Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e1/391988.f9c06f.pdf
PDF · 171.05 KB
No categories available
5ECdo/38/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 38/2014
Slovenskej republiky 5 CoE 20/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému K. V., bytom P., o vymoženie 153,36 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod sp.zn. 15 Er 946/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 22. mája 2013 sp.zn. 41 CoE 180/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žiar nad Hronom poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe notárskej zápisnice spísanej 4. decembra 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom
pod sp.zn. N 6523/2005, NZ 59513/2005.
Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 14. novembra 2012 č.k. 15 Er 946/2006-
18 exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume
98,97 € a na ich úhradu zaviazal oprávnenú v lehote troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. V rozhodnutí o zastavení exekúcie uviedol, že notárska zápisnica tvoriaca
exekučný titul v konaní bola notárom spísaná na podnet advokáta splnomocneného dlžníkom
(povinnou) splnomocnením obsiahnutým v zmluve o úvere. Konštatoval, že splnomocnenie
na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi v čase, keď ešte žiadny dlh
neexistoval a dlžník sa vopred vzdal práva na uznanie, resp. neuznanie dlhu v dobe, keď ešte
nemal a ani nemohol mať vedomosť o prípadnom vzniku dlhu a jeho výške. Splnomocnenie
považoval za neurčité, všeobecné a absolútne neplatné. Mal za to, že zástupca povinnej
v skutočnosti nehájil jej záujmy, ale hájil skôr záujmy oprávnenej (veriteľa), ktorá ho určila
za splnomocnenca vo vopred pripravenom formulári zmluvy o úvere, čím konal v rozpore
s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že notársku zápisnicu
spísanú na základe neplatného splnomocnenia nemožno považovať za platnú a nemôže preto
predstavovať spôsobilý exekučný titul na vedenie exekúcie.
Oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom
zo 14. novembra 2012 č.k. 15 Er 946/2006-18 v ktorom namietal, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, odňal oprávnenému svojim postupom možnosť konať pred súdom,
nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a nakoniec, že vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd v Banskej Bystrici z 22. mája 2013 sp.zn. 41 CoE 180/2013 návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie potvrdil Okresného súdu
Žiar nad Hronom č.k. 15Er/946/2006-18 zo dňa 14. novembra 2012 potvrdil. Konštatoval, že
ak v prejednávanej veci právny zástupca oprávneného nedisponoval platným
plnomocenstvom povinného, nemohol v mene povinnej uznať dlh a vysloviť súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Stotožnil sa s názorom súdu
prvého stupňa, že právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené
v podľa Občianskeho zákonníka je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatný, a preto predložená notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne
vykonateľného exekučného titulu. Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie odvolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako nedôvodný zamietol s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2011 č.k. IV. ÚS 183/11-16.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená
dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy nevytýčili
pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS (z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie;
zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložil
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 CoE 26/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 36/2013, z 11. februára 2014 sp.zn.
5 CoE 58/2013, z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 Co 19/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn.
4 CoE 36/2013, z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 Co 31/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013,
z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 32/2013, z 11. februára 2014 sp.zn. 5 ECdo 195/2013,
z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 ECdo 12/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn. 4 ECdo 6/2013,
z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 49/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013,
z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 32/2013, z 11. februára 2014 sp.zn. 5 ECdo 195/2013,
z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 ECdo 12/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn. 4 ECdo 6/2013,
z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 49/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel
v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
4. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu
(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 151/2011
a sp.zn. I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak
niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je
oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten,
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred
vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie
záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda
o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je
absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej
vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych názorov
senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak
exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi
exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať jej možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd neurobí, zakladá
jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávnenej
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade notárska zápisnica –
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný
titul.
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo
až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť),
7. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. augusta 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová