Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 725/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť

s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves, zastúpenej

advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2011 a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným

Vranov nad Topľou o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

22. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť

s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herľanská 547,

Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2011 a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. júna 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. sa domáhala svojím návrhom

podaným 20. decembra 2012 proti odporcovi [Slovenskej republike – Ministerstvu financií

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)] náhrady škody v sume 805 596,83 €

s príslušenstvom podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorá jej mala vzniknúť „ako akcionárovi

spoločnosti TRANSPETROL, a. s. nevyplatením dividend a mimoriadnych dividend

v roku 2002“.

Sťažovateľka návrh na začatie konania o náhradu škody odôvodňovala tým, že

„dôvodom nevyplatenia dividend spoločnosťou TRANSPETROL, a. s. bola skutočnosť, že

navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) nebol zapísaný v zozname akcionárov TRANSPETROL,

a. s. Bratislava v dôsledku realizácie Rozhodnutia Ministerstva financií SR č.

043/1998/SAN z 9. októbra 1998 a toto nezákonné rozhodnutie v súdnom konaní o

preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia bolo Najvyšším súdom SR zrušené a

Ministerstvo financií v konaní č. 043/1998/SAN pochybilo tým, že s navrhovateľom

nekonalo ako s riadnym účastníkom konania, ani nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie

postavenia účastníka konania, ktorú navrhovateľ podal Ministerstvu financií SR dňa 10.

decembra 1998“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -419 z 27. mája 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a odporcovi

trovy konania nepriznal.

Sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol

krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom

č. k. -447 z 26. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že

potvrdil rozsudok okresného súdu a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Okresný súd a krajský súd sa nestotožnili s tvrdením sťažovateľky o nezákonnosti

rozhodnutia ministerstva č. 043/1998/SAN z 9. októbra 1998 (ďalej „rozhodnutie

ministerstva“), od ktorého sťažovateľka odvíja svoje nároky na náhradu škody, a dospeli

k záveru, že sťažovateľka nebola účastníčkou konania, v ktorom ministerstvo rozhodlo

označeným rozhodnutím. Dospeli preto k záveru o nesplnení základných podmienok

pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím správneho

orgánu podľa , ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii

hodnotí ako arbitrárne a nezlučiteľné s a dohovorom.

Podľa sťažovateľky nezákonnosť rozhodnutia ministerstva je daná tým, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. mája 2002 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zrušil rozhodnutie ministerstva

pre absenciu administratívneho spisu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky

absencia administratívneho spisu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia ministerstva,

a tým jeho nezákonnosť. Sťažovateľka poukazuje na to, že v správnom súdnictve jedine

záver od nezákonnosti správneho rozhodnutia zakladá dôvod na jeho zrušenie, a preto

nezákonnosť rozhodnutia ministerstva je preukázaná samotným výrokom rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý mal byť pre okresný súd a krajský súd v namietanom konaní

záväzný. Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd dospeli aj k nesprávnemu záveru

o absencii jej účastníctva v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie ministerstva, keď

neustálil jej účastníctvo z dôvodov podľa o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľka

v sťažnosti uviedla:

„Krajský súd ani Okresný súd sa vôbec nevysporiadali s otázkou, či sťažovateľ bol

zbavený svojho vlastníctva 110 akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. na základe

Rozhodnutia Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN ako správneho orgánu v súlade

so zákonom a . Nezaoberali sa otázkou, či Ministerstvo financií SR bolo vôbec

oprávnené takéto rozhodnutie vydať. ...

Ministerstvo financií SR v správnom konaní v rámci výkonu kontroly dodržiavania

zákona o cenných papieroch rozhodlo o tom, že sťažovateľ nie je vlastníkom 110 akcií

spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ale ich vlastníkom je Ministerstvo hospodárstva SR.

Tak, ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe a vychádzajúc z judikatúry súdov,

prekročenie právomoci správneho orgánu má za následok, že jeho rozhodnutie je

nezákonné, ide o ničotný alebo nulitný akt (neexistujúci akt, non negottium) alebo paakt. ...

Je nepochybné, že Ministerstvo financií SR svojím Rozhodnutím č. 043/1998/SAN

prekročilo právomoci a kompetencie v zmysle ...

Tak Okresný súd, ako aj Krajský súd teda z úradnej povinnosti mali prihliadať

na nulitný akt Ministerstva financií. Namiesto toho však oba súdy použili tento nulitný akt

na odôvodnenie svojich rozsudkov a vyslovili právny záver, že sťažovateľ sa nemohol stať

účastníkom správneho konania, hoci vedeli, že vydané rozhodnutie na základe toho

správneho konania je nulitným aktom...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedeným pod č. k. a Okresný súd

Bratislava I v konaní vedeným pod č. k. porušili základné právo spoločnosti

TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou... na súdnu ochranu

podľa , právo vlastniť majetok podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.

zo dňa 26.06.2014 a Rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn.

zo dňa 27.05.2011 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave

a Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov

nad Topľou... priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 Eur, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Moniky Ilčišinovej...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na ochranu vlastníctva podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

(ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu) a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom (ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

súdu).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

a rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku

okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo

do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

a rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky,

na ktorých sťažovateľka zotrvala aj vo svojej sťažnostnej argumentácii, a náležite odôvodnil

svoje závery, keď uviedol:

«V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa nezákonnosti rozhodnutia

ministerstva financií č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 odvolací súd poukazuje na závery

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 9.3.2010

(uverejnené pod č. 87/2010), podľa ktorého „zo znenia legálnej definície obsahovej náplne

súdneho prieskumu správnych rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku je možné identifikovať primárny cieľ prieskumu, ktorým je zistenie zákonnosti

(resp. tvrdenej nezákonnosti) právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Občiansky

súdny poriadok stanovuje povinnú súčinnosť žalovaného správneho orgánu. Pokiaľ súdu

takáto súčinnosť poskytnutá nie je, je povinný napadnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho

nepreskúmateľnosť. V takomto prípade teda nedochádza ku konštatovaniu nezákonnosti

správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v žiadnom

prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Nemožnosť

objektívne posúdiť súlad napadnutého správneho rozhodnutia s právnym poriadkom je

dôvodom uplatnenia kasačného princípu v správnom súdnictve bez súčasného

konštatovania nezákonnosti rozhodnutia. Zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho

nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim

možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce

konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho, poriadku“. V súlade s uvedeným preto

odvolací súd akceptoval právny názor súdu prvého stupňa vo vzťahu k nesplneniu

podmienky zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, ktorá priamo

vyplýva z

V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa otázky účastníctva navrhovateľa

v správnom konaní odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne

vychádzal i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

zo dňa 28.9.1999 (publikované pod č. 59/2000). V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd

Slovenskej republiky v konaní o totožnom rozhodnutí ministerstva financií ako v prípade

navrhovateľa posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola v obdobnom

právnom postavení ako navrhovateľ. Skonštatoval, že „kto je účastníkom konkrétneho

konania, určuje zákon, predovšetkým špecifický, upravujúci dotknutú oblasť vzťahov alebo

všeobecný, ak osobitný na jeho použitie odkazuje, resp. ak takáto úprava v špecifickom

o cenných papieroch v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), v piatej časti - Ochrana finančného trhu, v ustanovení

§ 82 a nasl. bol ustanovený výkon štátneho dozoru nad jeho dodržiavaním, rozsah

a predmet. Súčasne boli aj vymedzené subjekty dozoru, a tým vlastne aj okruh subjektov

tohto administratívneho vzťahu. Medzi tieto subjekty (štandardne, tak ako je to aj pri iných

dozoroch a kontrolách vykonávaných či už univerzálnymi alebo špeciálnymi štátnymi

kontrolnými orgánmi, napr. Najvyšším kontrolným úradom, Slovenskou obchodnou

inšpekciou, Slovenskou energetickou inšpekciou a ďalšími) zákonodarca nezaradil tzv.

tretie osoby, teda osoby, s ktorými je kontrolovaný subjekt v právnych vzťahoch

(obchodných, občianskoprávnych), hoci tieto vznikajú v rámci činnosti, ktorá je predmetom

kontroly. Zásadne výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia,

sa totiž nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu, ktoré mu vyplývajú zo zákona

alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu. Opatrenia kontrolných orgánov

nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných alebo

občianskoprávnych vzťahov, ani povahu rozhodnutia o spore z týchto vzťahov medzi

účastníkmi vzniknutými. Takáto právomoc kontrolným ani dozorným orgánom nie je

zverovaná a nebola na dotknutom úseku zverená ani žalovanému.

Opatrenie kontrolného orgánu, ktorým ukladá kontrolovanému subjektu na zverenom úseku,

tak je len priamym zásahom do právneho postavenia kontrolovaného subjektu, ale

bez priameho dopadu na iné subjekty. Pri tejto sfére vplyvu opatrenia, ktoré je obsahom

napadnutého rozhodnutia žalovaného, žalobca nespĺňa kritériá účastníka vymedzené

v ustanovení , keďže napadnutým rozhodnutím nebolo

rozhodované o jeho právach (žalovaný nemá tú kompetenciu, tá v prípade sporu

s kontrolným orgánom patrí súdu) a toto rozhodnutie sa ho ani priamo nedotklo - stav

evidencie sa zmenil až úkonom kontrolovaného subjektu.“ V právnej vete tohto uznesenia

teda Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj

oprávnenia ukladať opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu

vyplývajúce zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu“.

Posúdenie účastníctva v správnom konaní u osoby, ktorá bola v obdobnom právnom

postavení ako navrhovateľ, na základe záverov uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, považoval za dostatočne a vyčerpávajúco vyargumentované aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 9.3.2010

(uverejnené pod č. 87/2010). Vzhľadom na uvedené sa preto odvolací súd stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nebol účastníkom označeného správneho

konania. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že so žiadosťou navrhovateľa o priznanie

postavenia účastníka správneho konania sa vysporiadala ministerka financií v rozhodnutí

č. -62, zo dňa 24.11.1999, ktorým zamietla jeho podanie označené ako rozklad

proti rozhodnutiu č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 ako neprípustné, pretože nebolo

podané účastníkom konania...»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa

(ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa , je len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014