákona

o pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1

v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne

súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje

motorové vozidlo postavil zámerne v mieste brániacom prejazdu motorových vozidiel

z parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je

povinná chrániť záujmy verejnosti, teda aj osôb, ktorým konaním žalovaného bolo

zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v zmysle ust.

Napriek žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania, odvolací súd dovolanie

nepripustil, keďže v predmetnom konaní sa nerieši žiadna otázka zásadného právneho

významu.»

Ústavný súd v uznesení sp. zn. z 8. októbra 2009 uviedol, že krajský

súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia

aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom , ktorých porušenie sa namieta, vrátane

irelevantnosti námietky sťažovateľa o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa na jeho

parcele. „Ústavný súd pri skúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. júna 2009 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.“

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn.

namietal v zásade identickým spôsobom ako v tomto konaní, keďže aj v označenom konaní

sa podstata jeho argumentácie týkala otázok súvisiacich s identifikáciou druhu pozemnej

komunikácie, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, a namietaním spôsobu, ako sa

všeobecné súdy vysporiadali s jeho námietkami.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery

všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu

za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto

základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo

sa v danom prípade nestalo (napr. ).

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd nemá dôvod, aby k v podstate identickým námietkam sťažovateľa

uvedeným v sťažnosti zaujal iný postoj ako v konaní vedenom pod sp. zn. .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo nepovažoval za podstatné zaoberať sa otázkou druhu komunikácie, na ktorej stálo

motorové vozidlo patriace sťažovateľovi, keďže dospel k záveru, že jeho konanie

spočívajúce v tom, že zaparkoval motorové vozidlo tak, že bránilo iným vozidlám

vo výjazde z parkoviska na účely dosiahnutia predaja predmetného pozemku (sťažovateľ

skutočnosť, že parkoval spôsobom znemožňujúcim iným vozidlám výjazd z parkoviska, ani

dôvody, pre ktoré mal podľa záverov krajského súdu takto konať, nespochybňuje, pozn.), je

v hrubom rozpore jednak s dobrými mravmi a javí sa aj ako zneužívanie vlastníctva. Podľa

právneho záveru krajského súdu sťažovateľ konal v rozpore s ústavným zákazom, ktorý

zakazuje zneužívanie vlastníckeho práva na ujmu práv iných alebo je takéto konanie

v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014