Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 806/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

LMM spol. s r. o., Klenová 24, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Erben & Erben,

advokátska kancelária, s. r. o., Námestie SNP 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LMM spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LMM spol. s r. o., Klenová 24, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľ ako postupník pohľadávky, ktorá bola

postúpená zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou medzi J. T. L..., ako postupcom

a LLM spol. s.r.o..., ako postupníkom, a medzi J. L..., ako postupcom a LLM spol. s.r.o...,

ako postupníkom, uzavretej v zmysle ust. a nasl. zo dňa

14.09.2009..., podal na Okresný súd v Malackách dňa 30.11.2009 návrh na vydanie

platobného rozkazu na zaplatenie istiny 18.759,81 EUR spolu s príslušenstvom.

V predmetnej veci rozhodol po rozsiahlom dokazovaní Okresný súd Malacky rozsudkom

zo dňa 20. 01. 2011, pričom aj odporca sám časť nároku navrhovateľa uplatneného

v konaní uznal. Proti rozsudku podal odporca jednostranové odvolanie z 10. 3. 2011, ktoré

je na prvý pohľad účelové a celkom neopodstatnené.

Následne mala byť vec bez ďalšieho odkladu predložená na rozhodnutie Krajskému

súdu. Nahliadnutím do spisu bol zistený nesprávny postup tak Okresného súdu Malacky,

ako aj Krajského súdu v Bratislave. Odporca mal totiž dňa 7. 4. 2011 požiadať o

oslobodenie od súdnych poplatkov. Na to ho súd prvého stupňa v máji 2011 vyzýval na

predloženie potrebných dokladov, avšak z neznámych príčin až dňa 10.2.2012 (viac ako rok

od rozhodnutia vo veci samej) rozhodol o tom, že sa odporcovi nárok na oslobodenie od

súdnych poplatkov nepriznáva.

Proti tomuto uzneseniu podal odporca dňa 28. 2. 2012 odvolanie a vec bola

predložená Krajskému súdu na rozhodnutie; veci bola pridelená spisová značka

. Krajský súd, hoci mal k dispozícií celý spis, rozhodol iba tak, že potvrdil

uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a spis opätovne vrátil Okresnému

súdu Malacky, aby jeho rozhodnutie doručil. Okresný súd potom opakovane doručoval

uznesenie krajského súdu. Až v máji 2013 mal byť spis opätovne predložený Krajskému

súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku; veci bola pridelená spisová

značka . Takýto postup súdov možno jednoznačne hodnotiť ako nezákonný,

nehospodárny a znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.

Postup súdov absolútne nerešpektoval ustanovenie , podľa ktorého

ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej,

vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez

rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

Bez rozhodnutia o odvolaní o nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov však súd

prvého stupňa mohol predložiť Krajskému súdu na rozhodnutie odvolanie proti rozsudku

vo veci samej. Tiež mu nič nebránilo predložiť obe odvolania (vo veci samej a proti

rozhodnutiu o (ne)oslobodení od súdnych poplatkov) spolu na rozhodnutie krajskému súdu.

Na druhej strane aj Krajský súd, ktorému bol predložený celý spis, nemal rozhodovať

iba o uznesení o oslobodení od súdnych poplatkov, ale mohol a mal vec sám správne

vyhodnotiť, odstrániť nedostatky postupu súdu prvého stupňa podľa a rozhodnúť

tiež o odvolaní vo veci samej.

Na základe popísaného nesprávneho postupu bolo odvolanie proti rozsudku

predložené na rozhodnutie Krajskému súdu až v máji 2013 (teda dva a pol roka

od rozhodnutia vo veci samej na prvom stupni).

... v zmysle vyššie uvedených skutočností sťažovateľ podal na Krajský súd

v Bratislave dňa 26.6.2013 sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V tom čase predstavovali zbytočné prieťahy v konaní viac ako 24 mesiacov.

Následne bola sťažnosť dňa 10.7.2013 podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave,

Spr. 2204/2013, postúpená na Okresný súd v Malackách. Okresný súd v Malackách

upovedomil listom, Spr. 1025/13, sťažovateľa o tom, že mu bola odstúpená sťažnosť, a že

spis sa nachádza ešte na Krajskom súde v Bratislave a vo veci začne konať po vrátení

predmetného spisu z Krajského súdu v Bratislave, čo bol v predmetnej veci posledný úkon

súdu o ktorom sťažovateľa súd upovedomil.

Dňa 13.1.2014 bola podaná žiadosť na Krajský súd v Bratislave, aby vo veci vedenej

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. odstránil prieťahy v konaní

a vytýčil termín odvolacieho konania, prípadne, aby bez vytýčenia pojednávania

prvostupňový rozsudok, ako vecne správny potvrdil.

Do dňa 2.9.2014, viac ako rok po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní na Krajský

súd v Bratislave, sťažovateľ nebol vyrozumený ani o vybavení predmetnej sťažnosti ani

vo veci podania na Krajský súd v Bratislave z dňa 13.01.2014.“.

Sťažovateľka považuje postup krajského súdu ako „odporujúci zákonom“, pričom

v sťažnosti ďalej uvádza:

„... Krajský súd v Bratislave nielen mohol konať v tejto veci, ale mal zákonnú

povinnosť konať vo veci a sťažnosť vybaviť sám. Sťažnosť adresovanú predsedovi

Krajského súdu Bratislava nemal postúpiť na Okresný súd Malacky, pretože na to nebol

dôvod, keďže sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná predsedovi Krajského súdu v

Bratislave.

... do dňa 25.8.2014 sťažovateľ nebol nijakým spôsobom upovedomený o vybavení

sťažnosti a prijatých opatreniach na ich odstránenie, napriek tomu, že zákon takúto

povinnosť prikazuje. Je taktiež zrejmé, že sťažovateľ na vybavení trval, keďže dňa

13.01.2014 bola podaná žiadosť na Krajský súd v Bratislave, aby vo veci vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. odstránil prieťahy v konaní...

Keďže... prešetrenie sťažnosti sa môže týkať len sťažnosti, ktorá bola riadne

vybavená s doručenou odpoveďou sťažovateľovi, je zrejmé, že o takéto prešetrenie nemohol

sťažovateľ požiadať, keďže do dnešného dňa nebola sťažnosť vybavená vôbec, a teda

nemohol do 30 dní od doručenia odpovede požadovať jej prešetrenie.

... Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti

snažil o nápravu a využil všetky zákonom dovolené opravné prostriedky, avšak nečinnosťou

súdu mu nebola zabezpečená účinná ochrana jeho práv.“

Podľa názoru sťažovateľky „žiadnym svojím úkonom nemá podiel na zbytočných

prieťahoch v tomto súdnom konaní. Možno ich pripísať iba konajúcim súdom, ktorých

postup bol mimoriadne pomalý. Spis si navzájom posúvali, hoci už vo veci mohlo byť

meritórne rozhodnuté. Mesiace sa pri tom vo veci nekonalo alebo konalo iba formálne.

Prieťahy pri doručovaní spisu, jednotlivých podaní alebo súdnych rozhodnutí sú pritom

nespochybniteľné a zo spisu na prvý pohľad zrejmé...

Čo sa týka zodpovednosti za prieťahy v konaní... zo súdov, ktoré vo veci konali,

každý stupeň nespochybniteľne prispel k zbytočným prieťahom...

Do dnešného dňa nie je konanie právoplatne skončené, stav neistoty

a nepredvídateľnosti v týchto dôležitých právnych vzťahoch pretrváva, a to už viac ako

4 roky a 8 mesiacov...

Vzhľadom na postup porušovateľa... možno jednoznačne nazvať podstatnú časť

konania ako neefektívnu, znamenajúcu zbytočné prieťahy. V zmysle judikatúry Ústavného

súdu SR totiž nie je dôležité, že súd fakticky robil úkony, ale podstatné je či boli tieto úkony

efektívne zamerané na dosiahnutie výsledku.

S ohľadom na... uvedené... možno... celé doterajšie konanie súdov aj s ohľadom

na jeho celkovú dĺžku kvalifikovať ako konanie postihnuté zbytočnými prieťahmi.“.

Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

„vo výške 1.000,- € za každý rok, ktorý konanie doposiaľ trvalo“, spolu teda v sume

4 000 €, ktorého sa domáha „s prihliadnutím na fakt, že doba takmer piatich rokov, ktorá

uplynula od podania návrhu na začatie konania až doposiaľ, je neprimerane dlhá vzhľadom

na charakter sporu. Sťažovateľ vidí nemajetkovú ujmu nielen v jeho pretrvávajúcom pocite

právnej neistoty, beznádeje a nespravodlivosti sprevádzajúcich porušovanie základného

práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov, ale aj v tom, že v dôsledku tejto

skutočnosti, neprimeraná lehota, v ktorej súdy vec vybavujú, bude mať s veľkou

pravdepodobnosťou za následok zmarenie možnosti vymôcť nárok exekučne, hoci jeho časť

aj sám odporca na pojednávaní... priznal.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa LLM spol. s.r.o... na prerokovanie a rozhodnutie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu Bratislava, aby

vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi LLM spol. s.r.o...

finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní vyplatiť

sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi LLM spol. s.r.o...

náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 867,8 € vrátane režijného paušálu a DPH,

ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť sťažovateľovi na účet jej právneho zástupcu v lehote

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Tvrdenia o porušení označených práv v iných konaniach

(konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. ), resp. iným subjektom

(okresným súdom), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa

názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (obdobne

, ).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu,

v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred

ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). Ústavný súd už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní

niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr. ).

Z príloh sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. ,

ktorý si ústavný súd pre účel predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že

namietané konanie začalo 15. mája 2013 predložením spisu okresného súdu spolu

s opravným prostriedkom odporcu krajskému súdu. V priebehu konania sťažovateľka

podala 28. júna 2013 predsedovi krajského súdu „Sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn.

“ v zmysle ustanovenia o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podpredsedníčka krajského súdu listom z 10. júla 2013 sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. postúpila na vybavenie

predsedovi okresného súdu. O uvedenej skutočnosti bola sťažovateľka upovedomená

17. júla 2013. Predseda okresného súdu listom doručeným sťažovateľke 6. augusta 2013

oznámil: „keďže spis sa od 14.5.2013 nachádza na odvolacom súde, prešetrenie sťažnosti

vykonám až po jeho vrátení z krajského súdu.“ Následne sťažovateľka doručila 14. januára

2014 krajskému súdu podanie, v ktorom žiadala konajúci súd, aby „odstránil prieťahy

v konaní a vytýčil termín odvolacieho konania, prípadne, aby bez vytýčenia pojednávania

prvostupňový rozsudok, ako vecne správny, potvrdil“. Sťažovateľka zároveň oznámila

konajúcemu súdu „zmenu spôsobu formy zastupovania“.

Z uvedeného vyplýva, že namietané odvolacie konanie trvá ku dňu podania ústavnej

sťažnosti 16 mesiacov.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných

prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť () a že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (, ). Na kratšie obdobia nečinnosti

všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane

a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr.

, , ).

V prípade sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd zistil, že postup krajského

súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle . Postup konajúceho krajského súdu

podľa názoru ústavného súdu nenapĺňa ústavnoprávnu intenzitu ,,zbytočných prieťahov“,

pričom súčasný stav konania nevylučuje definitívne možnosť prerokovania predmetnej veci

v primeranej lehote. V kontexte celkovej dĺžky konania pred krajským súdom teda neboli

v prípade sťažovateľky naplnené ústavné predpoklady na vyslovenie porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že do úvahy

prichádzalo odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , ), že účelom práva

účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je

poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený

porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka sa so svojou sťažnosťou na prieťahy v namietanom konaní

adresovanou predsedovi krajského súdu obrátila už 28. júla 2013, teda jeden a pol mesiaca

po začatí namietaného konania. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť

bola zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky,

ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by bola podaná v čase, kedy by postup

krajského súdu v namietanom konaní bolo možné objektívne hodnotiť ako postup

spôsobujúci prieťahy v konaní. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci

sťažovateľka podala predtým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona

o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažovateľkou nemožno považovať za efektívny postup, ktorý by

predstavoval splnenie podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby po

splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu v nej dochádza k zbytočným

prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014