Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ee2/392343.f9901b.pdf
PDF · 183 KB
No categories available
5ECdo/185/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 185/2014
Slovenskej republiky 5 CoE 92/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému P. M., naposledy bývajúcemu v S., t.č. na neznámom mieste, zastúpenému
opatrovníkom Mestom Skalica, o vymoženie 522,14 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Skalica pod sp.zn. 1 Er 2663/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. júna 2013 sp.zn. 10 CoE 9/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Skalica poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 18. júla 2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou pod sp.zn.
N 648/2004, NZ 58734/2004.
Okresný súd Skalica uznesením z 23. októbra 2012 č.k. 1 Er 2663/2008-55 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 101,90 € do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 a § 879f ods. 3
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere č. 3240421 uzatvorená 22. decembra
2003 medzi účastníkmi tohto konania je zmluvou spotrebiteľskou, preto je na ňu potrebné
aplikovať citované ustanovenia Občianskeho zákonníka aj § 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a čl. 3 ods. 1 a ods. 3,
čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Konštatoval, že v tejto úverovej zmluve
povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal
záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy tak, aby sa táto notárska zápisnica mohla stať
vykonateľným exekučným titulom. Notárska zápisnica bola spísaná zástupcom
splnomocnenca Mgr. Brunom Žlnayom na základe splnomocnenia, ktoré si povinný sám
nevyjednal, nakoľko bolo zakotvené už v predtlačenej zmluve o úvere a obsah splnomocnenia
i notárskej zápisnice povinný nemal možnosť ovplyvniť. V dôsledku nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa dospel prvostupňový súd
k záveru, že táto zmluvná podmienka je neprijateľná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Z uvedených dôvodov notársku zápisnicu nepovažoval za spôsobilý exekučný
titul.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 27. júna 2013 sp.zn.
10 CoE 9/2013 napadnuté uznesenie vo výrokoch, ktorým súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil, potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. a návrhy oprávnenej
na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
a Ústavnému súdu Slovenskej republiky zamietol. Povinnému nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že uvedená zmluva bola
uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť
a zástupca (splnomocnenec) povinného tak v skutočnosti hájil predovšetkým záujmy
oprávnenej ako veriteľky. Konštatoval, že záujmy takto určeného splnomocnenca sú
v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právne
úkony splnomocnenca urobené za povinného (t.j. aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej
zápisnici ako exekučnom titule) považoval za absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Dospel tiež k záveru, že nemožno vykonať exekúciu na podklade notárskej
zápisnice, ktorá nie je spôsobilým exekučným titulom. K námietke oprávnenej, týkajúcej sa
návrhov na prerušenie konania uviedol, že nepovažuje za potrebné predložiť navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Prvú
formulovanú predbežnú otázku považoval za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanej
veci a ďalšie otázky navrhované oprávnenou považoval za zjavne neopodstatnené
a irelevantné. Konštatoval, že rozhodnutie o predbežnej otázke nebolo pre rozhodnutie
vnútroštátneho súdu nevyhnutné a odvolací súd bol spôsobilý uskutočniť predmetné
posúdenie sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Dospel
k názoru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm.
b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrhy
na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s § 224
ods. 1 O.s.p v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhov na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie
(č.l. 95), v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou
ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy nevytýčili
pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie;
zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložil
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp.zn. 5 CoE 26/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 36/2013, z 11. februára 2014 sp.zn.
5 CoE 58/2013, z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 Co 19/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn.
4 CoE 36/2013, z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 Co 31/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013,
z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 32/2013, z 11. februára 2014 sp.zn. 5 ECdo 195/2013,
z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 ECdo 12/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn. 4 ECdo 6/2013,
z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 49/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013,
z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 32/2013, z 11. februára 2014 sp.zn. 5 ECdo 195/2013,
z 5. decembra 2013 sp.zn. 3 ECdo 12/2013, z 24. októbra 2013 sp.zn. 4 ECdo 6/2013,
z 8. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 49/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel
v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
5. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu
(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I. ÚS 151/2011 a sp.zn. I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať
iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt
má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového
subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo
až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť),
7. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
K bodu 4 dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych názorov
senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk kontradiktórnosti
konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi
exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať jej možnosť vyjadriť sa k podkladom
svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod
na vyslovenie porušenia základného práva oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania
ako celku však postačuje, ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom
konaní.
Nedôvodná je námietka dovolateľky, že jej súdy oboch stupňov svojím postupom
odňali možnosť konať pred súdom, keďže nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď
v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť. Tak ako správne
poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely
Exekučného poriadku č. 335/2012 Z.z. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie
je povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu možnosť
nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného
poriadku).
Vzhľadom k tomu, že súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase jeho
rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy Exekučného
poriadku, v dôsledku ktorej aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu
vrátil na konanie, okresný súd by už nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci zastavenia
exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu, či
pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou objasnenia
veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním sporovým
a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je založené na posúdení platnosti
splnomocnenia a udeleného súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo potrebné nariadiť pojednávanie. Súd
pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a listinných dôkazov, ktoré predložila, pričom námietky oprávnenej proti rozhodnutiu
okresného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho i dovolacieho konania. Preto nie je
možné súhlasiť s dovolateľkou, že nemala možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či
predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu, ktorý vo veci nenariadil pojednávanie,
jej teda nebola odopretá možnosť na účinnú procesnú obranu, preto nebol naplnený jeden
z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nenariadenie
pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť
súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy nariadenie pojednávania v posudzovanej
veci nebolo zákonom vyžadované a účelné a súčasne oprávnená mala možnosť na procesnú
obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú aj využila. I keď teda okresný súd
nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase jeho rozhodovania ukladal, nedošlo
k odňatiu možnosti konať oprávnenej pred súdom a túto vadu nie je možné v súčasnosti
efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, že uvedené pochybenie súdu prvého
stupňa nie je po zmene právnej úpravy platnej a účinnej od 1. januára 2013 možné účinne
reparovať a prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie
konanie by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd záverom súhlasí s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade
notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný
exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová