Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
68b/367575.c1bc07.pdf
PDF · 121.86 KB
No categories available
5Cdo/24/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 24/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. C., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. A. K., advokátkou so sídlom v B., proti žalovaným 1/ Ing. R. H.,
bývajúcom v B., 2/ Ing. M. H., bývajúcej v B., oboch zastúpených Doc. JUDr. J. C., CSc.,
advokátom v B., v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, vedenom na Okresnom
súde Bratislava II sp. zn. 14 C 105/2009, na dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave zo 17. septembra 2009 sp. zn. 9 Co 284/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo 17. septembra 2009 sp. zn. 9 Co 284/2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 4. júna 2009 č.k. 14 C 105/2009-60
žalovaným 1/ a 2/ zakázal predať, scudziť, darovať, vložiť ako nepeňažný vklad do obchodnej
spoločnosti, alebo inak nakladať s nehnuteľnosťami, ktorých bezpodielovými spoluvlastníkmi
sú žalovaný 1/ a žalovaná 2/, vedenými Katastrálnym úradom B., Správa katastra
pre hl. mesto B., nachádzajúcimi sa v katastrálnom území T., okres B., Obec: B. - m. č. R.,
zapísanými na liste vlastníctva č. X. a to s pozemkom, parcela číslo X., záhrada vo výmere X.
m² a stavbou, rodinný dom, súpisné číslo X. na parcele číslo X. až do právoplatného
skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 C/105/2009.
V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
domáhala, aby súd zakázal odporcom v zmysle jej návrhu disponovať vyššie uvedenou
nehnuteľnosťou. V návrhu uviedla celú genézu týkajúcu sa tejto veci a zároveň svoje tvrdenia
uvedené v návrhu podložila listinnými dôkazmi. Navrhovateľka podala aj návrh vo veci
samej, ktorý sa vedie na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 C/105/2009. Súd prvého
stupňa sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia a tomuto v plnom rozsahu vyhovel (§ 76 ods. 4 O.s.p.).
Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17. septembra 2009
sp. zn. 9 Co 284/2009 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. Po preskúmaní odvolania, napadnutého uznesenia súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu odvolací súd dospel
k záveru, že (vychádzajúc z toho, že žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrila) návrh
na nariedenie predbežného opatrenia je nedôvodný pre nesplnenie zákonných podmienok 1/
žalobkyňa dôvod pre dočasnú úpravu pomerov navrhovaným predbežným opatrením
vyvodzuje z ňou tvrdeného predkupného práva, ktoré jej vyplýva zo spoluvlastníctva
spoločnej steny rodinných domov žalobkyne a žalovaných 1/, 2/, poukazujúc na bod 4.6.
kúpnej zmluvy, podľa ktorého sa účastníci dohodli, že uvedená spoločná stena je v ich
podielovom spoluvlastníctve (s rovnakými spoluvlastníckymi podielmi). Žalobkyňou
predložené výpisy z listov vlastníctva však neosvedčujú, že by žalobkyňa mala
spoluvlastnícke právo k nejakej (reálne oddelenej) časti nehnuteľností, ktoré sú v katastri
nehnuteľností zapísané ako výlučné vlastníctvo žalovaných odporcov 1/, 2/ (v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, LV č. X. ). Na tejto skutočnosti nič nemení ani žalobkyňou
spomínaná dohoda v bode 4.6. kúpnej zmluvy o tom, že spoločná stena je v spoluvlastníctve
účastníkov, ako na to správne poukazujú v odvolaní žalovaní 1/, 2/, keď takáto dohoda
nemohla založiť spoluvlastnícky vzťah medzi účastníkmi k spoločnej stene, oddeľujúcej
rodinné domy účastníkov. Pokiaľ medzi účastníkmi neexistuje spoluvlastnícky vzťah, nemôže
žalobkyni prináležať ani predkupné právo v zmysle § 140 Občianskeho zákonník, na ktoré sa
odvoláva a porušením ktorého odôvodňuje potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi
účastníkmi. V tomto smere teda navrhovateľka neosvedčila ňou tvrdený nárok, čím nebol
splnený jeden zo základných predpokladov nariadenia predbežného opatrenia. Súdna teória
i prax opakovane dospela k záveru, že spoluvlastnícky podiel neznamená, že by sa vlastnícke
právo spoluvlastníka vzťahovalo na určitú konkrétnu časť nehnuteľnosti, ktorá je
v spoluvlastníctve, ale je iba číselným výrazom právneho postavenia spoluvlastníka voči
ostatným spoluvlastníkom; znamená mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, ako mierou sa podieľajú
na užívaní spoločnej veci, ako majú prispievať na náklady na užívanie a udržovanie spoločnej
veci a podobne (porovnaj napr. R 19/67). Z uvedeného vyplýva, že aj za predpokladu
existencie spoluvlastníckeho vzťahu by žalobkyňa nebola oprávnená uplatňovať
spoluvlastnícke právo len k určitej konkrétnej časti veci – v danom prípade k spoločnej stene,
oddeľujúcej dva rodinné domy. 2/ pokiaľ ide o potrebu predbežným opatrením dočasne
upraviť pomery medzi účastníkmi vo vzťahu k spoločne vybudovanej studni, žalobkyňa
neosvedčila jednak, že je spoluvlastníčkou studne (jej finančná spoluúčasť na vybudovaní
studne sama osebe nezakladá spoluvlastnícky vzťah), ale ani že sú tu také okolnosti, ktoré by
si dočasnú úpravu vyžadovali – žalovaní 1/, 2/ síce popierajú spoluvlastnícky vzťah
žalobkyne k studni, nie však jej finančnú spoluúčasť na jej vybudovaní; zároveň je z obsahu
spisu zrejmé, že žalovaní 1/, 2/ (na ktorých pozemku sa má studňa nachádzať) žalobkyni
nikdy nebránili a ani nebránia v jej užívaní, a napokon žalobkyňa sama to ani netvrdí.
Samotný odpredaj nehnuteľností žalovanými 1/, 2/ (vrátane pozemku so studňou) nemôže byť
dôvodom na nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia, pretože ani prípadná zmena
vlastníka nezmení nič na právnom postavení žalobkyne. 3/ pokiaľ ide o potrebu dočasnej
úpravy pomerov, vzhľadom na výkon práva žalobkyne zo zodpovednosti žalovaných za vady
(nedostatočná zvuková izolácia rodinného domu), z obsahu spisu vyplýva, že ku dňu
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p., § 167 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.)
žalovaní 1/, 2/ započali a aj ukončili odstraňovanie vady, čo zdokladovali meracím
protokolom. Samotná zmena vlastníka nehnuteľností by rovnako nemala vplyv
na zodpovednosť žalovaných 1/, 2/ za namietanú vadu, ani na ich povinnosť vadu odstrániť.
Odvolací súd tak dospel k záveru, že ani v tomto prípade nebol naplnený predpoklad potreby
dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania navrhovaným predbežným opatrením.
Zo všetkých uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil (§ 220
O.s.p.) tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré
odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom) a § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci). Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie
odvolacieho súdu (alternatívne ho zmeniť tak, že sa uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdzuje). Uviedla, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nastáva,
ak bola účastníkovi konania odňatá reálna a efektívna (formálna, či faktická) možnosť konať
pred súdom, spočívajúca právne a skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke
rozhodovanej veci. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia na strane 3 uviedol,
že „na odvolanie odporcov 1/, 2/ sa navrhovateľka nevyjadrila“ a to aj napriek tomu, že pred
jeho vydaním 17. septembra 2009 žalobkyňa predložila svoje vyjadrenie vo veci
16. septembra 2009, ktorým sa odvolací súd nezaoberal; opieral sa len o tvrdenia a dôkazy
predložené žalovanými, svoje rozhodnutie odôvodnil len skutočnosťami uvedenými
v odvolaní žalovaných bez toho, aby sa zaoberal argumentmi a dôkazmi predloženými
žalobkyňou, bez toho, aby umožnil žalobkyni vyjadriť sa k dôkazom predloženým
žalovanými. Tvrdenia žalovaných v odvolaní boli jediným podkladom k vydaniu zmeneného
rozhodnutia odvolacím súdom. Dovolateľka namietala nesprávnosť právneho záveru
odvolacieho súdu o spoluvlastníctve k spoločnej stene vychádzajúc argumentujúc
predkupným právom a ku spoločnej studni, ku ktorej jej svedčí spoluvlastnícke právo
originálnym spôsobom (zhotovením). Odvolací súd v konaní o odvolaní proti uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia riešil vec bez vykonania dokazovania, čím spôsobil,
že odvolacie konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
K odstraňovaniu vady spoločnej steny žalovaní prikročili dva týždne po vydaní predbežného
opatrenia prvostupňovým súdom a tri dni po jeho doručení. Odvolací súd v rozpore s § 213
O.s.p. nevychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa a svojím
procesným postupom sa odvolací súd dopustil vady majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Zotrvala na tvrdení, že zmena vlastníka nehnuteľností vo vlastníctve
žalovaných by mala vážny dopad na výkon práva žalobkyňou zo zodpovednosti za vady
na spoločnej stene rodinného domu.
Žalovaní k dovolaniu žalobkyne uviedli, že pokiaľ žalobkyňa nepodala vyjadrenie
k odvolaniu žalovaných ani v dodatočnej lehote určenej súdom, nie je možné namietať,
že postupom odvolacieho súd jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie
odvolacieho súdu považovali za vecne správne, dovolanie žalobkyne navrhli zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
V každom dovolacom konaní skúma dovolací súd najskôr to, či dovolanie je podané
v zákonom stanovenej lehote, či ho podáva na to oprávnená osoba a či dovolanie je procesne
prípustné (či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 237
O.s.p. až 239 O.s.p.). Dovolací súd pritom rieši len otázky procesnej povahy. K riešeniu
ďalších otázok (napríklad z hľadiska výskytu procesnej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. alebo z hľadiska
správnosti právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) môže dovolací súd
pristúpiť až vtedy, keď bolo dovolanie podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom
oprávneným podať dovolanie a proti rozhodnutiu, ktoré podľa zákona možno týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom
alebo uznesením, § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia [ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť
účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom]. Pokiaľ odvolací súd rozhodol uznesením, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je
napadnuté zmeňujúce uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p.) alebo potvrdzujúce
uznesenie, v ktorom odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo
ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 (§ 239 O.s.p.) neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na
zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Dovolanie žalobkyne smeruje proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), dovolací súd nerozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska stupňa (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), dovolanie nesmeruje proti
potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, v ktorom by odvolací súd vyslovil, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239
ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzozemského rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu uzneseniu je založená na rozdielnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. O rozdielne rozhodnutia ide
vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku
čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom
nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv
a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva
a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol
alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozhodnutia
odvolacieho súdu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti
účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky
rozhodnutí súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle
je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozhodnutí posúdil práva a
povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu inak (nezistil splnenie zákonných dôvodov na
nariadenie predbežného opatrenia) a preto návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, potom sa jedná o zmeňujúce rozhodnutie, ak súd prvého stupňa na rozdiel
od uvedeného, uvedenému návrhu vyhovel a predbežné opatrenie nariadil. I keď v danom
prípade ide o zmeňujúce rozhodnutie (§ 239 ods. 1 O.s.p.) z procesného hľadiska je proti
takémuto rozhodnutiu dovolanie neprípustné, pretože sa jedná o uznesenie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
O.s.p.) dovolacieho súdu skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám
v zmysle § 237 O.s.p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok
prípustnosti dovolania podľa § 236 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 239 O.s.p., ale zaoberal sa aj
otázkou, či v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k vadám v zmysle § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu), ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nie je predmet
konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto
ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených
procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo
k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie
je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z
týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobkyňa namietala, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., ktorá podľa jej názoru spočívala v tom, že odvolací súd vec neprejednal a rozhodol
výlučne iba na základe odvolania, ktoré podali žalovaní, keď uviedol, že žalobkyňa sa
k odvolaniu žalovaných nevyjadrila aj napriek tomu, že žalobkyňa takéto vyjadrenie podala
(16. septembra 2009) ešte pred vydaním rozhodnutia odvolacím súdom.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky(...). Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj
vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so
zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie.
Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje
poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu
a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho
skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá
v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu
dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených
záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka
súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za
súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto
procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu
odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť
taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon
priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je
z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné
pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu
procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo
svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého
bol účastník vylúčený mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti
súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza.
Podľa ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p., ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1
druhej vete, doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu
vyjadrili.
Na výzvu súdu prvého stupňa z 13. júla 2009 (č.l. 70 spisu) žalobkyňa
16. septembra 2009 (č.l. 94 spisu) tomuto doručila vyjadrenie k odvolaniu žalovaných,
na ktoré odvolací súd pri vydaní rozhodnutia 17. septembra 2009 neprihliadal, čo vyplýva
z jeho odôvodnenia.
O vadu podľa § 237 f/ O.s.p. ide vtedy, ak by išlo o postup nesprávny (z hľadiska
zachovania postupu súdu určeného zákonom). Základnou otázkou je posúdenie, či postup
odvolacieho súdu v danej veci bol správny (v súlade so zákonom), ak odvolací súd v konaní
o odvolaní vydal zmeňujúce rozhodnutie (t.j. o právach a povinnostiach účastníkov rozhodol
inak ako súd prvého stupňa) bez toho, aby vzal zreteľ na obsah vyjadrenia žalobkyne
k odvolaniu žalovaných. Vyjadrenie k odvolaniu patrí k základným a neopomenuteľným
procesným úkonom účastníka konania s podstatným vplyvom na ďalšie konanie, ktorým sa
zabezpečuje princíp „rovností zbraní“ pri rešpektovaní zásady spravodlivosti. Na vykonanie
tohto úkonu bola žalobkyňa písomne vyzvaná súdom prvého stupňa nad rámec povinnosti
vyplývajúcej z § 209a ods. 1 O.s.p., pretože v danom prípade odvolanie nesmerovalo proti
rozhodnutiu vo veci samej. Ustanovenie § 209a ods. 1 O.s.p. účastníkovi konania nebráni
vyjadriť sa k doručenému odvolaniu a v prípade, že k tomu dôjde, je súd povinný prihliadať
na jeho obsah. Ak súd svojím procesným postupom umožnil vykonanie úkonu na ochranu
práv a oprávnených záujmov účastníka v odvolacom konaní, bolo jeho povinnosťou na takýto
úkon prihliadať, preto ak bez ďalšieho neprihliadol na jeho obsah pri rozhodovaní
(resp. uviedol, že k jeho vykonaniu nedošlo a toto konštatovanie sa ukáže nesprávne),
dochádza v takom prípade k nesprávnemu postupu súdu, ktorý zakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 189/2008).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu
zavŕšený dovolaním napadnutým uznesením odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta,
je zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie
odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť uznesenie odvolacieho súdu i procesnú
neprípustnosť dovolania žalobkyne (§ 239 ods. 3 O.s.p.), dovolaciemu súdu nebola daná
možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia (najmä z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) a ďalšími námietkami
žalobkyne uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská