Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1b9/394274.6bb0c0.pdf
PDF · 129.34 KB
No categories available
4Cdo/268/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 268/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M., bývajúceho v R.,
zastúpeného Mgr. I., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 6 C 12/2009,
o dovolaní ţalobcu a ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 16. januára 2013,
sp. zn. 7 Co 325/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
zo 16. januára 2013 sp. zn. 7 Co 325/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok po tom, čo čiastočným rozsudkom z 26. marca 2010 č.k.
6 C 12/2009-206 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 7.794,20 Eur titulom
náhrady škody za trovy obhajoby, po pripustení poslednej zmeny ţalobného petitu,
rozsudkom z 20. júna 2012 č.k. 6 C 12/2009-331, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť
ţalobcovi sumu 38.755 Eur titulom náhrady škody podľa zákona 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetná suma predstavuje
náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe v trvaní 337 dní, keď ţalobca bol rozsudkom
z 1. augusta 2007 spod obţaloby oslobodený. Súd prvého stupňa na základe vykonaného
dokazovania mal preukázané, ţe obmedzenie osobnej slobody podstatným spôsobom zasiahlo
do ţivota ţalobcu a to tak v čase výkonu väzby, ako aj v nasledujúcom období a preto
mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 115 Eur za kaţdý deň väzby, pretoţe
zo strany štátu došlo k výraznému, neprimeranému zásahu do integrity osobnosti ţalobcu.
Vo zvyšku ţalobu ţalobcu zamietol, keď ţalobcom poţadovanú sumu 200.000 Eur
nepovaţoval za opodstatnenú a priznané odškodnenie povaţoval za primerané a spravodlivé
vzhľadom na zásah do súkromia ţalobcu a spôsobenú ujmu. Rozhodnutie o trovách konania
si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Na odvolanie oboch účastníkov, Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo 16. januára 2013
sp. zn. 7 Co 325/2012, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej
uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 13.000 Eur do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe odvolanie ţalovanej, ktorá namietala
dôvodnosť základu uplatneného nároku ţalobcu za nemajetkovú ujmu s poukazom na čl. 5
Dohovoru nepovaţoval za dôvodné, na rozdiel od súdu prvého stupňa však dospel k záveru,
ţe náhradu nemajetkovej ujmy je treba priznať v niţšom rozsahu. Uviedol, ţe ... „Za daných
skutkových okolností krajský súd dospel k záveru (zhodne s názorom konštatovaným
odporcom v odvolaní proti rozsudku okresného súdu), ţe je dôvodné priznať navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu v takom rozsahu, v akom bola priznaná za obdobný zásah
do osobnostných práv človeka (výkonom väzby) a v podstate za obdobných podmienok
uţ na základe vydaných súdnych rozhodnutí. Preto krajský súd vychádzal najmä z rozhodnutí
ESĽP vo veci K. v. Slovenská republika a B. v. Slovenská republika, pričom vzhľadom na
vyššie konštatované okolnosti prejednávanej veci zistené okresným súdom, krajský súd
zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o výške priznanej náhrady tak, ţe zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 Eur a vo
zvyšnej časti návrh zamietol.“ O trovách konania uloţil rozhodnúť súdu prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja účastníci konania.
Ţalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, pričom
prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., pretoţe smeruje proti
zmeňujúcemu rozsudku a dôvodnosť z ustanovenia § 237 písm. f/, § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. V dôvodoch obsiahleho dovolania namietal, ţe odvolací súd rozhodol bez
pojednávania, predovšetkým však, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatočne,
keď zo „zmätočného, nezrozumiteľného a absolútne nepreskúmateľného odôvodnenia
postrádajúceho elementárnu fundovanosť očakávania od súdnej autority v právnom štáte,
nie je vôbec zrejmé, čo je podkladom rozhodnutia“. Namietal, ţe odôvodnenie nespĺňa
základné poţiadavky kladené zákonom na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
a tieţ o poţadovanej presvedčivosti odôvodnenia, najmä na základe čoho odvolací súd dospel
k odlišným skutkovým zisteniam. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalovaná napadla rozhodnutie odvolacieho súdu „v časti prisúdenej istiny vo výške
13.000 Eur“. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/
O.s.p. a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s vadou konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa názoru ţalovanej zakladá i prípustnosť jej dovolania. Podľa
názoru ţalovanej odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá poţiadavkám kladeným
ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie. Celé odôvodnenie nemajetkovej
ujmy spočíva na konštatácii tvrdení ţalobcu a svedkov, ktoré súd povaţuje za preukázané,
pričom neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Rozsudok povaţuje
za arbitrárny. Dokazovanie súd prvého stupňa vykonal výlučne osobami v rodinnom alebo
priateľskom vzťahu k ţalobcovi a takýmto dokazovaním nie je moţné preukazovať najmä
zhoršenie psychického stavu ţalobcu, pričom v takom prípade ide o otázku odbornú. Podľa
názoru ţalovanej, súd dostatočne nevykonal v predmetnej veci dokazovanie a z vykonaného
dokazovania ani nevyvodil správne právne závery. Priznaním nemajetkovej ujmy súd porušil
zákon a vec nesprávne právne posúdil. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odloţiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Účastníci sa k dovolaniam druhej strany sporu, ktoré im boli doručené, nevyjadrili.
Uznesením z 13. januára 2014 sp. zn. 4 Cdo 268/2013 Najvyšší súd Slovenskej
republiky odloţil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 16. januára 2013 sp. zn.
7 Co 325/2012 do právoplatného skončenia konania o dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), pristúpil
k riešeniu otázky, či dovolania smerujú proti výrokom rozhodnutia, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Z obsahu dovolania ţalobcu vyplýva, ţe dovolaním napadol rozsudok krajského súdu
jednak vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti vyhovujúcej ţalobe
a tieţ vo výroku, ktorým „vo zvyšnej časti“ ţalobu zamietol (bez uvedenia čo konkrétne
predstavuje „zvyšná časť“ – pozn. dovolacieho súdu), teda čiastočne aj tu rozsudok
potvrdzujúci a čiastočne zmeňujúci.
Ţalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v časti prisúdenej istiny
vo výške 13.000 Eur“, teda vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v časti čiastočne vyhovujúcej ţalobe.
Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd
len podľa toho, ako bol označený, ale podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 v spojení s § 243c
O.s.p.). Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými
dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia.
Dovolanie, či uţ smeruje proti rozsudku alebo proti uzneseniu, je vţdy prípustné,
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný
prostriedok neprípustný.
Dovolatelia zhodne namietajú, ţe v konaní došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.,
ktoré obaja vidia v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z vád konania v zmysle § 237
O.s.p., či uţ to účastník konania namieta, alebo nie, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na oboma dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia,
ţe v prejednávanej veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia
jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), por. napr. II. ÚS174/04, III.ÚS 156/06,
III.ÚS331/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia
práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy)
normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu
sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú
kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové
náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových
i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,
ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu
materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom
dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých
procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práva a oprávnených záujmov
v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho
postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma
moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva,
ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;).
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil (Nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. III. ÚS 36/2010), ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať
v ústavnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m.l. ÚS 243/07), pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej.
Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto
súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1
O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci je nepochybné, ţe ţalobca prípisom doručeným ţalovanej
29. januára 2008 sa domáhal predbeţného prerokovania nároku na náhradu škody
a to za trovy obhajoby v sume 234.808,- Sk, za stratu na zárobku v sume 212.605,- Sk
a nemajetkovú ujmu spôsobenú výkonom väzby v sume 4.000.000,- Sk. Následne ţalobou
doručenou súdu 9. apríla 2009 proti ţalovanej si uplatnil s poukazom na uvedený prípis
náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 67.400 Eur (2.030.492,40 Sk - por. č.l. 5) bez uvedenia, čo táto suma v porovnaní
s uplatneným nárokom na predbeţné prerokovanie v sebe zahŕňa. Na pojednávaní
11. novembra 2009 (por. č.l. 79), ţalobca ţiadal pripustiť zmenu ţaloby tak, ţe sa domáha
zaplatenia 67.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, 7.794,20 Eur titulom náhrady
škody spočívajúcej v nákladoch obhajoby v konaní o väzbe, ktorú zmenu súd uznesením
pripustil (por. č.l. 80). Po tom, ako súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom
z 26. marca 2010 č.k. 6 C 12/2009-206, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu
7.794,20 Eur titulom náhrady trov obhajoby, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. mája 2010
(keď ţalovaná odvolanie proti takémuto rozsudku nepodala), na pojednávaní 20. júna 2012
(por. č.l. 314 p.v.) ţalobca ţiadal pripustiť ďalšiu zmenu ţaloby tak, ţe sa domáha zaplatenia
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 200.000 Eur a súd uznesením túto zmenu petitu
pripustil (por. č.l. 315). Zároveň právny zástupca ţalobcu do zápisnice z toho istého dňa
uviedol, „Pokiaľ bol navrhovateľ v súvislosti so vzatím do väzby prepustený z policajného
zboru SR, my poukazujeme na to, ţe prípadných nárokov z neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa k MV SR sa budeme domáhať po právoplatnom
skončení konania o dovolaní, ktoré v súčasnosti prebieha na NS SR.“ (por. č.l. 327). Následne
súd prvého stupňa rozsudkom uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 38.755 Eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy a vo zvyšku ţalobu zamietol.
Odvolací súd na odvolanie oboch účastníkov i napriek tomu, ţe z rozsudku súdu prvého
stupňa nie je jasné, či rozhodol o celej veci (pretoţe ak v pôvodne uplatnenej sume bol
aj nárok na náhradu plnenia z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorej
sa ţalobca v tomto konaní uţ nechcel domáhať a uvedený prejav mal byť chápaný ako
čiastočné späťvzatie ţaloby – súd sa v tomto smere pochybnosti nepokúsil neodstrániť – malo
byť konanie v tej časti zastavené a nie ţaloba aj v tejto časti zamietnutá), naviac však bez
toho, aby skúmal splnenie podmienok odvolacieho konania – najmä včasnosť podania
odvolania ţalobcom (por. č.l. 341) a tieţ, či odvolanie podala k tomu oprávnená osoba
(por. č.l. 352 – odvolanie podala štátna tajomníčka vo vlastnom mene), napadnutým
rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi sumu 13.000 Eur a vo zvyšku ţalobu zamietol napriek tomu, ţe ţaloba uţ bola
čiastočne zamietnutá súdom prvého stupňa (i keď vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam nemoţno s istotou vysloviť, v akom rozsahu a tieţ, či súd rozhodol o celej
veci). Ak potom odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol len to, ţe na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe je dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy
v niţšom rozsahu, neţ ho priznal okresný súd bez akéhokoľvek bliţšieho zdôvodnenia,
je jeho rozhodnutie treba povaţovať nielen za nedostatočne odôvodnené, ale nemoţno
z neho zistiť ani to, o čom rozhodol, najmä, či rozhodol o predmete odvolacieho konania.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku
je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody
jeho rozhodnutia.
V danom prípade sa odvolací súd nevysporiadal so ţiadnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania pokiaľ ide o výšku
poţadovanej a odvolacím súdom priznanej nemajetkove ujmy, keď z jeho odôvodnenia
rozhodnutia nie je moţné zistiť, na základe čoho dospel k záveru, ţe práve priznaná suma
je adekvátna za tvrdený zásah do osobnostných práv ţalobcu. Odvolací súd sa však
predovšetkým nevysporiadal s tým, čo bolo predmetom prvostupňového konania, či súd
prvého stupňa rozhodol o celom predmete konania, najmä však, či sú splnené podmienky
za ktorých môţe odvolací súd o odvolaní konať. Dovolací súd sa stotoţnil s názorom
dovolateľov, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a konanie pred odvolacím
súdom je postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného
práva dovolateľov na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorý vedie nielen k prípustnosti, ale aj k dôvodnosti
mimoriadneho opravného prostriedku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na výskyt vady
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd sa uţ nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými
v dovolaní.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd nerozhodol, pretoţe o nich rozhodne súd
v konečnom rozhodnutí o veci samej (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová