Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 493 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (500)780/395337.a35206.pdf
PDF · 115.36 KB
No categories available
2Cdo/10/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 10/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnej D. D., bývajúcej v Z.,
o vymoženie 564,36 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod
sp. zn. 1 Er 1723/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 27. júna 2012 sp. zn. 21 CoE 121/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Námestovo 25. apríla 2006 poveril súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 30. októbra 2005 notárom
JUDr. O. Ď. pod sp. zn. N..
Unesením z 12. apríla 2012 č.k. 1 Er 1723/2008-21 Okresný súd Námestovo exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Ďalej uložil oprávnenej uhradiť trovy
exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že notárska
zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne neplatný.
Podľa názoru okresného súdu v danej veci existuje reálny rozpor v záujmoch povinnej
a v záujmoch Mgr. T. K., ktorý zastupoval povinnú pri spisovaní notárskej zápisnice i keď
povinná ho splnomocnila na tento právny úkon ešte v zmluve o úvere. V prípade Mgr. T. K.
ako splnomocnenca ide o osobu známu iba oprávnenej a vybranú výlučne oprávnenou bez
možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinnou. Povinná s touto osobou ani neprišla do
kontaktu a je pre ňu absolútne neznáma. Takáto osoba, podľa názoru okresného súdu, nemôže
konať v záujme povinnej ale iba v záujme oprávnenej a na základe jej žiadosti bez toho, aby
hájila záujmy povinnej. Záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa sú diametrálne odlišné a
preto Mgr. K. nie je spôsobilý zastupovať dlžníka pri spisovaní notárskej zápisnice. Z toho
dôvodu je tento právny úkon absolútne neplatný v zmysle §-u 39 OZ a nemôže slúžiť ako
exekučný titul. Poukázal na odôvodnenie Najvyššieho súdu SR v konaní 8 Sžo 17/2007 ako aj
na početné rozhodnutia aj argumentáciu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré vymenoval.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 27. júna 2012 sp. zn.
21 CoE 121/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.)
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že okresný
súd neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia plnomocenstva povinnou
pre Mgr. K.. Jedným zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice, ako exekučného titulu je súhlas povinného s obsahom tejto zápisnice s jej
vykonateľnosťou. Ak uvedené vykonáva odlišná osoba od povinného, je nutné dôsledne sa
zaoberať existenciou riadneho plnomocenstva zo strany povinného pre túto osobu.
Dojednaním obsiahnutým v plnomocenstve sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia,
týkajúce sa zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú a jednak nie je
prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, a preto je takáto
dohoda neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okrem toho súčasťou notárskej
zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinnej o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si
určil pravdepodobne zástupca povinnej sám, bez toho, aby mu povinná udelila na takýto úkon
plnú moc. Ďalej odvolací súd uviedol, že následkom uvedeného konania zástupcu povinnej je,
že povinná bola zaviazaná na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemala ani vedomosť,
rovnako ako nemala vedomosť ani o výške, ktorú má zaplatiť. Z tohto pohľadu je potrebné
povedať, že prvostupňový súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom dovolaní uviedla, že súdy:
rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne
interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie; konali hoci sa nepodal návrh na začatie konania
a podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali
na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom
ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Oprávnená
ďalej namietla, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli
podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Z týchto
dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá
istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší
súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania
zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013 a z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 7/2013,
2 Cdo 49/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 ECdo 20/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová