Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/168/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom

v B., IČO: X., proti povinnému E. Č., o žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia,

vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn.

, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. februára

2012 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdnej exekútorke bol dňa 31. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej na vykonanie

exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ zo dňa 24. októbra 2008,

evid.č.bloku: AA 3070148, vydaného Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ

v T. (ďalej len „exekučný titul“), ktorým bola povinnému uložená pokuta 66,38 €. Exekučný

titul nadobudol právoplatnosť dňa 24. októbra 2008 a vykonateľnosť dňa

8. novembra 2008.

Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo 14. novembra 2011 č.k. -10

žiadosť súdnej exekútorky JUDr. K. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Uviedol, že v danom prípade je exekučným titulom rozhodnutie správneho orgánu,

na ktorý sa vzťahuje v platnom znení. Ak účastník konania nesplní

v určenej lehote dobrovoľne povinnosť uloženú mu rozhodnutím, ktoré je vykonateľné, ich

výkon sa uskutoční ( ). Výkon rozhodnutia možno nariadiť

najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti (§ 71

ods. 3 ). Konštatoval, že v danom prípade zákon stanovuje trojročnú

hmotnoprávnu (prekluzívnu) lehotu, v ktorej musí byť výkon rozhodnutia nariadený.

Rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 8. novembra 2008, pričom trojročná prekluzívna

lehota uplynula dňa 8. novembra 2011. Zákon jednoznačne určuje podmienky

na zachovanie účinkov v platnom znení, pričom za nariadenie

výkonu rozhodnutia sa nepokladá podanie návrhu oprávneného exekútorovi, ani podanie

žiadosti exekútora na súd o vydanie poverenia, dokonca ani samotné vydanie poverenia

exekučným súdom. Uviedol, že prvým procesným úkonom exekútora je v zmysle § 47 ods. 1

Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie, na základe ktorého sa povinný

prvýkrát dozvie o začatí exekúcie. Tento úkon má rovnaké účinky ako nariadenie výkonu

rozhodnutia v zmysle a nasl. v znení platnom do 31. augusta 2005.

Mal za to, že exekútorka síce podala žiadosť o vydanie poverenia na súd dňa 3. novembra

2011, teda pred uplynutím prekluzívnej lehoty, napriek tomu nemožno žiadosti exekútorky

vyhovieť, keďže podaním žiadosti sa plynutie prekluzívnej lehoty neprerušuje. Účinky

prerušenia takejto lehoty by v konkrétnom prípade nastali až postupom exekútora v zmysle

§ 47 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávnená (rovnako ako exekútorka) urobila úkon

smerujúci k výkonu rozhodnutia ešte v čase plynutia prekluzívnej lehoty (podaním návrhu

na vykonanie exekúcie), avšak v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútorky o vydanie

poverenia (14. novembra 2011), táto lehota uplynula, čím právo na vykonanie rozhodnutia

zaniklo. Na zánik tohto práva súd prihliada z úradnej povinnosti, a preto žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia zamietol.

Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. februára 2012 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1, 2 potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pre určenie toho, či zákonná

prekluzívna lehota v zmysle ustanovenia je v konkrétnom

prípade zachovaná, je právne významné nariadenie exekúcie orgánom uskutočňujúcim výkon

rozhodnutia, v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutie súdneho exekútora –

upovedomenie o začatí exekúcie a jeho doručenie povinnému. Upovedomenie o začatí

exekúcie je z hľadiska jeho účinkov totožné s uznesením súdu o nariadení výkonu

rozhodnutia podľa a nasl. v znení platnom do 31. augusta 2005. Uvedený záver

podporuje aj znenie ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku, ktoré neuvádza, že výkon

rozhodnutia možno začať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie

uloženej povinnosti, ale výslovne uvádza, že výkon rozhodnutia, v tomto prípade exekúciu,

možno nariadiť najneskôr do troch rokov. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že oprávnený má

na realizáciu svojho práva cestou exekúcie dostatok času – až 3 roky od nadobudnutia

vykonateľnosti predmetného exekučného titulu. Ak však súdnemu exekútorovi doručí návrh

na vykonanie exekúcie 8 dní pred uplynutím predmetnej lehoty, je zrejmé, že nebude možné,

aby k nariadeniu exekúcie došlo v tak krátkej dobe. Mal za to, že nakoľko v čase

rozhodovania prvostupňového súdu o žiadosti súdnej exekútorky o vydanie poverenia dňa

14. novembra 2011 táto lehota uplynula, právo na vykonanie rozhodnutia zaniklo.

Prvostupňový súd preto podľa názoru odvolacieho súdu správne na zánik tohto práva

prihliadol z úradnej povinnosti a správne postupoval, keď žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky o vykonanie

exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej

znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237

písm. f/ [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.zn. a ]. Podľa názoru

oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71

ods. 3 spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty

za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie

exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“

a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení

návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej

právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom

závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym

exekútorom a exekučným súdom. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších

stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,

ak to pripúšťa zákon ( ). upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne

uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a

(pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom

osobitne vymenovaných procesných vád (viď ). Dovolací súd pri posudzovaní

prípustnosti dovolania nesmie prehliadať základnú ideu všetkých mimoriadnych opravných

prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita nastolené

právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.

To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd posudzovať otázku prípustnosti

dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Úspech každého dovolania je vždy podmienený primárnym záverom dovolacieho

súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným

záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje

k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje posúdiť vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd

predsa len vecne preskúmal rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným

dovolaním, porušil by zákon. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je

procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – prvotné

posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov

a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto

posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva

v platnom znení podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

ods. 1 je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v a , proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces podľa

Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ a o porušení práva podľa nezakladá

na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia upravujúce postup

súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom stanovenú procedúru

prejednania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý procesný úkon, vyjadriť sa

k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný prostriedok a pod. Podstatou jej

dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) teda z jej

strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade

vychádzali z nesprávnej interpretácie a v nadväznosti

na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie

je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka

tvrdí, že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že

po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však

prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237

písm. f/ dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením

veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď ); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie

je ale procesnou vadou konania v zmysle Nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež

R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp.zn. ), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto

rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. ).

Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania

v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku

práva, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd

to vo veci sp.zn. vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej

dovolateľkou uvádzanej veci sp.zn. išlo o procesnú povahu nesprávnosti

vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže

oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu

konania v zmysle a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

sa prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento

názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému

názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom

právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania

v zmysle

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať ( ).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v konaní na súdoch nižšieho stupňa

nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania

nemožno vyvodiť z a , ani Najvyšší súd vzhľadom

na to dovolanie oprávnenej ako procesne neprípustné podľa v spojení

s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2013

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová