Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/268/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M., bývajúceho v R.,

zastúpeného Mgr. I., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná

M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu a ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 16. januára 2013,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

zo 16. januára 2013 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ruţomberok po tom, čo čiastočným rozsudkom z 26. marca 2010 č.k.

-206 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 7.794,20 Eur titulom

náhrady škody za trovy obhajoby, po pripustení poslednej zmeny ţalobného petitu,

rozsudkom z 20. júna 2012 č.k. -331, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť

ţalobcovi sumu 38.755 Eur titulom náhrady škody podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetná suma predstavuje

náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe v trvaní 337 dní, keď ţalobca bol rozsudkom

z 1. augusta 2007 spod obţaloby oslobodený. Súd prvého stupňa na základe vykonaného

dokazovania mal preukázané, ţe obmedzenie osobnej slobody podstatným spôsobom zasiahlo

do ţivota ţalobcu a to tak v čase výkonu väzby, ako aj v nasledujúcom období a preto

mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 115 Eur za kaţdý deň väzby, pretoţe

zo strany štátu došlo k výraznému, neprimeranému zásahu do integrity osobnosti ţalobcu.

Vo zvyšku ţalobu ţalobcu zamietol, keď ţalobcom poţadovanú sumu 200.000 Eur

nepovaţoval za opodstatnenú a priznané odškodnenie povaţoval za primerané a spravodlivé

2

vzhľadom na zásah do súkromia ţalobcu a spôsobenú ujmu. Rozhodnutie o trovách konania

si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na odvolanie oboch účastníkov, Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo 16. januára 2013

sp. zn. , napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej

uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 13.000 Eur do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe odvolanie ţalovanej, ktorá namietala

dôvodnosť základu uplatneného nároku ţalobcu za nemajetkovú ujmu s poukazom na čl. 5

Dohovoru nepovaţoval za dôvodné, na rozdiel od súdu prvého stupňa však dospel k záveru,

ţe náhradu nemajetkovej ujmy je treba priznať v niţšom rozsahu. Uviedol, ţe ... „Za daných

skutkových okolností krajský súd dospel k záveru (zhodne s názorom konštatovaným

odporcom v odvolaní proti rozsudku okresného súdu), ţe je dôvodné priznať navrhovateľovi

nemajetkovú ujmu v takom rozsahu, v akom bola priznaná za obdobný zásah

do osobnostných práv človeka (výkonom väzby) a v podstate za obdobných podmienok

uţ na základe vydaných súdnych rozhodnutí. Preto krajský súd vychádzal najmä z rozhodnutí

ESĽP vo veci K. v. Slovenská republika a B. v. Slovenská republika, pričom vzhľadom na

vyššie konštatované okolnosti prejednávanej veci zistené okresným súdom, krajský súd

zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o výške priznanej náhrady tak, ţe zaviazal

odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 Eur a vo

zvyšnej časti návrh zamietol.“ O trovách konania uloţil rozhodnúť súdu prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja účastníci konania.

Ţalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, pričom

prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia , pretoţe smeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku a dôvodnosť z ustanovenia § 237 písm. f/, § 241 ods. 2 písm. b/, c/

V dôvodoch obsiahleho dovolania namietal, ţe odvolací súd rozhodol bez

pojednávania, predovšetkým však, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie nedostatočne,

keď zo „zmätočného, nezrozumiteľného a absolútne nepreskúmateľného odôvodnenia

postrádajúceho elementárnu fundovanosť očakávania od súdnej autority v právnom štáte,

nie je vôbec zrejmé, čo je podkladom rozhodnutia“. Namietal, ţe odôvodnenie nespĺňa

základné poţiadavky kladené zákonom na odôvodnenie rozhodnutia podľa

a tieţ o poţadovanej presvedčivosti odôvodnenia, najmä na základe čoho odvolací súd dospel

3

k odlišným skutkovým zisteniam. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

Ţalovaná napadla rozhodnutie odvolacieho súdu „v časti prisúdenej istiny vo výške

13.000 Eur“. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/

a dovolací dôvod podľa v spojení s vadou konania podľa

, ktorá podľa názoru ţalovanej zakladá i prípustnosť jej dovolania. Podľa

názoru ţalovanej odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá poţiadavkám kladeným

ustanovením na riadne odôvodnenie. Celé odôvodnenie nemajetkovej

ujmy spočíva na konštatácii tvrdení ţalobcu a svedkov, ktoré súd povaţuje za preukázané,

pričom neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Rozsudok povaţuje

za arbitrárny. Dokazovanie súd prvého stupňa vykonal výlučne osobami v rodinnom alebo

priateľskom vzťahu k ţalobcovi a takýmto dokazovaním nie je moţné preukazovať najmä

zhoršenie psychického stavu ţalobcu, pričom v takom prípade ide o otázku odbornú. Podľa

názoru ţalovanej, súd dostatočne nevykonal v predmetnej veci dokazovanie a z vykonaného

dokazovania ani nevyvodil správne právne závery. Priznaním nemajetkovej ujmy súd porušil

zákon a vec nesprávne právne posúdil. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odloţiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Účastníci sa k dovolaniam druhej strany sporu, ktoré im boli doručené, nevyjadrili.

Uznesením z 13. januára 2014 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej

republiky odloţil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 16. januára 2013 sp. zn.

do právoplatného skončenia konania o dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolania podali včas účastníci konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné ( ), pristúpil

k riešeniu otázky, či dovolania smerujú proti výrokom rozhodnutia, ktoré moţno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, ţe je dovolanie prípustné,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a

Z obsahu dovolania ţalobcu vyplýva, ţe dovolaním napadol rozsudok krajského súdu

jednak vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti vyhovujúcej ţalobe

a tieţ vo výroku, ktorým „vo zvyšnej časti“ ţalobu zamietol (bez uvedenia čo konkrétne

predstavuje „zvyšná časť“ – pozn. dovolacieho súdu), teda čiastočne aj tu rozsudok

potvrdzujúci a čiastočne zmeňujúci.

Ţalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v časti prisúdenej istiny

vo výške 13.000 Eur“, teda vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa v časti čiastočne vyhovujúcej ţalobe.

umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd

len podľa toho, ako bol označený, ale podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 v spojení s § 243c

). Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými

dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia.

Dovolanie, či uţ smeruje proti rozsudku alebo proti uzneseniu, je vţdy prípustné,

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

písm. a/ aţ g/ Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

5

moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný

prostriedok neprípustný.

Dovolatelia zhodne namietajú, ţe v konaní došlo k vade konania v zmysle ,

ktoré obaja vidia v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z vád konania v zmysle § 237

, či uţ to účastník konania namieta, alebo nie, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia

Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

So zreteľom na oboma dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia,

ţe v prejednávanej veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237

písm. f/ ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

6

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá

porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor), por. napr. , ,

III.ÚS331/04.

Podľa , kaţdý sa môţe domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia

práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným

zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( aţ 50 )

normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom ().

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu

sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú

kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne

rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)

spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové

náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových

i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,

ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu

materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom

dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých

procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práva a oprávnených záujmov

v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho

konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného

úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho

postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma

moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva,

ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

8

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;).

Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil (Nález Ústavného súdu SR,

sp. zn. ), ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať

v ústavnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na riadny proces ( , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri

rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutia náleţite odôvodniť ( a , m.m.l. ), pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej.

Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto

súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1

; obdobne napr. , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

9

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci je nepochybné, ţe ţalobca prípisom doručeným ţalovanej

29. januára 2008 sa domáhal predbeţného prerokovania nároku na náhradu škody

a to za trovy obhajoby v sume 234.808,- Sk, za stratu na zárobku v sume 212.605,- Sk

a nemajetkovú ujmu spôsobenú výkonom väzby v sume 4.000.000,- Sk. Následne ţalobou

doručenou súdu 9. apríla 2009 proti ţalovanej si uplatnil s poukazom na uvedený prípis

náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 67.400 Eur (2.030.492,40 Sk - por. č.l. 5) bez uvedenia, čo táto suma v porovnaní

s uplatneným nárokom na predbeţné prerokovanie v sebe zahŕňa. Na pojednávaní

11. novembra 2009 (por. č.l. 79), ţalobca ţiadal pripustiť zmenu ţaloby tak, ţe sa domáha

zaplatenia 67.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, 7.794,20 Eur titulom náhrady

škody spočívajúcej v nákladoch obhajoby v konaní o väzbe, ktorú zmenu súd uznesením

pripustil (por. č.l. 80). Po tom, ako súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom

z 26. marca 2010 č.k. -206, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu

7.794,20 Eur titulom náhrady trov obhajoby, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. mája 2010

(keď ţalovaná odvolanie proti takémuto rozsudku nepodala), na pojednávaní 20. júna 2012

(por. č.l. 314 p.v.) ţalobca ţiadal pripustiť ďalšiu zmenu ţaloby tak, ţe sa domáha zaplatenia

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 200.000 Eur a súd uznesením túto zmenu petitu

pripustil (por. č.l. 315). Zároveň právny zástupca ţalobcu do zápisnice z toho istého dňa

uviedol, „Pokiaľ bol navrhovateľ v súvislosti so vzatím do väzby prepustený z policajného

zboru SR, my poukazujeme na to, ţe prípadných nárokov z neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa k MV SR sa budeme domáhať po právoplatnom

skončení konania o dovolaní, ktoré v súčasnosti prebieha na NS SR.“ (por. č.l. 327). Následne

súd prvého stupňa rozsudkom uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 38.755 Eur

titulom náhrady nemajetkovej ujmy a vo zvyšku ţalobu zamietol.

Odvolací súd na odvolanie oboch účastníkov i napriek tomu, ţe z rozsudku súdu prvého

stupňa nie je jasné, či rozhodol o celej veci (pretoţe ak v pôvodne uplatnenej sume bol

aj nárok na náhradu plnenia z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorej

sa ţalobca v tomto konaní uţ nechcel domáhať a uvedený prejav mal byť chápaný ako

čiastočné späťvzatie ţaloby – súd sa v tomto smere pochybnosti nepokúsil neodstrániť – malo

byť konanie v tej časti zastavené a nie ţaloba aj v tejto časti zamietnutá), naviac však bez

10

toho, aby skúmal splnenie podmienok odvolacieho konania – najmä včasnosť podania

odvolania ţalobcom (por. č.l. 341) a tieţ, či odvolanie podala k tomu oprávnená osoba

(por. č.l. 352 – odvolanie podala štátna tajomníčka vo vlastnom mene), napadnutým

rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobcovi sumu 13.000 Eur a vo zvyšku ţalobu zamietol napriek tomu, ţe ţaloba uţ bola

čiastočne zamietnutá súdom prvého stupňa (i keď vzhľadom k vyššie uvedeným

skutočnostiam nemoţno s istotou vysloviť, v akom rozsahu a tieţ, či súd rozhodol o celej

veci). Ak potom odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol len to, ţe na rozdiel

od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe je dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy

v niţšom rozsahu, neţ ho priznal okresný súd bez akéhokoľvek bliţšieho zdôvodnenia,

je jeho rozhodnutie treba povaţovať nielen za nedostatočne odôvodnené, ale nemoţno

z neho zistiť ani to, o čom rozhodol, najmä, či rozhodol o predmete odvolacieho konania.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku

je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody

jeho rozhodnutia.

V danom prípade sa odvolací súd nevysporiadal so ţiadnymi rozhodujúcimi

skutočnosťami s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania pokiaľ ide o výšku

poţadovanej a odvolacím súdom priznanej nemajetkove ujmy, keď z jeho odôvodnenia

rozhodnutia nie je moţné zistiť, na základe čoho dospel k záveru, ţe práve priznaná suma

je adekvátna za tvrdený zásah do osobnostných práv ţalobcu. Odvolací súd sa však

predovšetkým nevysporiadal s tým, čo bolo predmetom prvostupňového konania, či súd

prvého stupňa rozhodol o celom predmete konania, najmä však, či sú splnené podmienky

za ktorých môţe odvolací súd o odvolaní konať. Dovolací súd sa stotoţnil s názorom

dovolateľov, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a konanie pred odvolacím

súdom je postihnuté vadou konania podľa

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného

práva dovolateľov na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46

ods. 1 SR v spojení s a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu

11

uvedeného v , ktorý vedie nielen k prípustnosti, ale aj k dôvodnosti

mimoriadneho opravného prostriedku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ). Vzhľadom na výskyt vady

v zmysle , dovolací súd sa uţ nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými

v dovolaní.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd nerozhodol, pretoţe o nich rozhodne súd

v konečnom rozhodnutí o veci samej ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová