Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/1/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu V. B., miestom podnikania K., zastúpený JUDr. S. P.,

advokátkou so sídlom v K., proti žalovanému Daňovému úradu Košice II, so sídlom

v Košiciach, Garbiarska 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 21. mája

2010, č. /Na o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, č. k. -36 zo dňa 07. októbra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Košiciach

zo dňa 07. októbra 2010, č. k. -36 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej aj „OSP“) zrušil rozhodnutie

(oznámenie) žalovaného č. /Na zo dňa 21. mája 2010, ktorým žalovaný

oznámil žalobcovi, že jeho odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice II,

č. j. /Na zo dňa 29. marca 2010 zamietol z dôvodu uvedeného v § 47 ods. 5

písm. c/ o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, nakoľko odvolanie bolo podané

nepríslušnou osobou JUDr. S. P., ktorá ho podala v mene daňového subjektu V. B., avšak

plnomocentvo nemalo všetky náležitosti – úradne overený podpis v zmysle § 9 ods. 3 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že ak pripojené plnomocenstvo

na zastupovanie žalobcu v konaní pred daňovým úradom neobsahovalo úradne overený

podpis žalobcu, išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý bolo možné odstrániť,

a to výzvou zaslanou žalobcovi na odstránenie tohto nedostatku. Podľa názoru krajského súdu

túto vadu bolo možné odstrániť aj z dôvodu, že obvolanie obsahovalo všetky náležitosti

a bolo z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Až v prípade, keby žalobca plnomocenstvo

nedoplnil, mohol žalovaný postupovať podľa ustanovenia § 47 ods. 6 zákona o správe daní.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa tak, že v konaní

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov v celkovej sume 320,88 eura.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho

zrušenia (podľa obsahu odvolania sa domáhal zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá).

Namietal formálne pochybenie krajského súdu v tom, že krajský súd preskúmaval

rozhodnutie, ktoré nikdy nebolo v odvolacom konaní žalovaným vydané, pretože v danom

prípade ide o písomný úkon žalovaného, t. j. o oznámenie o zamietnutí odvolanie, ktoré nemá

charakter rozhodnutia, a preto ho nie je možné preskúmať podľa a nasl. . Žalovaný

tvrdil, že predmetom preskúmania súdom mohol byť iba postup žalovaného. Žalovaný

v danom prípade postupoval v zmysle jednej zo základných zásad daňového konania

upravenej v ustanovení § 2 ods. 3 zákona o správe daní. V tejto súvislosti poukazoval

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa

19. apríla 2007, ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, v zmysle ktorého

je žalovaný názoru, že zákon o správe daní je osobitnou procesnou normou v správnom

konaní o daňových veciach, podľa ktorej je právny režim plnomocenstva prísnejší ako režim

v správnom konaní podľa § 17 ods. 3 zákona č. 71/967 Zb. o správnom konaní. Uviedol,

že tento rozsudok konštatuje, že záujem štátu sa viaže nielen k osvedčeniu podpisu

splnomocniteľa ale nepriamo aj k dátumu, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Z toho

vyplýva, že k dátumu úradného overenia podpisu sa konštitutívne viažu účinky udeleného

plnomocenstva, čo v dôsledku týchto skutočností má žalovaný za to, že nie je možné

akceptovať zo strany správcu dane právne neperfektné plnomocenstvo, keďže úradné

overenie predstavuje jeho zákonnú náležitosť. Uviedol, že právny režim udeľovania

plnomocenstva v zmysle zákona o správe daní je vzhľadom na záujmy štátu iné ako v bežnom

správnom konaní, a preto je povinnosťou správcu dane v prípade neperfektného

plnomocenstva postupovať podľa § 46 ods. 5 písm. c/ zákona o správe daní, a teda odvolanie

zamietnuť a toto zamietnutie oznámiť tomu, kto odvolanie podal pričom sa rozhodnutie

nevydáva. Podľa názoru žalovaného nie je možné „zhojiť“ nedostatok overenia

na plnomocenstve. Žalovaný v dôsledku právnej skutočnosti, že priložené plnomocenstvo

nespĺňalo všetky náležitosti, adresoval predmetné oznámenie zo dňa 21. mája 2010 priamo

daňovému subjektu a nie jeho splnomocnenej zástupkyni JUDr. S. P., pričom zásielku prevzal

žalovaný dňa 14. júna 2010. Následne dňa 25. júna 2010 bolo žalovanému doručené

doplnenie úradne overeného splnomocnenia, pričom sa toto úradné overenie viazalo ku dňu

25. júna 2010. Posledný deň lehoty na podanie odvolania bol deň 05. mája 2010.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení

z 27. decembra 2010 navrhoval rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny.

V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom a závermi krajského súdu, pretože

vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a medziach podaného odvolania ( v spojení s veta

prvá ); odvolanie žalovaného prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

ods. 2 ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a )

a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

(oznámenia) Daňového úradu Košice II č. /Na zo dňa 21. mája 2010,

ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu

Košice II, č. j. /Na zo dňa 29. marca 2010 zamietol, ako aj postupu, ktorý

vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal. Rozhodujúcim v danom prípade bolo posúdenie,

či bolo odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru zo dňa 29. marca 2010,

č. /Na podané oprávnenou osobou, vzhľadom na nedostatok overenia

podpisu žalobcu na plnomocenstve pre právnu zástupkyňu JUDr. S. P., ktorým ju splnomocnil

na podanie odvolania proti vyššie označenému platobnému výmeru. Taktiež sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky musel vysporiadať s námietkou žalovaného, že žalobou napadnuté

rozhodnutie (oznámenie) nie je preskúmateľné súdom podľa a nasl. , a že

predmetom preskúmania mohol byť iba postup žalovaného, v danom prípade miestne

príslušného správcu dane.

Podľa veta za bodkočiarkou súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov

záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon

zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti

verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa ustanovenia veta prvá rozhodnutiami správnych orgánov

sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré

zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických

osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

alebo právnických osôb priamo dotknuté.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

V zmysle ustanovenia podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej

hlavy piatej časti ) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov ) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

( ).

V zmysle predmetom preskúmania môže byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej

klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú

všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu

vylučuje ( ). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou,

pretože výnimky z aplikácie , i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať

extenzívne, ale reštriktívne.

V prípade pochybností nie je vadou konania, ak súd reštriktívnym výkladom

ustanovenia poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade s

v spojení s , 2 (pozri napr. rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri

k tomu bližšie nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, : , ) a rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , ZSP 5/2011, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov

verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť

práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila,

že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia

alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických

osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom

rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že predmetom preskúmania súdom mohol byť iba

postup žalovaného, najvyšší súd uvádza, že súčasťou súdneho prieskumu napadnutého

rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti je aj prieskum postupu, ktorý predchádzal

rozhodnutiu (, ).

Za postup správneho orgánu preskúmateľný v správnom súdnictve sa predovšetkým

považuje jeho činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú

osobitnými zákonmi. Pod činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných

i hmotnoprávnych noriem, ktoré správny orgán oprávňujú a zaväzujú na úkony v priebehu

konania. Postup správneho orgánu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem,

najmä hypotéz a dispozícií.

Hoci podľa doterajšej súdnej praxe samotný postup správneho orgánu

možno preskúmať iba spolu s rozhodnutím, ktoré má byť preskúmané súdom, v danom

prípade nebolo možné odhliadnuť od skutočnosti, že napriek tomu, že v daňovom konaní

nie je povinnosťou správneho orgánu vydať rozhodnutie o zamietnutí neprípustného,

či oneskorene podaného odvolania, či odvolania podaného nepríslušnou osobou (§ 47 ods. 5

a 6 zákona o správne daní), oznámenie o zamietnutí odvolania vážnym spôsobom zasahuje

do práv žalobcu, nakoľko sa mu ním odníma nielen možnosť preskúmania prvostupňového

správneho rozhodnutie ale aj možnosť preskúmania správneho rozhodnutia súdom v zmysle

.

V danom prípade je potrebné uviesť, že oznámenie o zastavení odvolacieho konania

bez ohľadu na jeho formu, treba považovať za procesný úkon správneho orgánu, ktorého

obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátov (žalobcovi), a že správny orgán v tomto

prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa.

Aj keď sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ani

v ňom nemôžu byť vylúčené základné pravidlá obsahujúce všeobecné právne princípy

správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v osobitných predpisoch

ani základné princípy obsiahnuté v mnohých odporúčaní prijatých na pôde Rady Európy

(napr. Rezolúcia Výboru ministrov č. (77)31 o ochrane jednotlivca v súvislosti

s rozhodnutiami správnych orgánov, či Odporúčanie Výboru ministrov č. (2007)7 o dobrej

verejnej správe), ktorými Rada Európy prezentuje hodnotový základ spoločný členským

krajinám Rady Európy, vychádzajúci z rešpektu k ľudským právam a slobodám v oblasti

rozhodovania orgánov verejnej správy.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a ), ktorá postupne speje

k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a ktorá už naďalej

nevylučuje aplikáciu Dohovoru ani aj pri rozhodovaní o sporoch medzi fyzickými

a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov

(Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. februára 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti

Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. mája 2000 o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98,

Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98).

Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych záujmov jednotlivca

dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu uplatnenia

diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri P., M.: Tendencie

aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej moci. In: Justičná revue, č.

5/2002, s. 616 – 635).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že oznámenie správcu dane vydané podľa § 47

ods. 6 zákona o správe daní nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej

časti .

Vzhľadom na uvedené nebolo možné námietku žalovaného ohľadom

nepreskúmateľnosti oznámenia o zastavení odvolacieho konania považovať za relevantnú.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní správca dane postupuje v daňovom konaní

v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto

konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne

vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo

jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu

plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice

u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto

plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná

osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba;

na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom.

Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.

Z citovaného ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že daňový subjekt

sa môže ale aj nemusí dať v daňovom konaní zastupovať právnym zástupcom, ktorého

si zvolí a ktorý potom koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným

podpisom, alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Je nepochybné, že plnomocenstvo

udeľované na zastupovanie v daňovom konaní má prísnejší právny režim ako

má plnomocenstvo udeľované v iných správnych konaniach. Plnomocenstvo udelené

na zastupovanie daňového subjektu v daňovom konaní v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3

zákona o správe daní vyžaduje úradne overenie podpisu splnomocniteľa.

V danom prípade mal Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného

administratívneho ale aj súdneho spisu za preukázané, že žalovaný vydal dňa 29. marca 2010

dodatočný platobný výmer č. /Na, ktorý bol žalobcovi doručený dňa

20. apríla 2010. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca

prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. S. P. dňa 04. mája 2010 odvolanie, ktoré

obsahovalo náležitosti v zmysle § 46 ods. 4 zákona o správe daní. K odvolaniu pripojil

plnomocenstvo zo dňa 03. mája 2010, ktorým splnomocnil JUDr. P. na podanie odvolania

proti dodatočnému platobnému výmeru a na zastupovanie v konaní až do právoplatného

skončenia veci. Podpis žalobcu na predmetnom pripojenom plnomocenstve nebol úradne

overený.

Je nepochybné, že ustanovenie § 9 zákona o správe daní upravujúce problematiku

zastupovania účastníka v daňovom konaní, korešponduje aj s ustanoveniami Občianskeho

zákonníka, a to pokiaľ ide o spôsobilosť účastníkov nadobúdať v daňovom konaní práva

vlastnými úkonmi alebo prostredníctvom zástupcu. Z je prevzaté

a na podmienky daňového konania prispôsobené zákonné zastupovanie fyzických osôb, ktoré

nie sú spôsobilé na právne úkony ako aj forma určenia zástupcu na základe písomného

plnomocenstva, ktorým daňový subjekt poverí zástupcu, ktorého si zvolí, aby ho zastupoval

v konaní pred daňovým orgánom. Ak má mať takéto plnomocenstvo procesné účinky voči

daňovému orgánu, musí byť z neho zrejmé, že medzi zástupcom a zastúpeným došlo

k dohode o zastupovaní a v akom rozsahu.

V danom prípade je rozsah plnomocenstva nepochybný a jednoznačne z neho vyplýva

vôľa žalobcu podať odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu

Košice II, č. /Na a na zastupovanie advokátom v konaní do právoplatného

skončenia veci. Ide teda nepochybne o procesné plnomocenstvo na zastupovanie v konaní

pred daňovým orgánom.

Udelenie plnomocenstva treba odlišovať od preukázania jeho existencie. V zásade

sa vyžaduje jeho preukázanie pri prvom procesnom úkone účastníka. Nedostatok procesného

plnomocenstva je nedostatkom podmienky konania, ktorý možno odstrániť, pričom opatrením

súdu na odstránenie nedostatku preukázania zastúpenia je spravidla výzva tomu,

kto vystupuje ako splnomocnenec, prípadne účastníkovi, aby v určenej lehote predložil

plnomocenstvo, alebo aby k udeleniu plnomocenstva došlo ústne do zápisnice. To platí ako

v prípade, kedy plnomocenstvo nebolo v konaní predložené vôbec, tak aj v prípade, že bolo

predložené s takými nedostatkami, pre ktoré ho nebolo možné považovať za platné.

Nevyzvanie účastníka na odstránenie vád plnomocenstva a následné odmietnutie odvolania

sa v súdnom konaní považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Procesné postavenie

účastníka daňového konania nemôže byť v tomto smere v žiadnom prípade slabšie/horšie

(§ 2 ods. 1 zákona o správe daní).

Z ustálenej súdnej judikatúry (pozri napr. R 12/1985, či ZSP 32/2005) dokonca

vyplýva, že ak ten, kto vystupoval ako zástupca účastníka bez predloženia plnej moci,

dodatočne v lehote stanovenej súdom, alebo správnym orgánom predloží plnú moc, je tým

udelený nedostatok zhojený a sú schválené aj tie úkony, ktoré boli zástupcom účastníka

robené v konaní pred podpisom plnej moci.

Uvedené zásady platné pre súdne konanie ako aj pre všeobecné správne konanie musia

nesporne platiť aj v konaní daňovom, nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona o správe daní

nevyplýva, že tomu tak nie je.

Podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom krajského súdu, odvolanie proti

dodatočnému platobnému výmeru bolo právne perfektné, plnomocenstvo na podanie

odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru bolo udelené skôr, ako tento úkon právna

zástupkyňa vykonala, a pokiaľ ide o vady plnej moci (chýbajúce úradne overenie), keďže

105Sžf/1/2011

sa v danom prípade jedná o plnomocenstvo procesné (nie hmotnoprávne – nejde o daňový

úkon!), ktorého vady je možné odstrániť v ktoromkoľvek štádiu konania bolo povinnosťou

správcu dane vyzvať žalobcu na doplnenie úradného overenia podpisu žalobcu

na plnomocenstve a odstrániť tak nedostatok tohto plnomocenstva.

Vzhľadom na vyššie uvedené a nepochybnú skutočnosť, že žalobca v udelenom

plnomocenstve jednoznačne vymedzil rozsah plnomocenstva, keď jednoznačne deklaroval

svoju vôľu byť kvalifikovane právne zastúpený, podať odvolanie proti dodatočnému

platobnému výmeru správcu dane, bolo povinnosťou správcu dane v zmysle zásady

zákonnosti (dbať na zachovanie subjektívnych práv daňového subjektu) obsiahnutej v § 2

ods. 1 zákona o správe daní, s prihliadnutím na zásadu súčinnosti podľa § 2 ods. 2 zákona

o správe daní, z ktorej vyplýva povinnosť správcu dane odstraňovať všetky odstraniteľné

nedostatky každého procesného podania (extenzívne § 20 ods. 9 zákona o správe daní), bolo

povinnosťou správcu dane vyzvať žalobcu na doplnenie odvolania o úradne overenie podpisu

a odstrániť tak tento nedostatok plnomocenstva. Týmto zákonným spôsobom však žalovaný

nepostupoval, naopak príslušný právny predpis (§ 9 ods. 3 zákona o správe daní) aplikoval

arbitrárnym spôsobom, čo viedlo v rozpore s § 2 ods. 2 zákona o správe daní k nízkej ochrane

procesných opráv daňového subjektu.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť,

že z vyplýva právo každého na právnu pomoc

v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy.

Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (pozri

napr. Nález Ústavného súdy Slovenskej republiky sp. zn. ). Hlavný význam

práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Slovenskej

republiky (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť

nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc (pozri napr. Uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47

ods. 2 (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú

zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu

pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného

rozhodnutia (k tomu pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. apríla 2007, tento rozsudok rieši skutkovo

inú problematiku než ako je v preskúmavanej veci. Ušlo zrejme pozornosti žalovaného,

že v tomto prípade bolo konanie zastavené z dôvodu podania odvolania neoprávnenou

osobou, pretože zástupkyňa pri podaní odvolania predložila plnomocenstvo, v ktorom žalobca

vymedzil jeho rozsah len pre daňovú kontrolu a nie na podanie odvolania proti platobnému

výmeru (k tomuto rozhodnutiu možno poznamenať, že napr. v rozsudku sp. zn.

z 18. mája 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky naopak vyslovil, že je povinnosťou

správneho orgánu obsah plnomocenstva v zmysle zásad daňového konania objasniť); obdobne

Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil Daňovému riaditeľstvu Slovenskej Republiky,

povinnosť preverovať plnomocenstvo aj v rozsudku sp. zn. z 08. apríla 2010).

Preto žalovaným tvrdený „prísnejší právny režim plnomocenstva ako režim

v správnom konaní podľa § 17 ods. 3 zákona č. 71/967 Zb. o správnom konaní“ ako aj jeho

tvrdenie, že „záujem štátu sa viaže nielen k osvedčeniu podpisu splnomocniteľa ale nepriamo

aj k dátumu, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené“, z čoho vyplýva, že „k dátumu

úradného overenia podpisu sa konštitutívne viažu účinky udeleného plnomocenstva“,

a že v dôsledku týchto skutočností žalovaný má za to, že „nie je možné akceptovať zo strany

správcu dane právne neperfektné plnomocenstvo, keďže úradné overenie predstavuje jeho

zákonnú náležitosť“, by sa mohol vzťahovať na udelenie plnomocenstva na vykonanie

daňového úkonu (napr. podanie daňového priznania, započítanie daňovej pohľadávky ako

aj ďalšie hmotnoprávne úkony daňového subjektu), nie však na procesné plmomocenstvo

udelené advokátovi na zastupovanie v daňovom konaní; v tomto prípade tvrdený záujem štátu

nemôže byť stavaný nad ústavné právo účastníka na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2

.

Najvyšší súd na margo vysloveného názoru považuje tiež za potrebné zdôrazniť,

že aj v daňovom konaní je v zmysle § 9 ods. 3 zákona o správe daní potrebné rozlišovať

medzi plnomocenstvom udeleným podľa hmotnoprávnych predpisov (na daňové úkony)

125Sžf/1/2011

a procesným plnomocenstvom (udeleným na zastupovanie v daňovom konaní) a treba

rozlišovať aj hmotnoprávne a procesnoprávne účinky týchto úkonov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalovaného, vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a preto

podľa 250ja ods. 3 veta druhá a napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , ako aj podľa ,

v spojení s veta prvá a tak, že účastníkom náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca napriek svojmu úspechu v odvolacom

konaní trovy odvolacieho konania vo vyjadrení na odvolanie síce uplatnil avšak v zákonom

stanovenej lehote nevyčíslil a neúspešnému žalovanému v odvolacom konaní jednak žiadne

odvolacie trovy nevznikli a jednak na ich náhradu ani nemá zákonný nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. augusta 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková