Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/206/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R. M., bývajúceho

vo V., právne zastúpeného JUDr. M. P., advokátka so sídlom v Ţ., proti ţalovaným:

1/ S. V., bývajúcemu v B., právne zastúpenému Mgr. Ing. M. B., advokátom so

sídlom v P., 2/ KOOPERATIVE poisťovni, a.s. Žilina, Vie nna Insurance

Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: X., o zaplatenie 14.100,38 €, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Ţiline z 11. januára 2012 sp.zn. , takto

rozhodol:

I . O d m i e t a dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 11. januára

2012 sp.zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Ţilina

zo 17. apríla 2009 pod č.k. -153 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 30. mája

2011 č. k. -194 a opravným uznesením zo 7. júla 2011 č.k. -197

vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku.

II. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 11. januára 2012 sp.zn.

vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Ţilina zo 17. apríla

2009 pod č.k. -153 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 30. mája 2011 č.k.

-194 a opravným uznesením zo 7. júla 2011 č.k. -197 tak, ţe :

1. ţalobu voči ţalovaným 1/, 2/ na zaplatenie náhrady za bolesť a sťaţenie

spoločenského uplatnenia vo výške 6 194,10 € zamietol a

2. ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania vo výške 3688,70 €

3. ţalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania.

2

III. Vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom č.k. -153 zo dňa 24. júna 2010,

v spojení s doplňujúcim rozsudkom č.k. -194 zo dňa 30. mája 2011

a opravným uznesením č.k. -197 zo dňa 7. júla 2011 uloţil ţalovaným 1/,

2/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6.194.10 € do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti súd ţalobu ţalobcu zamietol. Ţalovaným 1/, 2/

uloţil aj povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 2.033,70 € na účet

jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa

po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ porušil ustanovenie § 4 ods. 2

písm. c/ zák.č. 315/96 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, a to tým, ţe sa plne

nevenoval riadeniu vozidla a situácii v cestnej premávke. Motorové vozidlo viedol v ranných

hodinách za nie úplne ideálnej viditeľnosti. Mal predpokladať a predvídať najmä pohyb osôb

v úsekoch, kde sa nachádzajú autobusové zastávky, ako i v tomto prípade, kde poškodený,

teda ţalobca vystúpil z autobusu a čakal na svojho priateľa. Navyše išlo o kriţovatku, resp.

o výjazd cesty zo Štiavnika, kde v ranných hodinách mal predpokladať pohyb osôb, najmä

ľudí čakajúcich na autobus alebo prichádzajúcich na autobus. Podľa názoru prvostupňového

súdu jeho rýchlosť v tomto kritickom úseku cesty nezodpovedala situácii na pozemnej

komunikácii. Uţ samotný prokurátor, keď zastavoval voči ţalovanému 1/ trestné stíhanie

pre prečin ublíţenia na zdraví z nedbanlivosti, zvaţoval moţnosť priestupkového potrestania

samotného vodiča, a preto vec postúpil na Dopravný inšpektorát v Bytči. Poukázal

na skutočnosť, ţe aj ţalobca nesie výraznú mieru zodpovednosti za vzniknutú dopravnú

nehodu. Ako sám uviedol vo svojej výpovedi na pojednávaní, mal v čase dopravnej nehody

problém s očami, tzv. zelený zákal a vzhľadom na túto diagnózu nevidel dobre do boku.

Vystúpil z autobusu a bolo logické, ţe sa pozrel na ľavú stranu, či môţe prejsť cez vozovku.

Dostal sa do stredu vozovky, kde v tomto čase od Ţiliny, ako aj Bytče prichádzalo motorové

vozidlo. Ostal v šoku, bol v pomykove, nevedel ako má reagovať na vzniknutú situáciu.

Mienil sa vrátiť na okraj vozovky, pozrel sa na ľavú stranu, urobil krok dozadu a z ľavej

strany dostal úder, potom si uţ nepamätá, čo sa dialo. Vzhľadom na problém s očami, ţe

nevidí dobre do boku, ostal v strede vozovky, kde sa otočil a keď videl prichádzať vozidlo

od Bytče. Aj napriek tomu urobil krok do vozovky, nakoľko sa chcel dostať na jej krajnicu

a vtedy prišiel náraz. Súd prvého stupňa preto dopravnú nehodu vyhodnotil ako zodpovednosť

samotného vodiča na 50% a samotného ţalobcu, teda poškodeného na 50%. Ţalobcom

uplatňované odškodnenie bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia z uvedených

dôvodov zníţil na polovicu . O trovách konania súd rozhodoval v zmysle .

Vzhľadom na 50% úspech ţalobcu, tomuto priznal náhradu trov konania vo výške

2.033,70 eur. Vo zvyšku ţalobu ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 1/ rozsudkom z 11. januára

2012 sp.zn. rozsudok okresného súdu spolu s dopĺňacím rozsudkom

a opravným uznesením zmenil a ţalobu ţalobcu zamietol z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci. Ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania 3 688,70 € na účet

pakoval dokazovanie oboznámením znaleckého posudku Ing. I. D., znalca

z odboru cestná doprava, vyhotovený v trestnom konaní, z ktorého záveru zistil, ţe rýchlosť

vozidla Škoda Felícia, ktoré viedol ţalovaný pred nehodou bola 77,8 aţ 83,3 km/h, nárazová

rýchlosť do chodca bola 67,5 aţ 73,2 km/h. Chodec R. M. prechádzal vozovku

v čase, keď sa v jazdnom pruhu v smere od Bytče pohybovalo vozidlo Škoda Felícia, a to

vo vzdialenosti 102,6 aţ 97,1 m. Uvedená vzdialenosť umoţňovala chodcovi správnu reakciu

a moţnosť včasného zabránenia zráţke zastavením v dostatočnej odstupovej vzdialenosti

od nebezpečného koridoru prejazdu vozidla Škoda Felícia. Druhá moţnosť bola tá, ţe ak by

chodec nezastavil v strede komunikácie a pokračoval v chôdzi ďalej, opustil by nebezpečný

profil skôr, ako by sa tam dostala predná časť vozidla Škoda Felícia. To by bolo moţné

za predpokladu, ţe vodič z Vrábel bude na situáciu reagovať rovnakým spôsobom, ako

v skutočnosti a bude sa vyhýbať chodcovi vľavo so súčasným brzdením. Z uvedeného dôvodu

Mgr. Ing. M. B. a ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd

o jeho spôsob pohybu v čase nehody bol nesprávny. Pokiaľ ţalovaný 1/ šiel pred nehodou

rýchlosťou 77,8 aţ 83,3 km/h, spôsob jeho jazdy vzhľadom k rýchlosti bol nesprávny, pretoţe

išiel rýchlosťou vyššou, ako bola primeraná na dosvit stretávacích svetiel. Ak by však išiel aj

rýchlosťou primeranou na dosvit stretávacích svetiel, t.j. 61,88 aţ 69,98 km/h a reagoval by

v mieste skutočnej reakcie, potom by nezastavil pred miestom zráţky. Vodič reagoval

na situáciu zo vzdialenosti 36,3 aţ 38,4 m pred miestom zráţky. Vzhľadom k dosvitu

stretávacích svetiel a miestu začiatku reakcie reagoval na pohyb chodca včas. Z rýchlosti 77,8

aţ 83,3 km/h nemohol zabrániť zráţke. Ak by išiel aj rýchlosťou primeranou na dosvit

stretávacích svetiel, t.j. 61,9 aţ 70 km/h , nemohol by priestorovo zabrániť zráţke. Ţalovaný

1/ by zastavil vozidlo na vzdialenosť 36,2 aţ 38,4 m (pred miestom zráţky) z rýchlosti 54,8 aţ

59,5 km/h. Aj pri rozpoznateľnosti tmavo oblečeného chodca na vzdialenosť cca 15 aţ 20 m

je primeraná rýchlosť na zastavenie pred chodcom 31,4 aţ 40,1 km/h. Reakcia ţalovaného 1/

bola včasná. Ţalobca mohol zabrániť zráţke tým, ţe by pri vchádzaní do vozovky správne

zhodnotil situáciu a nepokračoval by v pohybe priečne cez vozovku. Druhou moţnosťou

zabránenia zráţke bola moţnosť pokračovania v chôdzi cez jazdný pruh pohybu vozidla

Škoda Felícia, čím by upustil nebezpečný profil skôr, ako sa tam dostane predná časť vozidla

Škoda Felícia. Toto tvrdenie platí len za podmienky, ţe ţalovaný 1/ sa bude s vozidlom

vyhýbať vľavo ako v skutočnosti. Spôsob pohybu ţalobcu v čase nehody bol vzhľadom

na danú dopravnú situáciu nesprávny. Technickú príčinu dopravnej nehody stanovil znalec

tak, ţe ţalobca vstúpil do vozovky v čase, keď sa vozidlo ţalovaného 1/ nachádzalo

vo vzdialenosti cca 102,6 aţ 97,1 m pred miestom zráţky. Táto vzdialenosť umoţňovala

chodcovi posúdenie dopravnej situácie a správnu reakciu na danú situáciu. Vzhľadom

k primeranej rýchlosti vozidla na dosvit stretávacích svetiel 40 aţ 45 m, ktorá bola 61,88 aţ

69,98 km/h, vytvoril chodec svojím konaním prekáţku náhlu, ani v tejto rýchlosti by vodič

nezastavil zo vzdialenosti 36,3 aţ 38,4 m pred miestom zráţky. S poukazom na ustanovenia

v spojení s odvolací súd konštatoval, ţe v danom

prípade bola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Ide

o objektívnu zodpovednosť, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ dopravného prostriedku

bez ohľadu na zavinenie. Základným predpokladom zodpovednosti za prevádzku dopravných

prostriedkov je škodná udalosť vyvolaná osobitnou povahou konkrétneho typu prevádzky

dopravného prostriedku. Takouto udalosťou je kaţdá okolnosť prevádzky dopravného

prostriedku, ktorá je vzhľadom k svojmu zvýšenému nebezpečnému pôsobeniu objektívne

spôsobilá vyvolať škodu, ako napríklad rýchlosť dopravného prostriedku. Subjektom tejto

zodpovednosti je prevádzkovateľ dopravného prostriedku, pričom za prevádzkovateľa vozidla

sa povaţuje ten, kto má právnu a súčasne faktickú moc ho uţívať, organizovať jeho

prevádzku k plneniu jeho funkcií a účelu. Týmto subjektom je ţalovaný 1/, ktorý bol zároveň

aj vodičom predmetného vozidla v čase nehody. Hoci však zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou dopravného prostriedku je zodpovednosťou objektívnou, moţno sa jej zbaviť

za podmienky, keď prevádzkovateľ preukáţe, ţe škode nemohol zabrániť ani pri všetkom

úsilí, ktoré mohol vynaloţiť, pokiaľ škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod

v prevádzke. Pri úvahe, či sa prevádzkovateľ môţe zodpovednosti zbaviť, je preto potrebné

rozlišovať medzi škodou, ktorá bola vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky, teda prejavom

typických vlastností dopravy a medzi pojmom škody spôsobenej takými okolnosťami, ktoré

majú svoj pôvod v prevádzke. Za okolnosti majúce pôvod v prevádzke je povaţované napr.

zlyhanie bŕzd, vada materiálu, odpadnuté koleso, nedostatočná údrţba, aj nedostatky na strane

vodiča, ako zraková vada, zdravotná indispozícia a pod. Ak bola príčinou škody takáto, tzv.

vnútorná škodná udalosť, neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti, liberalizácia

prevádzkovateľa. V danom prípade však nemoţno konštatovať, ţe by škoda bola spôsobená

tzv. vnútornou škodnou udalosťou majúcou svoj pôvod v prevádzke vozidla. Naopak išlo

o škodu spôsobenú typickou vlastnosťou dopravy, ako je rýchlosť, váha motorového vozidla.

Je teda daná moţnosť liberalizácie prevádzkovateľa v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho

zákonníka. Prevádzkovateľ sa v danom prípade teda môţe zbaviť zodpovednosti, ak škode

nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno od neho poţadovať. Bolo

preto potrebné zváţiť všetky moţnosti, ktoré mohli byť k tomuto účelu v danej situácii

vyuţité. Odvolací súd poukázal na to, ţe aj v prípade objektívnej zodpovednosti

prevádzkovateľa prichádza do úvahy spoluzavinenie poškodeného (§ 441 Občianskeho

zákonníka). Na strane poškodeného je potrebné posúdiť také konanie, ktoré sa na vzniku

škody podieľalo a bolo príčinou vzniku škody, v rozsahu, v akom sa poškodený podieľal

na vzniku škody, nie je daná zodpovednosť prevádzkovateľa. Výlučné zavinenie poškodeného

môţe viesť k tomu, ţe zodpovednosť prevádzkovateľa nebude zistená (len v prípade, ţe škoda

nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke). Zo znaleckého posudku

predloţeného v konaní vyplýva jednoznačný záver, a to, ţe ţalovaný 1/ sa nedopustil

porušenia ţiadnej zákonnej povinnosti, ktorá bola príčinou vzniku škody. Tento prechádzal

daný úsek cesty v mieste nehody predpísanou rýchlosťou, na situáciu v cestnej premávke, a to

prekáţku na ceste, reagoval včas a správnym spôsobom. Naopak bol to ţalobca, ktorý porušil

povinnosti účastníka cestnej premávky, a to ustanovenie

Podľa tohto zákonného ustanovenia pred vstupom na vozovku chodec sa musí presvedčiť, či

tak môţe urobiť bez nebezpečenstva, len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne

zdrţiavať, ani zastavovať. Ţalobca na situáciu v cestnej premávke reagoval nesprávne

a vytvoril pre ţalovaného 1/ prekáţku náhlu a nepredvídateľnú, pričom vzhľadom

na správanie sa ţalobcu zráţke nemohol zabrániť. Skutočnosť, ţe sa ţalovaný 1/ nedopustil

protiprávneho konania, nie je relevantná z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ktorá je zodpovednosťou objektívnou, môţe

byť však relevantná vo vzťahu k liberalizácii škodcu a vo vzťahu k posúdeniu zavinenia

poškodeného. Ţalobca vo svojom odvolaní poukazoval na viaceré porušenia povinnosti

ţalovaného 1/ ako vodiča, ktoré mu vyplývajú zo , a to najmä

na porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e/ citovaného zákona, podľa ktorého je vodič

povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, ako aj na porušenie ustanovenia

§ 15 ods. 1 citovaného zákona, keď vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim

6

schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam a iným

okolnostiam, ktoré moţno predvídať a smie jazdiť len takou rýchlosťou, aby bol schopný

zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Odvolací súd dospel k záveru, ţe

vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by ţalovaný 1/ ako vodič nedbal na zvýšenú

opatrnosť voči chodcom a neprispôsobil rýchlosť jazdy podmienkam na komunikácii.

Poukázal aj na to, ţe k nehode došlo v extraviláne obce, pričom ţalovaný 1/ zachoval

predpísanú rýchlosť. Správne reagoval na chodca - ţalobcu, ktorý mu však vytvoril náhlu

a nepredvídateľnú prekáţku, pričom zráţke nemohol zabrániť. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol aj to, ţe ustanovenie § 15 ods. 1 citovaného zákona upravuje aj

povinnosť vodiča jazdiť iba takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo

na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Táto rýchlosť nemusí byť totoţná s predpísanou

rýchlosťou v extraviláne obce. Podľa záveru krajského súdu zo znaleckého posudku moţno

vyvodiť a zodpovedá to aj logike veci, ţe takouto rýchlosťou je rýchlosť vozidla, pri ktorej

vodič dokáţe vozidlo zastaviť na dosvit stretávacích svetiel. Zo znaleckého posudku potom

moţno konštatovať, ţe ţalovaný 1/ ako vodič túto povinnosť porušil. Zároveň však moţno

konštatovať, vychádzajúc zo znaleckého posudku, ţe porušenie tejto povinnosti nebolo

v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Primeranou rýchlosťou na dosvit stretávacích svetiel

podľa znalca bola rýchlosť 61,9 aţ 70 km/h. Ani pri takejto rýchlosti však vodič nemohol

priestorovo zráţke zabrániť, a to práve z toho dôvodu, ţe ţalobca vytvoril svojím konaním

náhlu prekáţku, nesprávne vyhodnotil situáciu v cestnej premávke a vstúpil do vozovky

napriek tomu, ţe prichádzajúce vozidlo bolo v čase vstupu na vozovku vo vzdialenosti 102,6

aţ 97,1 m. Ţalobca sa správal po vstupe na komunikáciu nepredvídateľne, keď zastavil

v strede komunikácie a urobil krok dozadu.Za takto preukázaných okolností krajský súd

konštatoval, ţe ţalovaný 1/ ako vodič vynaloţil všetko úsilie, ktoré od neho moţno

poţadovať, aby zabránil škode, napriek tomu nebolo v jeho moţnostiach škode zabrániť.

Naopak, bol to ţalobca, ktorého správanie bolo bezprostrednou príčinou vzniku škody

a ţalovaný 1/ sa zbavil v zmysle ustanovenia zodpovednosti

za škodu. Z vykonaného znaleckého dokazovania mal odvolací súd preukázané, ţe škode

nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré od neho moţno poţadovať, pričom

bezprostrednou a jedinou príčinou škody bolo správanie sa chodca – ţalobcu, ktorý v zmysle

znáša škodu, ktorá mu vznikla. Výrok o trovách konania

odôvodnil odvolací súd s poukazom na

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ţiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmysle zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, respektíve aby ho zmenil a ţalobe v celom rozsahu vyhovel. Dovolanie

odôvodnil , pretoţe v konaní došlo k vade uvedenej v písm.

f) , keď mu bola ako účastníkovi konania postupom súdu odňatá moţnosť konať

pred súdom ,ustanovením , nakoľko napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a výskytom tzv. inej vady konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Poukazoval na to,

ţe občianskoprávna zodpovednosť je širšia, ako zodpovednosť trestnoprávna, a preto bolo

v konaní potrebné nariadiť znalecké dokazovanie v súlade s , keďţe

odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil výlučne na jedinom dôkaznom prostriedku –

znaleckom posudku Ing. I. D.. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe dostatočným spôsobom

nezohľadnil povinnosti vodiča motorového vozidla, ako aj skutočnosť, ţe on neporušil ţiadne

povinnosti účastníka cestnej premávky. V odôvodnení rozhodnutia sa nijakým spôsobom

nevyporiadal so závermi znaleckého posudku svedčiacimi v jeho prospech, čím mu odňal

moţnosť konať pred súdom a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Poukazoval aj na to, ţe

pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal aplikovať ustanovenie

Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu s poukazom na ustanovenie § 243b ods.1

O.s.p zamietnuť a zaviazať ho na zaplatenie trov dovolacieho konania. Rozhodnutie

odvolacieho súdu povaţoval za vecne správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového

stavu veci a jeho správneho právneho posúdenia. Bol toho názoru, ţe ţalobcovi a jeho

právnemu zástupcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

z dôvodu, ţe títo mohli v konaní uplatňovať všetky svoje práva, vyplývajúce im

z právnych predpisov. So znaleckým posudkom boli súdom oboznámení a výpočty

priemerných rýchlostí prezentované v dovolaní sú len vytrhnutím niektorých čísiel z neho.

Za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, či sa v konaní liberoval, t.j. či vynaloţil všetko úsilie,

ktoré bolo od neho moţné poţadovať, aby nehode zabránil. Právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom preto nie je moţné vytýkať ţiadne vady. Poukázal aj na tú skutočnosť, ţe

ţalobca doposiaľ v konaní netvrdil dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1

pre rozhodnutie o trovách konania. Pritom by bolo potrebné prihliadnuť aj na jeho

osobné a majetkové pomery, keďţe je ťaţšie zdravotne postihnutý ako ţalobca a jeho celková

situácia je komplikovanejšia.

Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom

alebo uznesením, pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti

byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, zákonom

predpísaného spôsobu začatia konania, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je

napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( )

alebo potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací

súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Na vady konania vymenované v je dovolací súd povinný prihliadnuť

ex officio, teda vţdy, či uţ ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá

). Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného

dovolania podľa a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád podľa , ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.

Dovolanie ţalobcu smeruje proti všetkým výrokom rozsudku odvolacieho súdu,

pretoţe dovolateľ sa domáha jeho zrušenia v celom rozsahu.

Podľa je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,

ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho

odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá

na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti

v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne

svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu

a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom

právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch

stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové

hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu

rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo ţalobe v časti vyhovené a v zostávajúcej časti

došlo k jej zamietnutiu. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej

časti tak, ţe ţalobu zamietol; vo zvyšnej zamietajúcej časti potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa. Pre časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu – ktorým došlo

k potvrdeniu zamietajúcej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa – nie sú splnené

podmienky prípustnosti dovolania podľa aţ 3 , lebo dovolanie nesmeruje

proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor)

a dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého však odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4. Vzhľadom na to by

pre uvedenú časť rozhodnutia odvolacieho súdu prípustnosť dovolania ţalobcu prichádzala

do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných

v Ţalobca v dovolaní namietal procesnú vady konania v zmysle

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s procesnými predpismi

a ţalovanému 1/ neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Ţalovaný 1/ v dovolaní namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto

povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie dáva odňatie moţnosti

konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v tejto časti napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretoţe právnym posudzovaním veci súd

neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva

účastníka.

11

Z dôvodu, ţe ďalšie vady konania neboli namietané a dovolací súd ich ani z úradnej

povinnosti nezistil, dovolanie ţalobcu v tejto procesne neprípustnej časti bez ďalšieho

odmietol podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Vzhľadom na odmietnutie

dovolania z procesných dôvodov sa dovolací súd nezaoberal vecnou správnosťou skutkových

a právnych záverov, na ktorých odvolací súd zaloţil v tejto časti svoje potvrdzujúce

rozhodnutie.

Naproti tomu dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţaloba na odškodnenia za bolesť a sťaţenie

spoločenského uplatnenia vo výške 6 194,10 € bola zamietnutá, je procesne prípustné podľa

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (tieţ dovolací súd) je oprávnený rozhodnutie

odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je

viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak nejde o vady

uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe

by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

12

na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt uvedenej vady

dovolací súd v konaní nezistil. Pokiaľ dovolateľ za vadu konania podľa ustanovenia § 237

písm. f) označoval nesprávne právne posúdenie veci, je potrebné opakovane uviesť, ţe

právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej činnosti súdu a nemôţe zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia, pretoţe právnym posudzovaním

veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné

práva účastníka.

Z ustanovenia vyplýva moţnosť odôvodniť procesne

prípustné dovolanie tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Predpokladom naplnenia dôvodu dovolania podľa citovaného zákonného ustanovenia,

samozrejme len za predpokladu splnenia podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 238

a , je kumulatívne splnenie podmienok v ňom obsiahnutých. Konanie musí byť

preto postihnuté inou vadou, t.j. vadou odlišnou od vád taxatívne stanovených v ustanovení

, resp. vadou, ktorá nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia, vedúcimi

k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Zároveň medzi inou vadou a napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu musí existovať kauzálny nexus. Iná vada tak predstavuje spôsobilý dôvod

dovolania aj v prípade, ak jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

V zmysle konštantnej judikatúry dovolacieho súdu sa tento obligatórne zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Samotná skutočnosť, ţe iná vada existovala,

poprípade mohla vyústiť do nesprávneho rozhodnutia odvolacieho súdu, sa povaţuje

za nepostačujúcu. Z daného dôvodu sa iné vady konania povaţujú za tzv. relatívne dovolacie

dôvody. Posúdenie vplyvu inej vady na nesprávne rozhodnutie vo veci závisí na právnej

úvahe dovolacieho súdu v závislosti od okolností podmienok konkrétneho prípadu.

V nadväznosti na dovolacie námietky a tieţ so zreteľom na právne závery Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(viď napríklad ) treba dodať, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia

13

v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

S poukazom na spomínané všeobecné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 241

ods. 2 písm. b/ , moţno tieţ len veľmi všeobecne určiť jeho rámec tak, ţe konanie trpí

vadou vtedy, ak bolo porušené niektoré z ustanovení o konaní na súde (okrem vád podľa

§ 237). Pritom môţe ísť o ktorúkoľvek fázu konania od jeho začatia aţ po jeho skončenie.

Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní,

a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek

tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako

svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne

poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s a pod.), nevykonanie dôkazu

navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel

k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, nesprávne rozloţenie dôkazného bremena

medzi účastníkov konania, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého

stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej

povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej

skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemoţno

pritom vylúčiť, ţe v závislosti od konkrétnych okolností môţe vyššie uvedený nesprávny

procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle , spočívajúcu

v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom).

Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe

v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad R 42/1993).

Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia

dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie

vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré

14

vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Z ustanovenia vyplýva, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe

výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Podľa za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav

veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania

dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví

súd po vypočutí účastníkov znalca. Súd znalca vyslúchne; znalcovi môţe tieţ uloţiť, aby

posudok vypracoval písomne. Ak je ustanovených niekoľko znalcov, môţu podať spoločný

posudok. Namiesto výsluchu znalca môţe sa súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť

s písomným posudkom znalca ( ).

Podľa namiesto posudku znalca moţno pouţiť potvrdenie alebo

odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti.

Dovolateľ odvolaciemu súdu predovšetkým vytýka, ţe nevykonal dokazovanie

„znaleckým posudkom“. Súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom

dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konaťpred súdom

v zmysle ustanovenia Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal

všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového

stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby

bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník

subjektívne domnieva, ţe by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov

budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ,

ods. 3 ). Ak sa súd rozhodne, ţe určité dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú podľa jeho

názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup

odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom.

15

Vyššie uvedené sa v plnej miere týka aj dokazovania znaleckým posudkom alebo

odborným vyjadrením. Dovolací súd však poukazuje na to, ţe ak závisí rozhodnutie

od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí

účastníkov znalca ( veta prvá ). Namiesto posudku znalca moţno pouţiť

potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd

pochybnosti ( ). Ak je súdu v konaní predloţený posudok, ktorý síce

vypracovala osoba zapísaná v zozname znalcov, avšak jeho vypracovanie nenariadil súd

(napr. posudok bol vypracovaný na základe poţiadania účastníka konania, prípadne

v trestnom konaní ), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle Aj takýmto

„posudkom“ moţno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou (viď R 22/1979, R 31/1993).

Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu. Pokiaľ súd napriek tomu v procese

vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania prizná stupeň preukázanosti zistení

zodpovedajúcich inak zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku ( ) takým

zisteniam, ku ktorým dospel na základe „posudku“ vyhotoveného nie po nariadení súdom, ale

na poţiadanie niektorého z účastníkov konania (prípadne vypracovaný v trestnom konaní), ide

o tzv. inú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie odôvodnil výhradne

závermi „ znaleckého posudku “ znalca Ing. I. D., (hoci išlo iba o listinný dôkaz), ktorý

nebol v konaní ani vypočutý a na tomto základe dospel k záveru o neopodstatnenosti ţaloby aj

v súdom prvého stupňa vyhovujúcej časti. Dopustil sa tak nesprávneho hodnotenia dôkazov v

zmysle , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým

posudkom podaným ústne, či písomne líši tým, ţe jeho hodnoteniu (podľa § 132

) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí

presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie

znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický

a významný dôkaz, ktorý súd pouţije pri rozhodovacej činnosti zaloţenej na riešení odbornej

otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností,

ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných

dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa , (na rozdiel od písomného

16

znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý má povahu listiny

podľa § 129 O.s.p).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Procesnoprávny rámec uvedeného práva predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na spravodlivý proces ( , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutia náleţite odôvodniť ( a , m. m. ), pritom

starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými

slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne

vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. ,

, , , ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor zahŕňa aj

poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu, vyplývajúce zo spisu, nedávajú (vzhľadom na uţ spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Dovolací súd vzhľadom na to dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom bolo

v tejto časti postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Na vadu tejto povahy musel vziať dovolací súd zreteľ (

ods. 1 ), i keď nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol

napadnutý procesne prípustnou časťou dovolania, zrušil podľa (spolu

s nimi zrušil aj súvisiace výroky o trovách konania) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému

súdu v Ţiline na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2013

18

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová