Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7b7/399997.d092a4.pdf
PDF · 171.76 KB
No categories available
2ECdo/322/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 322/2013
Slovenskej republiky 2 CoE 121/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému L. P., bývajúcemu
v P., o vymoženie 1 023,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 23 Er 727/2005, o dovolaní a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 19. decembra 2012 sp. zn. 18 CoE 122/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. decembra 2012
sp. zn. 18 CoE 122/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. decembra 2012 sp. zn.
18 CoE 122/2012 o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 16. januára 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn.
N 167/2005, NZ 1596/2005.
Uznesením z 26. apríla 2012 č.k. 23 Er 727/2005-13 Okresný súd Prešov exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným
uznesením. Súd prvého stupňa ako exekučný súd konštatoval, že vo veci nebol riadne splnený
jeden zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, ktorým je
súhlas povinného s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou. V zmysle § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná
osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. V predmetnej exekúcii spísal za povinného notársku zápisnicu
Mgr. Tomáš Kušnír ako jeho zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia
zmluvy. Nakoľko v predmetnej veci nebol preukázaný prejav vôle povinného uzavrieť
s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve, nie je možné preukázať oprávnenie
Mgr. Tomáša Kušníra spísať za povinného notársku zápisnicu, ktorá by mohla byť riadne
vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinného súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru,
že predmetný exekučný titul nie je vykonateľný z dôvodu absencie súhlasu povinného s jeho
vykonateľnosťou, a preto predmetnú exekúciu zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. O trovách exekúcie rozhodol v zmysle ustanovenia § 151
ods. 3 Exekučného poriadku.
Uznesenie Okresného súdu Prešov z 26. apríla 2012 č.k. 23 Er 727/2005-13 napadla
oprávnená odvolaním, po podaní ktorého navrhla prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 19. decembra 2012
sp. zn. 18 CoE 122/2012 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V ďalšom výroku
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení uviedol, že
v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného
zákona, preto s poukazom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok
neumožňuje prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Ďalej odvolací súd uviedol, že nie je možné
v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice
obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba
povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným
advokátom, rovnako ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
sú právne úkony zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú
podľa § 39 OZ neplatné. Odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 63/2009, v zmysle ktorého aj pri posudzovaní
notárskej zápisnice sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým
exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky
materiálnej vykonateľnosti. Napokon odvolací súd konštatoval, že okresný súd musí skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, a nielen pri rozhodovaní o udelení
poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka alebo bez neho, pretože jedine spôsobilý
exekučný titul je podmienkou pre pokračovanie v exekučnom konaní. Okresný súd sa podľa
názoru odvolacieho súdu rozhodol správne, keď pre nedostatok spôsobilosti exekučného
titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou pre výkon exekúciu zastavil.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. decembra 2012 sp. zn.
18 CoE 122/2012 podala oprávnená odvolanie (do zamietavej časti – prerušenia konania),
ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu
na ďalšie konanie.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená aj dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť
napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Následne v dovolaní
uviedla, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.),
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Oprávnená ďalej namietala, že súdy oboch nižších stupňov nevytýčili vo veci
ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku). Ďalej v dovolaní poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR
zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej
týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu
hmotného práva. Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod
akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho
zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe
článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“.
Dovolateľka doplnila dovolanie o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ
a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ podaním z 9. augusta 2013, v ktorom poukázala
na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora a Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. decembra 2012 sp. zn. 18 CoE 122/2012.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013 a z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 7/2013,
2 Cdo 49/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 ECdo 20/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 26. apríla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až
od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214
ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako
nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného
ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie;
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Jozef Kocun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová