Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c38/399977.2d5f13.pdf
PDF · 167.58 KB
No categories available
2ECdo/101/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 101/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému P. D., bývajúcemu v P.,
o vymoženie 622,72 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza, pod sp. zn.
16 Er 1176/2004, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo
7. augusta 2012 sp. zn. 19 CoE 163/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza poveril súdnu exekútorku, aby vykonala exekúciu na základe
notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Jarmily Kováčovej v Bratislave, z 13. augusta
2004, sp. zn. N 2109/2004, NZ 64776/2004 (ďalej len „notárska zápisnica“).
Okresný súd Prievidza uznesením z 29. marca 2012 č.k. 16 Er 1176/2004-22 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi konania bola
uzatvorená Zmluva o úvere, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Uvedená zmluva obsahuje aj splnomocnenie, ktorým povinný
splnomocnil Mgr. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho
mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným
titulom pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky. Osobu
splnomocnenca Mgr. K. si jednoznačne vybrala oprávnená, pretože jeho meno bolo v zmluve
uvedené bez akejkoľvek účasti povinného. Pokiaľ teda oprávnená ako veriteľ sama vybrala
osobu, ktorá následne za povinného prejavila vôľu a uznala dlh vo výške, ktorú určil
zástupca dlžníka, s príslušenstvom, ktoré taktiež určil zástupca dlžníka, okresný súd bol toho
názoru, že takáto dohoda o plnej moci je neplatná v súlade s § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pre kolíziu záujmov zástupcu a zastúpeného. Okrem toho celé splnomocnenie
obsahuje dojednania, ktoré sú výrazne v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Spočívajú
jednak v tom, že zástupca bez akejkoľvek účasti povinného uznáva dlh za neho, jeho výšku a
celé príslušenstvo, ďalej má oprávnenie uzavrieť záložnú zmluvu a zmluvu o
zabezpečovacom prevode práva a podobne. Celé dojednanie – splnomocnenie obsiahnuté v
zmluve o úvere zo dňa 11. februára 2004 preto okresný súd vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže
zástupca povinného Mgr. K. vyhlásil vôľu za povinného vo forme notárskej zápisnice
na základe neplatnej plnej moci, ide o exekučný titul, ktorý je nespôsobilý a vydaný v rozpore
s citovanými zákonnými ustanoveniami. Dlžník, teda nevyjadril súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, preto sa exekúcia viedla na podklade
nespôsobilého exekučného titulu. Ide o prekážku, pre ktorú nie je možné vôbec ďalej
pokračovať v exekúcii, preto okresný súd zastavil exekúciu v celosti.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením zo 7. augusta 2012 sp. zn.
19 CoE 163/2012 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Krajský súd mal
z obsahu spisu za nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a s exekúciou podľa § 41
ods. 2 Exekučného poriadku, obsiahnuté v notárskej zápisnici je za povinného vykonané
Mgr. K., advokátom, ktorého na tento úkon splnomocnil povinný v Zmluve o úvere,
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na
vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé,
že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia,
ale tento bol vopred určený oprávnenou. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy
takto určeného advokáta sú v rozpore so záujmami povinného. Povinného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka splnomocnený advokát nemôže zastupovať a jeho každý
právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá
je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Napokon
odvolací súd konštatoval, že okresný súd správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe
neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku ju zastavil.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie zo 4. októbra 2012,
ktoré doplnila podaním z 11. októbra 2012. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Následne v dovolaní uviedla, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že súd prvého
stupňa oprávnenej odňal možnosť konať aj tým, že nerešpektoval procesný návrh oprávnenej,
aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty
na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov. Namietala, že súd bol nesprávne
obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p., keď
v rozsahu výkladu práva Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred
vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale
aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho
práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým
právom určenými spôsobmi. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tiež aj to, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ďalej v dovolaní poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti
súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Podľa
dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3
Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom
prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne sa zaoberal otázkou predloženou oprávnenou a to, či je daný dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá
istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší
súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania
zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013 a z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 7/2013,
2 Cdo 49/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 ECdo 20/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je
exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj
obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011
a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví
za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas
povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý
nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné
úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy
nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,
so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho
exekútora, exekučné konanie zastaviť).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo aj tým, že odvolací súd v konaní nerešpektoval procesný návrh oprávnenej
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a neumožnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.
Namietala, že o jej návrhu na prerušenie konania nebolo do skončenia exekučného konania
rozhodnuté.
Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej
nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, pretože
odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením zo 7. augusta 2012, návrh
na prerušenie konania bol exekučnému súdu doručený až 10. augusta 2012. Preto už nebol
dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, keďže už bolo o odvolaní oprávnenej
rozhodnuté. Navyše v tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 26. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 108/2012 v zmysle ktorého, ak súd v priebehu konania
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. Uvedený záver
potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom navrhla prerušiť aj dovolacie
konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená
dovolacia námietka, že bola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa dovolateľky je konanie postihnuté taktiež vadou podľa ust. § 237 písm. g/
O.s.p., súd bol nesprávne obsadený. K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci
začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny
sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je
súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal
svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadať Súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k týmto
námietkam oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa návrhu oprávnenej
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom a pre úplnosť
dodáva, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová