Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
30d/386887.bf63f3.pdf
PDF · 132.64 KB
No categories available
5Cdo/168/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 168/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom
v B., IČO: X., proti povinnému E. Č., o žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia,
vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn.
9 Er 138/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. februára
2012 sp.zn. 5 CoE 8/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdnej exekútorke bol dňa 31. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej na vykonanie
exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ zo dňa 24. októbra 2008,
evid.č.bloku: AA 3070148, vydaného Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ
v T. (ďalej len „exekučný titul“), ktorým bola povinnému uložená pokuta 66,38 €. Exekučný
titul nadobudol právoplatnosť dňa 24. októbra 2008 a vykonateľnosť dňa
8. novembra 2008.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo 14. novembra 2011 č.k. 9 Er 138/2011-10
žiadosť súdnej exekútorky JUDr. K. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uviedol, že v danom prípade je exekučným titulom rozhodnutie správneho orgánu,
na ktorý sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. v platnom znení. Ak účastník konania nesplní
v určenej lehote dobrovoľne povinnosť uloženú mu rozhodnutím, ktoré je vykonateľné, ich
výkon sa uskutoční (§ 71 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb.). Výkon rozhodnutia možno nariadiť
najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti (§ 71
ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb.). Konštatoval, že v danom prípade zákon stanovuje trojročnú
hmotnoprávnu (prekluzívnu) lehotu, v ktorej musí byť výkon rozhodnutia nariadený.
Rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 8. novembra 2008, pričom trojročná prekluzívna
lehota uplynula dňa 8. novembra 2011. Zákon jednoznačne určuje podmienky
na zachovanie účinkov § 71 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb. v platnom znení, pričom za nariadenie
výkonu rozhodnutia sa nepokladá podanie návrhu oprávneného exekútorovi, ani podanie
žiadosti exekútora na súd o vydanie poverenia, dokonca ani samotné vydanie poverenia
exekučným súdom. Uviedol, že prvým procesným úkonom exekútora je v zmysle § 47 ods. 1
Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie, na základe ktorého sa povinný
prvýkrát dozvie o začatí exekúcie. Tento úkon má rovnaké účinky ako nariadenie výkonu
rozhodnutia v zmysle § 261 a nasl. zák. č. 99/1963 Zb. v znení platnom do 31. augusta 2005.
Mal za to, že exekútorka síce podala žiadosť o vydanie poverenia na súd dňa 3. novembra
2011, teda pred uplynutím prekluzívnej lehoty, napriek tomu nemožno žiadosti exekútorky
vyhovieť, keďže podaním žiadosti sa plynutie prekluzívnej lehoty neprerušuje. Účinky
prerušenia takejto lehoty by v konkrétnom prípade nastali až postupom exekútora v zmysle
§ 47 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávnená (rovnako ako exekútorka) urobila úkon
smerujúci k výkonu rozhodnutia ešte v čase plynutia prekluzívnej lehoty (podaním návrhu
na vykonanie exekúcie), avšak v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútorky o vydanie
poverenia (14. novembra 2011), táto lehota uplynula, čím právo na vykonanie rozhodnutia
zaniklo. Na zánik tohto práva súd prihliada z úradnej povinnosti, a preto žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia zamietol.
Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. februára 2012 sp.zn.
5 CoE 8/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pre určenie toho, či zákonná
prekluzívna lehota v zmysle ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. je v konkrétnom
prípade zachovaná, je právne významné nariadenie exekúcie orgánom uskutočňujúcim výkon
rozhodnutia, v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutie súdneho exekútora –
upovedomenie o začatí exekúcie a jeho doručenie povinnému. Upovedomenie o začatí
exekúcie je z hľadiska jeho účinkov totožné s uznesením súdu o nariadení výkonu
rozhodnutia podľa § 261 a nasl. O.s.p. v znení platnom do 31. augusta 2005. Uvedený záver
podporuje aj znenie ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku, ktoré neuvádza, že výkon
rozhodnutia možno začať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie
uloženej povinnosti, ale výslovne uvádza, že výkon rozhodnutia, v tomto prípade exekúciu,
možno nariadiť najneskôr do troch rokov. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že oprávnený má
na realizáciu svojho práva cestou exekúcie dostatok času – až 3 roky od nadobudnutia
vykonateľnosti predmetného exekučného titulu. Ak však súdnemu exekútorovi doručí návrh
na vykonanie exekúcie 8 dní pred uplynutím predmetnej lehoty, je zrejmé, že nebude možné,
aby k nariadeniu exekúcie došlo v tak krátkej dobe. Mal za to, že nakoľko v čase
rozhodovania prvostupňového súdu o žiadosti súdnej exekútorky o vydanie poverenia dňa
14. novembra 2011 táto lehota uplynula, právo na vykonanie rozhodnutia zaniklo.
Prvostupňový súd preto podľa názoru odvolacieho súdu správne na zánik tohto práva
prihliadol z úradnej povinnosti a správne postupoval, keď žiadosť súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky o vykonanie
exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť
domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej
znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008]. Podľa názoru
oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty
za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie
exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“
a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení
návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej
právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom
závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym
exekútorom a exekučným súdom. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších
stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania nesmie prehliadať základnú ideu všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita nastolené
právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd posudzovať otázku prípustnosti
dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený primárnym záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje posúdiť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd
predsa len vecne preskúmal rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným
dovolaním, porušil by zákon. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je
procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – prvotné
posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov
a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto
posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva
Občiansky súdny poriadok v platnom znení podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. a o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezakladá
na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup
súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom stanovenú procedúru
prejednania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý procesný úkon, vyjadriť sa
k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný prostriedok a pod. Podstatou jej
dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej
strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade
vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti
na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie
je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka
tvrdí, že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že
po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však
prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením
veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie
je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania
v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku
práva, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd
to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len
na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom
neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších
štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej
dovolateľkou uvádzanej veci sp.zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti
vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže
oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
sa prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento
názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému
názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom
právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v konaní na súdoch nižšieho stupňa
nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania
nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom
na to dovolanie oprávnenej ako procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová