Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bc3/393896.fc6b88.pdf
PDF · 155.31 KB
No categories available
2ECdo/146/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 146/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: L., so sídlom
v B., zastúpeného JUDr. P. R., advokátkou v B., proti povinným: 1/ Ž.so sídlom v B., 2/ Ž.,
so sídlom v B., zastúpená advokátskou kanceláriou P., so sídlom v T. 3, 3/ Ž., so sídlom
v B., o vymoženie uloženej povinnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
2 Er 114/2013, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. júla
2013 sp. zn. 18 CoE 339/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinným v 1. až 3. rade náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I 23. januára 2013 poveril súdnu exekútorku JUDr. M. Z., aby
vykonala exekúciu na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, č. k.
2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 21. mája 2013 č. k. 2 Er 114/2013-299 povolil
povinným v 1., 2. a 3. rade odklad exekúcie vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod
sp. zn. 2 Er 114/2013 na čas do právoplatného skončenia konania pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2 Cob 173/2012-545 z 20. decembra 2012. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že
na základe predložených návrhov povinných v 1. až 3. rade na odklad exekúcie z dôvodu
podania dovolania voči vydanému exekučnému titulu a následného možného zastavenia
exekúcie povolil odklad exekúcie na čas do právoplatného skončenia konania o dovolaní.
Poznamenal, že v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, pri zvážení pomeru rizika
nepriaznivých následkov spôsobených prípadným neodložením exekúcie voči povinným, ako
aj rizika vážneho ohrozenia oprávneného, vyvolaného eventuálnym odkladom exekučného
konania, rozhodol vzhľadom na vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, tak, že na základe návrhu povinných v 1. až 3.
rade odklad exekúcie povolil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. júla 2013 sp. zn.
18 CoE 339/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). Vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď odklad exekúcie
do rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na podané dovolanie a jeho možný výsledok povolil,
čím predchádzal možnosti vzniku, v exekučnom konaní nevratnej škody. Poznamenal, že sa
oboznámil i s podaním oprávneného z 23. júla 2013 – T. z 22. júla 2013 ohľadne prijatia
sťažnosti oprávneného na prerokovanie a odloženie vykonateľnosti uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 23. apríla 2013 a mal za to, že Ústavný
súd Slovenskej republiky týmto opatrením nezrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ale len odložil jeho vykonateľnosť. Konštatoval teda, že samo rozhodnutie
o odklade vykonateľnosti vydané Najvyšším súdom Slovenskej republiky právne existuje
a toto samo osebe je spôsobilým podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa § 56 ods. 2
Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa teda správne vyhodnotil procesnú situáciu, z ktorej
sa dá vyvodiť, vzhľadom na postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne
mimoriadneho opravného prostriedku, že exekúcia môže byť zastavená. Odklad exekúcie je
v tomto prípade dôsledkom rozhodnutia exekučného súdu, ktoré je rozhodnutím Ústavného
súdu nedotknuté. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Dovolanie odôvodnil
tým, že odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a že
mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Odňatie možnosti konať pred súdom videl predovšetkým v tom, že odvolací súd vydal
prekvapivé rozhodnutie, zjavne arbitrárnym odôvodnením. Odňatie možnosti pred súdom
konať namietal i z dôvodu, že mu odvolací súd nedoručil vyjadrenie povinného v 2. rade
k odvolaniu a tak mu znemožnil reagovať na argumentáciu uvedenú v tomto vyjadrení. Ďalej
dovolateľ svoje podanie odôvodnil tým, že konanie je, podľa jeho názoru, postihnuté inou
vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom
na vyššie uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinní v 2. a 3. rade sa vo svojich vyjadreniach k dovolaniu nestotožnili s dovolacími
dôvodmi oprávneného a navrhli, aby dovolací súd dovolanie oprávneného ako nedôvodné
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť preto podľa § 239 O.s.p. neprichádza
do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne
sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Pokiaľ oprávnený v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že v danej veci sa odvolací súd plne
stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2
O.s.p.).
V odôvodnení svojho rozhodnutia stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
oboznámil obsah odvolania, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán.
Poukázal na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktorý je vyjadrením platnej zásady, že
stav navodený exekúciou nie je možné navrátiť do predošlého stavu čo v praxi znamená, že
nezákonne realizovaná exekúcia má také právne dôsledky, akoby bola realizovaná v súlade
so zákonom a náprava je možná iba nepriamo. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené, nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.
Dovolací súd napokon poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Ďalej k odňatiu možnosti dovolateľovi konať pred súdom malo dôjsť tým, že postup
odvolacieho súdu bol prekvapivý, bol mimo rámca legitímnych očakávaní účastníka a narúšal
princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva a jeho aplikácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ani v tomto smere nezistil, že by odvolací súd
dovolateľovi nejakým závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv,
priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k dovolateľovi nedošlo postupom
odvolacieho súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje rozhodnutie založil
nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ
v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené dovolateľom. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo
o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv dovolateľa
skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa
K námietke dovolateľa, že pre nedoručenie mu vyjadrenia povinného v 2. rade k jeho
odvolaniu nemohol reagovať na jeho argumenty, v čom videl naplnenie dovolacieho dôvodu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd ani v spomenutom nedoručení vyjadrenia povinného
v 2. rade k odvolaniu nezistil takúto vadu konania. Pre náležité vysvetlenie tohto svojho
posúdenia považuje za nutné najprv uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky
vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je
v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces (porovnaj k tomu I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho
kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07). Na druhej strane ale
Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil, že
v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého
účastníka právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom
prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (keď
vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
V tejto súvislosti treba odkázať napr. na rozhodnutia z 20. decembra 2010 sp. zn.
IV. ÚS 462/2010, zo 7. júla 2011 sp. zn. IV. ÚS 283/2011, z 13. septembra 2011 sp. zn.
III. ÚS 296/2011, zo 14. decembra 2011 sp. zn. I. ÚS 498/2011, z 12. januára 2012 sp. zn.
IV. ÚS 19/2012. Vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by
teda malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ by vyjadrenie
k odvolaniu mohlo mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu; odňatie možnosti pred
súdom konať nezakladá bez ďalšieho (paušálne) sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo
predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (porovnaj k tomu aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp. zn. 1 Cdo 17/2011). Iný –
rýdzo formálny – prístup by v praxi tejto komunikácie znamenal prehnaný právny
formalizmus odporujúci materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (t. j. interpretáciu, pri
ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale
naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Napokon je nutné upozorniť aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Stepinska proti Francúzsku,
č. 1814/02 z 15. júna 2004; Salé proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006), v ktorej
konštatoval, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť
sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie, keď priznanie takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv
na výsledok konania, pretože prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci. Ide
tu o rozdielnu situáciu, než bola pri rozsudku vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej
republike z 27. apríla 2010, sťažnosť č. 23083/05, kde najvyšší súd v dovolacom konaní
neodmietol dovolanie pre nesplnenie procesných podmienok, ale zamietol dovolanie v merite
veci a za takých okolností sťažovatelia mali oprávnený záujem na tom, poznať obsah
vyjadrenia protistrany a prípadne k nemu zaujať vlastné stanovisko, teda vyjadriť sa
ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.
V danej veci nedoručenie vyjadrenia povinného v 2. rade k odvolaniu druhej procesnej
strane – oprávnenému bolo právne irelevantné, predmetné vyjadrenie nemohlo mať totiž
žiaden vplyv na procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku
oprávneného. Nedoručenie vyjadrenia povinného v 2. rade k odvolaniu, tak nemožno
považovať za odňatie možnosti oprávnenému pred súdom konať.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale
o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže v danej veci nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný,
odmietol. Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní im žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová